Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/163/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Mgr. H. M.,

bývajúcej v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., v mene a na účet

ktorej koná advokát a konateľ Mgr. P. T., proti odporkyni Ing. K. M., bývajúcej v B.,

zastúpenej JUDr. E. K., advokátom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 27. septembra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyni náhradu trov dovolacieho konania

104,30 € na účet JUDr. E. K. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 16. decembra 2009 č. k. 5 C –239

konanie v časti o návrhu pôvodného navrhovateľa 2/ J. M., ktorý v priebehu konania zomrel,

zastavil ( ), návrh navrhovateľky v plnom rozsahu zamietol a vyslovil, že

o náhrade trov konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia

( ). V odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania, najmä

znaleckého posudku, vyplýva, že dochádza k zásahu do súkromia navrhovateľky tým, že

odporkyňa má na svojom (bezprostredne susediacom) rodinnom dome umiestnených cca 12

kamier. Z toho 3 kamery, umiestnené na severnej strane domu odporkyne (sporné kamery),

monitorujú čiastočne pozemok navrhovateľky, a to v rozsahu, čo predstavuje spolu zo

2

všetkých 3 kamier výmeru 408 m, pričom aktívne snímanie kamier reagujúce na pohyb,

nezaberá žiadnu časť pozemku navrhovateľky. Ani jedna z týchto 3 kamier sa nenachádza

2

nad pozemkom navrhovateľky. Odporkyňa kamery na svojom rodinnom dome umiestnila až

po krádeži kotla spolu s regulátorom a príslušenstvom z rodinného domu, teda neumiestnila

ich bezdôvodne a v žiadnom prípade nie z dôvodu, aby snímali majetok a súkromné priestory

navrhovateľky. Súd dospel k záveru, že uvedené konanie odporkyne (spočívajúce

v umiestnení kamier na svojom rodinnom dome a následné snímanie okolia domu, vrátane

časti pozemku navrhovateľky), nie je neoprávneným zásahom do práv navrhovateľky aj z

dôvodu, že aktívne snímanie kamier reagujúce na pohyb nezaberá žiadnu časť pozemku

navrhovateľky. Pri svojom rozhodnutí vychádzal z nastavenia kamier, ich monitorovania tak,

ako boli nainštalované na to oprávnenou firmou, ako aj zo skutočnosti, že ochranu

nehnuteľnosti odporkyne nemožno zabezpečiť pomocou iného typu kamier (ako vyplýva zo

záverov znaleckého dokazovania). Preto konanie odporkyne nemožno hodnotiť inak, ako

nevyhnutné a z predchádzajúcich krádeží z jej rodinného domu vyplývajúce právo na

ochranu vlastníctva a plnenie aj všeobecnej prevenčnej povinnosti (§ 415, § 517 Občianskeho

zákonníka). Vo vzťahu k prípadnému excesu súd konštatoval, že o žiadny exces nešlo. Tri

sporné kamery sú umiestnené tak, že snímajú zadnú čas domu odporkyne, odkiaľ došlo k

(uvedenej) krádeži a snímajú len nepatrnú časť nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľky.

Navyše pokiaľ by boli kamery umiestnené na inom mieste alebo natočené inak, neplnili by

svoj účel, t. j. ochranu majetku pred krádežou, ako vyplýva zo znaleckého dokazovania, z

ktorého súd vychádzal. Teda je nespochybniteľné, že odporkyňa svojím konaním

neoprávnene nezasahuje do súkromia navrhovateľky a jej rodinných príslušníkov, ale ide o

zásah v súlade so zákonom (, , ). Nejde o zásah

neprimeraný okolnostiam danej veci, lebo odporkyňa len v nevyhnutnom rozsahu, v

medziach zákona, chráni svoj majetok (svoje vlastníctvo) a predchádza vzniku škody

(krádežou). Preto návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala, aby bola odporkyni uložená

povinnosť odstrániť sporné kamery a zdržať sa umiestnenia akýchkoľvek snímacích

zariadení na miesta, z ktorých bude nimi možné čo len sčasti snímať a vyhotovovať trvalý

obrazový alebo zvukový záznam o predmetných nehnuteľnostiach, vyhodnotil

za nedôvodný. Ďalšími skutočnosťami, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli, sa

nezaoberal pre ich nadbytočnosť.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky (v zamietajúcej časti) rozsudkom

z 27. septembra 2011 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa (v napadnutej časti)

potvrdil. Uviedol, že súd prvého stupňa vo vzťahu k predmetu konania riadne zistil skutkový

stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností

3

( ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného

dokazovania správne vyhodnotil ( ) a na ich základe dospel k správnym

skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne

odôvodnil ( ). S poukazom na ustanovenie ,

prihliadnuc na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd plne stotožnil

(po skutkovej aj právnej stránke) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého

zamietajúceho výroku rozsudku prvostupňového súdu, z ktorého dôvodu využil možnosť tzv.

skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ ide o odvolacie námietky dodal, že

navrhovateľka vo svojom odvolaní neuviedla žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by mala

za následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu, resp.

o prípadnej nesprávnosti jeho rozhodnutia v napadnutej časti. Vo vzťahu k namietanej vade,

ktorá mala spočívať v odňatí jej možnosti konať pred súdom, poznamenal, že súd

v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len

na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. V danom prípade súd prvého stupňa

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté závery

primerane vysvetlil. Preto z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa odvolacieho súdu skutkové a právne závery

súdu prvého stupňa nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s

Slovenskej republiky a odôvodnenie ako celok spĺňa parametre Odvolací

súd zhodne s prvostupňovým súdom bol toho názoru, že umiestnením 3 kamier na severnej

strane rodinného domu odporkyne susediaceho s nehnuteľnosťou navrhovateľky síce

dochádza k zásahu do jej súkromia, avšak ide o zásah v miere primeranej dokazovaním

zisteným pomerom. Zo záverov znalcov (Ing. J. R. a Ing. I. I.) jednoznačne vyplýva, že

v prípade sporných kamier ide o statické kamery, ktoré nemonitorujú okolitý priestor trvalo,

automaticky sa zapínajú a snímajú len pri pohybe v úzko vymedzenom priestore pri stene

alebo okne nehnuteľnosti odporkyne s tým, že aktívne snímanie kamier reagujúce na pohyb

nezaberá žiadnu časť pozemku navrhovateľky. Napokon závery súdom ustanoveného znalca

v znaleckom posudku (č. 15/2009) sú náležite odôvodnené, podložené obsahom nálezu a nie

sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov. Konštatoval, že o trovách odvolacieho konania

rozhodne súd prvého stupňa ( v spojení s ).

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu, zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa (v uvedenej časti) na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila

a jeho dôvodnosť Namietala, že

nedostatočným odôvodnením rozhodnutí súdov nižších stupňov bolo porušené jej právo

na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“). V dovolaní podrobne rozoberala skutkový a právny stav

predmetnej veci, citovala celé skutkové a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ako aj

odvolacím súdom, citovala jednotlivé články jej odvolania proti rozsudku prvostupňového

súdu a zdôraznila, aké nesprávnosti jeho rozsudku v ňom vytýkala a reakciu krajského súdu

na ne, poukázala na súvisiace nálezy ústavného súdu a rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.

Odporkyňa navrhla dovolanie navrhovateľky zamietnuť, pretože odôvodnenie oboch

rozsudkov spĺňa všetky zákonom a judikatúrou vyžadované požiadavky na odôvodnenie

rozhodnutia. Mala za to, že nie je daný dôvod dovolania ani na preskúmanie rozhodnutia

v dovolacom konaní podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ).

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4

Dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa mohol odvolací súd odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa

prípustné.

So zreteľom na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vady konania v zmysle až e/ a navrhovateľka nenamietala a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno

vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či

postupom odvolacieho súdu nebola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ).

6

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania

procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom

chránených záujmov. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a dohovoru.

Prípustnosť dovolania podľa ale nie je daná už tým, že dovolateľ

tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak rozhodnutie

skutočne touto vadou trpí, t. j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla

(prejavila sa), resp. nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu.

Navrhovateľka namietala vadu tejto povahy v tom, že odvolací súd nielenže

nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ale neposúdil ani jej odvolanie a argumenty v ňom

uvedené, teda že sa „de facto“ odvolaním vôbec nezaoberal. Tým jej uprel možnosť domáhať

sa nápravy rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci

Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova

a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

).

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia

obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa (uviedol, že

„odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne

vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - – sa v celom

rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním

napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku prvostupňového súdu, z uvedeného dôvodu

využíva možnosť danú mu ustanovením “) a na zdôraznenie správnosti

skutkových a právnych záverov a nedôvodnosti odvolacích námietok (vrátane nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa) doplnil a zdôraznil aj ďalšie dôvody (čo mu

tiež umožňuje).

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých

vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho

vecnej správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,

stručne a jasne objasňujúce ( ) skutkový a právny základ rozhodnutia (ako

konštatoval aj odvolací súd), a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je

nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces

(pozri ). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho

súdu, nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/

).

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom

prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani

z ustanovenia , preto dovolanie navrhovateľky podľa

v spojení s , ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu

v časti, proti ktorej nie je dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Tieto jej Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal

za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu zo 16. februára 2012, č. l. 330)

po 76,92 € spolu s režijným paušálom 10 € a 20 % DPH vo výške 104,30 € (§ 11 ods. 1,

16 ods. 3, vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb). Navrhovateľka je povinná náhradu zaplatiť na účet

zástupcu odporkyne vedený v Poštovej banke, a. s., č. ú. 20271449/6500.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová