Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d3d/389887.bd544c.pdf
PDF · 169.64 KB
No categories available
7ECdo/91/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 91/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a. s., so sídlom V.,
IČO: X., zastúpenej JUDr. G., advokátom V., proti povinnej M., bývajúcej V., pre
vymoženie 463,38 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8 Er
618/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 26. januára
2012 sp. zn. 1 CoE 93/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie
sumy 463,38 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Arbitrážneho súdu v Košiciach zo 6. mája 2010 sp. zn. 2 C 203/2009. Súdny exekútor
doručil dňa 23. septembra 2010 Okresnému súdu Prešov žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Prešov uznesením z 20. júna 2011 č.k. 8 Er 618/2010-17 žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Mgr. A. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorým
bola povinnej uložená povinnosť na plnenie, pričom právny vzťah medzi účastníkmi vznikol
na základe poistnej zmluvy č. X. z 19. septembra 2008. Podľa časti XV. poistných podmienok
sa zmluvné strany dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia rozhodnú
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Vyslovil záver o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v poistnej zmluve z 19. septembra 2008 vo
všeobecných podmienkach, ktorá bola navyše štandardnou formulárovou zmluvou, ktorá sa
uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení. Poukázal
na ustanovenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/12 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53
Občianskeho zákonníka a ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora (stanovisko vo veci
C-243/08 zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyófi bod 40) s tým, že
predmetnou rozhodcovskou doložkou dochádza reálne k narušeniu smernicou sledovanej
rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že oprávnená od
počiatku sledovala v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade
vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené v mieste jej sídla za účelom minimalizácie
nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uviedol, že rozhodcovská doložka
bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku
nezlučiteľnou s normami na ochranu spotrebiteľa ako aj s dobrými mravmi a teda neplatnou
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 26. januára 2012
sp. zn. 1 CoE 93/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu
uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V celom rozsahu
si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Uviedol, že rozhodujúcou právnou
otázkou, ktorú správne prvostupňový súd (aj bez návrhu, na základe oprávnenia udeleného
mu v § 45 ods. 1/, 2/ zákona č. 244/2002 Z.z.) prioritne riešil, bola otázka platnosti
rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nevidel dôvod odkloniť sa od spoločného stanoviska
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. septembra
2010, vo svetle záverov ktorého správne prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Takisto uviedol, že súdu nič nebráni
obdobne postupovať aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008. O trovách
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p..
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie (spolu s jeho doplnením)
oprávnená. Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že súdy
v danom prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťažili konanie
vadou podľa § 237 písm. a/ O.s.p. Podľa názoru oprávnenej rozhodcovský súd rozhodoval
v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy
nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a preto
v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke.
Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch
exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne) platnosti rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu v relevantných právnych
predpisoch. Okrem toho namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti
nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak
bez toho, aby nariadili pojednávanie. Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z možnosti
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež vysvetliť, ktoré z predložených listín
v ich vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Namietala aj nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V doplnení dovolania dovolateľka ďalej
namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ako
aj nedostatočne zistený skutkový stav veci.
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmala, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla dovolaním oprávnená, nevykazuje znaky
ani jedného z uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, ale dovolanie nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Preto prípustnosť dovolania oprávnenej z ustanovenia
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných
v ustanovení § 237 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (pozri napr. R 117/1999,
R 34/1995, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998, č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania podľa § 237
O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení, rozhodujúcim je zistenie, že k takejto procesnej vade skutočne
došlo.
Oprávnená procesné vady konania podľa § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
Dovolateľka namietala vady konania uvedené v § 237 písm. a/ a f/ O.s.p., t.j.,
že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov a že postupom súdov jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy (pozri bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danej veci oprávnená procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom a Smernicou
93/13/EHS preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke t.j. preskúmali právoplatné
exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali
prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Oprávnená teda namieta,
že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii
ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (pozri § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde
zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili v danom prípade svoje rozhodnutia.
Takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) oprávnená nedostatočne zohľadňuje skutočnosť, že ňou napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu (ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa) bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov jednoznačne vyplýva priamo zo zákona
(pozri napr. ustanovenia § 29, § 38 ods. 3, § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to, nie je opodstatnenou námietka dovolateľky o existencii vady konania
podľa § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávnenej súdy jej tiež odňali možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.)
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania odníme
možnosť konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Podľa tvrdenia dovolateľky k procesnej vade konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo postupom súdov tým, že vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia
pojednávania a bez jej účasti, čím jej znemožnili k vykonaným dôkazom sa vyjadriť.
V danej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia zákonom
stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané práve v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom (okrem iného) skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou
o jeho vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa
§ 103 O.s.p. V štádiu, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu
na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p., lebo
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane listín v ňom založených). Vzhľadom na to, sa oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré sú zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania
(oprávneného a povinného).
Ak potom dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali dokazovanie bez nariadenia pojednávania a bez
jej prítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom jej preto nebola
znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211
ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti
požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,
neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dovolateľka v dovolaní tiež namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľka napokon namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť
dovolania podľa ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne) použil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo skutkových
záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, ale v preskúmavanej veci o taký prípad nešlo.
Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Na základe uvedeného možno uzavrieť, že dovolanie oprávnenej nie je prípustné
podľa ustanovenia § 239 O.s.p., ani podľa ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustné, odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou
napadnutého uznesenia.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala. Najvyšší súd Slovenskej republiky jej ale
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože žiadne trovy tohto konania jej nevznikli
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová