Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/121/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R. P., bývajúceho v

P., zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v B., proti odporkyni Slovenskej republike, za

ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné

námestie 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7 C

31/2009, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. februára

2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 31. januára 2011 č. k. 7 C 31/2009–132 uloţil

odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody za stratu na zárobku

sumu 8 828,42 €, titulom trov obhajoby v trestnom konaní sumu 910,91 € a titulom

nemajetkovej ujmy sumu 66 387,84 €, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh

vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v sume 99 581,75 € zamietol a vyslovil, ţe

o náhrade trov konania rozhodne aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 142 ods. 1

, ). Uviedol, ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe navrhovateľ

bol trestne stíhaný pre trestný čin prijímania úplatku a nenáleţitej výhody spolupáchateľstvom

a pre trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa. Vo väzbe bol od 2. júla 2003

do 26. septembra 2003. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky z 18. januára 2008 č. VII Gv 117/04–114 bolo proti navrhovateľovi

trestné stíhanie zastavené. V súvislosti s trestným stíhaním si navrhovateľ uplatňoval náhradu

2

škody spočívajúcu v strate na zárobku ( ) za obdobie august 2003

aţ október 2004 v sume 8 828,42 € (265 965 Sk), t. j. priemernú mesačnú mzdu vo výške

880,60 € za obdobie 15 mesiacov po odpočítaní výsluhového dôchodku (vyplácaného

od novembra 2004 v sume 8 979 Sk a od júla 2005 v sume 9 204 Sk). Tento navrhovateľom

uplatnený nárok súd vyhodnotil za dôvodný, lebo bolo nesporne preukázané, ţe v dôsledku

väzby sa stal nezamestnaným (bol prepustený personálnym rozkazom ministra vnútra

zo sluţobného pomeru v priamej súvislosti so vzneseným obvinením), pričom nad rámec

trvania väzby t. j. od 27. septembra 2003 do októbra 2004 náhradu škody za stratu na zárobku

priznal navrhovateľovi ako ušlý zisk. Dospel k záveru, ţe dôvodný je aj nárok uplatnený

navrhovateľom na zaplatenie trov obhajoby v trestnom konaní za špecifikované úkony

právnej sluţby vyplývajúce z obsahu spisu v trestnej veci, ktoré súd priznal v navrhovateľom

uplatnenej výške 910,91 € (celkove ich zaplatil vo výške 1 459,50 €). Navrhovateľom

uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bolo podľa názoru súdu treba posudzovať

s poukazom na c (ďalej len „“) aj v súvislosti s

ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), aj

keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). V súvislosti

so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa tohto ustanovenia

moţno priznať aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv toho,

na kom bola väzba vykonaná, t. j. na navrhovateľovi. Vykonaným dokazovaním mal

nepochybne preukázané, ţe v danom prípade došlo k závaţnému narušeniu dôstojnosti,

váţnosti navrhovateľa, k poškodeniu jeho mena a občianskej cti s váţnym dopadom na jeho

pracovnú kariéru. Povolanie policajta, ktoré vykonával na úseku hraničnej polície, si totiţ

vyţaduje vysoký morálny kredit a zdrţanie sa akéhokoľvek konania narušujúceho jeho

dôstojnosť. Následný Personálny rozkaz ministra vnútra SR z 13. augusta 2003 č. 313

o skončení sluţobného pomeru navrhovateľa z dôvodu trestného stíhania, malo veľký vplyv

na jeho ďalší pracovný ţivot. Malo vplyv aj na osobný a rodinný ţivot navrhovateľa, ktorého

ľudské utrpenie s následnými psychiatrickými problémami (lekárska správa MUDr. F. R.), je

neopísateľne krutým následkom pobytu navrhovateľa vo vyšetrovacej väzbe a následného

trestného stíhania. Napokon, malo vplyv na rodinu navrhovateľa, najmä na manţelku a dve

dcéry. Následkom bol aj neúspech dcéry navrhovateľa pri prijímacích pohovoroch na ďalšie

štúdium (rozhodnutie Univerzity Mateja Belu – Filologickej fakulty – z 23. augusta 2005

o neprijatí dcéry na štúdium a rozhodnutie Univerzity Komenského v Bratislave - Filozofická

fakulta – z 30. júna 2005 o neprijatí dcéry na štúdium). Navrhovateľ utrpel nemajetkovú ujmu

3

samotným výkonom väzby, ktorý predstavoval váţny zásah do osobnej slobody

navrhovateľa, následne vyvolal ďalšie negatívne dopady na jeho osobný ţivot a negatívne

zmenil jeho ţivotný osud (aj osud rodinných príslušníkov, kauza bola medializovaná vo

veľkom rozsahu). Výkon väzby, realizovaný v rozpore so zákonom, resp. ústavným

poriadkom SR (z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre z 25. septembra 2003 sp. zn. 7Tpo

–186 okrem iného vyplýva, ţe v doplnenom dokazovaní nebola preukázaná ţiadna

konkrétna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu, ţe obvinení uvedení v bode III., budú

pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností

závaţných pre trestné stíhanie, z ktorých dôvodov zrušil napadnuté uznesenie a obvinených -

bod III. - z väzby prepustil), preto rozhodnutie o väzbe sa stalo spôsobilým vyvolať popri

vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv

navrhovateľa. Samotná medializácia tohto prípadu (napr. Nový čas z 3. júla 2003) narušila v

očiach verejnosti dôstojnosť navrhovateľa a dôveru v políciu, kedy médiá vyslovili, ţe člen

policajného zboru sa mal dopustiť závaţného trestného činu (§ 2a ods. 2, § 47 zákona č.

). Podľa právneho názoru súdu boli jednoznačne splnené podmienky c

, t. j. ústavný príkaz adresovaný súdu ex offo aplikovať priamo relevantné ustanovenia

dohovoru a protokoly na dohovor nadväzujúce. Pod škodou sa v zmysle čl. 5 dohovoru

rozumie škoda materiálna ako aj nemateriálna (Wassink v. Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas

v. Grécko). Splnený bol aj predpoklad zodpovednosti za škodu, t. j. ţe voči navrhovateľovi,

na ktorom sa vykonala väzba, bolo trestné stíhanie pre uvedené trestné činy, pre ktoré bolo

vnesené obvinenie, zastavené a rozhodnutie o väzbe bolo zrušené. Navrhovateľ bol

vystavený ťaţko opísateľnému stresu, stavu úzkosti, zúfalstva zo situácie, trpel suicidálnymi

myšlienkami a bol opakovane konzultovaný s psychiatrom, a to z dôvodu situácie, do

ktorej sa nedostal vlastným zavinením. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy, ktorá je na

úvahe súdu so zreteľom na intenzitu, rozsah, dĺţku trvania a jej ohlas skúmal, aký bol

negatívny dopad na navrhovateľa a dospel k záveru, ţe trestné stíhanie trvajúce od 1. júla

2003 skončené zastavením dňa 18. januára 2008, t. j. 4 roky a 6 mesiacov, predstavovalo

dlhotrvajúci zásah do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý pretrváva aţ dodnes. Meno

navrhovateľa očistené nebolo a za predmetný zásah sa mu do vyhlásenia rozhodnutia ani

nikto neospravedlnil. Priznanie nemajetkovej ujmy, ktorej za primeranú výšku povaţoval

sumu 66 387,84 €, je spôsobom umoţňujúcim zmiernenie následkov neoprávneného zásahu,

ktorý ovplyvnil osobný a spoločenský ţivot navrhovateľa.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa (v zamietajúcej časti) a odporkyne

(vo vyhovujúcej časti) rozsudkom z 22. februára 2012 sp. zn. rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( ). Za nedôvodnú vyhodnotil

námietku odporkyne, ţe súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

Uviedol, ţe súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú podľa názoru súdu pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňovým súdom, ktoré stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje pre záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý súdny proces (). Súd prvého stupňa v danom prípade

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na danú vec

a z ktorých vyvodil svoje správne právne závery a tieto aj primerane a dostatočne v súlade

s ustanovením vysvetlil a s nimi sa aj odvolací súd stotoţnil (

). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa poukázal na to, ţe

jednou zo záruk, ktorou je ovládané trestné konanie je záruka, aby väzba nebola bezdôvodne

nariadená, ani predlţovaná, je právo osoby, na ktorej bola vykonaná, na náhradu škody, ktorá

jej bola spôsobená vykonaním väzby. Ústavnoprávny základ nároku na náhradu škody

v prípade trestného stíhania je aj v , ale vo všeobecnej rovine

predovšetkým v čl. I ods. 1 (princípy materiálneho právneho štátu). Ak má byť štát

skutočne povaţovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť

za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát totiţ

nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodrţiavať právo v jeho ideálnej (škodu

nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom

konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôţe zbaviť

zodpovednosti za postup takých orgánov, ak sa ich postup ukáţe ako mylný, zasahujúci

do základných práv. V takej situácii nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní

vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona

č. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

5

nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra systematickým

a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, ţe ak došlo k zastaveniu trestného

stíhania alebo k oslobodeniu spod obţaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti

a dôvody vychádzať z toho, ţe občan čin nespáchal a ţe trestné stíhanie proti nemu nemalo

byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako

nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom

opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok

trestného konania. Preto námietky odporkyne, ţe nebola splnená podmienka existencie

nezákonného rozhodnutia (legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemoţno

vyvodiť z ich výsledku, ale len na základe podmienok stanovených na ich začatie a priebeh)

vyhodnotil za neopodstatnené. Odvolací súd sa stotoţnil s právnym posúdením jednotlivých

nárokov uplatnených navrhovateľom ako aj s ich priznanou výškou. Dodal, ţe z vykonaného

dokazovania bolo nepochybne preukázané, ţe navrhovateľovi bola uznesením o vznesení

obvinenia, vzatím do väzby a následným trestným stíhaním (trvajúcim skoro 5 rokov)

spôsobená škoda a sama odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu zo 6. marca 2003 uznala

nárok navrhovateľa titulom trov obhajoby v trestnom konaní a straty na zárobku po dobu

väzby (neuznala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z uvedených dôvodov), ale vo svojom

odvolaní uţ dôvodnosť akýchkoľvek nárokov popierala. Keďţe ale v súvislosti

s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní navrhovateľ vynaloţil náklady na trovy

svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu neţiaducich právnych následkov, štát zodpovedá

za takto vzniknutú mu škodu ( v spojení s Občianskeho

zákonníka). V plnom rozsahu sa stotoţnil aj s posúdením nároku na náhradu straty na zárobku

a jeho priznanou výškou. Povaţoval za správny aj názor súdu prvého stupňa, týkajúci sa

posúdenia nároku uplatneného navrhovateľom na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho

priznanou výškou, keď sa zaoberal aj moţnosťou jeho posúdenia podľa príslušných článkov

dohovoru a . Uviedol, ţe trestné stíhanie navrhovateľa, jeho vzatie do väzby podľa

výsledku t. j. zastavenia trestného stíhania, bolo vykonané v rozpore so zákonom a bolo

spôsobilé vyvolať aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Nárok

na odškodnenie sa priznáva aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie

zastavené alebo bol obvinený spod obţaloby oslobodený. Výšku nemajetkovej ujmy

vzhľadom na negatívny dopad na navrhovateľa v osobnom, rodinnom, pracovnom, ako aj

spoločenskom ţivote v konaní preukázaný, priznanú súdom prvého stupňa povaţoval

za primeranú. Preto aj odvolanie v zamietajúcej časti vyhodnotil za nedôvodné. O náhrade

trov odvolacieho konania nerozhodol z dôvodu, ţe o nich rozhodne súd prvého stupňa (§ 224

ods. 4 ).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti (uloţenej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu

za stratu na zárobku v sume 8 828,42 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 66 387,84 €)

podala dovolanie odporkyňa. Navrhla ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým, ţe postupom súdu jej bola odňatá

moţnosť konať pred súdom ( v spojení s ustanovením

písm. f/ ), inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) a nesprávnym právnym posúdením veci súdmi niţších stupňov

( ). Mala za to, ţe v časti nároku za stratu na zárobku, vzhľadom

na jeho povahu, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Rovnako nejde ani o nárok

uplatniteľný v konaní o náhradu škody podľa aj z dôvodu absencie

zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi zodpovednostnou skutkovou podstatou

a vznikom škody. Navrhovateľ bol zo sluţobného pomeru prepustený personálnym rozkazom

ministra vnútra SR z dôvodu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobných povinností zvlášť

hrubým spôsobom, ako aj z dôvodu, ţe si svedomito neplnil úlohy na úseku svojho

sluţobného zaradenia, čím aj zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti policajta

zakotvené v Tento personálny rozkaz bol vydaný na podklade

zistených skutočností sluţobným úradom. Teda je výsledkom samostatného konania,

odlišného od trestného konania a je proti nemu prípustný opravný prostriedok (rozklad).

V tejto súvislosti poukázala na znenie ustanovenia , , keď súd konajúci

o nároku na náhradu škody nemá kompetenciu hodnotiť jeho zákonnosť (nemôţe ho

preskúmavať). Preto v tejto časti uplatneného nároku absentuje tretia základná podmienka

vzniku zodpovednosti štátu za škodu t. j. príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním

navrhovateľa, resp. väzbou a skončením sluţobného pomeru a s tým spojenou stratou

na zárobku. Vylúčená je aj príčinná súvislosť medzi trestným konaním a správnym konaním,

teda personálne opatrenie je nezávislé na rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní.

Potom navrhovateľom uplatňovaná strata na zárobku nie je vo vecnej, priamej bezprostrednej

príčinnej súvislosti s vedeným trestným konaním, ani s vykonanou väzbou, lebo navrhovateľ

nebol prepustený v súvislosti s trestným stíhaním, ale v priamej príčinnej a vecnej súvislosti

s personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR. Oba súdy niţších stupňov sa pritom

nezaoberali ani výškou uplatnenej straty na zárobku, neskúmali, kedy sluţobný pomer skončil

a odkedy nebola navrhovateľovi vyplácaná mzda. Súdy niţších stupňov nesprávne právne

posúdili aj nárok uplatnený titulom nemajetkovej ujmy, nakoľko čl. 5 ods. 5 dohovoru

neupravuje len formu odškodnenia, ale predovšetkým podmienky vzniku nároku

na odškodnenie, t. j. porušenie čl. 5 ods. 1 aţ 4 dohovoru, vznik škody a príčinnú súvislosť.

Súd prvého stupňa pritom opomenul tú skutočnosť, ţe obvinení, vrátane navrhovateľa, boli

vzatí do väzby zo zákonných dôvodov, zákonným spôsobom a uznesenie z 5. júla 2003

nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale z dôvodu zmeny skutkového stavu, nakoľko dôvody

väzby pominuli. Súdy v ţiadnom smere neskúmali porušenie čl. 5 ods. 1 aţ 4 dohovoru, preto

nemohli dôjsť k záveru, ţe došlo k jeho porušeniu, v príčinnej súvislosti s ktorým, by

navrhovateľovi vznikla škoda. Takýto záver zo skutkových zistení nevyplynul. Len samotné

oslobodenie spod obţaloby, resp. zastavenie trestného stíhania nespôsobuje nezákonnosť

väzby a trestného stíhania, nespôsobuje porušenie čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti poukázala

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Zo všetkých

uvedených dôvodov podľa jej názoru rozhodnutia súdov niţších stupňov nielen vychádzali

z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale konania mali aj inú vadu, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a spočívajúcu v nedostatočne zistenom skutkovom stave

v časti porušenia dohovoru, absencie aplikácie pri zisťovaní príčinnej

súvislosti so zdravotným stavom navrhovateľa a pod. Podľa jej názoru súdy svoje rozhodnutia

náleţite neodôvodnili a tieto majú znaky arbitrárnosti v časti právneho odôvodnenia, v časti

odôvodňujúcej základ nároku, výšku nemajetkovej ujmy a nie je jej zrejmá príčinná súvislosť,

ktorá v rozhodnutiach absentuje. Pokiaľ ide o priznanú nemajetkovú ujmu, jej výšku

povaţovala za neprimerane vysokú. Napriek tomu, ţe jej výška je predmetom voľnej úvahy

súdu, aj táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Neprimeranosť

navrhovateľovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy povaţovala za flagrantnú v porovnaní

s výškou odškodnenia priznávanou pozostalým po osobách poškodených násilnými trestnými

činmi, prípadne osobám deportovaným v čase druhej svetovej vojny do nacistických

koncentračných táborov a zajateckých táborov. V rozhodnutiach súdov absentuje tieţ

skutočnosť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, resp. absentuje hodnotenie

dôkazov. Súd ani nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, lebo nehodnotil dôkazy

v súlade s Na základe uvedeného mala odporkyňa za to, ţe rozhodnutia súdov

sú nepreskúmateľné, a teda postupom súdov bola účastníkovi odňatá moţnosť konať

pred súdom tým, ţe rozsudky nie sú riadne a presvedčivo odôvodnené a tieto konania mali

vady, ktoré spôsobili nesprávne rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu s jeho dôvodmi nesúhlasil, lebo súdy svoje

rozhodnutia riadne odôvodnili, preto neodňali účastníkovi moţnosť konať pred súdom.

Právne závery súdov odporkyňa v podanom dovolaní nespochybnila relevantnými

argumentmi, neuviedla, v čom spočíva pochybenie súdov niţších stupňov. Pokiaľ odporkyňa

povaţuje priznanú výšku nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú, nemoţno hovoriť

o odňatí jej moţnosti konať pred súdom a ani o nesprávnom právnom posúdení, nakoľko

rozhodnutie o primeranej výške odškodnenia nemajetkovej ujmy je skutkovým záverom

súdu a nie právnym záverom. Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

podrobne zaoberal vykonaným dokazovaním a presne uviedol, z akých dôvodov priznal

náhradu nemajetkovej ujmy v sume uvedenej vo výroku rozsudku, pričom odvolací súd sa

so závermi prvostupňového súdu stotoţnil. Úlohou dovolacieho súdu nie je hodnotiť skutkové

zistenia súdov niţšieho stupňa. Naopak, v prvom rade sa zaoberá prípustnosťou dovolania

v súlade s dôvodmi uvedenými účastníkom konania. V danom prípade dôvody dovolania nie

sú dané, preto sa dovolací súd nemôţe zaoberať výškou priznanej nemajetkovej ujmy, ktorá

bola dostatočne zdôvodnená oboma súdmi niţších stupňov. Navrhol preto dovolanie

odporkyne zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.

).

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

9

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4

Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa

prípustné.

So zreteľom na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ

to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vady konania v zmysle aţ e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení

vyvodiť nemoţno.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa odvolací súd osobitne zaoberal otázkou, či

postupom odvolacieho súdu nebola odporkyni odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania

procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom

10

chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou

súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je teda taký

vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť

konať pred ním a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl. a dohovoru.

Prípustnosť dovolania podľa nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ

tvrdí, ţe rozhodnutie v napadnutej časti je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak

rozhodnutie skutočne touto vadou trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada

vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu.

Z obsahu dovolania vyplýva, ţe odporkyňa vadu tejto povahy videla predovšetkým

v nedostatočnom, riadnom a presvedčivom odôvodnení rozsudkov súdov niţších stupňov

v napadnutej (vyhovujúcej) časti, v nepreskúmateľnosti ich skutkových a právnych záveroch

o opodstatnenosti tak základu, ako aj výšky priznaných nárokov uplatnených navrhovateľom.

Podľa v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané

a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

11

a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci

Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsová

a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

).

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k jednotlivým nárokom uplatneným

navrhovateľom čo do ich základu, ako aj priznanej výšky. Odvolací súd sa stotoţnil aj

s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré podľa jeho názoru spĺňa zákonné

poţiadavky vyplývajúce pre súdne rozhodnutie z ustanovenia („súd

prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh

konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery, ktoré aj primerane a dostatočne vysvetlil“). Preto námietky odporkyne v tomto

12

smere vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil

na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré

v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, vysporiadajúc sa aj

s námietkami odporkyne (týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdom

prvého stupňa, skutkových a právnych záverov) doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie

tieţ umoţňuje.

Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný

a presvedčivý právny záver o opodstatnenosti uplatnených nárokov (osobitne vo vzťahu

ku kaţdému z nich), čo do ich základu a priznanej výšky. Teda odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( ) skutkový a právny

základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné

a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri

). Preto postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti účastníkom

konania konať pred súdom ( ).

Odporkyňa odôvodnila dovolanie tieţ ustanoveniami a

t. j., ţe konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní

a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) a nesprávne právne posúdenie veci sú síce

relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (o aký prípad išlo v danej

veci), nemoţno rozhodnutie v napadnutej časti podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej

stránke. Dovolanie je totiţ podľa upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len

tie, o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.

13

Keďţe v danej veci nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi niţších stupňov (všetkými

senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne

právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle ) a zaoberať sa

tzv. inými vadami konania namietanými v dovolaní. Aj pokiaľ dovolateľ namietal

nesprávnosť skutkových zistení, tieto by mohli prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania

majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej

praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá

procesnú vadu konania v zmysle , pretoţe ním nie je znemoţnená

realizácia procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy však moţno namietať

iba v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad).

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

rozsudkom v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

trovy dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si trovy tohto konania neuplatnil (§ 151 ods. 1

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. marca 2013 JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová