Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
47a/387629.d85866.pdf
PDF · 173.92 KB
No categories available
3Cdo/415/2012
Najvyšší súd 3Cdo 415/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: Ľ. Š., nar. X., K., o vymoženie
439,49 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn.: 11Er
507/2006, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. júna
2012, č. k.: 5CoE 32/2012-55 , takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 29. júna 2012, č. k.: 5CoE 32/2012-55 sa
z r u š u j e a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Roţňava 24. októbra 2006
poţiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoţenie 13 240,-Sk
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného. Uviedol, ţe exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 01. júna 2006, sp. zn.: SR 1611/06,
zriadeného zriaďovateľom S. R. a.s., K., IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“). Okresný súd Roţňava poverením z 27. októbra 2006 poveril súdneho exekútora
Ing. Mgr. K. M. vykonaním exekúcie.
Okresný súd Roţňava uznesením z 23. septembra 2011, č. k.: 11Er 507/2006-24
exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. K. M.
trovy exekúcie v sume 71,99 EUR.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku skúmal, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom. Zistil, ţe medzi účastníkmi bola 11.
júla 2005 uzatvorená Zmluva o úvere (ďalej len „Zmluva o úvere“ alebo „Zmluva“), na
základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 331,94 EUR. V bode 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je upravená rozhodcovská doloţka, v zmysle
ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere budú riešené pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou S. R. a.s. alebo alternatívne pred príslušným súdom SR, ak
ţalujúca strana podá ţalobu na súde. Uviedol, ţe je nesporné, ţe Zmluva o úvere je
spotrebiteľskou zmluvou. Oprávnený má v tomto zmluvnom vzťahu postavenie dodávateľa
a povinný postavenie spotrebiteľa. Návrh spotrebiteľskej zmluvy je v danom prípade
pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa vpisujú len poţadované údaje. Spotrebiteľ
nemá moţnosť ţiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy, nemôţe vyjednávať, jedinou alternatívou je prijatie
resp. odmietnutie návrhu ako celku. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné
podmienky, t.j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto
podmienky. Praktickým dôsledkom predmetnej rozhodcovskej doloţky je, ţe spotrebiteľovi je
fakticky odopretá moţnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak
oprávnený podá ţalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doloţky síce neodporuje
doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
predmetné ustanovenie dodrţané nebolo, teda zákon obchádza. Uvedené potvrdzuje
i mnoţstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom a totoţným oprávneným na
exekučnom súde. Predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou v zmysle §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Keďţe rozhodcovská doloţka, ktorá mala zaloţiť legitimitu pre exekučný titul je absolútne
neplatnou, aj výkon práva a povinností z takejto doloţky odporuje dobrým mravom.
Exekučný titul vydaný na základe takejto doloţky nemá legitimitu a je materiálne
nevykonateľný. Na základe uvedeného má súd za to, ţe sú dané dôvody na zastavenie
exekúcie v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“). Rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené
a odporuje dobrým mravom. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku tak, ţe uloţil oprávnenému povinnosť ich nahradiť súdnemu exekútorovi, nakoľko
podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí vadami, ţe
v exekúcii nie je moţné pokračovať.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súd) potvrdil.
Odvolací súd odvolanie oprávneného prejednal a uzneseniu súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil ako vecne
správne, uviedol, ţe jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd
sa s ním v celom rozsahu stotoţnil, pretoţe dôvody uznesenia súdu prvého stupňa sú správne,
na čom nič nemení ani odvolanie, pretoţe sa v ňom spomínajú skutočnosti, o ktorých sa súd
vôbec nezmieňuje (neprípustnosť exekúcie, neprimeraná vzdialenosť rozhodcovského súdu
pre spotrebiteľa) a ostatné skutočnosti sa netýkajú dôvodov, pre ktoré bola exekúcia
zastavená. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.,
oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a povinný a exekútor si ţiadne trovy neuplatnili.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. a) a ust. § 237 písm. a) O.s.p., ţe súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d) O.s.p., ţe v tej veci sa uţ právoplatne
rozhodlo, ust. § 237 písm. e) O.s.p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f) O.s.p., ţe súd svojím postupom odňal moţnosť konať
pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., ţe rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, ţe z dôvodu
krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty na podanie dovolania podal oprávnený dovolanie zo
všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania, pričom napadnuté uznesenie napadá
v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania, oprávnený poukázal na
argumentáciu pouţiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená v podanom
odvolaní. Zároveň uviedol, ţe v krátkom čase súdu predloţí doplňujúcu právnu argumentáciu
k jednotlivým dovolacím dôvodom.
Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený bliţšie
špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. Uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na
ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, ţe obchodné vzťahy medzi podnikateľmi
a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch sluţieb (bankovníctvo, energetika...) zaloţené na
formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť.
Argument, ţe akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu
v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Podľa dovolateľa, ak
bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať
slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, M.,
samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno
proti nemu odvolávať. Uviedol, ţe súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice
Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú
ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q) jej
prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku
a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne
v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyţadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, ţe atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, ţe
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyţadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou.
Dovolateľ má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predloţiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t.j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemoţno podať ţiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, ţe
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príleţitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné poţiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými
súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktieţ navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O.s.p. a po preskúmaní veci v
zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, ţe dovolanie oprávneného je dôvodné.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a) O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b) a c). Rovnako na danú vec nemoţno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania
v zmysle § 239 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vţdy na
prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.. Iba v prípade, ţe by rozhodnutia odvolacieho
súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O.s.p. by
bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok
prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal sa aj
otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) aţ g) O.s.p.. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O.s.p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (R
117/1999, R 34/1995).
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. §
237 písm. a), d), e) a f) O.s.p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
K procesnej vade konania podľa § 237 písm. f) dovolateľ namietal, odvolací súd
zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej
podmienky a právne posúdenie odvolacieho súdu trpí základnými vadami nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 237 písm. f) O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie súdu nemusí byť
totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať limity zákonného
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné otázky
spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach (G. R. c/a Š. z 21. januára 1999, V. D. c/a H. z 19. apríla 1994).
Rozsah povinností súdu uviesť v rozhodnutí presvedčivé a dostatočné dôvody sa mení podľa
povahy rozhodnutia a posúdenia konkrétnej veci. Ak ide však o taký argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (H. c/a F.
z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. V zmysle nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky IV. ÚS 115/03 súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd
podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré
nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré pouţil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného
(odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
V danom prípade sa odvolací súd v napadnutom uznesení v zmysle citovaného ust. §
219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil s uznesením exekučného súdu a uviedol, ţe v odvolaní
oprávneného sa spomínajú skutočnosti, o ktorých sa súd vôbec nezmieňuje (neprípustnosť
exekúcie, neprimeraná vzdialenosť rozhodcovského súdu pre spotrebiteľa) a ostatné
skutočnosti sa netýkajú dôvodov, pre ktoré bola exekúcia zastavená. Ţiadne ďalšie
skutočnosti na skonštatovanie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvého stupňa a na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa neuviedol.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za odôvodnenie v súlade s ust. § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku. Odvolací súd sa ţiadnym spôsobom nevysporiadal ani s námietkami oprávneného
uvedené v jeho odvolaní. Konštatovanie odvolacieho súdu, ţe v odvolaní oprávneného sa
spomínajú skutočnosti, o ktorých sa súd vôbec nezmieňuje (neprípustnosť exekúcie,
neprimeraná vzdialenosť rozhodcovského súdu pre spotrebiteľa) a ostatné skutočnosti sa
netýkajú dôvodov, pre ktoré bola exekúcia zastavená, nie je správne. V danom prípade
exekučný súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní zastavil, z dôvodu, ţe exekučný titul – rozhodcovský rozsudok bol
vydaný na základe rozhodcovskej doloţky, ktorú súd posúdil ako neprijateľnú podmienku.
Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takejto neprijateľnej – neplatnej zmluvnej
podmienky je materiálne nevykonateľný a zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je právom nedovolené a odporuje dobrým mravom. Oprávnený v odvolaní
namietal, ţe súd prvého stupňa Zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania nesprávne
posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ţe súd prvého stupňa nesprávne posúdil
rozhodcovskú doloţku ako neprijateľnú podmienku a ţe súd prvého stupňa posudzoval vec,
o ktorej uţ raz právoplatne rozhodol. Tieto dôvody oprávneného sa nepochybne týkajú
dôvodov, pre ktoré bola exekúcia zastavená, preto mal odvolací súd na tieto dôvody
oprávneného dať odpoveď v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Je potrebné uviesť, ţe ust. § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť
vypracovania tzv. skráteného rozhodnutia, ak je výrok vecne správny a odvolací súd sa
stotoţní s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, môţe sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti. Odvolací súd však pri odôvodnení
svojho rozhodnutia postupoval v rozpore s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. keď neuviedol konkrétne
dôvody správnosti napadnutého rozhodnutia a nevysporiadal sa s námietkami oprávneného
uvedené v odvolaní. Dovolací súd má za to, ţe ak odvolací súd pri odôvodnení svojho
rozhodnutia postupuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. musí aspoň v krátkosti uviesť ktoré dôvody
preukazujú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a musí sa vysporiadať s podstatnými
argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, aby bolo zachované právo účastníka na
spravodlivý súdny proces v zmysle § čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade postupom odvolacieho súdu bola
ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
Tým ţe odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením
§ 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 2 O.s.p.), odňal účastníkom moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p., čím porušil právo účastníka na spravodlivý súdny proces
v zmysle § čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Vzhľadom na skutočnosť, ţe odvolateľom namietaná vada podľa § 237 písm. f) je
dôvodná a je dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť,
pretoţe rozhodnutie postihnuté takouto vadou nemôţe byť povaţované za správne, dovolací
súd povaţoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími dovolacími dôvodmi oprávneného.
Keďţe dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd svojím postupom odňal
účastníkom konania moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p., dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v zmysle § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konania.
V novom konaní odvolací súd svoje rozhodnutie náleţite odôvodní (§ 157 ods. 2 a §
211 O.s.p.) a vysporiada sa s odvolacími dôvodmi oprávneného uvedenými v jeho odvolaní.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania
v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 27. marca 2013
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková