Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
86f/392741.f0c933.pdf
PDF · 176.55 KB
No categories available
4Obdo/55/2012
Najvyšší súd 4 Obdo 55/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S., s. r. o., P., so sídlom:
Š.P., IČO: X., zast. advokátom JUDr. P., so sídlom: R., proti žalovanému: Ing. T. - V.,
živnostník s miestom podnikania: J., IČO: X., zast. advokátom JUDr. M., so sídlom: M., o
zaplatenie 105 720,11 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.
zn. 35 Cb/l47/2007, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
2 Cob/261/2010-314 z 28. apríla 2011, v potvrdzujúcej časti právoplatný 10. mája 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu
náhradu trov dovolacieho konania v s u m e 638,78 eur.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 35 Cb 147/2007-288 zo
dňa 18. 10. 2010 rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 105 720,11 eur s
0,05 % - ným denným úrokom z omeškania zo sumy 105 720,11 eur od 24. 05. 2005 do
zaplatenia, zo sumy 117 338,05 eur od 15. 07. 2004 do 16. 12. 2004, zo sumy 109 038,50 eur
od 17. 12. 2004 do 23. 02. 2005, zo sumy 166 936,06 eur od 09. 12. 2003 do 29. 06. 2004, zo
sumy 125 130,25 eur od 30. 06. 2004 do 23. 07. 2004, zo sumy 91 936,33 eur od 24. 07. 2004
do 06. 08. 2004, zo sumy 42 710,28 eur od 07. 08. 2004 do 06. 09. 2004, zo sumy 9 516,36
eur od 07. 09. 2004 do 16. 12. 2004, zo sumy 15 378,01 eur od 13. 01. 2004 do 16. 12. 2004,
to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súčasne uložil žalovanému povinnosť
nahradiť trovy konania v sume 22 563,15 eur, z toho sumu 6 535,49 eur na účet advokáta
JUDr. J. a sumu 16 027,66 eur na účet advokáta JUDr. P., rovnako do 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.
3 Cob/21/2009-194 zo dňa 30. 10. 2009 o zrušení predchádzajúceho rozsudku
prvostupňového súdu č. k. 35 Cb 147/2007-172 zo dňa 11. 12. 2008, ktorým súd žalobu v
dôsledku nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Odvolací
súd sa so záverom súdu prvého stupňa nestotožnil, nakoľko z listinných dôkazov
predložených v konaní mu nevyplynul skutkový záver, že by žalobca pohľadávku voči
žalovanému vo výške 3 142 969,75 Sk, ktorá je predmetom konania, bol postúpil tretej osobe,
konkrétne spoločnosti V., s. r. o., P.. Z uvedeného dôvodu prvostupňový rozsudok zrušil a
uložil mu o uplatnenom nároku žalobcu rozhodnúť.
Po vrátení veci súd prvého stupňa doplnil dokazovanie oboznámením sa s listinnými
dôkazmi a zároveň na pojednávaní konanom dňa 31. 05. 2010 za prítomnosti právnych
zástupcov obidvoch účastníkov konania pripustil zmenu návrhu tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 105 720,11 eur s 0,05 % - ným denným úrokom z omeškania zo súm
a za obdobie uvedené žalobcom (č. l. 246). Právny vzťah medzi účastníkmi konania posúdil
ako zmluvu o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ") a právo
na úrok z omeškania podľa § 365 a § 369 ods. 1 ObchZ, účinného do 31. 12. 2008. Námietku
premlčania uplatnenú žalovaným posúdil podľa § 387 ods. 1, § 391 ods. 1, § 393 ods. 1 a
§ 397 ObchZ. K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
súd argumentoval odôvodnením uznesenia Krajského súdu v Košiciach ako súdu
odvolacieho, č. k. 3 Cob/21/2009-194, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok Okresného
súdu Košice II, č. k. 35 Cb 147/2007-172 a v ktorom krajský súd vyslovil právny názor, že
žalobca je v konaní vecne aktívne legitimovaným účastníkom konania. Prvostupňový súd
zdôraznil, že podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.") je týmto
právnym názorom viazaný, a preto z neho aj vychádzal. Vo vzťahu k predmetu konania súd
poznamenal, že nárok žalobcu uplatnený po pripustení zmeny žaloby na pojednávaní
konanom dňa 31. 05. 2010, nebol v konečnom dôsledku medzi účastníkmi konania sporný.
Nezaplatenie sumy 105 719,11 eur ako časť nezaplatenej faktúry č. 2004630012 zo dňa 15.
06. 2004 potvrdil vo svojom písomnom podaní, súdu doručenom dňa 29. 04. 2010, aj samotný
žalovaný. Vychádzajúc zo zápisu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 15. 06. 2004, v ktorom
prevzatie diela v dohodnutom rozsahu a stave potvrdil sám žalovaný, mal súd v zmysle § 536
ods. 1 ObchZ za to, že žalobca má právo aj na zaplatenie zostávajúcej časti ceny diela vo
výške 105 720,11 eur. O priznaní úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne z jednotlivých
súm tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku, rozhodol súd v súlade
s § 369 ods. 1 ObchZ účinného do 31. 12. 2008 v spojení s článkom III. bod 5 Dohody o dielo
č. 03/B/No/2003, a to z jednotlivých súm odo dňa čiastočných úhrad faktúr č. 2003630031,
č. 2003630037 a č. 2004630012, resp. od ich splatnosti do dátumu jednotlivých platieb.
Žalovaný namietol, že v zmysle Dohody o vyporiadaní dohody o dielo zo dňa 10. 06. 2004,
nárok v tejto časti nebol uplatnený dôvodne, nakoľko v predmetnej dohode účastníci
prehlásili, že sa zriekajú uplatnenia sankcií a pokút navzájom z plnenia diela v dôsledku
posunu termínov pôvodnej Dohody. Vo vzťahu k uvedenej námietke súd poukázal na
skutočnosť, že predmetom dohody mal byť spôsob uspokojenia nárokov veriteľa uplatnených
aj touto žalobou, a to poskytnutím dvoch bytov žalovaným žalobcovi na zabezpečenie
pohľadávky, k čomu však nikdy nedošlo, a to aj v dôsledku odstúpenia od zmlúv o budúcej
zmluve uzavretých žalobcom so spoločnosťou A., s. r. o. Samotné konkludentné prejavy
účastníkov konania vo vzťahu k predmetu konania vedú k záveru, že táto dohoda medzi nimi
zanikla. V dôsledku toho zaniklo aj dojednanie ohľadom zrieknutia sa uplatnenia sankcií a
pokút uvedených v bode 5 Dohody. Uvedený záver vyplynul aj z tej skutočnosti, že i samotný
žalovaný si uplatnil voči žalobcovi zmluvnú pokutu ako sankciu za nedodržanie zmluvne
stanovených termínov odovzdania dodávok a prác. Vo vzťahu k zmluvnej pokute súd
poukázal na to, že v jej prípade sa jedná o špeciálny zabezpečovací právny prostriedok, ku
ktorému je potrebný právny úkon, na rozdiel od úrokov z omeškania nenastáva priamo zo
zákona, a ako taký musí byť voči druhej strane uplatnený. V prípade žalovaného k tomu malo
dôjsť až listom zo dňa 26. 09. 2008, avšak premlčacia doba v zmysle zmluvných dojednaní a
ust. 391 ods. 1 ObchZ začala plynúť prvým dňom po predošlom termíne ukončenia diela
podľa Dodatku č. 1 k Dohode o dielo, t. j. dňa 30. 11. 2003 a najneskôr dňa 15. 06. 2004,
kedy došlo k odovzdaniu a prevzatiu diela, a teda právo sa na súde mohlo uplatniť najneskôr
dňa 15. 06. 2008. Tým, že žalovaný si zmluvnú pokutu v stanovenej premlčacej lehote
neuplatnil, jej uplynutím došlo v zmysle § 387 ObchZ v spojení s § 397 ObchZ k premlčaniu
prípadného práva na zmluvnú pokutu. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu
posúdeného podľa príslušných zákonných ustanovení Obchodného zákonníka súd prvého
stupňa dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov pozostávajúcich zo
zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania v sume 6 259,51 eur, zo súdneho
poplatku za podané odvolanie v sume 6 259,51 eur a trov právneho zastúpenia u právneho
zástupcu JUDr. J. vo výške 6 535,49 eur a u JUDr. P. vo výške 3 508,64 eur, všetko spolu v
sume 22 563,15 eur, na zaplatenie ktorej súd zaviazal neúspešného žalovaného.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, prejednajúc vec
podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., svojím
rozsudkom č. k. 2 Cob/261/2010-314 zo dňa 28. 04. 2011, rozsudok súdu prvého stupňa vo
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 35.804,89 eur, podľa § 219 O. s. p.
potvrdil a vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 69 915,22 eur a 0,05 %
- ný denný úrok z omeškania zo sumy 105 720,11 eur od 24. 05. 2005 do zaplatenia, zo sumy
117 338,05 eur od 15. 07. 2004 do 16. 12. 2004, zo sumy 109 038,50 eur od 17. 12. 2004 do
23. 02. 2005 a vo výroku o trovách konania, podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a v
zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K záväzku žalovaného, jeho výške a jeho splneniu, a to tak voči žalobcovi, ako aj voči
spoločnosti V., s. r. o., P., odvolací súd uviedol, že tento žalovaný nespochybnil a potvrdil v
podaní zo dňa 28. 04. 2010 (č. 1. 214).
K námietke spočívajúcej v nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, odvolací súd,
podobne ako súd prvého stupňa, poukázal na uznesenie odvolacieho súdu č. k.
3 Cob/21/2009-194 zo dňa 30. 10. 2009, právoplatné dňa 14. 12. 2009, ktorého posúdením
veci bol súd prvého stupňa viazaný. Na jeho doplnenie odvolací súd uviedol, že aj keby
zmluva o postúpení pohľadávky bola v roku 2004 uzavretá, tak dohodou zo dňa 19. 04. 2006
došlo k jej zrušeniu, v dôsledku čoho vlastníkom pohľadávky na zaplatenie sumy
fakturovanej faktúrou č. 2004630012 je žalobca. V konaní žalovaný neuviedol ani nepredložil
žiaden dôkaz o tom, že by spoločnosť V., s. r. o., P. si voči nemu uplatňovala pohľadávku na
zaplatenie predmetnej faktúry, čo potvrdzuje fakt, že táto spoločnosť sa vlastníkom
pohľadávky necítila. Odvolací súd mal za to, že doklad predložený v kópii je spôsobilým
dôkazom, a to aj keď nie je predložený v origináli.
Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke tvrdenej žalovaným odvolací súd poukázal na
podanie zo dňa 16. 02. 2010 (č. l. 199), v ktorom žalovaný okrem iného uviedol, že na
pojednávaní si prípadne vzájomným návrhom uplatní svoje splatné nároky voči žalobcovi. Na
nasledujúcom pojednávaní dňa 19. 04. 2010 (č. l. 203) právny zástupca žalovaného uviedol,
že v priebehu konania došlo k tej zmene, že žalovaný si listom zo dňa 26. 09. 2008 uplatnil
voči žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu vo výške 2 081 895,- Sk a žiadal jej úhradu v lehote
10 dní (č. l. 206). Z uvedeného prípisu však nevyplýva, že žalovaný túto pohľadávku
započítava na nejakú pohľadávku žalobcu a ani právny zástupca žalovaného vo svojom
vyjadrení neuviedol, že uvedenú sumu žalovaný uplatňuje či už ako vzájomný návrh alebo
ako kompenzačnú námietku. Odvolací súd ďalej poukázal na podanie zo dňa 28. 04. 2010
(č. l. 214), v ktorom právny zástupca žalovaného okrem iného uviedol: „Vo veci vznesenej
námietky premlčania zo strany právneho zástupcu žalobcu, k uplatnenému vzájomnému
návrhu žalovaného vo výške 2 081 895,- Sk...“. V uvedenom podaní žalovaný prvýkrát
uviedol, i keď nepriamo, že jeho návrh na zaplatenie sumy 2 081 895,- Sk je vzájomným
návrhom. V ďalšom podaní zo dňa 27. 05. 2010 (č. l. 243 - 244) právny zástupca žalovaného
uviedol, že „Vo veci uplatnenej zmluvnej pokuty zo strany odporcu voči navrhovateľovi
formou vzájomného návrhu (protinávrhu resp. kompenzačnej námietky) sa...“. V podaní zo
dňa 11. 10. 2010 (č. l. 270) právny zástupca žalovaného v bode 1/ uviedol: „V uvedenej
právnej veci si odporca v priebehu konania uplatnil voči navrhovateľovi kompenzačnú
námietku vo výške 69 915,22 eur (2 106 266,- Sk)“. Odvolací súd poukázal na § 98 O. s. p. a
z dôvodu, že žalovaný nenavrhol zaviazať žalobcu na zaplatenie žiadnej sumy, ním uplatnený
vzájomný návrh, neskôr označený aj ako kompenzačná námietka, posúdil ako obranu.
Odvolací súd ďalej skonštatoval, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nárok
žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 69 915,22 eur vo vzťahu k premlčacej
dobe posúdil podľa §§ 387 a 397 ObchZ a nie ako obranu podľa § 388 ods. 2 ObchZ, ktoré
ustanovenie upravuje odchýlky, kedy je možné dosiahnuť uspokojenie pohľadávky aj napriek
tomu, že je premlčaná a námietka premlčania nebude účinná. Pre posúdenie takéhoto úkonu
nie je podstatné, kedy bola pohľadávka uplatnená na započítanie, ale iba či spĺňa podmienky
podľa § 388 ods. 2 ObchZ. Pohľadávku žalovaného uplatnenú na započítanie tvorí v zmysle
jeho podania zo dňa 26. 09. 2008 právo na zmluvnú pokutu za omeškanie s ukončením diela
za 197 kalendárnych dní, a to za obdobie od 01. 12. 2003 do 15. 06. 2004. Súd prvého stupňa
v napadnutom rozsudku neposudzoval žalobcom uplatnenú námietku premlčania pohľadávky
žalovaného podľa § 388 ods. 2 ObchZ z hľadiska, či uvedená pohľadávka žalovaného
uplatnená ako obrana je dôvodná.
Pokiaľ ide o pohľadávku žalobcu na zaplatenie sumy 105 720,11 eur, túto súd prvého
stupňa posúdil ako oprávnenú. V tejto súvislosti odvolací súd nepovažoval námietku
žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie na jej uplatnenie za dôvodnú, na základe čoho
mal za to, že pohľadávka žalobcu na zaplatenie uvedenej sumy je oprávnená.
Odvolací súd tiež poukázal na to, že žalovaný v konaní uplatnil ako obranu, resp. ako
započítaciu námietku svoju pohľadávku vo výške 69 915,22 eur, ktorú súd prvého stupňa
posudzoval iba z hľadiska uplatnenej námietky premlčania, pričom nezohľadnil právnu
úpravu podľa § 388 ods. 2 ObchZ. Upozornil, že pokiaľ by uvedenú pohľadávku posúdil iba
odvolací súd, bola by porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania.
V ďalšom uviedol, že rozdiel medzi žalovanou sumou 105 720,11 eur a pohľadávkou
žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty je 35 804,89 eur, z čoho vyplýva, že aj keby
pohľadávka žalovaného vo výške 69 915,22 eur bola dôvodná, jej posúdenie nemá vplyv na
povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 35 804,89 eur.
Odvolací súd vo vzťahu k svojmu zrušujúcemu výroku uložil prvostupňovému súdu
povinnosť posúdiť oprávnenosť pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty vo
výške 69 915,22 eur ako jeho obranu. Súčasne mu uložil posúdiť premlčaciu dobu podľa
§ 388 ods. 2 ObchZ a so zohľadnením uvedeného posúdiť aj dôvodnosť úroku z omeškania
uplatneného žalobcom.
Vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd poukázal na § 224 ods. 3
O. s. p. a uviedol, že o náhrade rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
Rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti nadobudol právoplatnosť dňa 10. 05.
2011.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie
žalovaný (ďalej tiež ako „dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodnil ust. § 237 O. s. p.
tvrdiac, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať. Dovolateľ ďalej
poukázal na ust. § 221 ods. 1 písm. b/ a písm. f/ O. s. p. a namietol, že súd v konaní neúplné
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia
pojednávania, a to napriek tomu, že v podanom odvolaní výslovne žiadal, aby odvolací súd o
odvolaní rozhodoval na pojednávaní. Rovnaké pochybenie vytkol odvolaciemu súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cob/21/2009 o odvolaní žalobcu proti prvému rozsudku
prvostupňového súdu zo dňa 11. 12. 2008, o ktorom rozhodol tiež bez nariadenia
pojednávania.
Dovolateľ odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že vo veci rozhodol bez vykonania
dokazovania, resp. len na základe dôkazov - listín (kópií listín) založených v súdnom spise.
Poukázal na to, že súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 09. 10. 2008 uznesením
uložil žalobcovi povinnosť predložiť Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 12. 2004
uzavretú medzi žalobcom a spoločnosťou V., s. r. o., P.. Žalobca túto svoju povinnosť do
dnešného dňa nesplnil, hoci originál zmluvy je jedným z kľúčových dôkazov preukazujúcich
nedostatok jeho aktívnej legitimácie v konaní. Dovolateľ má za to, že nepredložením tejto
zmluvy zo strany žalobcu došlo k porušeniu základných zásad občianskeho súdneho konania,
najmä zásady rovnosti strán, pretože pokiaľ bol povinný žalovaný predložiť originál
Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 01. 2006, rovnako bol aj žalobca povinný
predložiť originál Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 12. 2004, čo sa však nestalo.
Rovnako nebol predložený ďalší dôkaz - originál Dodatku k Zmluve o postúpení pohľadávok
zo dňa 19. 04. 2006 a ani oznámenie žalobcu, resp. spoločnosti V., s. r. o., P. adresované
žalovanému o tom, že údajne uzavreli Dodatok k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 19.
04. 2006.
Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ vzhliadol v nesprávnom posúdení otázky
záväzku žalovaného voči žalobcovi. Odvolaciemu súdu v jeho zrušujúcom uznesení č. k.
3 Cob/21/2009-194 zo dňa 30. 10. 2009 vytkol, že nesprávne posúdil vecnú aktívnu
legitimáciu žalobcu majúce za následok nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu o
uložení povinnosti platiť žalobcovi v dôsledku tej skutočnosti, že bol viazaný nesprávnym
právnym názorom odvolacieho súdu. Dovolateľ aktívnu legitimáciu žalobcu naďalej
spochybňuje a argumentuje postúpením pohľadávky na spoločnosť V., s. r. o., P. dňa 16. 12.
2004. Aktívnu legitimáciu žalobcu pripúšťa nanajvýš vo vzťahu k ním uplatneným úrokom z
omeškania z faktúr č. 2003630031 a č. 2003630037. Dovolateľ v súvislosti s preukazovaním
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vytkol odvolaciemu súdu názor vyslovený v jeho druhom
uznesení č. k. 2 Cob/261/2010-314 zo dňa 28. 04. 2011 v tom smere, že doklad predložený v
kópii je spôsobilým dôkazom aj bez toho, aby bol predložený v origináli.
Na základe vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol, aby
rozsudok odvolacieho súdu č. k. 2 Cob/261/2010-314 zo dňa 28. 04. 2011, ako aj rozsudok
súdu prvého stupňa č. k. 35 Cb 147/2007-288 zo dňa 18. 10. 2010, ale aj predchádzajúce
uznesenie odvolacieho súdu č. k. 3 Cob/21/2009-194 zo dňa 30. 10. 2009, zrušil.
K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca (č. l. 335 - 337), ktorý ho navrhol
odmietnuť jednak ako neprípustné a jednak ako podané niekým, kto na jeho podanie nie je
oprávnený. Súčasne si uplatnil trovy dovolacieho konania za jeden úkon právnej služby v
sume 639,78 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a
§ 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré
bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, súčasne ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych
opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Vyplývajúc z obsahu jeho
výroku, tento napadnutý prvostupňový rozsudok v časti potvrdil, v časti ho zrušil a v
zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
(§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo
rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací
súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd v časti svojho výroku potvrdil rozsudok Okresného
súdu Košice I ako súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom však vo výrokovej časti
prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku
prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je
nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až ods. 3 O. s. p.
prípustné nie je.
Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá
O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú
vadu, uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník konania namieta alebo nie), neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok
tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád, vymenovaných
v § 237 písm. a/ až písm. g/ O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v
ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až písm. e/ a písm. g/ O. s. p.
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania
preto z uvedených ustanovení vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia žalovaného, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním
konať, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich
ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred
súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením
veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. nie je
rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu,
ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných
právach. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj
žalovaným namietané hodnotenie dôkazov, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, opodstatnenosť ktorých tvrdení však dovolací súd po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
nezistil.
Žalovaný v dovolaní namietol predovšetkým to, že odvolací súd konal a rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, napriek tomu, že v podanom odvolaní výslovne žiadal,
aby o odvolaní rozhodol na pojednávaní. Tým, že sa tak nestalo, procesné pochybil a konal v
rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku ako základným
predpisom upravujúcim procesný postup súdu.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaný písomným podaním zo dňa 06. 12.
2010, prvostupňovému súdu doručené dňa 07. 12. 2010 (č. l. 294 - 300), podal proti
prvostupňovému rozsudku odvolanie, v ktorom na str. 7 (č. l. 300) odvolaciemu súd navrhol,
aby „...po prejednaní odvolania na pojednávaní a vykonaní dokazovania...“ jeho odvolaniu v
plnom rozsahu vyhovel.
Z ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 31. 07. 2011, teda aj v čase
konania odvolacieho pojednávania dňa 28. 04. 2011 - zápisnica o pojednávaní na č. l. 312)
vyplýva, že odvolací súd je na prejednanie odvolania povinný nariadiť pojednávanie len
vtedy, ak ide o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej a
za predpokladu, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej ak súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a ak to vyžaduje dôležitý verejný
záujem. V ostatných prípadoch, než uvedených v ust. § 214 ods. 1 O. s. p., možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Je teda na úvahe príslušného
odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch bude nariadenie pojednávania považovať za
potrebné. S aplikáciou citovaného ustanovenia je spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a
racionalizácie súdneho konania.
V zmysle § 213 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd skutkovým stavom ustáleným súdom
prvého stupňa viazaný a k iným skutkovým záverom má možnosť dospieť, len ak má o ich
správnosti pochybnosti. V posudzovanom prípade napadnutým rozsudkom bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
35 804,89 eur z dôvodu jeho vecnej správnosti, a to tak z hľadiska skutkového, ako aj
právneho stavu veci, kedy sa súd v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. môže obmedziť len na
skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho správnosti
doplniť ďalšie dôvody. Preto postup odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci
rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, bol zákonný a žalovanému nebola odňatá
možnosť konať pred súdom. Na zdôraznenie správnosti postupu odvolacieho súdu, dovolací
súd dodáva, že bol zachovaný aj postup podľa § 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p. v spojení s § 211
ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého bol odvolací súd povinný oznámiť miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Stalo sa tak oznámením Krajského súdu v Košiciach z 19. 04. 2011 o verejnom vyhlásení
rozsudku v predmetnej veci v pojednávacej miestnosti menovaného súdu č. dv. 200/11.
posch., o 09.05 hod. (č. l. 312). Vo vzťahu k ust. § 115a O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2
O. s. p. dovolací súd dopĺňa, že odvolací súd účastníkov na vyjadrenie sa k možnosti
rozhodnúť vec bez nariadenia pojednávania s ich súhlasom ani nevyzýval, a to vzhľadom na
použitie ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p.
Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti má dovolací súd za to, že pokiaľ odvolací
súd o odvolaní žalovaného rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, procesné
nepochybil a takýmto postupom žalovanému neodňal možnosť konať pred súdom podľa
Odňatie možnosti konania pred súdom žalovaný vyvodzuje aj z toho, že súd rozhodol
bez náležitého dokazovania, keď nevykonal všetky významné dôkazy, resp. netrval na
predložení ich originálu, v dôsledku ktorej skutočnosti neúplné zistil skutkový stav veci,
majúci za následok nesprávne vyhodnotenie aktívnej legitimácie žalobcu.
Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci.
Citované ustanovenie je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení
dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto
nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemožno kvalifikovať ako odňatie práva
konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal
účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo.
Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným
spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní
ústavne akceptovateľným spôsobom, nemožno jeho postup spočívajúci v nevykonaní
navrhovaných dôkazov hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p., a teda ani ako porušenie práv na spravodlivý proces v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
Po oboznámení sa s písomným odôvodnením prvostupňového rozsudku, ako aj
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd konštatuje, že toto
zodpovedá zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust.
§157 ods. 2 O. s. p. (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 211 ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd sa okrem skonštatovania správnosti prvostupňového rozhodnutia (§219 ods. 1
O. s. p) osobitne vyjadril k otázke vplyvu Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 12.
2004 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou V., s. r. o., P. na výsledok konania i v prípade
jej predloženia, a to s poukazom na dohodu zo dňa 19. 04. 2006. Rovnako sa vyjadril k otázke
posúdenia kompenzačnej námietky žalovaného, ako aj posúdeniu premlčacej doby vo vzťahu
k nároku žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty.
Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je tiež
nevyhnutné posúdenie miery, do akej sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť pred
ním konať. Podmienka prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je totiž
splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania, resp. do
takej miery, že účastník mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania
(R 39/1993). V prejednávanom prípade žalovanému obrana jeho práv a oprávnených záujmov
v rámci odvolacieho konania bezpochyby umožnená bola.
Naviac, a na uvedené dovolací súd poukazuje predovšetkým vo vzťahu k zrušujúcemu
výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, zrušením výroku rozsudku súdu prvého
stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 69 915,22 eur a 0,05 % - ný denný
úrok z omeškania zo sumy 105 720,11 eur od 24. 05. 2005 do zaplatenia, zo sumy 117 338,05
eur od 15. 07. 2004 do 16. 12. 2004, zo sumy 109 038,50 eur od 17. 12. 2004 do 23. 02. 2005,
ako aj výroku o trovách konania, za súčasného vrátenia veci na ďalšie konanie, sa
prejednávaná vec dostala do štádia, kedy súd bude o žalobe v predmetnej časti opätovne
konať a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, voči ktorému bude prípustný riadny opravný
prostriedok, a teda základné právo žalovaného na súdnu ochranu zostáva naďalej zachované.
Opierajúc sa o túto skutočnosť preto dovolateľovi ani neprináležalo podať dovolanie
proti uvedenej časti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, pretože ním bolo rozhodnuté v
prospech žalovaného. Samotný žalovaný na strane 7 svojho odvolania zo dňa 06. 12. 2010
(č. l. 294 - 300) odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne aby prvostupňový rozsudok zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Tým, že v časti prvostupňový rozsudok zrušil a vec mu vrátil,
žalovanému čiastočne vyhovel.
Vo všeobecnosti platí, že opravný prostriedok (riadny alebo mimoriadny) má právo
podať len ten účastník konania, ktorému bola rozhodnutím súdu spôsobená určitá ujma
(s výnimkou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky). Ak
opravný prostriedok podá účastník, ktorému bolo súdnym rozhodnutím vyhovené (celkom
alebo čo i len sčasti), súd, ktorý o opravnom prostriedku rozhoduje, ho musí (celkom, resp.
v dotknutej časti) odmietnuť v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu namietanému žalovaným podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p. dovolací súd zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie
sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť
vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by
prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie
je.
Keďže v danom prípade dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie
je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná
procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v
spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p., ako podané niekým, kto na jeho podanie
nieje oprávnený (v zrušujúcej časti), resp. ako neprípustné (v potvrdzujúcej časti) odmietol.
So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v dovolacom
konaní úspešný, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania, ktoré účelne vynaložil.
V dovolacom konaní žalobcovi vznikli trovy za právne zastupovanie advokátom s tým, že do
volací súd za účelne vynaložené trovy pokladal jeho písomné vyjadrenie k dovolaniu zo dňa.
21. 07. 2011, prvostupňovému súdu doručené dňa 27. 07. 2011 (č. l. 335 - 337). Za jeden
úkon právnej pomoci advokát vyčíslil náhradu v celkovej sume 639,78 eur (pozostávajúca z
tarifnej odmeny 632,37 eur a sumy 7,41 eur ako paušálnej náhrady hotových výdavkov podľa
§ 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Právny zástupca žalobcu
zrejme len chybou v počítaní uviedol vo svojom vyjadrení vyššiu sumu tarifnej odmeny o 1,-
eur, nakoľko vychádzajúc z ceny predmetu konania (105 720,11 eur), podľa výpočtov
dovolacieho súdu tarifná odmena predstavuje sumu 631,37 eur. Odmena advokáta tak
predstavuje spolu 638,78 eur.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 31. mája 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková