Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/162/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič, v právnej veci žalobcu: G. J., L.. XX.XX.XXXX, XXX XX Y. J., zast. JUDr. Ivana Magdolenová Joríková, advokátka, Hrnčírikova 1/B, 958 01 Partizánske, proti žalovanému: Raben Logistics Slovakia s. r. o., Diaľničná cesta 28, 903 01 Senec, IČO: 35 704 390, zast. Nechala and partners s. r. o., Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 54 749 565, o zaplatenie 233,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. -215 zo dňa 1. júna 2022, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. -215 zo dňa 1. júna 2022 p o t v r d z u j e .

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu žalobcu zamietol. II. výrokom žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v plnej výške, pričom o výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 695,83 eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalobca a žalovaný uzatvorili ústnu zmluvu o preprave, na základe ktorej žalobca riadne a včas uskutočnil pre žalovaného prepravu tovaru. Na základe uskutočnenej prepravy vystavil žalobca žalovanému faktúry, s ktorých úhradou sa žalovaný dostal do omeškania. Vzhľadom na uvedené si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z nezaplatených faktúr vo výške istiny 695,83 eur s príslušenstvom. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nespochybňoval, že niektoré vystavené faktúry boli uhradené a že teda došlo k vykonaniu prepravy. Pri niektorých prepravách však žalobca porušil vzájomnú dohodu so žalovaným, čo bolo podľa vzájomnej dohody sankcionované dohodnutou zmluvnou pokutou. Žalovaný si túto zmluvnú pokutu uplatnil a započítal voči nárokom žalobcu. Žalovaný odoslal žalobcovi oznámenia o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 21.10.2014, 14.10.2014 a 05.11.2014. Nárok žalobcu vo výške 193,49 eur preto zanikol započítaním. V tomto rozsahu považoval žalobu žalobcu, a teda ním uplatnený nárok za neopodstatnený. Žalobca predmetné faktúry a ani započítanie celé roky nerozporoval. Jednou z uplatnených faktúr, ktorej zaplatenie žalobca žaluje je aj faktúra č. 2914113 na sumu 462,- eur splatná dňa 01.12.2014; táto faktúra však bola podľa žalovaného uhradená. Aj v tomto rozsahu je preto žaloba žalobcu, a teda ním uplatnený nárok neopodstatnený. Z vyššie uvedeného

vyplýva, že započítaním došlo k zániku nároku žalobcu vo výške 193,49 eur a splnením došlo k zániku nároku žalobcu vo výške 462,- eur, spolu ide teda o sumu vo výške 655,49 eur. Za nedôvodný považoval žalovaný aj nárok žalobcu na úhrady úrokov z omeškania s úhradou vystavených faktúr, nakoľko k omeškaniu zo strany žalovaného nedošlo. V zmysle podmienok spolupráce, ku ktorým pristupujú všetci dopravcovia pôsobiaci, resp. pracujúci pre žalovaného, splatnosť faktúr vystavených dopravcom je 60 dní po obdržaní faktúry zo strany žalovaného. Takto si podmienky spolupráce strany dohodli na začiatku spolupráce, nemôže na tom nič zmeniť to, že žalobca si svojvoľne a v rozpore s touto dohodou uvádzal do faktúr odlišnú dobu splatnosti. O tom, že by v jednotlivých prípadoch alebo rámcovo došlo k dohode o inej dobe splatnosti, nepredložil žalobca žiaden dôkaz. Žalobca počas konania vzal žalobu späť v časti 462,- eur s odôvodnením, že žalovaný zaplatil žalobcovi uvedenú sumu pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie dňa 11.12.2019 vydal vo veci rozsudok č.k. -146, ktorým I. výrokom konanie v časti istiny vo výške 462,- eur zastavil, II. výrokom žalobu vo zvyšku zamietol a III. výrokom žalobcu zaviazal na povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Na základe odvolania podaného žalobcom, odvolací súd vo veci dňa 30.09.2021 rozhodol uznesením č.k. -187, ktorým napadnutý rozsudok v napadnutej časti II. a III. výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. -146 zo dňa 11.12.2019 nadobudol právoplatnosť v časti zastavenia konania v časti istiny vo výške 462,- eur a v ďalšom konaní sa koná o zvyšku istiny vo výške 233,83 eur s príslušenstvom a náhrade trov konania. Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval opätovne bez zmeny v skutkových tvrdeniach strán sporu a bez nových, stranami sporu predkladaných dôkazov, pričom bol v zmysle 391 ods. 2 viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, nakoľko bolo jeho pôvodné rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie preto, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu konštatoval v súlade s ním, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu tvrdil, že žalobca a žalovaný uzatvorili ústnu zmluvu o preprave, na základe ktorej žalobca uskutočnil pre žalovaného prepravu a žalovaný v konaní nesporoval samotnú skutočnosť, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu zmluvy o preprave (prípadne zmlúv o preprave), ale iba tvrdil, že nárok žalobcu v časti sumy 462,- eur zanikol v dôsledku splnenia a nárok žalobcu v časti 193,49 eur zanikol v dôsledku započítania žalovaným, čím podľa týmto žalovaný nesporoval tvrdenie žalobcu, že žalobca a žalovaný uzatvorili ústnu zmluvu o preprave, na základe ktorej žalobca uskutočnil pre žalovaného prepravu, si súd prvej inštancie nesporné skutkové tvrdenia iba osvojil ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádzal v meritórnom rozhodnutí. Na základe uvedeného teda uzavretie zmlúv o preprave nebolo medzi stranami sporné. Po ustálení, že strany sporu uzavreli zmluvy o preprave v ústnej forme, sa súd opätovne zaoberal otázkou, či žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie ceny prepravy. Žalobca v odvolacom konaní tvrdil, že v tom období na krajskom úrade žiadal o udelenie licencie na vykonávanie medzinárodnej prepravy, ktorá mu bola udelená. Oprávnenie na vykonávanie medzinárodnej prepravy podľa o cestnej doprave však nie je živnosťou, preto súd, podľa neho, márne zisťoval jeho existenciu zo živnostenského registra. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že zo strany žalobcu išlo o neoprávnené podnikanie. Vyjadril názor, že ani samotný hypotetický záver o tom, že určitý podnikateľ nespĺňa administratívnoprávne podmienky na niektorú podnikateľskú činnosť a môže byť zodpovedný za správny delikt neznamená, že so svojím obchodným partnerom nemôže uzatvoriť platnú zmluvu podľa , a to najmä v prípade, ak je podnikateľom aj v iných predmetoch činnosti. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení veta prvá, čl. 5 veta prvá, , , , , , , (ďalej len „“), , , , , (ďalej len „“), , , , o cestnej doprave. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z výpisu zo živnostenského registra žalobcu bolo preukázané, že žalobcovi zaniklo oprávnenie na vnútroštátnu nákladnú cestnú dopravu v decembri 2013, pričom žalobca si uplatnil nárok na náhradu prepravného za rok 2014, kedy už preukázateľne nemal oprávnenie na podnikanie v oblasti vnútroštátnej nákladnej dopravy. Táto skutočnosť bola v konaní jednoznačne preukázaná a žalobca ju nerozporoval. Súd prvej inštancie k tvrdeniu žalobcu, že v čase zániku živnostenského tvrdenia mu mala byť udelená licencia na výkon medzinárodnej prepravy poukázal na skutočnosť, že žalobca na podporu tohto tvrdenia nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu v rámci konania na súde prvej inštancie podľa a , pričom súd prvej inštancie nemohol dôkaz na

preukázanie takéhoto tvrdenia žalobcu zabezpečovať bez návrhu na jeho vykonanie v zmysle . V zmysle ust. , , a o cestnej doprave je prevádzkovanie cestnej dopravy podnikanie, ktorého predmetom je odplatné poskytovanie dopravných služieb verejnosti cestnými motorovými vozidlami, ktoré sú na tento účel typovo schválené, dopravnými službami sú v nákladnej doprave preprava tovaru a iných vecí a živých zvierat a súvisiace služby poskytované odosielateľom alebo príjemcom tovaru pri nakládke, vykládke a počas prepravy okrem prevádzky špeciálnych nákladných vozidiel, ktoré nie sú typovo schválené a určené na prepravu nákladu, a dopravcom na účely tohto zákona je prevádzkovateľ cestnej dopravy odo dňa právoplatnosti dopravnej licencie, koncesie alebo iného oprávnenia, ktoré ho oprávňuje na poskytovanie dopravných služieb verejnosti na základe prepravnej zmluvy, a to v nákladnej doprave na základe zmluvy o preprave nákladu. Uvedené zákonné ustanovenia teda podporujú záver, že žalobca nemal v čase uzavretia dopravných zmlúv nárok na odmenu za prepravu, pretože na túto by mu vznikol nárok iba ak by bol subjektom, ktorý by prepravu vykonal na základe „dopravnej licencie, koncesie alebo iného oprávnenia, ktoré ho oprávňuje na poskytovanie dopravných služieb“, teda v zmysle ust. , , a by bol podnikateľom s predmetom podnikania „medzinárodná nákladná preprava“. Je tak zrejmé, že každý môže podnikať, ale iba na základe príslušného oprávnenia na takéto podnikanie. Na základe uvedeného súd prvej inštancie s odkazom na ust. mal za to, že v roku 2014, kedy malo prísť k vykonaniu prepravy žalobcom v prospech žalovaného, žalobca už nebol podnikateľom v oblasti vykonávania medzinárodnej prepravy a v čase zániku živnostenského tvrdenia mu, podľa jeho tvrdení, mala byť udelená licencia na výkon medzinárodnej prepravy, čo však súdu nepreukázal žiadnym dôkazom okrem svojho tvrdenia, ktoré žalovaný rozporoval, takže ho súd prvej inštancie podľa nemohol mať za preukázané, a teda sa na zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným nemohli vzťahovať ustanovenia , nakoľko v zmysle sa ustanovenia vzťahujú na záväzkové vzťahy podnikateľov a s prihliadnutím na všetky okolnosti sa týkajú ich podnikateľskej činnosti, čo žalobca v zmysle vyššie uvedeného v čase vykonania prepráv nespĺňal. Išlo teda zo strany žalobcu o výkon činnosti, ktorá nemohla byť posúdená ako obchodná činnosť, a teda mu za takúto činnosť nepatrila odplata. Ak aj žalovaný zaplatil žalobcovi niektoré prepravy, bolo to rozhodnutie žalovaného, ktoré však na základe vyššie uvedeného nemá oporu v zákone. Nárok žalobcu na odmenu za vykonanie prepravy titulom podnikania v čase, kedy mu už zaniklo oprávnenie na vnútroštátnu nákladnú cestnú dopravu, súd prvej inštancie teda považoval za neoprávnené podnikanie, ktoré v zmysle čl. 5 veta prvá ako zjavné zneužitie práva, nepožíva právnu ochranu. Súd prvej inštancie k časti žalobou uplatneného nároku, ktorou žalobca žiadal priznať voči žalovanému zákonné úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky z tých faktúr, ktoré boli žalovaným zaplatené, uviedol, že v zmysle záverov vyslovených v odseku 33. až 35. rozsudku žalobcovi neprináleží nárok na úroky z omeškania, nakoľko žalovaný nebol povinný na zaplatenie takýchto faktúr, ich zaplatenie spočívalo na dobrovoľnosti žalovaného a prípadne dobrovoľné zaplatenie, i keď oneskorené, nemohlo spôsobiť vznik nároku žalobcu na úrok z omeškania v zmysle zásady občianskeho práva znejúcej tak, že „z nepráva nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur)“, uvádzaný okrem iných aj napr. v rozhodnutí Ústavného súdu SR č.k. -37, kde sa výslovne uvádza, že „v našom práve sa uplatňuje stará zásada „Ius ex iniuria non orfitur“, teda na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu, nemožno zakladať iné práva.“ Uvedený právny konštrukt platí aj na žalobcom uplatnenú paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky z tých faktúr, ktoré boli žalovaným zaplatené, avšak oneskorene, v tomto prípade navyše umocnený skutočnosťou, že žalobca v predmetnom spornom prípade nebol, ako bolo uvedené vyššie podnikateľom, preto sa nemohol platne domáhať práv ustanovených v špeciálnom právnom predpise, upravujúcom postavenia podnikateľov ( a ) a v jeho vykonávacom predpise ( Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia ). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v celosti ako nedôvodnú a neodôvodnenú. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nemal vo veci úspech, keďže súd prvej inštancie jeho žalobu v aktuálnom rozsahu v celosti zamietol a čiastočné späťvzatie žaloby tiež zavinil žalobca, nakoľko žalovaný sumu čiastočného späťvzatia zaplatil ešte pred podaním žaloby, čo súd prvej inštancie vyhodnotil pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania ako nedôvodné domáhanie sa práva v čase podania žaloby už splnené, vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalovanému.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa , rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa . Právny názor súdu prvej inštancie, že v čase vystavenia faktúr nebol žalobca držiteľom licencie na vykonávanie vnútroštátnej nákladnej cestnej prepravy, z ktorého dôvodu nemohol žalobca vykonávať obchodnú činnosť, a teda mu za takúto činnosť nepatrila odplata, považoval žalobca za nesprávny a najmä zmätočný. Ak totiž na jednom mieste súd prvej inštancie, spravujúc sa záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, skonštatuje, že uzavretie zmlúv o preprave nebolo medzi stranami sporné, nemôže na inom mieste skonštatovať, že sa na ich zmluvný vzťah nemohol aplikovať , ktorý tento zmluvný typ upravuje a tiež skonštatovať, že žalobca nie je podnikateľom. Žalobca poukázal na to, že v čase uzatvorenia jednotlivých zmlúv o preprave jednoznačne podnikateľom bol, čo vyplýva aj z výpisu zo živnostenského registra. Ak by aj teda žalobca ako podnikateľ v danom období nespĺňal z nejakého dôvodu administratívnoprávne podmienky na vykonávanie vnútroštátnej dopravy a napriek tomu túto činnosť vykonával, môže byť zodpovedný za správny delikt, avšak to neznamená, že so svojím obchodným partnerom nemôže uzatvoriť platnú zmluvu podľa , keď obe strany zhodne prejavia vôľu takúto zmluvu uzatvoriť. Uviedol, že vykonávanie vnútroštátnej alebo medzinárodnej prepravy podľa o cestnej doprave nie je živnosťou, preto súd márne zisťoval toto oprávnenie zo živnostenského registra. Uzatvorenie zmluvy o preprave nebolo medzi stranami sporné, preto nevedno z akého dôvodu by mal žalobca produkovať dôkazy na preukázanie svojho postavenia ako podnikateľa. Žalobca zdôraznil, že aj pri svojom osobnom výsluchu na pojednávaní uviedol, že bol držiteľom licencie na výkon tejto činnosti. Súd prvej inštancie však v bode 35. odôvodnenia označil činnosť žalobcu ako neoprávnené podnikanie a zašiel ešte ďalej, keď podľa jeho názoru s poukazom na základných princípov toto považoval za zjavné zneužitie práva nepožívajúce právnu ochranu. Podľa názoru žalobcu však v žiadnom prípade nejde o zneužitie práva, pričom aplikáciu označil za nenáležitú, nakoľko predmetný článok pojednáva o odmietnutí a sankcionovaní procesných úkonov strán, nie hmotnoprávnych úkonov strán. Dal do pozornosti, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu nepopieral vykonanie prepravy a existenciu nároku žalobcu na zaplatenie odplaty, avšak obrana žalovaného spočívala v tom, že pohľadávka žalobcu zanikla v dôsledku jednostranných zápočtov. Platnosť týchto jednostranných zápočtov v konaní žalobca od počiatku namietal, pričom súd sa touto námietkou žalobcu nezaoberal. Žalobca trval na tom, že nemohlo dôjsť k účinnému započítaniu, nakoľko žalovaný nedisponoval vzájomnou pohľadávkou a nemohol tak voči žalobcovi uskutočniť kvalifikovaný kompenzačný prejav. Namietal tiež záver konajúceho súdu, ktorým odôvodnil nepriznanie žalobcom uplatnených úrokov z omeškania a nárok na zaplatenie paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávok. V tejto súvislosti uviedol, že aj z výpisu zo živnostenského registra žalobcu jednoznačne vyplynulo, že žalobca v danom období podnikateľom bol. Na základe vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobcovi s prihliadnutím na uskutočnené čiastočné späťvzatie žaloby, prizná voči žalovanému žalobou uplatnený nárok.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 09.08.2022, kde uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny. Mal za to, že súd prvej inštancie sa od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu neodchýlil. Pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol, že nárok žalobcu založený na zmluvách o preprave nepožíva právnu ochranu, tak logickým predpokladom tohto záveru je, že medzi stranami vznikla zmluva o preprave. Súd prvej inštancie teda žiadnym spôsobom nespochybnil záver odvolacieho súdu. Naopak, argumentácia súdu prvej inštancie plynulo a logicky nadväzuje na záver odvolacieho súdu. Vo vzťahu k neoprávnenému podnikaniu žalobcu žalovaný uviedol, že nakoľko žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ani súdu prvej inštancie nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov pred tým, ako súd vyniesol uznesenie o ukončení dokazovania, má za to, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadne údajnej oprávnenosti jeho podnikania. Výkon neoprávneného podnikania predstavuje porušenie zásad poctivého obchodného styku, ktorému nie je možné poskytnúť právnu ochranu. V opačnom prípade by došlo k zjavnému zneužitiu práva žalobcom. Pokiaľ by teda zmluvy o preprave aj boli uzatvorené, nie je možné poskytovať právnu ochranu nárokom žalobcu, ktoré od nich odvodzuje. Tieto závery je nutné aplikovať aj na príslušenstvo pohľadávky. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, z právneho úkonu, ktorý nepožíva právnu ochranu, nemožno odvodzovať iné práva. Žalovaný naviac zdôraznil, že pohľadávky žalobcu zanikli v dôsledku ich započítania voči pohľadávkam žalovaného, bez ohľadu na záver o tom, že uplatnenie žalobcových pohľadávok nepožíva právnu ochranu. Uviedol, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného, že

žalobca vykonával neoprávnené podnikanie, a teda jeho nároky nepožívajú právnu ochranu, nebolo nevyhnutné zaoberať sa ďalšími otázkami nastolenými sporovými stranami, vrátane otázky platnosti zápočtov. Vyriešenie týchto otázok by totiž žiadnym spôsobom neovplyvnilo konečný záver súdu prvej inštancie o tom, že uplatnenie žalobcových pohľadávok predstavuje zjavné zneužitie práva nepožívajúce právnu ochranu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa (ďalej len „“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s , a oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok č.k. -215 zo dňa 1. júna 2022 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.

6. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd sa v zmysle stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III č.k. -215 zo dňa 1. júna 2022, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

9. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 695,83 eur, úrokov z omeškania v zmysle návrhu na vydanie platobného rozkazu doručeného súdu dňa 28.09.2018 a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobca vzal počas konania žalobu späť v časti 462,- eur, v dôsledku čoho súd prvej inštancie rozsudkom č.k. -146 zo dňa 11.12.2019 I. výrokom konanie v časti istiny vo výške 462,- eur zastavil, II. výrokom žalobu vo zvyšku zamietol a III. výrokom žalobcu zaviazal na povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Na základe odvolania podaného žalobcom odvolací súd uznesením č.k. -187 zo dňa 30.09.2021 rozsudok v napadnutej časti II. a III. výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. -146 zo dňa 11.12.2019 nadobudol právoplatnosť v časti zastavenia konania v časti istiny 462,- eur a predmetom konania zostala istina vo výške 233,83 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie po čiastočnom zrušení pôvodného rozhodnutia postupoval v zmysle záväzného právneho názoru odvolacieho súdu a po opätovnom prejednaní veci dospel k záveru o nedôvodnosti a neodôvodnenosti žaloby, preto I. výrokom žalobu žalobcu zamietol a II. výrokom žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v plnej výške. Žalobca s uvedeným nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním, namietajúc odvolacie dôvody podľa , .

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

11. Aj keď na základe zhodných skutkových tvrdení žalobcu a žalovaného uzavretie zmlúv o preprave v ústnej forme nebolo medzi stranami sporné, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie žalobcom uplatnenej ceny prepravy, vzhľadom na skutočnosť, že z výpisu zo živnostenského registra žalobcu bolo preukázané, že žalobcovi zaniklo oprávnenie na vnútroštátnu nákladnú cestnú dopravu v decembri 2013, pričom žalobca si uplatnil nárok na náhradu prepravného za rok 2014, kedy preukázateľne už nemal oprávnenie na podnikanie v oblasti vnútroštátnej nákladnej dopravy. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že žalobca nemal v čase uzavretia dopravných zmlúv nárok na odmenu za prepravu, pretože na túto by mu vznikol nárok iba ak by bol subjektom, ktorý by prepravu vykonal na základe „dopravnej licencie, koncesie alebo iného oprávnenia, ktoré ho oprávňuje na poskytovanie dopravných služieb“, teda ak by bol podnikateľom s predmetom podnikania „medzinárodná nákladná preprava“. Nárok žalobcu na odmenu za vykonanie prepravy titulom podnikania v čase, kedy mu už zaniklo oprávnenie na vnútroštátnu nákladnú cestnú dopravu, súd prvej inštancie považoval za neoprávnené podnikanie, ktoré ako zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Odvolateľ namietal ako nesprávny a zmätočný záver súdu prvej inštancie, že v rozhodnom čase nebol žalobca držiteľom licencie na vykonávanie vnútroštátnej nákladnej cestnej prepravy, z ktorého dôvodu nemohol žalobca vykonávať obchodnú činnosť, a teda mu za takúto činnosť nepatrila odplata. Odvolateľ pritom argumentoval, že v čase uzatvorenia jednotlivých zmlúv o preprave podnikateľom bol, čo vyplýva aj z výpisu zo živnostenského registra. Tvrdil, že bol držiteľom licencie na výkon tejto činnosti. Uvedenú skutočnosť však v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, keď na podporu tohto tvrdenia v rámci konania na súde prvej inštancie žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ani súdu nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu. Žalobca tak v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Konajúci súd potom dôvodne konštatoval, že zo strany žalobcu išlo o výkon činnosti, ktorá nemohla byť posúdená ako obchodná činnosť, preto mu za takúto činnosť nepatrila odplata.

12. Vyššie uvedené závery je nutné aplikovať aj na príslušenstvo pohľadávky. Zamietnutie žaloby žalobcu v časti uplatnených úrokov z omeškania, vrátane úrokov z omeškania týkajúcich sa faktúr, ktoré boli žalovaným oneskorene zaplatené, ako aj v časti paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky z tých faktúr, ktoré boli žalovaným zaplatené, avšak oneskorene, súd prvej inštancie riadne odôvodnil v bode 37. napadnutého rozsudku, pričom žalobca v odvolaní neuviedol žiaden právne relevantný argument, ktorým by správnosť právneho záveru konajúceho súdu spochybnil. Aj odvolaciu argumentáciu žalobcu ohľadne nepriznania úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

13. Ak žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal žalobcom namietanou platnosťou jednostranných zápočtov žalovaného, odvolací súd poukazuje na to, že uvedená procesná obrana žalovaného nebola v konaní relevantná, pretože súd prvej inštancie žalobu zamietol z iných dôvodov, preto nebolo potrebné sa touto procesnou obranou žalovaného osobitne zaoberať. Odvolací súd prisvedčil názoru žalovaného, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca vykonával neoprávnené podnikanie a teda jeho nároky nepožívajú právnu ochranu, nebolo nevyhnutné zaoberať sa ďalšími otázkami nastolenými sporovými stranami, a to vrátane otázky platnosti zápočtov. Vyriešenie tejto otázky by totiž žiadnym spôsobom neovplyvnilo záver súdu prvej inštancie o tom, že uplatnenie žalobcových pohľadávok predstavuje zjavne zneužitie práva nepožívajúce právnu ochranu.

14. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. ).

15. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. -215 zo dňa 1. júna 2022 v zmysle potvrdil ako vecne správny.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s v spojení s tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

17. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).