Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
129/388555.b66a23.pdf
PDF · 152.4 KB
No categories available
2Cdo/57/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 57/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. D., bývajúceho v K.,
zastúpeného prof. JUDr. J. K., CSc., advokátom v K., proti ţalovanej R., so sídlom
v K., zastúpenej JUDr. G. G., advokátom v K., o zaplatenie 356 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 213/2009, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 35/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 5. novembra 2010 č.k. 17 C 213/2009-264 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 356 € so 4 % ročným úrokom z omeškania
od 28.2.2009 do zaplatenia a nahradiť na účet právneho zástupcu ţalobcu trovy konania
189,59 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil poukazom
na § 788 ods. l aţ 4, § 37 ods. 1 aţ 3, § 39, § 3 ods. 1, § 516 ods. 1, § 575 ods. 1, 2, § 800
ods. 1, 3 a § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, § 12 ods. 1 aţ 3, § 14a ods. 1, 2
zákona č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve, § 31a a § 70a zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od l. l. 2005. Mal za preukázané,
ţe ţalobca ako poistenec uzatvoril 25. februára 1999 so ţalovanou ako poisťovateľom poistnú
zmluvu typu U., so začiatkom poistenia 26. februára 1999 na dobu 10 rokov. Jej predmetom
bolo ţivotné poistenie pre prípad smrti a pre prípad doţitia. Výška poistného bola dojednaná
na sumu 463 Sk mesačne, doba platenia poistného na 5 rokov a výška poistných súm na
30 000 Sk pre prípad smrti a 39 651 Sk pre prípad doţitia. Na základe predmetnej poistnej
zmluvy vznikol medzi účastníkmi občianskoprávny vzťah. Súd prejudiciálne skúmal, či došlo
k predčasnému zániku poistenia k 16. máju 2008, ako tvrdila ţalovaná, a či ţalobcovi vznikol
nárok (len) na vyplatenie odkupnej hodnoty v sume 960,17 € a zanikol nárok na poistné
plnenie v sume 39 651 Sk (1 316,17 €), ktoré bolo dojednané v zmluve pre prípad doţitia
(k 25. februáru 2009). Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania uzavrel, ţe
ţalovaná v konaní nepreukázala, ţe po uzavretí predmetnej poistnej zmluvy došlo medzi
účastníkmi k dohode o zmene vzájomných práv a povinností, ani ţe bola naplnená niektorá zo
skutočností spôsobujúcich neplatnosť zmluvy, alebo skutočnosť dojednaná v poistných
podmienkach, či predpokladaná Občianskym zákonníkom, ktorá by spôsobovala predčasný
zánik poistenia. Ţalovaná v konaní dostatočným spôsobom nepreukázala ani svoje tvrdenie,
ţe plnenie podľa pôvodnej zmluvy sa stalo nemoţným. Ak je plnenie nemoţné len
subjektívne - iba pre dlţníka (napr. pre jeho platobnú neschopnosť), záväzok nezaniká. Ani zo
skutočnosti (ktorá navyše nebola dostatočne preukázaná), ţe v zmluve nebola určená výška
poistného na základe poistných matematických metód v zmysle neskoršieho zákona
o poisťovníctve tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých
záväzkov poisťovne, vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu ich
umiestnenia, nemoţno všeobecne usudzovať, ţe zmluva svojím obsahom a účelom odporuje
zákonu. Pokiaľ by aj bolo preukázané, ţe orgán štátu, ktorý schvaľoval konkrétne vzorce
produktov, je zodpovedný za dôsledky spôsobené nesprávnou kalkuláciou, pre ţalovanú by to
neznamenalo zánik povinností zo zmluvy, ktorou je viazaná, ale vznik nároku voči štátu na
náhradu škody (vzniknutej po splnení jej záväzkov voči poistníkovi), resp. ušlého zisku. Preto
súd uzavrel, ţe ţalovaná podľa poistnej zmluvy mala 26. februára 2009 vyplatiť ţalobcovi
dohodnutú poistnú sumu 39 651 Sk (1 316,17 €). Pretoţe k uvedenému dňu ţalovaná
ţalobcovi uhradila len 960,17 € zaviazal ju súd na zaplatenie zvyšku v sume 356 €. Spolu
s istinou súd zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania. O trovách
konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 30. októbra 2012 sp. zn.
6 Co 35/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe pokiaľ ţalovaná v odvolaní namietala
postup súdu z hľadiska procesnoprávnych predpisov, nie je jej odvolanie dôvodné. Súd
prvého stupňa postupoval v súlade s § 118 ods. 2 O.s.p. pri oboznamovaní listinných
dôkazov. Z obsahu spisu taktieţ vyplýva, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je
prekvapivé, keďţe spĺňa poţiadavku predvídateľnosti pre účastníkov. Účastníci v priebehu
konania mali moţnosť vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam do rozhodnutia
vo veci samej a odôvodnenie napadnutého rozsudku má oporu vo vykonanom dokazovaní.
Súd prvého stupňa preto pri vedení pojednávania postupoval v súlade s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku a oboznámil zákonným spôsobom aj obsah listinných
dôkazov obsiahnutých v spise, z ktorých pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal. Odvolací
súd v prejednávanej veci dospel k záveru, ţe ani ďalšie odvolacie dôvody uvádzané ţalovanou
nie sú naplnené. Uviedol, ţe okresnému súdu nebolo moţné vytknúť nedostatočné zistenie
skutkového stavu, ani ţe by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, ţe by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ţe by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, ţe by výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 aţ § 135 O.s.p.,
alebo ţe by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, prípadne ţe
pouţité zákonné ustanovenia nesprávne vyloţil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný
a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd
prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náleţite zistil skutkový
stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj zaloţil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver. Uviedol, ţe vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce boli aj
dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil a na tieto
odkázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla oba
rozsudky súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
alebo zmeniť tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietne. Prípustnosť dovolania odôvodnila
§ 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Namietala, ţe vo veci
nebolo odvolacím súdom nariadené pojednávanie. Podľa názoru ţalovanej na náleţité
prejednanie odvolania a na následné správne právne posúdenie veci a rozhodnutie bolo
nevyhnutné, aby odvolací súd nariadil pojednávanie. Ţalovaná sa domnieva, ţe tento postup
bol nutný z dôvodu, aby boli náleţite a so všetkou starostlivosťou vykonané dôkazy, pretoţe
súd prvého stupňa niektoré z navrhnutých dôkazov odmietol vykonať z dôvodu ich
nerelevantnosti. Nepripustenie označeného dôkazu navrhovaného ţalovanou znamená, ţe
práve tento dôkaz mohol objasniť celkový priebeh vzniku poistného vzťahu. Uviedla, ţe
platnosť zmluvy nikdy nespochybňovala. Skutočnosť, ţe táto okolnosť bola medzi účastníkmi
poistného vzťahu nesporná a napriek tomu ju súd dokazoval, i keď nemal, navodzuje
pochybnosti o inej vade konania, ktorá mohla mať v spojení s inými dôkazmi resp. dôkazmi
nevykonanými, ale navrhovanými, za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Pre ţalovanú bolo dôleţité dokázať skutočnosti, ţe v dôsledku následnej a objektívnej
nemoţnosti plnenia zo skôr dojednanej poistnej zmluvy so ţalobcom práve pod vplyvom
zmeny zákona o poisťovníctve došlo k zániku predmetného právneho vzťahu. Ţalovaná
v konaní dokázala, ţe zmena zákona v hmotnej podobe zasiahla do súkromno-právnych
vzťahov účastníkov konania. Rozhodnutia súdov pokladá za nedostatočne odôvodnené
a za nepresvedčivé. V ďalšej časti svojho dovolania namietala nesprávne právne posúdenie
súdmi oboch stupňov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
V danej veci bolo dovolaním ţalovanej napadnuté právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu o peňaţnom plnení v sume 356 €, ktorá suma nedosahuje trojnásobok
minimálnej mzdy v čase podania ţaloby. Minimálna mzda v deň podania ţaloby t.j. 23. júna
2009 bola podľa § 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 422/2008 Z.z. 295,50 € a jej trojnásobok
predstavoval sumu 886,50 €. Preto dovolanie ţalovanej nie je podľa ustanovenia § 238 ods. 5
O.s.p. prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Dovolateľka namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videla v tom, ţe
odvolací súd nenariadil na prejednanie jej odvolania pojednávanie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2012) na prejednanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2012) v ostatných prípadoch
moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania vţdy, ak nie je splnená ani jedna z uvedených podmienok, pričom
oprávnenie posudzovať ich splnenie má výlučne odvolací súd, ktorý zvaţuje potrebu doplniť
alebo zopakovať dokazovanie (§ 120 ods. 1 O.s.p.), rovnako ako existenciu dôleţitého
verejného záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky,
ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv
a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty.
V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho
rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre
rozhodnutie vo veci, preto nepovaţoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať.
Rovnako daná vec sa netýka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Moţno teda
uzavrieť, ţe v predmetnej veci nebola splnená ani jedna z podmienok ustanovenia § 214
ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd nebol v čase rozhodovania povinný nariadiť pojednávanie
v zmysle tohto ustanovenia a mohol postupovať podľa odseku 2.
Dovolateľka ďalej uviedla, ţe rozhodnutia súdov nie sú dostatočne odôvodnené a sú
nepresvedčivé.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky taktieţ nie je dôvodná.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom
na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo
presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, prečo ţalobe vyhovel. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
(aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ dovolateľka namietala odňatie moţnosti konať pred súdom nevykonaním
dokazovania, ktoré súdu navrhla, dovolací súd uvádza, ţe posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120
ods. 1 O.s.p.), nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok
neúplnosť skutkových zistení, nezakladá ale procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 237
O.s.p. (R 37/1993). Nevykonaním ţalovanou navrhovaného dokazovania nemohlo preto
dôjsť k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom.
Dovolateľka v dovolaní ďalej tvrdila, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
V danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.), navyše mu ani ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. marca 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová