Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
701/390539.613a2c.pdf
PDF · 107.94 KB
No categories available
2Cdo/294/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 294/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej E., so sídlom
v M., zastúpenej JUDr. Z. L., advokátom v B., proti povinnej S., so sídlom v B., zastúpenej
JUDr. M. R., PhD., advokátom v B., o vymoženie 11 300 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 49 Er 535/2007, o dovolaní povinnej
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 26. februára 2009, sp. zn. 15 CoE 185/2008,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Oprávnenej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III poverením z 25. septembra 2007, číslo: 5103 062978 *
poveril súdneho exekútora JUDr. J. S. vykonaním exekúcie na základe rozhodnutia
Druhostupňového kolegiálneho súdu v Mníchove I. z 25. júla 2005, 23. septembra 2005,
7. decembra 2005 a 17. júla 2006, č.k. X. v spojení s uznesením Vrchného krajinského
súdu v Mníchove zo 4. mája 2006, č.k. X. oprávnenej voči povinnej.
Povinná 11. októbra 2007 podala námietky proti exekúcii. Žiadala bezodkladne
zjednať nápravu a odňať poverenie na výkon exekúcie až do času, keď bude možné v exekúcii
pokračovať. Poukázala na to, že 10. apríla 2007 podala návrhy, aby podklady, ktoré
oprávnená považuje za exekučné tituly neboli pre Slovenskú republiku uznané, a aby boli
vyhlásené za nevykonateľné, no o týchto návrhoch vôbec súd nerozhodol.
Okresný súd Bratislava III uznesením z 20. marca 2008 č.k. 49 Er 535/2007-114
námietky povinnej proti exekúcii zamietol. V odôvodnení uznesenia uviedol, že exekučný
titul vydal orgán štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, preto sa na danú vec
vzťahuje Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001, ktoré má podľa čl. 249 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo
uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Podľa tohto nariadenia k návrhu na vykonanie
exekúcie je potrebné doložiť osvedčenie súdu alebo príslušného orgánu členského štátu podľa
článkov 54 a 58 Nariadenia pre rozsudky a súdne zmienky podľa vzoru prílohy V, ktoré
oprávnená doložila 12. septembra 2007 a toto osvedčenie je potvrdením o vykonateľnosti
rozhodnutia. Ďalej okresný súd poznamenal, že na základe uvedeného súd tento cudzí
exekučný titul uznal tým, že vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie
podľa § 42 ods. 4 Exekučného poriadku a preto súd námietky povinnej ako nedôvodné
zamietol. Čo sa týka meritórneho výpočtu pohľadávky a jej príslušenstva, v tomto štádiu
konania povinná už nie je oprávnená napádať meritórny výpočet pohľadávky a jej
príslušenstva a súd sa s týmito skutočnosťami ani nemôže zaoberať. Argumentáciu povinnej
pri spochybňovaní plnej moci udelenej oprávnenou jej právnemu zástupcovi okresný súd
považoval za nepodstatnú, keďže právne predpisy Slovenskej republiky nikde neuvádzajú
povinnosť vystaviť a prijať splnomocnenie na jednom a tom istom mieste, ani nezabraňujú,
aby bolo spísané dvojjazyčne.
Krajský súd v Bratislave odvolanie povinnej uznesením z 26. februára 2009 sp. zn.
15 CoE 185/2008 odmietol. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že zo znenia
ustanovenia § 50 ods. 1, 4 Exekučného poriadku a contrario vyplýva, že proti rozhodnutiu
súdu, ktorým sa námietkam povinného nevyhovelo, nie je prípustné odvolanie. Ďalej odvolací
súd poznamenal, že odvolanie povinnej smeruje proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie
je prípustné, preto odvolací súd podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolanie
povinnej odmietol.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie povinná. Navrhla uznesenia
oboch súdov nižších stupňov zrušiť. Rovnako navrhla konanie zastaviť s poukazom na § 57
ods. 1 písm. a/, g/ zákona č. 233/1995 Z.z. Prípustnosť dovolania odvodila z ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla, že odmietnutím odvolania jej súd odňal zákonnú možnosť
konať pred súdom, lebo jej tým znemožnil využiť opravný prostriedok, ktorého využitie jej
platný právny poriadok objektívne umožňuje. Žiadala, aby odvolací súd jej odvolanie riadne
prejednal v súlade s čl. 43 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 (ďalej len „nariadenie Brusel I“).
Uviedla, že Okresný súd Bratislava III vydal súdnemu exekútorovi poverenie bez vyhlásenia
vykonateľnosti a Krajský súd v Bratislave túto vážnu procesnú chybu neodstránil, v dôsledku
čoho je konanie zmätočné.
Oprávnená sa k dovolaniu povinnej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1 O.s.p. prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie je
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním je v danom prípade napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým súd
odvolanie povinnej odmietol. Predmetné uznesenie nevykazuje znaky niektorého z uvedených
uznesení, preto je dovolanie proti nemu podľa § 239 ods. 1, 2 O.s.p. neprípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Povinná vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.
Vzhľadom na povinnou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a povinnej
neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Povinná v súvislosti s tvrdením vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
namietala, že odmietnutím odvolania jej odvolací súd odňal zákonnú možnosť konať pred
súdom, lebo jej tým znemožnil využiť opravný prostriedok, využitie ktorého jej platný právny
poriadok objektívne umožňuje. Uviedla, že ňou podané odvolanie má právny základ v čl. 43
nariadenia Brusel I, a že predmetné nariadenie je počnúc od 1. mája 2004 integrálnou
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
Zo spisu nepochybne vyplýva, že exekučným titulom v danej veci nie je rozhodnutie
súdu Slovenskej republiky, ale rozhodnutie súdu iného členského štátu Európskej únie
(Nemecka).
Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (Brusel I) podobne ako aj Nariadenie č. 2201/2013
vyžaduje ako podmienku uskutočnenia vykonávacieho konania vyhlásenie cudzieho
rozhodnutia za vykonateľné.
Podľa ustanovenia čl. 43 ods. 1 nariadenia Brusel I sa proti rozhodnutiu o návrhu
na vyhlásenie vykonateľnosti môže odvolať každý z účastníkov.
Povinná napadla odvolaním uznesenie exekučného súdu, ktorým súd námietky
povinnej proti upovedomeniu o začatí exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nie je
rozhodnutím o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti v zmysle čl. 43 ods. 1 nariadenia
Brusel I, voči ktorému je odvolanie prípustné. Rozhodnutie o námietkach proti exekúcii je
súčasťou vlastného výkonu exekučného titulu, ktorý upravuje Exekučný poriadok.
Podľa ustanovenia § 201 veta prvá O.s.p. môže účastník napadnúť rozhodnutie súdu
prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
V zmysle ustanovenia § 50 ods. 4 Exekučného poriadku je proti rozhodnutiu,
ktorým sa vyhovelo námietkam proti exekúcii odvolanie prípustné.
Zo znenia uvedeného ustanovenia Exekučného poriadku a contrario vyplýva, že proti
rozhodnutiu súdu, ktorým sa námietkam povinnej nevyhovelo, nie je odvolanie prípustné.
Odvolací súd preto v prejednávanej veci správne rozhodol, keď odvolanie povinnej ako
neprípustné odmietol. Uznesenie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania povinnej pre jeho
neprípustnosť je svojou povahou výlučne procesným rozhodnutím; v takom prípade odvolací
súd nemohol (nesmel) vecne prejednať odvolanie povinnej. Na výsledok konania o dovolaní
nemôže mať potom vplyv, či exekučný súd správne alebo nesprávne postupoval vo veci
výkonu rozhodnutia súdu členského štátu EU. So zreteľom na nemožnosť preskúmania tohto
postupu v predmetnom odvolacom konaní nie je možné, aby sa takýmto skúmaním zaoberal
dovolací súd.
V nadväznosti na hore uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že odvolací
súd povinnej neodňal zákonnú možnosť konať pred súdom a jeho rozhodnutie nevykazuje
známky zmätočnosti. Námietka existencie vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/
O.s.p. preto neobstojí.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie povinnej v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej oprávnenej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti povinnej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová