Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
57d/387909.7e16be.pdf
PDF · 141.06 KB
No categories available
4Obdo/39/2012
Najvyšší súd 4 Obdo 39/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: JUDr. Ing. D. Ď. - S., M.
IČO: X., zastúpený advokátom JUDr. J. H., L., proti ţalovaným: 1/ V., a. s., M., IČO: X., 2/
JUDr. J. B., Z., správca konkurznej podstaty úpadcu Ţ., A., spol. s r. o., Š., IČO: X., 3/ I. T.,
s. r. o., P., IČO: X., zastúpený advokátskou kanceláriou G. L., k. s., C., M., IČO: X., 4/ N. V.,
spol. s r. o., S., IČO: X., zastúpený advokátskou kanceláriou M., P., H. & P., s. r. o., P., IČO:
X., o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 26Cb 92/1998, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 25. apríla 2012, č. k. 3Cob 243/2011-962, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu proti výroku rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 25. apríla 2012, č. k. 3Cob 243/2011-962, ktorým zmenil
uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb 92/1998-866 z 5. mája 2011 tak, ţe ţalobca
je povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 99,50 eur, z a m i e t a .
V prevyšujúcej časti dovolanie o d m i e t a .
Ţalobca je povinný nahradiť ţalovanému 3/ trovy dovolacieho konania vo výške
158,93 eur.
Ţalovaným 1/, 2/ a 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. z 12. 01. 2011, 26Cb 92/1998-826 ţalobu
v celom rozsahu zamietol.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, ţe ţalobca sa po zmene ţaloby domáhal určenia,
ţe je vlastníkom nehnuteľností, zapísaných na LV č. X., kat. úz. B. ako parc. č. X. o výmere
22
597 m, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. X. o výmere 695 m, zastavané plochy
2
a nádvoria, parcelné č. X. o výmere 124 m, ostatné plochy a stavby súp. č. X. na parcele č.
X., druh stavby 700 administratívna budova a súp. č. X. na parcele č. X. druh stavby 700
administratívna budova a súčasne ţiadal, aby súd uloţil ţalovanému 4/ vydanie uvedených
nehnuteľností ţalobcovi.
Z predloţených listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov súd prvého stupňa zistil, ţe
Federálny fond národného majetku ČSFR „Zmluvou o predaji časti podniku“ z 30. 04. 1992
previedol na S., ako kupujúceho, vlastnícke práva a majetkové hodnoty, okrem iného aj
na spornú nehnuteľnosť. Ţalobca s ďalšími spoločníkmi zaloţili novú obchodnú spoločnosť
Ţ. A., s. r. o., B.. Zmenou spoločenskej zmluvy z 23. 11. 1992 ţalobca zároveň vniesol ako
nepeňaţný vklad majetok v rozsahu podľa čl. IV. bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo 170/96). Zmena spoločenskej
zmluvy bola registrovaná štátnym notárstvom 28. 12. 1992 pod číslom RI 587/92. Týmto
dňom nastali účinky registrácie, t. j. týmto dňom sa spoločnosť Ţ. A., s. r. o., stala v súlade
s vtedy platnými právnymi predpismi vlastníkom sporných nehnuteľností. Kúpna zmluva,
uzatvorená medzi spoločnosťou Ţ. A., s. r. o. a ţalovaným 1/, sa stala účinnou aţ po tom, čo
sa spoločnosť Ţ. A., s. r. o., stala vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. Účinnosť kúpnej
zmluvy nastala registráciou štátnym notárstvom, ku ktorej došlo 28. 12. 1992 pod číslom
RI 588/92. Z uvedeného vyplýva, ţe kúpna zmluva sa stala účinnou aţ po účinnosti zmeny
spoločenskej zmluvy, pričom uţ samotnou účinnosťou týchto zmlúv došlo k prevodu
vlastníctva k nehnuteľnostiam v súlade s § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vtedy
platnom znení. Pri registrácii kúpnej zmluvy, ktorá nasledovala po registrácii zmeny
spoločenskej zmluvy v ten istý deň, bolo v zmysle § 63 ods. 2 notárskeho poriadku vo vtedy
platnom znení, predloţené vyhlásenie o oprávnení predávajúceho nakladať s prevádzanými
nehnuteľnosťami, ktoré bolo poňaté do samotného textu zmluvy. Registrácia kúpnej zmluvy
sa uskutočnila na tom istom štátnom notárstve a v ten istý deň, ako registrácia zmeny
spoločenskej zmluvy, na základe ktorej sa spoločnosť Ţ., A., spol. s r. o., stala vlastníkom
nehnuteľností, následne prevádzaných kúpnou zmluvou. Ţalovaný 4/ nadobudol
nehnuteľnosti udelením príklepu súdnym exekútorom na draţbe nehnuteľností konanej
06. 07. 2007, pričom príklep bol schválený uznesením Okresného súdu Bratislava II
z 21. 08. 2007, sp. zn. 39Er 109/2007.
Súd prvého stupňa s poukazom na § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok) konštatoval, ţe ţalovaný 4/ ako
nový vlastník, ktorý nadobudol ako vydraţiteľ podľa Exekučného poriadku vlastnícke právo
originálnym spôsobom, je chránený pred všetkými spormi, ktoré by sa mohli týkať jeho
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú vydraţil. Z dokazovania mal súd preukázané, ţe
JUDr. D. Ď. ako štatutárny orgán S., ktorá od FFNM ČSFR nadobudla predmetné
nehnuteľnosti do vlastníctva a zároveň ako generálny riaditeľ spoločnosti Ţ. A., s. r. o., ktorá
zmluvou z 23. 12. 1992 previedla vlastníctvo k nehnuteľnostiam na ţalovaného 1/, musel
vedieť o všetkých skutočnostiach, týkajúcich sa tohto prevodu, najmä keď ju sám podpisoval.
V súvislosti s ďalšími námietkami ţalobcu súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, ţe sa
nimi súdy zaoberali uţ vo viacerých konaniach, predovšetkým v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 15. 05. 1997, sp. zn. Obo 170/96, v ktorom určil, ţe ţalovaný 1/, teda
JUDr. Ing. D. Ď. – S., zmenou spoločenskej zmluvy z 23. 11. 1992 o zaloţení spoločnosti Ţ.
A., s. r. o., vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, ako aj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 09. 2003, sp. zn. 6Obo 62/03, ktorý
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 09. 12. 2002, č. k. 81Cb 80/97-859, keďţe sa
stotoţnil s jeho názorom, ţe celý majetok, ktorý ţalobca získal zmluvou o predaji časti
podniku z 30. 04. 1992, platne a účinne vniesol ako nepeňaţný vklad do spoločnosti Ţ. A.,
s. r. o., pričom poukázal na konanie všetkých vtedajších spoločníkov spoločnosti, ktorí
dodatok spoločenskej zmluvy opatrili overenými podpismi a zmluva bola zaregistrovaná
Štátnym notárstvom Bratislava I dňa 28. 12. 1992 pod č. RI 587/92, čím bola splnená zákonná
poţiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, platného v tom čase. Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 11. 2004, sp. zn. 1ObdoV 9/2004 bolo dovolanie
ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 09. 2003, č. k.
6Obo 62/03-921 odmietnuté. So zreteľom na uvedené súd nepovaţoval ţalobu za dôvodne
podanú, pričom za ďalší dôvod zamietnutia ţaloby povaţoval skutočnosť, ţe ţalobca
nepreukázal existenciu jeho naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení právneho
vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu a ţalovaných 1/ a 2/ rozsudkom
z 25. 04. 2012, č. k. 3Cob 243/2011-962 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, uznesenie
súdu prvého stupňa zo 04. 05. 2011, č. k. 26Cb 92/1998-870 v časti, týkajúcej sa náhrady trov
konania ţalovaného 1/ a 2/ potvrdil a v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania ţalovaného 3/
a 4/ zmenil tak, ţe im právo na náhradu trov konania nepriznal. Ďalšími výrokmi odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa z 05. 05. 2011, č. k. 26Cb 92/1998-866 zmenil tak, ţe
ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 99,50 eur
a uznesenie súdu prvého stupňa z 30. 05. 2011, 26Cb 92/1998-896 potvrdil.
Odvolací súd uviedol, ţe v súčasnosti je ako vlastník sporných nehnuteľností v katastri
nehnuteľností vedený ţalovaný 4/. Ako vyplýva z obsahu spisu, ţalovaný 4/ ako vydraţiteľ sa
stal v zmysle § 150 ods. 2 Exekučného poriadku vlastníkom sporných nehnuteľností
schválením udeleného príklepu súdom. Vzhľadom na spôsob, ktorým ţalovaný 4/ vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam získal a úpravu Exekučného poriadku, odvolací súd sa stotoţnil
s názorom súdu prvého stupňa, ţe je vo svojom postavení vlastníka chránený a predmetnej
ţalobe nemoţno proti nemu vyhovieť. Po prihliadnutí na opakované prevody vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam v priebehu konania a skutočnosť, ţe súčasným vlastníkom
nehnuteľností je ţalovaný 4/, ţalovaní 1/ a 3/ neboli uţ v konaní pasívne legitimovaní.
Cieľom ţalobcu, ktorý sledoval podaním predmetnej ţaloby, bola nepochybne zmena zápisu
vlastníka v katastri nehnuteľností, a túto by bolo moţné realizovať jedine na základe rozsudku
súdu práve o predmetnej ţalobe. Preto odvolací súd mal existenciu naliehavého právneho
záujmu na poţadovanom určení podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O. s. p.) za daný. Odvolací súd povaţoval za nedôvodnú námietku ţalobcu, týkajúcu sa
nesprávneho obsadenia súdu. Predmet konania súvisí s podnikateľskou činnosťou účastníkov,
preto bola správne aj na súde prvého stupňa vybavovaná ako vec majúca obchodnoprávny
charakter. Z uvedených dôvodov rozsudok vo veci samej podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
potvrdil.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe uznesenie súdu prvého stupňa zo 04. 05. 2011, č. k.
26Cb 92/1998-870, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania ţalovaných 1/
a 2/, je vecne správne, preto ho podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Nestotoţnil sa ale s názorom
súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa náhrady trov ţalovaných 3/ a 4/. Pri hodnotení
existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. prihliadol na tú
skutočnosť, ţe ţalovaní 3/ a 4/ sami prispeli k vzniku trov, keď v priebehu konania
disponovali s vlastníckym právom k predmetným nehnuteľnostiam napriek tomu, ţe
z poznámky z výpisu z LV č. X. zo 06. 06. 2001 je zrejmé, ţe vlastnícke právo k nim je
sporné a je predmetom súdneho konania. Z tohto dôvodu rozhodnutie v tejto časti podľa § 220
O. s. p. zmenil a ţalovaným 3/ a 4/ náhradu trov konania nepriznal.
Ďalej odvolací súd zistil, ţe uznesenie súdu prvého stupňa z 30. 05. 2011,
26Cb 92/1998-896, ktorým súd prvého stupňa ţalobcovi nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov, je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Uviedol, ţe
o ţiadosti ţalobcu o oslobodení od súdnych poplatkov rozhodoval uţ Krajský súd v Bratislave
uznesením z 10. 02. 2010 č. k. 2Cob 25/2009-738 a od vydania tohto rozhodnutia nedošlo
k podstatnej nepriaznivej zmene v pomeroch ţalobcu.
Odvolací súd nepovaţoval uznesenie súdu prvého stupňa z 05. 05. 2011, č. k.
26Cb 92/1998-866, ktorým súd prvého stupňa vyrubil ţalobcovi súdny poplatok za podané
odvolanie vo výške 33 193,50 eur, za vecne správne. Zmenenou ţalobou sa ţalobca súčasne
popri určení vlastníckeho práva domáhal aj vydania veci a tento nárok nebol predmetom
pôvodného odvolania. Odvolanie v tejto časti podlieha poplatkovej povinnosti podľa poloţky
1 písm. b/ v spojení s poznámkou č. 1 k poloţke 1/ Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho
prílohu zákona č. 71/1992 Zb. vo výške 99,50 eur, preto napadnuté rozhodnutie v časti,
týkajúcej sa sadzby súdneho poplatku za odvolanie podľa § 220 O.s.p. zmenil.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 15. 05. 2012.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. f/ O. s. p., ţe účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci a je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretoţe súd sa nesprával ako nestranný a nezávislý.
Dovolateľ v dovolaní veľmi podrobne opísal priebeh konania na súde prvého stupňa,
poukázal na obsah predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci a na svoje písomné podania
vo veci. Opakovane zdôraznil, ţe prevod vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam
na ţalovaného 1/ je absolútne neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho sú neplatnými
právnymi úkonmi aj následné prevody vlastníckeho práva zo ţalovaného 2/ na ţalovaného 3/.
Úvahy o dobromyseľnosti ţalovaného 4/ sú zavádzajúce, pretoţe ak ţalovaný 3/ nebol
vlastníkom nehnuteľností, tak na nehnuteľnosť nemohlo byť zriadené exekučné záloţné právo
a nehnuteľnosť nemohla byť predmetom exekučného konania. Následný príklep a jeho
schválenie súdom je nulitným rozhodnutím. Súd prvého stupňa nesprávne vyloţil ustanovenia
Obchodného zákonníka o nepeňaţnom vklade spoločníka do spoločnosti a nedotknutá ostala
otázka konania pred štátnym notárstvom, ktoré bolo v rozpore so zákonom. Súd bol pritom
povinný skúmať zákonnosť postupu štátneho notára a zistil by, ţe registrácia záznamom bola
v rozpore s Notárskym poriadkom, a preto je neplatná. Ţalobca tieţ uviedol, ţe odvolací súd
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nemohol obmedziť len na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na doplnenie a zdôraznenie jeho správnosti
uviesť ďalšie dôvody, keď sa nestotoţnil s odôvodnením v celom rozsahu. Podľa jeho názoru
mal odvolací súd rozhodnutie zrušiť, nie potvrdiť, pretoţe ţalobcovi bola odňatá moţnosť
konať pred súdom. Odvolací súd zúţil otázku určenia práva na jedinú skutkovú a právnu
otázku, ktorá spočívala v tom, ţe počas neprimerane dlho trvajúceho konania sa mnoţstvo
subjektov chcelo stať vlastníkom nehnuteľností. Zvolená forma príklepu však nemôţe byť
akceptovaná, ak tejto právnej skutočnosti predchádzal absolútne neplatný právny úkon.
Ţalovaný 3/ sa nikdy nestal vlastníkom nehnuteľností, a preto jeho vyhlásenie ako dlţníka
v notárskej zápisnici s exekučným titulom je absolútne neplatné. Z rozhodnutia nie je zrejmé,
kedy, ako a akou právnou skutočnosťou nadobudla vlastníctvo spoločnosť Ţ. A.,
s. r. o. Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľ videl v tom, ţe súdy nevyhodnotili jeho
podania, ktoré mali zásadný právny význam vo veci. Odvolací súd odňal moţnosť konať
pred súdom aj ţalovaným, keď v rozhodnutí nereagoval na ich námietky. Z týchto dôvodov
navrhol rozhodnutie odvolacieho aj prvostupňového súdu vo veci samej zrušiť a vrátiť vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, bol toho
názoru, ţe odvolací súd nepostupoval jasne, určito a presvedčivo. Nesúhlasil s rozhodnutím
o náhrade trov vo vzťahu k ţalovanému 2/, pretoţe v tomto smere došlo k závaţnému
pochybeniu odvolacieho súdu. V časti výroku, ktorým odvolací súd zaviazal ţalobcu
na zaplatenie súdneho poplatku a v časti výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, je toho názoru, ţe jeho pomery
odôvodňujú priznanie tohto oslobodenia, v dôsledku čoho je nesprávne rozhodnutie
o povinnosti ţalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Obsahovo navrhol, aby dovolací
súd zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu a ţalovanému 2/ náhradu trov nepriznal, zmenil
rozhodnutie odvolacieho súdu a ţalobcovi priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov
a zrušil rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.
Ţalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu sa v plnom rozsahu stotoţnil
s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu a navrhol
dovolanie ţalobcu zamietnuť.
Ţalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe ţalobca prípustnosť
dovolania odôvodňuje tým, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. V dovolaní sa
však prednostne venuje obšírnemu popisu histórie sporu a riadne odôvodnenie odňatia
moţnosti konať pred súdom alebo iného dôvodu prípustnosti dovolania absentuje. Aj keď
uvádza, ţe súd nevykonal dôkazy navrhnuté ţalobcom, toto tvrdenie bliţšie nezdôvodňuje.
Podľa jeho názoru je postup konajúcich súdov v súlade s § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p.,
v zmysle ktorého o rozsahu a miere dokazovania rozhoduje výlučne súd, ktorý nie je povinný
vykonať dôkazy, ktoré sú pre posúdenie uplatňovaného nároku nerozhodné a právne
bezvýznamné. Právo účastníkov na riadne odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia,
vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., nebolo ţiadnym spôsobom dotknuté.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia namiesto neúčelného opakovania dôvodov,
uvedených v prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, ţe sa s týmto stotoţňuje, s výnimkou
záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu, ktorý posúdil odlišne a následne aj riadne
odôvodnil. Okrem toho prvostupňový súd ţalobu zamietol aj z iných dôvodov, ako z dôvodu
neexistencie naliehavého právneho záujmu, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotoţnil a odlišné posúdenie naliehavosti právneho záujmu preto nemohlo na vecnej
správnosti rozhodnutia nič zmeniť. Uvedené dôvody odňatia moţnosti konať pred súdom,
uvádzané ţalobcom, sa vzťahujú výlučne na rozhodnutie vo veci samej a ako mala byť
ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom v prípade rozhodnutia o trovách konania
a v prípade rozhodnutia o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkoch, ţalobca neuvádza
vôbec. Podľa názoru ţalovaného dovolanie proti prvému, druhému a štvrtému výroku
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je prípustné a proti tretiemu výroku
o zaplatení súdneho poplatku nie je dôvodné. Navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť a priznať
ţalovanému 3/ náhradu trov dovolacieho konania.
Ţalovaný 2/ a 4/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr
skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Odvolací súd rozhodol vo veci samej v prvom výroku napadnutého rozhodnutia
rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo
rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu,
alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (pričom v jeho výroku prípustnosť
dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, ţe
dovolanie ţalobcu v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237
O. s. p., bez ohľadu, či to účastník namieta alebo nie, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 O. s. p., moţno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
dovolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných Občianskym súdnym poriadkom
za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť
o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. O vadu,
ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
V súvislosti s odňatím moţnosti konať pred súdom ţalobca v dovolaní namietal, ţe
odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nemohol obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na doplnenie
a zdôraznenie jeho správnosti uviesť ďalšie dôvody, keď sa nestotoţnil s odôvodnením
v celom rozsahu. Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľ videl aj v tom, ţe súdy
v odôvodnení rozhodnutí nevyhodnotili jeho podania, ktoré mali zásadný právny význam
vo veci. Z obsahu dovolania, v ktorom ţalobca podrobne opisoval priebeh konania
a opakovane namietal nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi, moţno teda
vyvodiť aj námietky voči odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa názoru
dovolacieho súdu, námietka dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, nie je opodstatnená. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p.
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravené vo vyššie citovanom ustanovení
§ 157 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II ÚS
78/05). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú
vyššie uvedeným poţiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, aké skutočnosti z vykonaných dôkazov zistil,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, uviedol, prečo nevykonal ďalšie dokazovanie
navrhované ţalobcom a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec. Prijatý
záver o nedôvodnosti uplatneného nároku na určenie vlastníckeho práva vysvetlil logicky,
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa okrem posúdenia existencie
naliehavého právneho záujmu na určovacej ţalobe stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie
argumenty. Vysvetlil tieţ, prečo sa nestotoţnil s námietkou ţalobcu, uvedenou v odvolaní,
týkajúcou sa nesprávneho obsadenia súdu. Záver o existencii naliehavého právneho záujmu
ţalobcu na určení vlastníckeho práva odvolací súd odôvodnil. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky, súvisiace s predmetom
konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo ţalobe nebolo vyhovené. Okolnosť,
ţe táto odpoveď neúspešného ţalobcu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa
parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie moţnosti konať
pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv, či poţiadaviek ţalobcu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmysle. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok
poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa. ak odvolací súd podľa § 219 ods. 2
O. s. p. v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého
stupňa, okrem dôvodov, súvisiacich s posúdením naliehavosti právneho záujmu na určovacej
ţalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uviedol ďalšie
dôvody, neodňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom, keď odlišný záver o existencii
naliehavého právneho záujmu riadne odôvodnil.
Ďalšia námietka dovolateľa, ţe konanie súdov niţšieho stupňa je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), sú síce prípustnými
dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
vecne preskúmať, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Ţalobca dovolaním napadol druhý a štvrtý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorými boli potvrdené uznesenia súdu prvého stupňa, týkajúce sa náhrady trov konania vo
vzťahu medzi ţalobcom a ţalovaným 2/ a oslobodenia ţalobcu od súdnych poplatkov.
Uvedené výroky rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré boli súčasťou rozsudku vo veci samej,
majú v zmysle § 167 O. s. p. charakter uznesenia, a preto prípustnosť dovolania dovolací súd
V zmysle ustanovenia § 239 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti uzneseniu, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.).
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide
o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V predmetnej veci je dovolaním napadnutý druhý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu
o trovách konania, preto dovolanie podľa § 239 ods. 3 O. s. p. nie je prípustné. Štvrtým
výrokom napadnutého rozhodnutia odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,
ktorým nepriznal ţalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov, preto v zmysle § 239 O. s. p.
nie je ani proti uvedenej časti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolanie prípustné. Dovolací
súd nezistil ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a ţalobca tieto v súvislosti s uvedenými
výrokmi odvolacieho rozhodnutia nenamietal.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalobcu proti prvému, druhému a štvrtému výroku
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 a § 239
O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky jeho dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení
s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný.
Prípustnosť dovolania ţalobcu, smerujúceho proti tretiemu výroku rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa tak, ţe uloţil
ţalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 99,50 eur, je daná podľa
§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/
v konaní došlo k vadám, uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale
i v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O. s. p.); obligatórne sa zaoberá procesnými
vadami, uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Existencia vád v zmysle § 237 O. s. p., ani iná vada konania nebola dovolateľom
v súvislosti s uloţením poplatkovej povinnosti namietaná a v dovolacom konaní nevyšla
najavo. Dovolateľ nenamietal ani nesprávne právne posúdenie veci, ale nesúhlasil s uloţenou
povinnosťou zaplatiť súdny poplatok za odvolanie s odôvodnením, ţe mu malo byť priznané
oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 138 O. s. p.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe Okresný súd Bratislava I právoplatným uznesením č. k.
26Cb 92/1998-896 z 30. 05. 2011 nepriznal ţalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov.
Účastník konania, ktorý podal odvolanie, je povinný zaplatiť súdny poplatok v zákonom
stanovenej výške, ak nie je súdom oslobodený od súdnych poplatkov. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie navrhovateľa
proti tejto časti výroku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zamietol, keďţe nezistil
dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté
rozhodnutie zrušiť.
V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Ţalovaným 2/ a 4/ trovy dovolacieho konania nevznikli
a ţalovaný 1/ si ich náhradu neuplatnil, preto dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania
uvedeným ţalovaným nepriznal. Úspešnému ţalovanému 3/ patrí náhrada trov dovolacieho
konania, zodpovedajúcich účelným trovám právneho zastúpenia advokátom vo výške 158,93
eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za dva úkony právnej sluţby vo výške
58,59 eur podľa § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (prevzatie
právneho zastúpenia 09. 07. 2012, písomné vyjadrenie k dovolaniu z 10. 07. 2012),
z paušálnej náhrady hotových výdavkov 2x7,63 eur podľa § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky
a z DPH (20%) vo výške 26,49 eur podľa § 18 ods. 3 vyhlášky.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová