Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obdo/55/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S., s. r. o., P., so sídlom:

Š.P., IČO: X., zast. advokátom JUDr. P., so sídlom: R., proti žalovanému: Ing. T. - V.,

živnostník s miestom podnikania: J., IČO: X., zast. advokátom JUDr. M., so sídlom: M., o

zaplatenie 105 720,11 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.

zn. , na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.

-314 z 28. apríla 2011, v potvrdzujúcej časti právoplatný 10. mája 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu

náhradu trov dovolacieho konania v s u m e 638,78 eur.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. -288 zo

dňa 18. 10. 2010 rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 105 720,11 eur s

0,05 % - ným denným úrokom z omeškania zo sumy 105 720,11 eur od 24. 05. 2005 do

zaplatenia, zo sumy 117 338,05 eur od 15. 07. 2004 do 16. 12. 2004, zo sumy 109 038,50 eur

od 17. 12. 2004 do 23. 02. 2005, zo sumy 166 936,06 eur od 09. 12. 2003 do 29. 06. 2004, zo

sumy 125 130,25 eur od 30. 06. 2004 do 23. 07. 2004, zo sumy 91 936,33 eur od 24. 07. 2004

do 06. 08. 2004, zo sumy 42 710,28 eur od 07. 08. 2004 do 06. 09. 2004, zo sumy 9 516,36

eur od 07. 09. 2004 do 16. 12. 2004, zo sumy 15 378,01 eur od 13. 01. 2004 do 16. 12. 2004,

to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súčasne uložil žalovanému povinnosť

nahradiť trovy konania v sume 22 563,15 eur, z toho sumu 6 535,49 eur na účet advokáta

JUDr. J. a sumu 16 027,66 eur na účet advokáta JUDr. P., rovnako do 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku.

2

Rozhodol tak v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.

-194 zo dňa 30. 10. 2009 o zrušení predchádzajúceho rozsudku

prvostupňového súdu č. k. -172 zo dňa 11. 12. 2008, ktorým súd žalobu v

dôsledku nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Odvolací

súd sa so záverom súdu prvého stupňa nestotožnil, nakoľko z listinných dôkazov

predložených v konaní mu nevyplynul skutkový záver, že by žalobca pohľadávku voči

žalovanému vo výške 3 142 969,75 Sk, ktorá je predmetom konania, bol postúpil tretej osobe,

konkrétne spoločnosti V., s. r. o., P.. Z uvedeného dôvodu prvostupňový rozsudok zrušil a

uložil mu o uplatnenom nároku žalobcu rozhodnúť.

Po vrátení veci súd prvého stupňa doplnil dokazovanie oboznámením sa s listinnými

dôkazmi a zároveň na pojednávaní konanom dňa 31. 05. 2010 za prítomnosti právnych

zástupcov obidvoch účastníkov konania pripustil zmenu návrhu tak, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi sumu 105 720,11 eur s 0,05 % - ným denným úrokom z omeškania zo súm

a za obdobie uvedené žalobcom (č. l. 246). Právny vzťah medzi účastníkmi konania posúdil

ako zmluvu o dielo podľa a nasl. (ďalej len „") a právo

na úrok z omeškania podľa a , účinného do 31. 12. 2008. Námietku

premlčania uplatnenú žalovaným posúdil podľa § 387 ods. 1, § 391 ods. 1, § 393 ods. 1 a

. K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu

súd argumentoval odôvodnením uznesenia Krajského súdu v Košiciach ako súdu

odvolacieho, č. k. -194, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok Okresného

súdu Košice II, č. k. -172 a v ktorom krajský súd vyslovil právny názor, že

žalobca je v konaní vecne aktívne legitimovaným účastníkom konania. Prvostupňový súd

zdôraznil, že podľa (ďalej len „") je týmto

právnym názorom viazaný, a preto z neho aj vychádzal. Vo vzťahu k predmetu konania súd

poznamenal, že nárok žalobcu uplatnený po pripustení zmeny žaloby na pojednávaní

konanom dňa 31. 05. 2010, nebol v konečnom dôsledku medzi účastníkmi konania sporný.

Nezaplatenie sumy 105 719,11 eur ako časť nezaplatenej faktúry č. 2004630012 zo dňa 15.

06. 2004 potvrdil vo svojom písomnom podaní, súdu doručenom dňa 29. 04. 2010, aj samotný

žalovaný. Vychádzajúc zo zápisu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 15. 06. 2004, v ktorom

prevzatie diela v dohodnutom rozsahu a stave potvrdil sám žalovaný, mal súd v zmysle § 536

ods. 1 za to, že žalobca má právo aj na zaplatenie zostávajúcej časti ceny diela vo

výške 105 720,11 eur. O priznaní úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne z jednotlivých

3

súm tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku, rozhodol súd v súlade

s účinného do 31. 12. 2008 v spojení s článkom III. bod 5 Dohody o dielo

č. 03/B/No/2003, a to z jednotlivých súm odo dňa čiastočných úhrad faktúr č. 2003630031,

č. 2003630037 a č. 2004630012, resp. od ich splatnosti do dátumu jednotlivých platieb.

Žalovaný namietol, že v zmysle Dohody o vyporiadaní dohody o dielo zo dňa 10. 06. 2004,

nárok v tejto časti nebol uplatnený dôvodne, nakoľko v predmetnej dohode účastníci

prehlásili, že sa zriekajú uplatnenia sankcií a pokút navzájom z plnenia diela v dôsledku

posunu termínov pôvodnej Dohody. Vo vzťahu k uvedenej námietke súd poukázal na

skutočnosť, že predmetom dohody mal byť spôsob uspokojenia nárokov veriteľa uplatnených

aj touto žalobou, a to poskytnutím dvoch bytov žalovaným žalobcovi na zabezpečenie

pohľadávky, k čomu však nikdy nedošlo, a to aj v dôsledku odstúpenia od zmlúv o budúcej

zmluve uzavretých žalobcom so spoločnosťou A., s. r. o. Samotné konkludentné prejavy

účastníkov konania vo vzťahu k predmetu konania vedú k záveru, že táto dohoda medzi nimi

zanikla. V dôsledku toho zaniklo aj dojednanie ohľadom zrieknutia sa uplatnenia sankcií a

pokút uvedených v bode 5 Dohody. Uvedený záver vyplynul aj z tej skutočnosti, že i samotný

žalovaný si uplatnil voči žalobcovi zmluvnú pokutu ako sankciu za nedodržanie zmluvne

stanovených termínov odovzdania dodávok a prác. Vo vzťahu k zmluvnej pokute súd

poukázal na to, že v jej prípade sa jedná o špeciálny zabezpečovací právny prostriedok, ku

ktorému je potrebný právny úkon, na rozdiel od úrokov z omeškania nenastáva priamo zo

zákona, a ako taký musí byť voči druhej strane uplatnený. V prípade žalovaného k tomu malo

dôjsť až listom zo dňa 26. 09. 2008, avšak premlčacia doba v zmysle zmluvných dojednaní a

ust. 391 ods. 1 začala plynúť prvým dňom po predošlom termíne ukončenia diela

podľa Dodatku č. 1 k Dohode o dielo, t. j. dňa 30. 11. 2003 a najneskôr dňa 15. 06. 2004,

kedy došlo k odovzdaniu a prevzatiu diela, a teda právo sa na súde mohlo uplatniť najneskôr

dňa 15. 06. 2008. Tým, že žalovaný si zmluvnú pokutu v stanovenej premlčacej lehote

neuplatnil, jej uplynutím došlo v zmysle v spojení s k premlčaniu

prípadného práva na zmluvnú pokutu. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu

posúdeného podľa príslušných zákonných ustanovení súd prvého

stupňa dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný. O trovách konania rozhodol podľa

a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov pozostávajúcich zo

zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania v sume 6 259,51 eur, zo súdneho

poplatku za podané odvolanie v sume 6 259,51 eur a trov právneho zastúpenia u právneho

zástupcu JUDr. J. vo výške 6 535,49 eur a u JUDr. P. vo výške 3 508,64 eur, všetko spolu v

sume 22 563,15 eur, na zaplatenie ktorej súd zaviazal neúspešného žalovaného.

4

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, prejednajúc vec

podľa , bez nariadenia pojednávania podľa , svojím

rozsudkom č. k. -314 zo dňa 28. 04. 2011, rozsudok súdu prvého stupňa vo

výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 35.804,89 eur, podľa

potvrdil a vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 69 915,22 eur a 0,05 %

- ný denný úrok z omeškania zo sumy 105 720,11 eur od 24. 05. 2005 do zaplatenia, zo sumy

117 338,05 eur od 15. 07. 2004 do 16. 12. 2004, zo sumy 109 038,50 eur od 17. 12. 2004 do

23. 02. 2005 a vo výroku o trovách konania, podľa zrušil a v

zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K záväzku žalovaného, jeho výške a jeho splneniu, a to tak voči žalobcovi, ako aj voči

spoločnosti V., s. r. o., P., odvolací súd uviedol, že tento žalovaný nespochybnil a potvrdil v

podaní zo dňa 28. 04. 2010 (č. 1. 214).

K námietke spočívajúcej v nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, odvolací súd,

podobne ako súd prvého stupňa, poukázal na uznesenie odvolacieho súdu č. k.

-194 zo dňa 30. 10. 2009, právoplatné dňa 14. 12. 2009, ktorého posúdením

veci bol súd prvého stupňa viazaný. Na jeho doplnenie odvolací súd uviedol, že aj keby

zmluva o postúpení pohľadávky bola v roku 2004 uzavretá, tak dohodou zo dňa 19. 04. 2006

došlo k jej zrušeniu, v dôsledku čoho vlastníkom pohľadávky na zaplatenie sumy

fakturovanej faktúrou č. 2004630012 je žalobca. V konaní žalovaný neuviedol ani nepredložil

žiaden dôkaz o tom, že by spoločnosť V., s. r. o., P. si voči nemu uplatňovala pohľadávku na

zaplatenie predmetnej faktúry, čo potvrdzuje fakt, že táto spoločnosť sa vlastníkom

pohľadávky necítila. Odvolací súd mal za to, že doklad predložený v kópii je spôsobilým

dôkazom, a to aj keď nie je predložený v origináli.

Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke tvrdenej žalovaným odvolací súd poukázal na

podanie zo dňa 16. 02. 2010 (č. l. 199), v ktorom žalovaný okrem iného uviedol, že na

pojednávaní si prípadne vzájomným návrhom uplatní svoje splatné nároky voči žalobcovi. Na

nasledujúcom pojednávaní dňa 19. 04. 2010 (č. l. 203) právny zástupca žalovaného uviedol,

že v priebehu konania došlo k tej zmene, že žalovaný si listom zo dňa 26. 09. 2008 uplatnil

voči žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu vo výške 2 081 895,- Sk a žiadal jej úhradu v lehote

10 dní (č. l. 206). Z uvedeného prípisu však nevyplýva, že žalovaný túto pohľadávku

5

započítava na nejakú pohľadávku žalobcu a ani právny zástupca žalovaného vo svojom

vyjadrení neuviedol, že uvedenú sumu žalovaný uplatňuje či už ako vzájomný návrh alebo

ako kompenzačnú námietku. Odvolací súd ďalej poukázal na podanie zo dňa 28. 04. 2010

(č. l. 214), v ktorom právny zástupca žalovaného okrem iného uviedol: „Vo veci vznesenej

námietky premlčania zo strany právneho zástupcu žalobcu, k uplatnenému vzájomnému

návrhu žalovaného vo výške 2 081 895,- Sk...“. V uvedenom podaní žalovaný prvýkrát

uviedol, i keď nepriamo, že jeho návrh na zaplatenie sumy 2 081 895,- Sk je vzájomným

návrhom. V ďalšom podaní zo dňa 27. 05. 2010 (č. l. 243 - 244) právny zástupca žalovaného

uviedol, že „Vo veci uplatnenej zmluvnej pokuty zo strany odporcu voči navrhovateľovi

formou vzájomného návrhu (protinávrhu resp. kompenzačnej námietky) sa...“. V podaní zo

dňa 11. 10. 2010 (č. l. 270) právny zástupca žalovaného v bode 1/ uviedol: „V uvedenej

právnej veci si odporca v priebehu konania uplatnil voči navrhovateľovi kompenzačnú

námietku vo výške 69 915,22 eur (2 106 266,- Sk)“. Odvolací súd poukázal na a

z dôvodu, že žalovaný nenavrhol zaviazať žalobcu na zaplatenie žiadnej sumy, ním uplatnený

vzájomný návrh, neskôr označený aj ako kompenzačná námietka, posúdil ako obranu.

Odvolací súd ďalej skonštatoval, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nárok

žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 69 915,22 eur vo vzťahu k premlčacej

dobe posúdil podľa § a 397 a nie ako obranu podľa , ktoré

ustanovenie upravuje odchýlky, kedy je možné dosiahnuť uspokojenie pohľadávky aj napriek

tomu, že je premlčaná a námietka premlčania nebude účinná. Pre posúdenie takéhoto úkonu

nie je podstatné, kedy bola pohľadávka uplatnená na započítanie, ale iba či spĺňa podmienky

podľa . Pohľadávku žalovaného uplatnenú na započítanie tvorí v zmysle

jeho podania zo dňa 26. 09. 2008 právo na zmluvnú pokutu za omeškanie s ukončením diela

za 197 kalendárnych dní, a to za obdobie od 01. 12. 2003 do 15. 06. 2004. Súd prvého stupňa

v napadnutom rozsudku neposudzoval žalobcom uplatnenú námietku premlčania pohľadávky

žalovaného podľa z hľadiska, či uvedená pohľadávka žalovaného

uplatnená ako obrana je dôvodná.

Pokiaľ ide o pohľadávku žalobcu na zaplatenie sumy 105 720,11 eur, túto súd prvého

stupňa posúdil ako oprávnenú. V tejto súvislosti odvolací súd nepovažoval námietku

žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie na jej uplatnenie za dôvodnú, na základe čoho

mal za to, že pohľadávka žalobcu na zaplatenie uvedenej sumy je oprávnená.

6

Odvolací súd tiež poukázal na to, že žalovaný v konaní uplatnil ako obranu, resp. ako

započítaciu námietku svoju pohľadávku vo výške 69 915,22 eur, ktorú súd prvého stupňa

posudzoval iba z hľadiska uplatnenej námietky premlčania, pričom nezohľadnil právnu

úpravu podľa . Upozornil, že pokiaľ by uvedenú pohľadávku posúdil iba

odvolací súd, bola by porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania.

V ďalšom uviedol, že rozdiel medzi žalovanou sumou 105 720,11 eur a pohľadávkou

žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty je 35 804,89 eur, z čoho vyplýva, že aj keby

pohľadávka žalovaného vo výške 69 915,22 eur bola dôvodná, jej posúdenie nemá vplyv na

povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 35 804,89 eur.

Odvolací súd vo vzťahu k svojmu zrušujúcemu výroku uložil prvostupňovému súdu

povinnosť posúdiť oprávnenosť pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty vo

výške 69 915,22 eur ako jeho obranu. Súčasne mu uložil posúdiť premlčaciu dobu podľa

a so zohľadnením uvedeného posúdiť aj dôvodnosť úroku z omeškania

uplatneného žalobcom.

Vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd poukázal na § 224 ods. 3

a uviedol, že o náhrade rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti nadobudol právoplatnosť dňa 10. 05.

2011.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie

žalovaný (ďalej tiež ako „dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodnil ust.

tvrdiac, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať. Dovolateľ ďalej

poukázal na ust. a a namietol, že súd v konaní neúplné

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia

pojednávania, a to napriek tomu, že v podanom odvolaní výslovne žiadal, aby odvolací súd o

odvolaní rozhodoval na pojednávaní. Rovnaké pochybenie vytkol odvolaciemu súdu v konaní

7

vedenom pod sp. zn. o odvolaní žalobcu proti prvému rozsudku

prvostupňového súdu zo dňa 11. 12. 2008, o ktorom rozhodol tiež bez nariadenia

pojednávania.

Dovolateľ odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že vo veci rozhodol bez vykonania

dokazovania, resp. len na základe dôkazov - listín (kópií listín) založených v súdnom spise.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 09. 10. 2008 uznesením

uložil žalobcovi povinnosť predložiť Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 12. 2004

uzavretú medzi žalobcom a spoločnosťou V., s. r. o., P.. Žalobca túto svoju povinnosť do

dnešného dňa nesplnil, hoci originál zmluvy je jedným z kľúčových dôkazov preukazujúcich

nedostatok jeho aktívnej legitimácie v konaní. Dovolateľ má za to, že nepredložením tejto

zmluvy zo strany žalobcu došlo k porušeniu základných zásad občianskeho súdneho konania,

najmä zásady rovnosti strán, pretože pokiaľ bol povinný žalovaný predložiť originál

Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 01. 2006, rovnako bol aj žalobca povinný

predložiť originál Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 12. 2004, čo sa však nestalo.

Rovnako nebol predložený ďalší dôkaz - originál Dodatku k Zmluve o postúpení pohľadávok

zo dňa 19. 04. 2006 a ani oznámenie žalobcu, resp. spoločnosti V., s. r. o., P. adresované

žalovanému o tom, že údajne uzavreli Dodatok k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 19.

04. 2006.

Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ vzhliadol v nesprávnom posúdení otázky

záväzku žalovaného voči žalobcovi. Odvolaciemu súdu v jeho zrušujúcom uznesení č. k.

-194 zo dňa 30. 10. 2009 vytkol, že nesprávne posúdil vecnú aktívnu

legitimáciu žalobcu majúce za následok nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu o

uložení povinnosti platiť žalobcovi v dôsledku tej skutočnosti, že bol viazaný nesprávnym

právnym názorom odvolacieho súdu. Dovolateľ aktívnu legitimáciu žalobcu naďalej

spochybňuje a argumentuje postúpením pohľadávky na spoločnosť V., s. r. o., P. dňa 16. 12.

2004. Aktívnu legitimáciu žalobcu pripúšťa nanajvýš vo vzťahu k ním uplatneným úrokom z

omeškania z faktúr č. 2003630031 a č. 2003630037. Dovolateľ v súvislosti s preukazovaním

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vytkol odvolaciemu súdu názor vyslovený v jeho druhom

uznesení č. k. -314 zo dňa 28. 04. 2011 v tom smere, že doklad predložený v

kópii je spôsobilým dôkazom aj bez toho, aby bol predložený v origináli.

8

Na základe vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol, aby

rozsudok odvolacieho súdu č. k. -314 zo dňa 28. 04. 2011, ako aj rozsudok

súdu prvého stupňa č. k. -288 zo dňa 18. 10. 2010, ale aj predchádzajúce

uznesenie odvolacieho súdu č. k. -194 zo dňa 30. 10. 2009, zrušil.

K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca (č. l. 335 - 337), ktorý ho navrhol

odmietnuť jednak ako neprípustné a jednak ako podané niekým, kto na jeho podanie nie je

oprávnený. Súčasne si uplatnil trovy dovolacieho konania za jeden úkon právnej služby v

sume 639,78 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5 veta prvá v spojení s a odmietnuť.

Podľa veta prvá , ustanovenia , , a

§ 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa a , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré

bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, súčasne ktoré smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z príslušných ustanovení je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych

opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Vyplývajúc z obsahu jeho

výroku, tento napadnutý prvostupňový rozsudok v časti potvrdil, v časti ho zrušil a v

zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V zmysle ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý

9

rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( ) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci ( ), alebo

rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací

súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd v časti svojho výroku potvrdil rozsudok Okresného

súdu Košice I ako súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom však vo výrokovej časti

prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku

prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a , vzhľadom na ktorú skutočnosť je

nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ustanovení až ods. 3

prípustné nie je.

Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá

, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú

vadu, uvedenú v (či už to účastník konania namieta alebo nie), neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok

tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád, vymenovaných

v až písm. g/ , možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v

ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Dovolateľ vady konania v zmysle až písm. e/ a

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania

preto z uvedených ustanovení vyvodiť nemožno.

10

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia žalovaného, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním

konať, čo zakladá dovolací dôvod podľa

Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred

súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením

veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska nie je

rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu,

ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných

právach. Procesnú vadu konania v zmysle zakladá okrem iného aj

žalovaným namietané hodnotenie dôkazov, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu bez

nariadenia odvolacieho pojednávania, opodstatnenosť ktorých tvrdení však dovolací súd po

preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,

nezistil.

Žalovaný v dovolaní namietol predovšetkým to, že odvolací súd konal a rozhodol bez

nariadenia odvolacieho pojednávania, napriek tomu, že v podanom odvolaní výslovne žiadal,

aby o odvolaní rozhodol na pojednávaní. Tým, že sa tak nestalo, procesné pochybil a konal v

rozpore s príslušnými ustanoveniami ako základným

predpisom upravujúcim procesný postup súdu.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaný písomným podaním zo dňa 06. 12.

2010, prvostupňovému súdu doručené dňa 07. 12. 2010 (č. l. 294 - 300), podal proti

prvostupňovému rozsudku odvolanie, v ktorom na str. 7 (č. l. 300) odvolaciemu súd navrhol,

11

aby „...po prejednaní odvolania na pojednávaní a vykonaní dokazovania...“ jeho odvolaniu v

plnom rozsahu vyhovel.

Z ustanovenia (v znení účinnom od 31. 07. 2011, teda aj v čase

konania odvolacieho pojednávania dňa 28. 04. 2011 - zápisnica o pojednávaní na č. l. 312)

vyplýva, že odvolací súd je na prejednanie odvolania povinný nariadiť pojednávanie len

vtedy, ak ide o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej a

za predpokladu, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej ak súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a ak to vyžaduje dôležitý verejný

záujem. V ostatných prípadoch, než uvedených v ust. , možno o odvolaní

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania ( ). Je teda na úvahe príslušného

odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch bude nariadenie pojednávania považovať za

potrebné. S aplikáciou citovaného ustanovenia je spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a

racionalizácie súdneho konania.

V zmysle je odvolací súd skutkovým stavom ustáleným súdom

prvého stupňa viazaný a k iným skutkovým záverom má možnosť dospieť, len ak má o ich

správnosti pochybnosti. V posudzovanom prípade napadnutým rozsudkom bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

35 804,89 eur z dôvodu jeho vecnej správnosti, a to tak z hľadiska skutkového, ako aj

právneho stavu veci, kedy sa súd v súlade s ust. môže obmedziť len na

skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho správnosti

doplniť ďalšie dôvody. Preto postup odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci

rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, bol zákonný a žalovanému nebola odňatá

možnosť konať pred súdom. Na zdôraznenie správnosti postupu odvolacieho súdu, dovolací

súd dodáva, že bol zachovaný aj postup podľa a v spojení s

ods. 2 , v zmysle ktorého bol odvolací súd povinný oznámiť miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Stalo sa tak oznámením Krajského súdu v Košiciach z 19. 04. 2011 o verejnom vyhlásení

rozsudku v predmetnej veci v pojednávacej miestnosti menovaného súdu č. dv. 200/11.

posch., o 09.05 hod. (č. l. 312). Vo vzťahu k ust. v spojení s

dovolací súd dopĺňa, že odvolací súd účastníkov na vyjadrenie sa k možnosti

rozhodnúť vec bez nariadenia pojednávania s ich súhlasom ani nevyzýval, a to vzhľadom na

použitie ustanovenia

12

Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti má dovolací súd za to, že pokiaľ odvolací

súd o odvolaní žalovaného rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, procesné

nepochybil a takýmto postupom žalovanému neodňal možnosť konať pred súdom podľa

Odňatie možnosti konania pred súdom žalovaný vyvodzuje aj z toho, že súd rozhodol

bez náležitého dokazovania, keď nevykonal všetky významné dôkazy, resp. netrval na

predložení ich originálu, v dôsledku ktorej skutočnosti neúplné zistil skutkový stav veci,

majúci za následok nesprávne vyhodnotenie aktívnej legitimácie žalobcu.

Podľa , účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení

dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto

nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemožno kvalifikovať ako odňatie práva

konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal

účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo.

Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným

spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní

ústavne akceptovateľným spôsobom, nemožno jeho postup spočívajúci v nevykonaní

navrhovaných dôkazov hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

, a teda ani ako porušenie práv na spravodlivý proces v zmysle

Slovenskej republiky.

Po oboznámení sa s písomným odôvodnením prvostupňového rozsudku, ako aj

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd konštatuje, že toto

zodpovedá zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust.

(uplatňované aj v odvolacom konaní podľa ).

Odvolací súd sa okrem skonštatovania správnosti prvostupňového rozhodnutia (§219 ods. 1

O. s. p) osobitne vyjadril k otázke vplyvu Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 12.

13

2004 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou V., s. r. o., P. na výsledok konania i v prípade

jej predloženia, a to s poukazom na dohodu zo dňa 19. 04. 2006. Rovnako sa vyjadril k otázke

posúdenia kompenzačnej námietky žalovaného, ako aj posúdeniu premlčacej doby vo vzťahu

k nároku žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty.

Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania podľa , je tiež

nevyhnutné posúdenie miery, do akej sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť pred

ním konať. Podmienka prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je totiž

splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania, resp. do

takej miery, že účastník mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania

(R 39/1993). V prejednávanom prípade žalovanému obrana jeho práv a oprávnených záujmov

v rámci odvolacieho konania bezpochyby umožnená bola.

Naviac, a na uvedené dovolací súd poukazuje predovšetkým vo vzťahu k zrušujúcemu

výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, zrušením výroku rozsudku súdu prvého

stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 69 915,22 eur a 0,05 % - ný denný

úrok z omeškania zo sumy 105 720,11 eur od 24. 05. 2005 do zaplatenia, zo sumy 117 338,05

eur od 15. 07. 2004 do 16. 12. 2004, zo sumy 109 038,50 eur od 17. 12. 2004 do 23. 02. 2005,

ako aj výroku o trovách konania, za súčasného vrátenia veci na ďalšie konanie, sa

prejednávaná vec dostala do štádia, kedy súd bude o žalobe v predmetnej časti opätovne

konať a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, voči ktorému bude prípustný riadny opravný

prostriedok, a teda základné právo žalovaného na súdnu ochranu zostáva naďalej zachované.

Opierajúc sa o túto skutočnosť preto dovolateľovi ani neprináležalo podať dovolanie

proti uvedenej časti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, pretože ním bolo rozhodnuté v

prospech žalovaného. Samotný žalovaný na strane 7 svojho odvolania zo dňa 06. 12. 2010

(č. l. 294 - 300) odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne aby prvostupňový rozsudok zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Tým, že v časti prvostupňový rozsudok zrušil a vec mu vrátil,

žalovanému čiastočne vyhovel.

Vo všeobecnosti platí, že opravný prostriedok (riadny alebo mimoriadny) má právo

podať len ten účastník konania, ktorému bola rozhodnutím súdu spôsobená určitá ujma

(s výnimkou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky). Ak

14

opravný prostriedok podá účastník, ktorému bolo súdnym rozhodnutím vyhovené (celkom

alebo čo i len sčasti), súd, ktorý o opravnom prostriedku rozhoduje, ho musí (celkom, resp.

v dotknutej časti) odmietnuť v zmysle príslušných ustanovení

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu namietanému žalovaným podľa § 241 ods. 2

písm. c/ dovolací súd zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v

ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie

sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť

vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by

prípustnosť dovolania vyplývala z , v posudzovanom prípade však tomu tak nie

je.

Keďže v danom prípade dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie

je podľa prípustné a vada uvedená v (ani žiadna iná

procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa veta prvá v

spojení s a , ako podané niekým, kto na jeho podanie

nieje oprávnený (v zrušujúcej časti), resp. ako neprípustné (v potvrdzujúcej časti) odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a Žalobca bol v dovolacom

konaní úspešný, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania, ktoré účelne vynaložil.

V dovolacom konaní žalobcovi vznikli trovy za právne zastupovanie advokátom s tým, že do

volací súd za účelne vynaložené trovy pokladal jeho písomné vyjadrenie k dovolaniu zo dňa.

21. 07. 2011, prvostupňovému súdu doručené dňa 27. 07. 2011 (č. l. 335 - 337). Za jeden

úkon právnej pomoci advokát vyčíslil náhradu v celkovej sume 639,78 eur (pozostávajúca z

tarifnej odmeny 632,37 eur a sumy 7,41 eur ako paušálnej náhrady hotových výdavkov podľa

15

a vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Právny zástupca žalobcu

zrejme len chybou v počítaní uviedol vo svojom vyjadrení vyššiu sumu tarifnej odmeny o 1,-

eur, nakoľko vychádzajúc z ceny predmetu konania (105 720,11 eur), podľa výpočtov

dovolacieho súdu tarifná odmena predstavuje sumu 631,37 eur. Odmena advokáta tak

predstavuje spolu 638,78 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 31. mája 2013

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková