Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e2c/387558.5d71ca.pdf
PDF · 161.88 KB
No categories available
7Cdo/121/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 121/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R. P., bývajúceho v
P., zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v B., proti odporkyni Slovenskej republike, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné
námestie 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7 C
31/2009, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. februára
2012 sp. zn. 4 Co 295/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 31. januára 2011 č. k. 7 C 31/2009–132 uloţil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody za stratu na zárobku
sumu 8 828,42 €, titulom trov obhajoby v trestnom konaní sumu 910,91 € a titulom
nemajetkovej ujmy sumu 66 387,84 €, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh
vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v sume 99 581,75 € zamietol a vyslovil, ţe
o náhrade trov konania rozhodne aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 142 ods. 1
O. s. p., § 151 ods. 3 O. s. p.). Uviedol, ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe navrhovateľ
bol trestne stíhaný pre trestný čin prijímania úplatku a nenáleţitej výhody spolupáchateľstvom
a pre trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa. Vo väzbe bol od 2. júla 2003
do 26. septembra 2003. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky z 18. januára 2008 č. VII Gv 117/04–114 bolo proti navrhovateľovi
trestné stíhanie zastavené. V súvislosti s trestným stíhaním si navrhovateľ uplatňoval náhradu
škody spočívajúcu v strate na zárobku (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.) za obdobie august 2003
aţ október 2004 v sume 8 828,42 € (265 965 Sk), t. j. priemernú mesačnú mzdu vo výške
880,60 € za obdobie 15 mesiacov po odpočítaní výsluhového dôchodku (vyplácaného
od novembra 2004 v sume 8 979 Sk a od júla 2005 v sume 9 204 Sk). Tento navrhovateľom
uplatnený nárok súd vyhodnotil za dôvodný, lebo bolo nesporne preukázané, ţe v dôsledku
väzby sa stal nezamestnaným (bol prepustený personálnym rozkazom ministra vnútra
zo sluţobného pomeru v priamej súvislosti so vzneseným obvinením), pričom nad rámec
trvania väzby t. j. od 27. septembra 2003 do októbra 2004 náhradu škody za stratu na zárobku
priznal navrhovateľovi ako ušlý zisk. Dospel k záveru, ţe dôvodný je aj nárok uplatnený
navrhovateľom na zaplatenie trov obhajoby v trestnom konaní za špecifikované úkony
právnej sluţby vyplývajúce z obsahu spisu v trestnej veci, ktoré súd priznal v navrhovateľom
uplatnenej výške 910,91 € (celkove ich zaplatil vo výške 1 459,50 €). Navrhovateľom
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bolo podľa názoru súdu treba posudzovať
s poukazom na čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj v súvislosti s čl. 5
ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), aj
keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 177/2005). V súvislosti
so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa tohto ustanovenia
moţno priznať aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv toho,
na kom bola väzba vykonaná, t. j. na navrhovateľovi. Vykonaným dokazovaním mal
nepochybne preukázané, ţe v danom prípade došlo k závaţnému narušeniu dôstojnosti,
váţnosti navrhovateľa, k poškodeniu jeho mena a občianskej cti s váţnym dopadom na jeho
pracovnú kariéru. Povolanie policajta, ktoré vykonával na úseku hraničnej polície, si totiţ
vyţaduje vysoký morálny kredit a zdrţanie sa akéhokoľvek konania narušujúceho jeho
dôstojnosť. Následný Personálny rozkaz ministra vnútra SR z 13. augusta 2003 č. 313
o skončení sluţobného pomeru navrhovateľa z dôvodu trestného stíhania, malo veľký vplyv
na jeho ďalší pracovný ţivot. Malo vplyv aj na osobný a rodinný ţivot navrhovateľa, ktorého
ľudské utrpenie s následnými psychiatrickými problémami (lekárska správa MUDr. F. R.), je
neopísateľne krutým následkom pobytu navrhovateľa vo vyšetrovacej väzbe a následného
trestného stíhania. Napokon, malo vplyv na rodinu navrhovateľa, najmä na manţelku a dve
dcéry. Následkom bol aj neúspech dcéry navrhovateľa pri prijímacích pohovoroch na ďalšie
štúdium (rozhodnutie Univerzity Mateja Belu – Filologickej fakulty – z 23. augusta 2005
o neprijatí dcéry na štúdium a rozhodnutie Univerzity Komenského v Bratislave - Filozofická
fakulta – z 30. júna 2005 o neprijatí dcéry na štúdium). Navrhovateľ utrpel nemajetkovú ujmu
samotným výkonom väzby, ktorý predstavoval váţny zásah do osobnej slobody
navrhovateľa, následne vyvolal ďalšie negatívne dopady na jeho osobný ţivot a negatívne
zmenil jeho ţivotný osud (aj osud rodinných príslušníkov, kauza bola medializovaná vo
veľkom rozsahu). Výkon väzby, realizovaný v rozpore so zákonom, resp. ústavným
poriadkom SR (z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre z 25. septembra 2003 sp. zn. 7Tpo
38/03–186 okrem iného vyplýva, ţe v doplnenom dokazovaní nebola preukázaná ţiadna
konkrétna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu, ţe obvinení uvedení v bode III., budú
pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností
závaţných pre trestné stíhanie, z ktorých dôvodov zrušil napadnuté uznesenie a obvinených -
bod III. - z väzby prepustil), preto rozhodnutie o väzbe sa stalo spôsobilým vyvolať popri
vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv
navrhovateľa. Samotná medializácia tohto prípadu (napr. Nový čas z 3. júla 2003) narušila v
očiach verejnosti dôstojnosť navrhovateľa a dôveru v políciu, kedy médiá vyslovili, ţe člen
policajného zboru sa mal dopustiť závaţného trestného činu (§ 2a ods. 2, § 47 zákona č.
73/1998 Z. z.). Podľa právneho názoru súdu boli jednoznačne splnené podmienky čl. 154c
ústavy, t. j. ústavný príkaz adresovaný súdu ex offo aplikovať priamo relevantné ustanovenia
dohovoru a protokoly na dohovor nadväzujúce. Pod škodou sa v zmysle čl. 5 dohovoru
rozumie škoda materiálna ako aj nemateriálna (Wassink v. Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas
v. Grécko). Splnený bol aj predpoklad zodpovednosti za škodu, t. j. ţe voči navrhovateľovi,
na ktorom sa vykonala väzba, bolo trestné stíhanie pre uvedené trestné činy, pre ktoré bolo
vnesené obvinenie, zastavené a rozhodnutie o väzbe bolo zrušené. Navrhovateľ bol
vystavený ťaţko opísateľnému stresu, stavu úzkosti, zúfalstva zo situácie, trpel suicidálnymi
myšlienkami a bol opakovane konzultovaný s psychiatrom, a to z dôvodu situácie, do
ktorej sa nedostal vlastným zavinením. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy, ktorá je na
úvahe súdu so zreteľom na intenzitu, rozsah, dĺţku trvania a jej ohlas skúmal, aký bol
negatívny dopad na navrhovateľa a dospel k záveru, ţe trestné stíhanie trvajúce od 1. júla
2003 skončené zastavením dňa 18. januára 2008, t. j. 4 roky a 6 mesiacov, predstavovalo
dlhotrvajúci zásah do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý pretrváva aţ dodnes. Meno
navrhovateľa očistené nebolo a za predmetný zásah sa mu do vyhlásenia rozhodnutia ani
nikto neospravedlnil. Priznanie nemajetkovej ujmy, ktorej za primeranú výšku povaţoval
sumu 66 387,84 €, je spôsobom umoţňujúcim zmiernenie následkov neoprávneného zásahu,
ktorý ovplyvnil osobný a spoločenský ţivot navrhovateľa.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa (v zamietajúcej časti) a odporkyne
(vo vyhovujúcej časti) rozsudkom z 22. februára 2012 sp. zn. 4 Co 295/2011 rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Za nedôvodnú vyhodnotil
námietku odporkyne, ţe súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.
Uviedol, ţe súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú podľa názoru súdu pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňovým súdom, ktoré stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje pre záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý súdny proces (IV. ÚS 115/03). Súd prvého stupňa v danom prípade
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na danú vec
a z ktorých vyvodil svoje správne právne závery a tieto aj primerane a dostatočne v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. vysvetlil a s nimi sa aj odvolací súd stotoţnil (§ 219 ods. 2
O. s. p.). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa poukázal na to, ţe
jednou zo záruk, ktorou je ovládané trestné konanie je záruka, aby väzba nebola bezdôvodne
nariadená, ani predlţovaná, je právo osoby, na ktorej bola vykonaná, na náhradu škody, ktorá
jej bola spôsobená vykonaním väzby. Ústavnoprávny základ nároku na náhradu škody
v prípade trestného stíhania je aj v čl. 46 ods. 3 ústavy, ale vo všeobecnej rovine
predovšetkým v čl. I ods. 1 ústavy (princípy materiálneho právneho štátu). Ak má byť štát
skutočne povaţovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát totiţ
nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodrţiavať právo v jeho ideálnej (škodu
nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôţe zbaviť
zodpovednosti za postup takých orgánov, ak sa ich postup ukáţe ako mylný, zasahujúci
do základných práv. V takej situácii nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra systematickým
a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, ţe ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obţaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, ţe občan čin nespáchal a ţe trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok
trestného konania. Preto námietky odporkyne, ţe nebola splnená podmienka existencie
nezákonného rozhodnutia (legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemoţno
vyvodiť z ich výsledku, ale len na základe podmienok stanovených na ich začatie a priebeh)
vyhodnotil za neopodstatnené. Odvolací súd sa stotoţnil s právnym posúdením jednotlivých
nárokov uplatnených navrhovateľom ako aj s ich priznanou výškou. Dodal, ţe z vykonaného
dokazovania bolo nepochybne preukázané, ţe navrhovateľovi bola uznesením o vznesení
obvinenia, vzatím do väzby a následným trestným stíhaním (trvajúcim skoro 5 rokov)
spôsobená škoda a sama odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu zo 6. marca 2003 uznala
nárok navrhovateľa titulom trov obhajoby v trestnom konaní a straty na zárobku po dobu
väzby (neuznala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z uvedených dôvodov), ale vo svojom
odvolaní uţ dôvodnosť akýchkoľvek nárokov popierala. Keďţe ale v súvislosti
s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní navrhovateľ vynaloţil náklady na trovy
svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu neţiaducich právnych následkov, štát zodpovedá
za takto vzniknutú mu škodu (§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 442 Občianskeho
zákonníka). V plnom rozsahu sa stotoţnil aj s posúdením nároku na náhradu straty na zárobku
a jeho priznanou výškou. Povaţoval za správny aj názor súdu prvého stupňa, týkajúci sa
posúdenia nároku uplatneného navrhovateľom na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho
priznanou výškou, keď sa zaoberal aj moţnosťou jeho posúdenia podľa príslušných článkov
dohovoru a ústavy. Uviedol, ţe trestné stíhanie navrhovateľa, jeho vzatie do väzby podľa
výsledku t. j. zastavenia trestného stíhania, bolo vykonané v rozpore so zákonom a bolo
spôsobilé vyvolať aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Nárok
na odškodnenie sa priznáva aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie
zastavené alebo bol obvinený spod obţaloby oslobodený. Výšku nemajetkovej ujmy
vzhľadom na negatívny dopad na navrhovateľa v osobnom, rodinnom, pracovnom, ako aj
spoločenskom ţivote v konaní preukázaný, priznanú súdom prvého stupňa povaţoval
za primeranú. Preto aj odvolanie v zamietajúcej časti vyhodnotil za nedôvodné. O náhrade
trov odvolacieho konania nerozhodol z dôvodu, ţe o nich rozhodne súd prvého stupňa (§ 224
ods. 4 O. s. p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti (uloţenej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu
za stratu na zárobku v sume 8 828,42 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 66 387,84 €)
podala dovolanie odporkyňa. Navrhla ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým, ţe postupom súdu jej bola odňatá
moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 237
písm. f/ O. s. p.), inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávnym právnym posúdením veci súdmi niţších stupňov
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Mala za to, ţe v časti nároku za stratu na zárobku, vzhľadom
na jeho povahu, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Rovnako nejde ani o nárok
uplatniteľný v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. aj z dôvodu absencie
zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi zodpovednostnou skutkovou podstatou
a vznikom škody. Navrhovateľ bol zo sluţobného pomeru prepustený personálnym rozkazom
ministra vnútra SR z dôvodu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobných povinností zvlášť
hrubým spôsobom, ako aj z dôvodu, ţe si svedomito neplnil úlohy na úseku svojho
sluţobného zaradenia, čím aj zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti policajta
zakotvené v zákone č. 73/1998 Z. z. Tento personálny rozkaz bol vydaný na podklade
zistených skutočností sluţobným úradom. Teda je výsledkom samostatného konania,
odlišného od trestného konania a je proti nemu prípustný opravný prostriedok (rozklad).
V tejto súvislosti poukázala na znenie ustanovenia § 135 ods. 1, 2 O. s. p., keď súd konajúci
o nároku na náhradu škody nemá kompetenciu hodnotiť jeho zákonnosť (nemôţe ho
preskúmavať). Preto v tejto časti uplatneného nároku absentuje tretia základná podmienka
vzniku zodpovednosti štátu za škodu t. j. príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním
navrhovateľa, resp. väzbou a skončením sluţobného pomeru a s tým spojenou stratou
na zárobku. Vylúčená je aj príčinná súvislosť medzi trestným konaním a správnym konaním,
teda personálne opatrenie je nezávislé na rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní.
Potom navrhovateľom uplatňovaná strata na zárobku nie je vo vecnej, priamej bezprostrednej
príčinnej súvislosti s vedeným trestným konaním, ani s vykonanou väzbou, lebo navrhovateľ
nebol prepustený v súvislosti s trestným stíhaním, ale v priamej príčinnej a vecnej súvislosti
s personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR. Oba súdy niţších stupňov sa pritom
nezaoberali ani výškou uplatnenej straty na zárobku, neskúmali, kedy sluţobný pomer skončil
a odkedy nebola navrhovateľovi vyplácaná mzda. Súdy niţších stupňov nesprávne právne
posúdili aj nárok uplatnený titulom nemajetkovej ujmy, nakoľko čl. 5 ods. 5 dohovoru
neupravuje len formu odškodnenia, ale predovšetkým podmienky vzniku nároku
na odškodnenie, t. j. porušenie čl. 5 ods. 1 aţ 4 dohovoru, vznik škody a príčinnú súvislosť.
Súd prvého stupňa pritom opomenul tú skutočnosť, ţe obvinení, vrátane navrhovateľa, boli
vzatí do väzby zo zákonných dôvodov, zákonným spôsobom a uznesenie z 5. júla 2003
nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale z dôvodu zmeny skutkového stavu, nakoľko dôvody
väzby pominuli. Súdy v ţiadnom smere neskúmali porušenie čl. 5 ods. 1 aţ 4 dohovoru, preto
nemohli dôjsť k záveru, ţe došlo k jeho porušeniu, v príčinnej súvislosti s ktorým, by
navrhovateľovi vznikla škoda. Takýto záver zo skutkových zistení nevyplynul. Len samotné
oslobodenie spod obţaloby, resp. zastavenie trestného stíhania nespôsobuje nezákonnosť
väzby a trestného stíhania, nespôsobuje porušenie čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 150/2003. Zo všetkých
uvedených dôvodov podľa jej názoru rozhodnutia súdov niţších stupňov nielen vychádzali
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale konania mali aj inú vadu, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a spočívajúcu v nedostatočne zistenom skutkovom stave
v časti porušenia čl. 5 dohovoru, absencie aplikácie § 127 O. s. p. pri zisťovaní príčinnej
súvislosti so zdravotným stavom navrhovateľa a pod. Podľa jej názoru súdy svoje rozhodnutia
náleţite neodôvodnili a tieto majú znaky arbitrárnosti v časti právneho odôvodnenia, v časti
odôvodňujúcej základ nároku, výšku nemajetkovej ujmy a nie je jej zrejmá príčinná súvislosť,
ktorá v rozhodnutiach absentuje. Pokiaľ ide o priznanú nemajetkovú ujmu, jej výšku
povaţovala za neprimerane vysokú. Napriek tomu, ţe jej výška je predmetom voľnej úvahy
súdu, aj táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Neprimeranosť
navrhovateľovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy povaţovala za flagrantnú v porovnaní
s výškou odškodnenia priznávanou pozostalým po osobách poškodených násilnými trestnými
činmi, prípadne osobám deportovaným v čase druhej svetovej vojny do nacistických
koncentračných táborov a zajateckých táborov. V rozhodnutiach súdov absentuje tieţ
skutočnosť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, resp. absentuje hodnotenie
dôkazov. Súd ani nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, lebo nehodnotil dôkazy
v súlade s § 132 O. s. p. Na základe uvedeného mala odporkyňa za to, ţe rozhodnutia súdov
sú nepreskúmateľné, a teda postupom súdov bola účastníkovi odňatá moţnosť konať
pred súdom tým, ţe rozsudky nie sú riadne a presvedčivo odôvodnené a tieto konania mali
vady, ktoré spôsobili nesprávne rozhodnutie vo veci.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu s jeho dôvodmi nesúhlasil, lebo súdy svoje
rozhodnutia riadne odôvodnili, preto neodňali účastníkovi moţnosť konať pred súdom.
Právne závery súdov odporkyňa v podanom dovolaní nespochybnila relevantnými
argumentmi, neuviedla, v čom spočíva pochybenie súdov niţších stupňov. Pokiaľ odporkyňa
povaţuje priznanú výšku nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú, nemoţno hovoriť
o odňatí jej moţnosti konať pred súdom a ani o nesprávnom právnom posúdení, nakoľko
rozhodnutie o primeranej výške odškodnenia nemajetkovej ujmy je skutkovým záverom
súdu a nie právnym záverom. Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
podrobne zaoberal vykonaným dokazovaním a presne uviedol, z akých dôvodov priznal
náhradu nemajetkovej ujmy v sume uvedenej vo výroku rozsudku, pričom odvolací súd sa
so závermi prvostupňového súdu stotoţnil. Úlohou dovolacieho súdu nie je hodnotiť skutkové
zistenia súdov niţšieho stupňa. Naopak, v prvom rade sa zaoberá prípustnosťou dovolania
v súlade s dôvodmi uvedenými účastníkom konania. V danom prípade dôvody dovolania nie
sú dané, preto sa dovolací súd nemôţe zaoberať výškou priznanej nemajetkovej ujmy, ktorá
bola dostatočne zdôvodnená oboma súdmi niţších stupňov. Navrhol preto dovolanie
odporkyne zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.
O. s. p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4
Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani
záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad
týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.
prípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ
to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení
vyvodiť nemoţno.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa odvolací súd osobitne zaoberal otázkou, či
postupom odvolacieho súdu nebola odporkyni odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je teda taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
konať pred ním a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ
tvrdí, ţe rozhodnutie v napadnutej časti je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak
rozhodnutie skutočne touto vadou trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada
vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu.
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe odporkyňa vadu tejto povahy videla predovšetkým
v nedostatočnom, riadnom a presvedčivom odôvodnení rozsudkov súdov niţších stupňov
v napadnutej (vyhovujúcej) časti, v nepreskúmateľnosti ich skutkových a právnych záveroch
o opodstatnenosti tak základu, ako aj výšky priznaných nárokov uplatnených navrhovateľom.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsová
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k jednotlivým nárokom uplatneným
navrhovateľom čo do ich základu, ako aj priznanej výšky. Odvolací súd sa stotoţnil aj
s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré podľa jeho názoru spĺňa zákonné
poţiadavky vyplývajúce pre súdne rozhodnutie z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. („súd
prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery, ktoré aj primerane a dostatočne vysvetlil“). Preto námietky odporkyne v tomto
smere vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil
na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré
v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, vysporiadajúc sa aj
s námietkami odporkyne (týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdom
prvého stupňa, skutkových a právnych záverov) doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie
§ 219 ods. 2 O. s. p. tieţ umoţňuje.
Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o opodstatnenosti uplatnených nárokov (osobitne vo vzťahu
ku kaţdému z nich), čo do ich základu a priznanej výšky. Teda odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny
základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné
a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri
III. ÚS 115/2003). Preto postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti účastníkom
konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Odporkyňa odôvodnila dovolanie tieţ ustanoveniami § 241 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.
t. j., ţe konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní
a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) a nesprávne právne posúdenie veci sú síce
relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (o aký prípad išlo v danej
veci), nemoţno rozhodnutie v napadnutej časti podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej
stránke. Dovolanie je totiţ podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len
tie, o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.
Keďţe v danej veci nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi niţších stupňov (všetkými
senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne
právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.) a zaoberať sa
tzv. inými vadami konania namietanými v dovolaní. Aj pokiaľ dovolateľ namietal
nesprávnosť skutkových zistení, tieto by mohli prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretoţe ním nie je znemoţnená
realizácia procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy však moţno namietať
iba v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
rozsudkom v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
trovy dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si trovy tohto konania neuplatnil (§ 151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. marca 2013 JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová