Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/124/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. I. Č., bývajúceho

v B., v dovolacom konaní zastúpeného

JUDr. P. G., advokátom, advokátska kancelária so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej

republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom

v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Banská

Bystrica pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 20. marca 2012 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. marca 2012 sp.zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 20. marca 2012 sp.zn.

potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol ţalobu ţalobcu o náhradu

škody spôsobenej mu údajným nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici, ktorý mal spočívať v tom, ţe krajský súd porušil v rámci vydania opatrenia

z 24. februára 2004 č.k. 51-24K 294/96-638 a rozvrhového uznesenia zo 7. decembra 2006

č.k. 51-24K 294/96-1330 ustanovenie o konkurze

a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) a ustanovenie § 9 ods. 1 ZKV, a nesprávnym úradným

postupom Najvyššieho súdu SR spočívajúcim v porušení ustanovenia pri vydaní

uznesenia z 27. marca 2007 sp.zn. . V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe súd

prvého stupňa náleţite zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Na zvýraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodal, ţe pre zodpovednosť z dôvodu

nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, ţe úkony tzv. úradného postupu samy o sebe

2

k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa to v jeho obsahu

neodrazí. Nesprávnym úradným postupom nie je porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti, lebo ide spravidla o postup, ktorý

s rozhodovacou činnosťou súvisí. Nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, ale pre túto

formu zodpovednosti je určujúce, ţe úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu

rozhodnutia nevedú. Z tohto pohľadu je nesprávnym úradným postupom súvisiacim

s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho

orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát potom zodpovedá len za predpokladu, ţe

poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom.

Za nesprávny úradný postup nie je moţné povaţovať pochybenie a nedostatky spočívajúce

v tom, ţe štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho

vydania a ţe v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané,

prípadne, ţe malo byť vydané v inej podobe alebo za iných okolností. Okresný súd správne

hodnotil skutočnosti, ktorými ţalobca odôvodňoval nesprávny úradný postup z vyššie

uvedených hľadísk a dospel k správnemu záveru, ţe išlo síce o skutočnosti týkajúce sa

porušenia pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu, ktoré ale

priamo súvisia s rozhodovacou činnosťou. Takéto skutočnosti preto nemoţno povaţovať

za nesprávny úradný postup. Odvolací súd povaţoval preto rozsudok okresného súdu za vecne

správny, z ktorého dôvodu ho podľa potvrdil.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne zrušiť aj

rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie Okresnému súdu Banská

Bystrica. Uviedol, ţe členmi senátu odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol boli sudcovia

JUDr. F. Z., JUDr. M. R. a JUDr. A. M.. Zo spisu je zrejmé, ţe rozhodnutie – rozvrhové

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 7. decembra 2006 č.k. 51 – -1330 je rozhodnutím, v tom čase konajúceho

konkurzného sudcu JUDr. A. M., v súvislosti s vydaním ktorého sa v priebehu súdneho

konania tak pred Okresným súdom Banská Bystrica, ako aj odvolacím Krajským súdom

v Banskej Bystrici, vytýka nesprávny úradný postup. Krajský súd v rámci odvolacieho

konania vyhodnocoval (ne)správnosť úradného postupu jedného z členov odvolacieho senátu,

čím porušil povinnosť rozhodovať nestranne a nezaujato. Poukázal tieţ na skutočnosť, ţe

na Krajskom súde v Banskej Bystrici prebieha pod sp. zn. odvolacie konanie

3

„o ochranu osobnosti“, kde ţalobcom je aj JUDr. I. Č. a ţalovaným sudca

JUDr. A. M. a ţe sudca JUDr. M. bol viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR

vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí z dôvodu jeho zaujatosti voči osobe ţalobcu.

Z uvedených dôvodov bol toho názoru, ţe sú splnené podmienky pre prípustnosť dovolania

podľa Okrem toho namietal, ţe rozsudok krajského súdu a tieţ

okresného súdu je nepreskúmateľný a ţe súdy niţších stupňov sa vôbec nezaoberali

a nevyhodnotili relevantné dôkazy produkované ţalobcom a vykonané súdom.

Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe pre prípustnosť dovolania nie sú

v danej veci splnené podmienky podľa Ţiadala preto dovolanie ţalobcu

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie bolo podané v lehote určenej v osobou oprávnenou na tento

procesný úkon, skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktoré moţno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom

k záveru, ţe dovolanie je v danej veci prípustné a súčasne aj dôvodné pre vadu uvedenú

v

Podľa veta druhá platí, ţe dovolací súd je povinný z úradnej moci,

okrem iného, prihliadnuť na vady uvedené v Dovolací súd zisťoval preto

predtým, neţ vec preskúmal z dôvodov, z ktorých dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho

súdu po vecnej stránke, či v konaní nedošlo k vadám v tomto zákonnom ustanovení

uvedeným. Dôraz pritom kládol na skúmanie tej vady, ktorú dovolateľ v dovolaní výslovne

namietal. Dospel pritom k záveru, ţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou

podľa , lebo vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom (čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a ) je

v občianskom súdnom konaní zabezpečené inštitútom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia ( aţ 16 ).

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj

právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : 1/ k veci

(o taký vzťah ide napríklad vtedy, keď sudca má osobný záujem na určitom výsledku

konania), 2/ k účastníkom konania (o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného alebo osobného

vzťahu), 3/ k zástupcom účastníkov (zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu

uvedeného pod bodom 2.).

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu

na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny

pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa

predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48

ods. 1 ) treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania

a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných

dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato

a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné

prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v danej

problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti

sudcu treba brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto

aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej

nestrannosti sa vychádza z prezumcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak.

Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti (porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť

poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná – „Justice must not only be done, it

must also be seen to be done“). Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako

taký aj objektívne javiť (pozri Delcourt proti Belgicko). Objektívny aspekt nestrannosti je

zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho

vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom.

Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý

mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť

v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (pozri Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Treba brať zreteľ

na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu medzi členmi spoločnosti, preto závaţnosť, ktorá by zaloţila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej

v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek

zákonom stanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne

().

Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

6

správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik

pochybnosti o nestrannosti sudcu (pozri Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce, určujúce je to, či sa môţe táto obava

povaţovať objektívne za oprávnenú.

V posudzovanej veci predmetom konania je ţalobcom uplatnený nárok na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu v konaní vedenom

na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 51-24K 294/96, v ktorej veci ako konajúci

sudca vec prejednával a vo veci aj rozhodoval JUDr. A. M.. Nesprávny úradný postup bol

odôvodnený tým, ţe konkurzný súd namiesto vydania rozvrhového uznesenia, čím porušil

ustanovenie § 30 ods. 1 ZKV, opatrením z 24. februára 2004 o ustanovení osobitného správcu

vydaným práve týmto sudcom štyri roky po právoplatnom uznesení o schválení konečnej

správy, porušil ustanovenie § 9 ods. 1 ZKV, lebo v rozpore s ním obmedzil stanovený rozsah

právomoci správcu konkurznej podstaty a tým, ţe konkurzný súd vydal rozvrhové uznesenie

aţ dňa 7. decembra 2006, ktorým nesprávne rozhodol o nevyplatenej časti odmeny správcu

konkurznej podstaty v sume 852.475,50 Sk, ktoré rozhodnutie vydal tieţ JUDr. A. M..

Keďţe náhrada škody ţalobcom uplatnená mala byť spôsobená (zapríčinená) práve

nesprávnym úradným postupom vo veci, v ktorej ako konajúci sudca rozhodoval

JUDr. A. M., ide o skutočnosť, bez ohľadu na subjektívny pocit tohto sudcu, vzbudzujúcu

legitímne a opodstatnené pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti.

Ak za tohto stavu sudca JUDr. A. M. bol členom senátu 13 Co, ktorému predsedal

JUDr. F. Z. (čo je nesporné) a ktorý senát rozhodoval vo veci náhrady škody ako odvolací

súd, dospel dovolací súd k záveru, ţe konanie a rozhodnutie krajského súdu je postihnuté

vadou uvedenou v ustanovení Keďţe táto vada je natoľko závaţná, ţe

v dôsledku nej nemôţe obstáť rozhodnutie odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej

republiky jeho rozhodnutie zrušil ( ) a podľa

mu vec vrátil na ďalšie konanie bez toho, ţe by skúmal jeho správnosť

z iných hľadísk.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ

dovolacieho konania ( veta tretia ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová