Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
231/387389.c8e22a.pdf
PDF · 118.88 KB
No categories available
2Cdo/162/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 162/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : M. M., bývajúci
v B., zastúpený JUDr. E. K., advokátkou v B., proti žalovanej : S., zastúpená Advokátska
kancelária P., so sídlom v B., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp.zn. 9 C 139/1992, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 19. septembra 2011 sp.zn. 3 Co 55/2011
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom (v poradí druhým) z 11. novembra 2010 č.k.
9 C 139/1992-227 zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal vydania pozemkov parcelné
číslo X. vytvorených geometrickým plánom č. K., mapový list č. B. zo dňa 8. decembra 2003
vypracovaný I. K., úradne overeným D. J. pod č. X., z pôvodnej parcely č. X. zastavané
2
plochy o výmere X. mzapísanej na LV č. X. pre katastrálne územie S. podľa geometrického
2
plánu z roku 2003, odčlenenú novovytvorenú parcelu č. X. zastavané plochy o výmere X. m
pre katastrálne územie S. voči žalovanému. Prvostupňový súd v odôvodnení uviedol, že
upravený petit žaloby nie je v súlade s výzvou na vydanie veci zo dňa 26.4.1991, ktorou sa
žalobca domáhal predovšetkým finančnej náhrady a vydanie časti nevyužitého pozemku
2
X. mz parcely č. X. s tým, že za tento pozemok vráti cenu vypočítanú v zmysle
znaleckého posudku, t.j. 2 480 Kčs. Žalobný petit nielenže nekorešponduje s výzvou na
vydanie veci, naviac je podľa názoru súdu nejasný, nezrozumiteľný a nevykonateľný.
Ďalej prvostupňový súd uviedol, že na pozemku bola realizovaná nová stavba – prístavba
2
Slovenskej národnej galérie. Nezastavaná časť pozemku o výmere X. mtvorí súčasť areálu
Slovenskej národnej galérie. Z uvedeného dôvodu nie je možné návrhu vyhovieť.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. septembra 2011 č.k.
3 Co 55/2011-252 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa bolo preukázané, že predmetná parcela
č. X. je sčasti zastavaná parkoviskom žalovanej a sčasti sa na nej nachádza udržiavaný park
s okrasnou zeleňou, kde sú umiestnené umelecké diela. Na tomto pozemku teda bola po jeho
prevzatí štátom umiestnená stavba a preto ho nemožno žalobcovi vydať. Túto skutočnosť
žalobca v podstate uznal tým, že v zmenenom petite žaloby paradoxne uviedol, že sa domáha
2
vydania novovytvorenej parcely č. X. zastavané plochy o výmere X. m. Oprávnená osoba pre
účely zákona č. 87/1991 Zb. nemôže požadovať vydanie tej časti zastavanej parcely, na ktorej
sa stavba nenachádza. Parcela nemôže byť čiastočne zastavaná a čiastočne nezastavaná. Inými
slovami, nie je rozhodujúce, na akej časti parcely, ktorá je predmetom reštitúcie sa nachádza
stavba. Ak po jej prevzatí štátom na nej bola čo i len sčasti umiestnená stavba, ide o pozemok,
ktorý v zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. nemožno vydať. Nemožno pre účely
reštitúcie podľa zákona č. 87/1991 Zb. požadovať vydanie geometrickým plánom odčlenenej
časti pôvodnej parcely, na ktorej sa stavba nenachádza, ako to urobil v prejednávanej veci
žalobca. Žalobe však nemožno vyhovieť aj z ďalšieho dôvodu. Pôvodní vlastníci predmetnej
nehnuteľnosti boli súrodencami a všetci zomreli pred účinnosťou zákona č. 87/1991 Zb.
(posledná zomrela A. C. v roku X.). Žalobca ako dedič zo závetu po A. C. je síce oprávnenou
osobou podľa § 3 ods. 2 písm.a/ zákona č. 87/1991 Zb., ale keďže svoje právo odvodzuje od
poručiteľky A. C., môže sa domáhať iba vydania spoluvlastníckeho podielu, ktorého
spoluvlastníčkou bola A. C. v čase odňatia veci, teda podielu o veľkosti 16/30. So záverom
súdu prvého stupňa, že petit žaloby je nejasný, nezrozumiteľný a nevykonateľný, odvolací súd
nesúhlasí. Z petitu v jeho konečnom znení (č.l. 213) podľa názoru odvolacieho súdu bez
pochybností vyplýva, že žalobca sa domáha vydania parcely č. X. zastavané plochy o výmere
2
X. m, ktorá bola geometrickým plánom I. K. z 8.12.2003 odčlenená od pôvodnej parcely
č. X.. Okrem toho, ak by aj petit žaloby trpel vyššie spomenutými vadami, bol by súd prvého
stupňa povinný postupovať v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. a teda žalobcu vyzvať, aby túto vadu
žaloby odstránil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť
odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prvostupňový ako aj odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadali so všetkými právnymi argumentmi, iba konštatovali nemožnosť
použitia dotknutých ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.
Z dôvodu absolútneho nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia ako aj absencie
právnej argumentácie v rozhodnutí prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu v podstatných
otázkach má za to, že postupom prvostupňového aj odvolacieho súdu došlo k odňatiu
možnosti žalobcovi konať pred súdom. Nie je zrejmé, či sa súdy vôbec zaoberali i úvahami
o možnosti vydať geometrickým plánom vyčlenenú nezastavanú časť pozemku označenú ako
novovytvorená parcela č. X., keď vo svojich odôvodneniach odkazujú na znenie § 8
citovaného zákona, pričom prvostupňový súd konštatuje, že ide o areál žalovanej a odvolací
súd konštatuje, že skutočnosť, že na parcele sa nachádza stavba v podstate uznal žalobca tým,
že paradoxne v zmenenom petite sa domáha vydania novovytvorenej parcely, a to zastavanej
plochy. Nevychádza pritom z predložených podkladov a to najmä z geometrického plánu
K., ktorý vytvoril parcelu s označeným druhom pozemku, ako je pôvodne uvedený v zápise
v katastri nehnuteľností, nakoľko druh pozemku je možné zmeniť až v konaní pred
príslušným pozemkovým úradom. Z rozhodnutí nie je možné zistiť, či sa súdy zaoberali
pojmom „pokiaľ vec existuje“ v zmysle § 6 ods. 1 písm.i/ citovaného zákona, či viedli úvahy
o negatívnych podmienkach uvedených v § 8 citovaného zákona, alebo len striktne vychádzali
z dikcie zákona bez podrobnejšieho rozboru a výkladu jednotlivých otázok, ktoré v konaní
vyvstali a nedávajú ich do vzájomných súvislostí. Domnieva sa, že požiadavka riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní musí byť dodržiavaná o to
precíznejšie, pokiaľ už samotné prvostupňové rozhodnutie, ktorého správnosť odvolací súd
posudzuje, vykazuje znaky arbitrárneho nedostatočne odôvodneného rozhodnutia ako je tomu
v tomto prípade. Ak aj odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. „doplnil dôvod
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia“, tak aj tento ďalší dôvod odvolacieho
súdu nemožno považovať za relevantný a presvedčivý.
Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť a priznať jej trovy dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania má dovolanie
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však v každom prípade, ale iba ak
podanie dovolania pripúšťa zákon.
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z aspektu opodstatnenosti
v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom vymedzení zároveň
procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť,
aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu
a dosiahol nápravu vád alebo nesprávnosti napadnutého rozhodnutia.
Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje
aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale
len z dôvodu uvedeného v zákone. Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné
dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len
tým, že : a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237, b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným
dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody
neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu. Dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania; dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v ustanovení § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p., proti ktorým je dovolanie
prípustné; prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie žalobcu by vzhľadom na uvedený záver (zistenie) bolo procesne prípustné,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto
povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že ustanovenie § 237 O.s.p.
nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto ustanovení,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/
až g/ O.s.p. Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená
nebola.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal, a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať
odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku;
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.
Citované ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť
odôvodnenie rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (porovnaj Georgiadis c/a Grécko z 29. mája
1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp.zn. IV. ÚS 115/2003).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový ako aj odvolací
súd náležite odôvodnili svoje rozhodnutia. Súd prvého stupňa zrozumiteľne uviedol dôvody,
pre ktoré žalobu zamietol (predmetný pozemok nemožno žalobcovi vydať z dôvodu, že
po jeho prevzatí štátom bola na ňom umiestnená stavba, petit žaloby je v rozpore s tým, že
žalobca listom z 26.4.1991 nežiadal žalovanú o vydanie nehnuteľnosti, ale o finančnú
náhradu, petit žaloby je nejasný, nezrozumiteľný a nevykonateľný). Odvolací súd sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, že predmetnú nehnuteľnosť nemožno
vydať podľa § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb., keďže parcela č. X. je sčasti zastavaná
parkoviskom žalovanej a sčasti sa na nej nachádza udržiavaný park s okrasnou zeleňou, kde
sú umiestnené umelecké diela. Uzavrel, že oprávnená osoba pre účely zákona č. 87/1991 Zb.
nemôže požadovať vydanie tej časti zastavanej parcely, na ktorej sa stavba nenachádza.
Parcela nemôže byť čiastočne zastavaná a čiastočne nezastavaná. Nie je rozhodujúce, na akej
časti parcely, ktorá je predmetom reštitúcie sa nachádza stavba. Nemožno pre účely reštitúcie
podľa zákona č. 87/1991 Zb. požadovať vydanie geometrickým plánom odčlenenej časti
pôvodnej parcely, na ktorej sa stavba nenachádza, ako to urobil v prejednávanej veci žalobca.
Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že petit žaloby je nejasný a nezrozumiteľný.
Uviedol aj ďalší dôvod, pre ktorý žalobe nemožno vyhovieť, keď poukázal na skutočnosť, že
žalobca ako dedič zo závetu po A. C. je síce oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 2 písm.a/
zákona č. 87/1991 Zb., ale iba v spoluvlastníckom podiele 16/30. Z odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nadväzujúce na
dôvody rozsudku súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/2006).
Pokiaľ ide o námietky uvedené v dovolaní žalobcu spočívajúce v nesprávnom
právnom posúdení veci, tieto by bolo možné preskúmavať len v tom prípade, ak by bolo
dovolanie prípustné. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., ak by bol daný,
sám osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami
nezaoberal.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov
bolo postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm.c/ O.s.p.). Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou
správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný; právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní, hoci si náhradu trov dovolacieho konania uplatnila, tieto nevyčíslila
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová