Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bc3/388074.ba99a5.pdf
PDF · 129.63 KB
No categories available
6Cdo/124/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 124/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. I. Č., bývajúceho
v B., v dovolacom konaní zastúpeného
JUDr. P. G., advokátom, advokátska kancelária so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp.zn. 14 C 79/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 20. marca 2012 sp.zn.
13 Co 32/2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. marca 2012 sp.zn. 13 Co 32/2012
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 20. marca 2012 sp.zn. 13 Co 32/2012
potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol ţalobu ţalobcu o náhradu
škody spôsobenej mu údajným nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ktorý mal spočívať v tom, ţe krajský súd porušil v rámci vydania opatrenia
z 24. februára 2004 č.k. 51-24K 294/96-638 a rozvrhového uznesenia zo 7. decembra 2006
č.k. 51-24K 294/96-1330 ustanovenie § 30 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) a ustanovenie § 9 ods. 1 ZKV, a nesprávnym úradným
postupom Najvyššieho súdu SR spočívajúcim v porušení ustanovenia § 212 O.s.p. pri vydaní
uznesenia z 27. marca 2007 sp.zn. 1 Obo 20/2007. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe súd
prvého stupňa náleţite zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Na zvýraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodal, ţe pre zodpovednosť z dôvodu
nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, ţe úkony tzv. úradného postupu samy o sebe
k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa to v jeho obsahu
neodrazí. Nesprávnym úradným postupom nie je porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti, lebo ide spravidla o postup, ktorý
s rozhodovacou činnosťou súvisí. Nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, ale pre túto
formu zodpovednosti je určujúce, ţe úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu
rozhodnutia nevedú. Z tohto pohľadu je nesprávnym úradným postupom súvisiacim
s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho
orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát potom zodpovedá len za predpokladu, ţe
poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom.
Za nesprávny úradný postup nie je moţné povaţovať pochybenie a nedostatky spočívajúce
v tom, ţe štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho
vydania a ţe v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané,
prípadne, ţe malo byť vydané v inej podobe alebo za iných okolností. Okresný súd správne
hodnotil skutočnosti, ktorými ţalobca odôvodňoval nesprávny úradný postup z vyššie
uvedených hľadísk a dospel k správnemu záveru, ţe išlo síce o skutočnosti týkajúce sa
porušenia pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu, ktoré ale
priamo súvisia s rozhodovacou činnosťou. Takéto skutočnosti preto nemoţno povaţovať
za nesprávny úradný postup. Odvolací súd povaţoval preto rozsudok okresného súdu za vecne
správny, z ktorého dôvodu ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne zrušiť aj
rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie Okresnému súdu Banská
Bystrica. Uviedol, ţe členmi senátu odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol boli sudcovia
JUDr. F. Z., JUDr. M. R. a JUDr. A. M.. Zo spisu je zrejmé, ţe rozhodnutie – rozvrhové
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 7. decembra 2006 č.k. 51 – 24 K 294/96-1330 je rozhodnutím, v tom čase konajúceho
konkurzného sudcu JUDr. A. M., v súvislosti s vydaním ktorého sa v priebehu súdneho
konania tak pred Okresným súdom Banská Bystrica, ako aj odvolacím Krajským súdom
v Banskej Bystrici, vytýka nesprávny úradný postup. Krajský súd v rámci odvolacieho
konania vyhodnocoval (ne)správnosť úradného postupu jedného z členov odvolacieho senátu,
čím porušil povinnosť rozhodovať nestranne a nezaujato. Poukázal tieţ na skutočnosť, ţe
na Krajskom súde v Banskej Bystrici prebieha pod sp. zn. 14 Co 52/2009 odvolacie konanie
„o ochranu osobnosti“, kde ţalobcom je aj JUDr. I. Č. a ţalovaným sudca
JUDr. A. M. a ţe sudca JUDr. M. bol viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR
vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí z dôvodu jeho zaujatosti voči osobe ţalobcu.
Z uvedených dôvodov bol toho názoru, ţe sú splnené podmienky pre prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. g/ O.s.p. Okrem toho namietal, ţe rozsudok krajského súdu a tieţ
okresného súdu je nepreskúmateľný a ţe súdy niţších stupňov sa vôbec nezaoberali
a nevyhodnotili relevantné dôkazy produkované ţalobcom a vykonané súdom.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe pre prípustnosť dovolania nie sú
v danej veci splnené podmienky podľa § 237 písm. g/ O.s.p. Ţiadala preto dovolanie ţalobcu
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie bolo podané v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p. osobou oprávnenou na tento
procesný úkon, skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktoré moţno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom
k záveru, ţe dovolanie je v danej veci prípustné a súčasne aj dôvodné pre vadu uvedenú
Podľa § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. platí, ţe dovolací súd je povinný z úradnej moci,
okrem iného, prihliadnuť na vady uvedené v § 237 O.s.p. Dovolací súd zisťoval preto
predtým, neţ vec preskúmal z dôvodov, z ktorých dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho
súdu po vecnej stránke, či v konaní nedošlo k vadám v tomto zákonnom ustanovení
uvedeným. Dôraz pritom kládol na skúmanie tej vady, ktorú dovolateľ v dovolaní výslovne
namietal. Dospel pritom k záveru, ţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou
podľa § 237 písm. g/ O.s.p., lebo vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom (čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je
v občianskom súdnom konaní zabezpečené inštitútom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia (§ 14 aţ 16 O.s.p.).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj
právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : 1/ k veci
(o taký vzťah ide napríklad vtedy, keď sudca má osobný záujem na určitom výsledku
konania), 2/ k účastníkom konania (o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného alebo osobného
vzťahu), 3/ k zástupcom účastníkov (zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu
uvedeného pod bodom 2.).
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny
pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné
prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v danej
problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu treba brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto
aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej
nestrannosti sa vychádza z prezumcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak.
Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti (porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná – „Justice must not only be done, it
must also be seen to be done“). Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký aj objektívne javiť (pozri Delcourt proti Belgicko). Objektívny aspekt nestrannosti je
zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho
vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom.
Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý
mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť
v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (pozri Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Treba brať zreteľ
na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu medzi členmi spoločnosti, preto závaţnosť, ktorá by zaloţila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej
v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek
zákonom stanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne
(I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybnosti o nestrannosti sudcu (pozri Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce, určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
V posudzovanej veci predmetom konania je ţalobcom uplatnený nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu v konaní vedenom
na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 51-24K 294/96, v ktorej veci ako konajúci
sudca vec prejednával a vo veci aj rozhodoval JUDr. A. M.. Nesprávny úradný postup bol
odôvodnený tým, ţe konkurzný súd namiesto vydania rozvrhového uznesenia, čím porušil
ustanovenie § 30 ods. 1 ZKV, opatrením z 24. februára 2004 o ustanovení osobitného správcu
vydaným práve týmto sudcom štyri roky po právoplatnom uznesení o schválení konečnej
správy, porušil ustanovenie § 9 ods. 1 ZKV, lebo v rozpore s ním obmedzil stanovený rozsah
právomoci správcu konkurznej podstaty a tým, ţe konkurzný súd vydal rozvrhové uznesenie
aţ dňa 7. decembra 2006, ktorým nesprávne rozhodol o nevyplatenej časti odmeny správcu
konkurznej podstaty v sume 852.475,50 Sk, ktoré rozhodnutie vydal tieţ JUDr. A. M..
Keďţe náhrada škody ţalobcom uplatnená mala byť spôsobená (zapríčinená) práve
nesprávnym úradným postupom vo veci, v ktorej ako konajúci sudca rozhodoval
JUDr. A. M., ide o skutočnosť, bez ohľadu na subjektívny pocit tohto sudcu, vzbudzujúcu
legitímne a opodstatnené pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti.
Ak za tohto stavu sudca JUDr. A. M. bol členom senátu 13 Co, ktorému predsedal
JUDr. F. Z. (čo je nesporné) a ktorý senát rozhodoval vo veci náhrady škody ako odvolací
súd, dospel dovolací súd k záveru, ţe konanie a rozhodnutie krajského súdu je postihnuté
vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. Keďţe táto vada je natoľko závaţná, ţe
v dôsledku nej nemôţe obstáť rozhodnutie odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky jeho rozhodnutie zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a podľa
§ 243b ods. 3 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie bez toho, ţe by skúmal jeho správnosť
z iných hľadísk.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. mája 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová