Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fda/388232.975593.pdf
PDF · 126.85 KB
No categories available
4Cdo/128/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 128/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ JUDr. F. K., bývajúceho
v P., 2/ JUDr. D. K., bývajúcej v P., obaja zastúpení JUDr. R. K., advokátom v P., proti
ţalovaným 1/ D., s.r.o. so sídlom v P., 2/ B. s.r.o., so sídlom v P., o odstránenie časti
stavby, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9 C 80/2003, na dovolanie ţalobcov
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 29. novembra 2011 sp. zn. 19 Co 31/2011,
19 Co 32/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov v poradí druhým rozsudkom z 19. januára 2011 č.k. 9 C 80/2003-
278 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobcovia domáhali odstránenia časti stavby stojacej na parc.
č. X., súp. č. X., zap. na LV č. X. v kat. úz. P., ktorá zasahuje do parc. č. X., zap. na LV č. X.
v kat. úz. P. a ktorá je znázornená v náčrtku písmenami A aţ H a jedná sa o stavebnú časť
v šírke asi 90 cm aţ 1 meter v dĺţke 4 – 5 metrov, ktorá sa nachádza asi 5 metrov od úrovne
chodníka, a to v zadnej časti budovy ţalovaných. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tým, ţe na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, ţe nedošlo k narušeniu vlastníckeho práva ţalobcov v mieste špecifikovanom
v ţalobe. V konaní pribratí znalci sa zhodli na skutočnosti, ţe vlastnícke hranice
nehnuteľností účastníkov konania išli po múre stavieb, nie po strešných telesách a následné
okapy susediacich stavieb uţ presahovali nad susediace pozemky. Znalec K. zistil, ţe
v nadzemnej časti v rozsahu 16 cm zasahuje v dĺţke 4 m stavba ţalovaných nad pozemok
ţalobcov, ale nejedná sa o totoţné miesto, ktoré špecifikovali ţalobcovia v ţalobe, teda
nebolo predmetom konania, a preto súd na tento záver znalca neprihliadol. Ţalobcovia tak
neuniesli dôkazné bremeno a z vykonaného dokazovania nevyplýva jednoznačne skutočnosť
zásahu do ich vlastníckeho práva. V konaní neboli preukázané ani ďalšie tvrdenia ţalobcov
o tom, ţe existovala dohoda s právnym predchodcom ţalovaných na určitých ústupkoch, preto
ţalobu zamietol. S poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. ţalobcom uloţil povinnosť
zaplatiť ţalovaným náhradu trov konania v sume 822,11 Eur.
Na odvolanie ţalobcov Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. novembra 2011 sp. zn.
19 Co 31/2011, 19 Co 32/2011 prvým výrokom potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa a druhým výrokom zrušil uznesenie Okresného súdu Prešov z 25. januára 2011 č.k.
9 C 80/2003-281, ktorým rozhodol o trovách konania štátu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Výrok rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa odôvodnil tým, ţe dospel
k zhodnému názoru so súdom prvého stupňa, ţe ţalobcovia v konaní nepreukázali, ţe
by stavba ţalovaných zasahovala do ich vlastníckeho práva tak, ako to v ţalobe bolo tvrdené,
t.j. v bodoch A aţ H. Súd prvého stupňa správne vychádzal zo znaleckých posudkov ktorými
bolo zistené, ţe nedošlo k rušeniu vlastníckeho práva ţalobcov stavbou ţalovaných v tých
častiach, ktoré ţalobcovia označili. K odvolacím námietkam ţalobcov uviedol, ţe súd prvého
stupňa sa snaţil zabezpečiť listiny týkajúce sa stavieb účastníkov konania na ktoré ţalobcovia
poukazovali, avšak bezúspešne a nepodarilo sa napriek snahe súdu zistiť, ako bolo naloţené
s návrhom ţalobcov z roku 1998, ktorým sa domáhali odstránenia časti stavby v stavebnom
konaní. Keďţe v konaní nebolo preukázané, ţe stavba ţalovaných presahuje v bodoch A aţ H
do nehnuteľnosti ţalobcov, nebolo preto ani potrebné zaoberať sa projektovou dokumentáciou
na to, či stavba bola alebo nebola zrealizovaná podľa nej. Bolo by to namieste iba vtedy,
ak by bol preukázaný ţalobcami tvrdený zásah. Odvolací súd sa vysporiadal tieţ s námietkou
ţalobcov týkajúcou sa nerešpektovania ustanovenia § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 O.s.p., pričom
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove z 18. októbra 2006 č.k. 2NcC 47/2006-71,
ktorým odvolací súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej ţalobcami, z ktorého vyplýva,
ţe okrem iných aj vec prejednávajúci sudca JUDr. M. B. nebol vylúčený z prejednávania
a rozhodovania tejto veci, preto túto námietku nepovaţoval za dôvodnú.
Rozsudok odvolacieho súdu v prvom výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa napadli ţalobcovia dovolaním. Svoje dovolanie odôvodnili poukazom na ustanovenie
§ 237 písm. f/ a g/ O.s.p., pričom uviedli, ţe rozhodnutiami oboch súdov bolo porušené
ich právo na spravodlivé súdne konanie, keď k takémuto rozhodnutiu došlo „z dôvodu osoby
sudcu I. stupňa a jeho neschopnosti rozhodovať nezávisle a nezaujato, t.j. sudca rozhodoval
v rozpore so sudcovskými povinnosťami a zásadami sudcovskej etiky, pričom tieto závaţné
pochybenia a nedostatky odvolací súd vo svojom rozhodnutí neodstránil a s riešením
ustanovenia § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 O.s.p. o vylúčení sudcov sa vyporiadal taktieţ svojsky
a nezákonne.“ Zopakovali priebeh doterajšieho konania a osobitne o nimi vznesenej námietke
zaujatosti, o ktorej odvolací súd rozhodol uznesením z 18. októbra 2006 sp. zn.
2 NcC 47/2006, v spojitosti s tým poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 46/2005, IV. ÚS 252/2004, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2 MCdo 7/2005, všeobecne na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z čoho vyvodili
záver, ţe vec prejednávajúci sudca mal byť po vznesení námietky zaujatosti ţalobcami
vylúčený z prejednávania veci, pretoţe od samého počiatku rozhodovania existoval jeho
pomer k právnemu zástupcovi ţalovaného M. s.r.o. a to v tom, ţe tento právny zástupca bol
spoločníkom samotného ţalovaného, ako aj manţelom sudkyne toho istého súdu JUDr. D. B..
Je tu teda daná objektívna skutočnosť – kolegiálny a pracovný vzťah dvoch osôb, pričom
samotnú predpojatosť sudcu potvrdzuje aj samotný rozsudok, ktorý pri hodnotení dôkazov
postupoval nezákonne a jednostranne výlučne v prospech ţalovaných. Pri zohľadnení teórie
zdania je zjavné, ţe vzťah zákonného sudcu k právnemu zástupcovi ţalovaných od samého
počiatku mal taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti
nemohol rozhodovať nezávisle a nestranne. V dovolaní ţalobcovia namietali tieţ vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ku ktorej podľa ich názoru došlo tým, ţe súdy
nevykonali nimi navrhovaný dôkaz, a to znalecké dokazovanie na zistenie, či stavba
ţalovaných bola postavená v súlade s projektovou dokumentáciou a či zasahuje svojou časťou
do strechy – nadzemnej časti ţalobcov, v dôsledku čoho bola ţalobcom odňatá moţnosť
konať pred súdom.
Ţalovaní právo vyjadriť sa dovolaniu ţalobcov nevyuţili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďţe konanie o kaţdom mimoriadnom opravnom
prostriedku má vţdy znak výnimočnosti, rámec moţného prieskumu obmedzuje zákon len
na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je podľa
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,
ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,
ţe v konaní došlo k takejto vade.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tohto dovolania preto z uvedených
ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané porušenie ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p., ktorého sa mal dopustiť súd niţšieho stupňa, sa dovolací súd osobitne zaoberal
otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv, napr.
právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do
spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.) a pod.]. Dovolací
súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobcom realizáciu ich procesných práv.
Pokiaľ ţalobcovia v dovolaní tvrdili, ţe súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy
významné pre zistenie skutkového stavu veci (znalecké dokazovanie na zistenie, či stavba
ţalovaných bola postavená v súlade s projektovou dokumentáciou), treba uviesť, ţe podľa
ustálenej súdnej praxe nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom,
ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania
totiţ zákon ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhovaných dôkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané,
rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi
konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie
ţalobcovia v danej veci aj vyuţili (nebolo im odňaté). Uvedená námietka ţalobcov preto
nezakladá prípadnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na ďalší dovolateľmi tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral aj na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, ţe v prejednávanej veci
rozhodol vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
V prejednávanej veci ide o posúdenie nezaujatosti sudcu súdu prvého stupňa
JUDr. M. B., keď napriek dovolateľmi vznesenej námietke o nerešpektovaní ustanovenia § 14
ods. 1 a § 15 ods. 1 O.s.p. v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Prešov, Krajský súd
v Prešove sa podľa názoru dovolateľov s otázkou „o vylúčení sudcov vyporiadal svojsky
a nezákonne.“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej
súdnej praxe, v zmysle ktorej existencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak,
neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97).
V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné poukázať na to, ţe podľa ustanovenia
§ 14 ods. 1 O.s.p. nebude z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený len ten sudca, ktorý
je so zreteľom na svoj pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom
preukázateľne zaujatý, ale aj sudca, u ktorého sa počas súdneho konania vzhľadom k spôsobu
konania a chovania počas súdneho konania takýto vzťah k veci alebo k účastníkom
(k ich zástupcom) vytvoril a je moţné objektívne o jeho nezaujatosti pochybovať.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého
rozhodovania. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah
sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho
účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu)
informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine
objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí
účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli
viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci
skutočne disponuje. Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napríklad
rozhodnutia vo veciach Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, Gautrin vs. Francúzsko,
1998 a ďalšie) vychádza z dvojitého testu nezaujatosti sudcu: subjektívny test je zaloţený
na osobnom presvedčení sudcu (personal conviction of a particular judge) v danej veci,
objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, ţe je moţné v tomto ohľade vylúčiť
akúkoľvek legitímnu pochybnosť (quarantees sufficient to exclude any legitimate doubt
in this respekt).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetná ţaloba bola osobne podaná na Okresnom súde
Prešov 1. apríla 2003 a náhodným výberom bola vec pridelená pod sp. zn. 9 C 80/2003
JUDr. D. B., ktorá prípisom z 9. apríla 2003 predloţila spis Krajskému súdu v Prešove
so ţiadosťou o pridelenie veci inému sudcovi z dôvodu, ţe jej manţel je spoločníkom firmy,
ktorá je ţalovaná. Krajský súd v Prešove spis vrátil súdu prvého stupňa s poukazom
na ustanovenie § 15 ods. 1, veta tretia O.s.p., podľa ktorej má predseda súdu prideliť vec
inému sudcovi. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, ţe na základe opatrenia predsedu okresného
súdu z 30. júna 2003 bola vec náhodným výberom pridelená 2. júla 2003 sudcovi JUDr. M.
B., ako zákonnému sudcovi na prejednanie tejto veci, ktorý začal vo veci konať.
Ţalobkyňa 2/ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 7. júna 2006 vzniesla ústne
do zápisnice námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu v Prešove z dôvodu,
ţe obaja ţalobcovia vykonávajú dlhoročnú advokátsku činnosť v sídle Okresného súdu
Prešov, v dôsledku čoho sú v neustálom kontakte so všetkými sudcami tohto okresného súdu.
Ďalším dôvodom jej námietky zaujatosti bolo to, ţe právny zástupca ţalovaného M. s.r.o.
JUDr. V. B. je spoločníkom ţalovaného a naviac je manţelom sudkyne Okresného súdu
Prešov JUDr. D. B.. K vznesenej námietke zaujatosti sa vyjadrili všetci sudcovia Okresného
súdu Prešov. Touto námietkou sa zaoberal odvolací súd, ktorý uznesením z 18. októbra 2006
vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci sudcov JUDr. D. B., JUDr. Š. T. a JUDr. P.
F. pre ich pomer k účastníkom konania a nevylúčil ostatných sudcov Okresného súdu Prešov
z dôvodu, ţe u nich neboli zistené ţiadne objektívne dôvody pre záver, ţe by existoval
zákonom predpokladaný vzťah, či záujem týchto sudcov k veci, resp. k účastníkom konania,
či ich zástupcom, keď títo sudcovia poznajú ţalobcov iba z výkonu ich advokátskej činnosti
a iný vzťah k účastníkom, alebo ich zástupcom nebol preukázaný ani spravdepodobnený.
Ţalobcovia v odvolaniach proti prvému aj druhému rozsudku súdu prvého stupňa poukazovali
na ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. a jeho nerešpektovanie, ktoré spájali len
s nekonkretizovaným vzťahom sudcu k účastníkom konania v spojení s nesprávnym
rozhodnutím vo veci. Touto námietkou sa zaoberal odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia, pričom poukázal na uznesenie z 18. októbra 2006 sp. zn. 2 NcC 47/2006, ktorým
odvolací súd právoplatne rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti.
Ţalobcovia v dovolaní vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. odôvodňovali
totoţnými dôvodmi, ktoré uviedli v rámci odvolacieho konania a ţiadne nové skutočnosti
na podporu svojho tvrdenia neuviedli. Dovolací súd konštatuje, ţe obsah spisu a ani dôvody,
ktoré ţalobcovia uviedli vo svojich námietkach, nesvedčia o existencii právne relevantného
vzťahu sudcu JUDr. M. B. k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom
(por. § 14 ods. 1 O.s.p.). Z podstaty argumentácie ţalobcov vyplýva, ţe zaujatosť vec
prejednávajúceho sudcu vyvodzujú predovšetkým z toho, ţe právny zástupca ţalovaného M.
s.r.o. JUDr. V. B., je spoločníkom tohto ţalovaného a manţelom sudkyne Okresného súdu
Prešov JUDr. D. B.. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, ţe namiesto pôvodne
ţalovaného M. s.r.o. so sídlom v P. sa účastníkmi konania na strane ţalovanej stali D. s.r.o.
a B. s.r.o. obaja so sídlom v P., a to ako právni nástupcovia a súčasní vlastníci predmetnej
nehnuteľnosti, ktorých na základe plnej moci zo 7. októbra 2008 v tomto konaní zastupuje
JUDr. P. P.. Námietky ţalobcov týkajúce kolegiálneho vzťahu sú tak celkom nedôvodné,
pričom je potrebné tieţ poukázať na uznesenie Krajského súdu v Prešove z 18. októbra 2006
sp. zn. 2 NcC 47/2006, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o vznesenej námietke zaujatosti,
v ktorom krajský súd okrem iných, ani JUDr. M. B. z prejednávania a rozhodovania tejto veci
nevylúčil. Potrebné je zdôrazniť, ţe ţalobcovia námietku zaujatosti voči všetkým sudcom
okresného súdu prvýkrát vzniesli aţ po troch rokoch od začatia konania, pričom konkrétnu
námietku voči vec prejednávajúcemu sudcovi nevzniesli a nerešpektovanie ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p. len vo všeobecnej rovine a s poukazom na spôsob rozhodnutia namietali vţdy aţ
po vydaní prvého, resp. druhého rozhodnutia súdom prvého stupňa. Dovolací súd so zreteľom
na uvedené konštatuje, ţe ţalobcovia nedôvodne namietajú, ţe v danej veci konal a
rozhodoval zaujatý sudca. Dovolací súd v nadväznosti na to uzatvára, ţe ani obsah spisu
nesvedčí o opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobcov nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,
ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní boli procesne úspešní ţalovaní a vzniklo im právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Keďţe im však v dovolacom konaní ţiadne preukázateľné trovy konania nevznikli,
dovolací súd im náhradu trov tohto konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. apríla 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková