Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e34/387530.5219da.pdf
PDF · 119.81 KB
No categories available
3Cdo/189/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 189/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Ing. P. F., bývajúceho
v N., 2/ A. F., bývajúcej v Z., 3/ V. F., bývajúceho vo V., 4/ M. S., bývajúcej v K., 5/ E. O.,
bývajúcej vo V., všetkých zastúpených advokátskou kanceláriou B., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti ţalovaným 1/ Ing. A.. Z., bývajúcemu v B., 2/ K. Z., bývajúcemu v B.,
3/ MUDr. I. Z., bývajúcej v B., všetkým zastúpeným JUDr. H. B., advokátkou so sídlom
v D., o zrušenie podielového spoluvlastníctva žalovaných a určenie vlastníctva žalobcov,
vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 5 C 40/2005, o dovolaní ţalobcov
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 22. septembra 2010 sp. zn. 9 Co 429/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 22. septembra 2010 sp. zn. 9 Co 429/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia 1/ aţ 5/ sa ţalobou domáhali: A. zrušenia podielového spoluvlastníctva
ţalovaných k pozemkom v katastrálnom území B. (pozn. v ďalšom texte ide len o toto
katastrálne územie), ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako parcely č. X., X., X., X.,
X., B. určenia, ţe: I. ţalobcovia 1/ aţ 3/ sú v podieloch po 1/3 spoluvlastníkmi pozemkov,
ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m²
a parcela č. X. – ostatné plochy vo výmere X. m², II. ţalobkyňa 4/ je výlučnou vlastníčkou
pozemku, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere
X. m², III. ţalobkyňa 5/ je výlučnou vlastníčkou pozemku, ktorý je zapísaný na liste
vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m² a na liste vlastníctva č. X.
ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m². Na odôvodnenie ţaloby uvádzali, ţe v katastri
nehnuteľností sú ako duplicitní vlastníci pozemkov (parciel č. X., X., X., X.) vedení tak
ţalobcovia 1/ aţ 5/, ako aj ţalovaní 1/ aţ 3/. Ţalobcovia 2/ a 5/ a právni predchodcovia
ţalobcov 1/, 3/ a 4/ nadobudli vlastnícke práva k týmto pozemkom jednak na základe
rozhodnutia Pozemkového úradu v Dunajskej Strede z 12. augusta 1992 č. X. o schválení
dohody o vydaní nehnuteľností podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Z.z. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde, jednak na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli uzatvorené
30. januára 1929 a 6. októbra 1934. Týmito zmluvami nadobudnuté práva nezanikli
rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Šamoríne z 24. februára 1948 – proti tomuto
rozhodnutiu podali totiţ odvolanie a nikdy neboli vysídlení na územie iného štátu. Ţalobcovia
2/ a 5/ a právni predchodcovia ţalobcov 1/, 3/ a 4/ uţívali sporné nehnuteľnosti aţ do
6. októbra 1949. V uvedený deň boli násilne vyhnaní, ich majetok zaistený, daný pod správu
národného výboru a štátneho majetku a zverený presídlencom z Rumunska – právnym
predchodcom ţalovaných. Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pod
č. X. vydaný výmer o vlastníctve pôdy (ďalej len „výmer o vlastníctve pôdy“), označili
ţalobcovia za neplatný vzhľadom na nedostatok zákonom predpísaných náleţitostí (absencia
dátumu a podpisu osoby oprávnenej konať za povereníctvo). Z tohto výmeru o vlastníctve
pôdy preto nebolo moţné vyvodzovať vlastnícke právo k sporným pozemkom. K zápisu
vlastníctva sporných nehnuteľností v prospech ţalovaných 1/ aţ 3/ došlo na základe im
vydaných osvedčení o novoobjavenom dedičstve po ich právnych predchodcoch z 21. októbra
2002 sp. zn. D 26/00, Dnot 6/00 a z 9. februára 1999 sp. zn. D 301/93, Dnot 72/93. Pre tento
zápis práv ţalovaných teda nebol daný právne relevantný podklad.
Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom
z 25. augusta 2009 č.k. 5 C 40/2005-240 ţalobu v celom rozsahu zamietol a ţalovaným
nepriznal náhradu trov konania. Zamietnutie ţaloby v časti zrušenia podielového
spoluvlastníctva ţalovaných (A) odôvodnil nadbytočnosťou takéhoto rozhodnutia, pretoţe
v prípade pozitívneho rozhodnutia o určení vlastníkov, by sa dovtedajšie duplicitné zápisy
vlastníctva v katastri nehnuteľností zmenili a ako vlastníci by boli zapísané subjekty určené
posledným právoplatným súdnym rozhodnutím. V časti o určenie vlastníckeho a podielového
spoluvlastníckeho práva ţalobcov (B) súd dospel k záveru o preukázaní ich naliehavého
právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) na poţadovanom určení, avšak v zmysle „záverov
z medzirezortnej porady z 12. mája 1992 k problematike vlastníckych vzťahov
k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam prideleným v pozemkových reformách po období
roku 1945“ treba výmer o vlastníctve pôdy, ktorá bola pridelená právnym predchodcom
ţalovaných, povaţovať za platný napriek tomu, ţe neobsahuje podpis poverenej osoby. Súd
prvého stupňa k tomu poznamenal, ţe i keby tento výmer nebol platný, bol by daný
dôvod „na určenie vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov ţalovaných
na základe prídelu, bez ohľadu na skutočnosť, ţe predmetné pozemky boli vnesené
do poľnohospodárskeho druţstva, nakoľko sa do vydrţacej doby započítava aj doba, keď
pozemky boli v uţívaní druţstva“. Súd prvého stupňa nepriznal ţalovaným náhradu trov
konania, lebo nevyčíslili trovy, ktoré im vznikli v konaní.
Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bola ţaloba zamietnutá v časti o určenie
vlastníckeho a spoluvlastníckeho práva ţalobcov (B), podali ţalobcovia 1/ aţ 5/ odvolanie.
Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. septembra 2010 sp. zn.
9 Co 429/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a ţalobcom 1/ aţ 5/
uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným 1/ aţ 3/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
(§ 219 ods. 2 O.s.p.) a zhodne s ním konštatoval, ţe právni predchodcovia ţalovaných
nadobudli vlastníctvo sporných pozemkov, nie však na základe výmeru o vlastníctve pôdy,
ktorý nie je perfektnou verejnou listinou (vzhľadom na absenciu podpisu povereníka a dátumu
vydania výmeru), ale právnym titulom vydrţania. I keď tento výmer nebol právne perfektný,
išlo o titul zakladajúci dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalovaných v tom, ţe
im pridelené nehnuteľnosti, za ktoré aj splácali prídelovú cenu, patria ako vlastníkom. Z listín
predloţených ţalobcami nevyplýva, ktoré konkrétne parcely boli z konfiškácie vyňaté
a ponechané vo vlastníctve. Vyplýva z nich opak – t.j. to, ţe boli skonfiškované a pridelené
právnym predchodcom ţalovaných. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia 1/ aţ 5/ dovolanie
s odôvodnením, ţe im v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.). K uvedenej vade došlo tým, ţe odvolací súd prekvapivo a nepredvídateľne
zaujal právne závery o tom, ţe právni predchodcovia ţalovaných nadobudli vlastníctvo
sporných nehnuteľností nie výmerom o pridelení pôdy (ako uviedol súd prvého stupňa), ale
právnym titulom vydrţania. Ţalobcovia nemali moţnosť brániť sa voči týmto záverom
odvolacieho súdu a svojou právnou argumentáciou sa voči nim brániť, prípadne navrhovať
dôkazy preukazujúce opak. Odvolací súd ich ani v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. nevyzval, aby
sa vyjadrili k pouţitiu ustanovení o vydrţaní, ktoré neboli v konaní pred súdom prvého stupňa
pouţité. K odňatiu moţnosti ţalobcov konať pred odvolacím súdom došlo aj v dôsledku
nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Odvolací súd sa odchýlil od rozhodovacej praxe súdov
pri právnom posúdení otázky, či môţe ísť o dobromyseľnú drţbu, ak sa vyvodzuje
z neperfektného výmeru o vlastníctve pôdy. Odvolací súd, ktorý na jednej strane konštatoval,
ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na druhej strane ale sám
doplnil dokazovanie, ničím nevysvetlil, na základe ktorých dôkazov dospel k záveru, ţe
ţalovaní vniesli sporné nehnuteľnosti do druţstva (z predloţených dôkazov vyplýva len to, ţe
do druţstva boli vnesené bliţšie nešpecifikované nehnuteľností vo výmere 4 ha) a ani
neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru o uhradení prídelových cien, keď z listín
predloţených ţalovanými nie je vôbec zrejmé, kto ich vystavil a uvádzajú sa v nich len sumy,
ktoré „majú byť zaplatené“ aţ v budúcnosti vo forme splátok. Podľa dovolateľov došlo
v konaní k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd porušil zásadu čiastočnej apelácie (§ 205a O.s.p.)
prihliadnutím na taký dôkaz predloţený ţalovanými aţ v odvolacom konaní, ktorý mohli
predloţiť uţ v prvostupňovom konaní (výkaz preddavkov a splátok prídelovej ceny
zo 7. júna 1949 a výkaz zmien prídelových cien k 26. marcu 1957). V ostatnej časti
ţalobcovia opätovne namietali a bliţšie rozvádzali nesprávnosť skutkových zistení súdov
a nenáleţitosť hodnotenia dôkazov. Trvali na tom, ţe sporné nehnuteľnosti neboli predmetom
prídelu, nebol preukázaný vstup právnych predchodcov do drţby sporných nehnuteľností,
vnesenie nehnuteľností do druţstva ani o doručení výmeru o vlastníctve pôdy právnym
predchodcom ţalovaných. K tvrdeniu, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolatelia uviedli, ţe odvolací súd
dospel k nesprávnym a skutkovo nepodloţeným záverom o vydrţaní sporných nehnuteľností;
nesprávne sú tieţ jeho závery o právnych účinkoch výmeru o vlastníctve pôdy, ktorý
jednoznačne nie je perfektnou verejnou listinou. Z týchto dôvodov ţiadali zrušiť napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie ţalobcov smeruje proti rozsudku.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie
je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť v danej veci podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na vyššie uvedené by dovolanie ţalobcov bolo procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcov preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní
odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý
má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho
konania.
Ţalobcovia v súvislosti s námietkou, ţe im v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom
konať, vytýkali odvolaciemu súdu porušenie § 213 ods. 2 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia
platí, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
K právnym dôsledkom nerešpektovania ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. sa uţ najvyšší
súd vyjadril v rozhodnutí z 27. októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009, ktoré bolo publikované
ako rozhodnutie č. R 33/2011 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Najvyšší súd v ňom konštatoval, ţe „pokiaľ odvolací súd nevyzval
účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho
súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V preskúmavanej veci došlo k takému nerešpektovaniu § 213 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa zamietol ţalobu z dôvodu, ţe právni predchodcovia ţalovaných nadobudli vlastnícke
právo sporných nehnuteľností rozhodnutím štátneho orgánu – výmerom o vlastníctve pôdy.
Na rozdiel od toho odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku uzavrel, ţe týmto
(právne neperfektným) výmerom právni predchodcovia ţalovaných vlastníctvo sporných
parciel nenadobudli, nadobudli ho však právnym titulom vydrţania.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zaloţené na rozhodujúcom závere, ţe výmerom
o vlastníctve pôdy došlo k nadobudnutiu vlastníctva. Legitímne bolo preto očakávanie, ţe
v odvolacom konaní budú riešené otázky významné z hľadiska posúdenia účinkov tohto
výmeru, a tieţ očakávanie, ţe ak odvolací súd dôjde k právnemu záveru, ţe výmer tieto
účinky nemal, splní svoju procesnú povinnosť v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. a účastníkom
vytvorí moţnosť brániť sa v odvolacom konaní pred prijatím takých právnych záverov, ktoré
vyznievajú v ich neprospech.
Súd prvého stupňa zaloţil svoje rozhodnutie iba na tom, ţe vlastníctvo právnych
predchodcov ţalovaných bolo zaloţené výmerom o vlastníctve pôdy; neaplikoval teda ţiadne
zákonné ustanovenie o vydrţaní. Pokiaľ sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
uvádza, ţe „v prípade konštatovania neplatnosti výmeru o vlastníctve pozemkov by bol dôvod
na určenie vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov ţalovaných“, je z kontextu
rozhodnutia zrejmé, ţe v tejto časti odôvodnenia išlo o poznámku týkajúcu sa moţnosti
alternatívy prípadného rozhodnutia, ktorá podľa názoru súdu prvého stupňa prichádzala
do úvahy vtedy, ak by nedospel k záveru o vlastníctve zaloţenom priamo výmerom.
Odvolací súd ale dospel k záveru, ţe vlastníctvo právnych predchodcov ţalovaných
nebolo zaloţené priamo výmerom – podľa jeho názoru však vlastníctvo nadobudli právnym
titulom vydrţania. Išlo teda bezpochyby o záver, ţe na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce. Vzhľadom na to bolo jeho povinnosťou postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p.
a účastníkov konania vyzvať, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd na pojednávaní 22. septembra 2010 takto nepostupoval
a svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia nesplnil (pozn.: dokonca v celom svojom
rozhodnutí neuviedol, na podklade ktorého zákonného ustanovenia dospel k záveru, ţe
v prípade právnych predchodcov ţalovaných boli kumulatívne splnené všetky podmienky
vydrţania vlastníctva nehnuteľnosti). Týmto postupom odvolacieho súdu bola ţalobcom
odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Procesná vada v zmysle § 237 O.s.p., ku ktorej došlo v odvolacom konaní, je vţdy
dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd preto rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
So zreteľom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku sa dovolací súd nezaoberal
okolnosťami, z ktorých ţalobcovia vyvodzovali tzv. inú procesnú vadu konania (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). S podstatou,
dôsledkami a súvislosťami ich argumentácie sa vyporiada súd, ktorému sa vec vracia
na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. marca 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková