Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2MCdo/13/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Z., proti odporkyni

M. M., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. I. H., advokátom v B., o zaplatenie 6 272,62 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 26. júla 2011 sp. zn. v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II z 8. júna 2010 č.k. -495, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. júla 2011 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 8. júna 2010 č. k. 1/2003-

495 v časti vyhovujúceho výroku, ktorým bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť

navrhovateľke 17,6 % úroky z omeškania zo sumy 6 272,29 eur brutto od 17. februára 2003

až do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vracia

Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. júna 2010 č.k. -495 uložil

odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 6 272,29 eur brutto so 17,6 % úrokom

z omeškania od 17. februára 2003 do zaplatenia, ako aj nahradiť jej trovy konania 298,74 eur

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol a uložil odporkyni

povinnosť nahradiť štátu trovy 1 169,72 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd

prvého stupňa mal z výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že odporkyni, ktorá

bola zamestnaná u navrhovateľky bola vyplatená mzda v nesprávne vypočítanej výške

za obdobie od 1. januára 2000 do 31. augusta 2001 vo výške 5 572,22 eur brutto

(167 959 Sk). Tzv. dobromyseľnosť odporkyne ako zamestnankyne neprichádzala do úvahy,

pretože táto pracovala u navrhovateľky ako mzdová účtovníčka a pri tomto pracovnom

zaradení nebolo možné ani uvažovať o tom, že by o nesprávnom vyplatení mzdy nevedela,

2

alebo z okolností nemohla predpokladať, že ide o neprávom vyplatené sumy. Znalec

v znaleckom posudku vyvrátil aj obranu odporkyne, že k chybe došlo v počítačovom

programe. Súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľke aj sumu 697,07 eur (21 000 Sk),

pretože odporkyňa porušila dohodu o zvýšení kvalifikácie uzavretú s navrhovateľkou

v zmysle . Po ukončení bakalárskeho štúdia na E. nedodržala svoj

záväzok a neodpracovala u navrhovateľky tri roky. Súd priznal navrhovateľke aj právo na

zaplatenie úrokov z omeškania podľa , no iba od podania návrhu na

súd, pretože navrhovateľka listinným dokladom nepreukázala, že by odporkyňu účinne

vyzývala na zaplatenie peňažnej sumy už od 1.9.2001, od ktorého dátumu žiadala úroky

z omeškania priznať.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 26. júla 2011 sp. zn.

rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti (vyhovujúcej časti) ako

vecne správny potvrdil a navrhovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozsudku. Poukázal

na to, že tvrdenia odporkyne uvedené v odvolaní, že sa mohla nie bezdôvodne domnievať, že

sumy prevyšujúce jej brutto mzdu sú odmenami za prácu „nadčas“ sú v rozpore s jej

predchádzajúcim tvrdením, že jej nebola dokázaná vedomosť o nesprávnom výpočte náhrady

mzdy.

Odporkyňa podala 2. apríla 2012 podnet na podanie mimoriadneho dovolania

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky navrhol uvedený rozsudok krajského súdu

a okresného súdu v časti výroku týkajúceho sa povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľke

úroky z omeškania vo výške 17,6 % ročne z istiny 6 272,29 eur od 17. februára 2003 až

do zaplatenia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení

mimoriadneho dovolania konštatoval, že súdy v predmetnej veci porušili zákon pri rozhodnutí

o priznaní úrokov z omeškania a svoje rozhodnutia v tejto časti nedostatočne odôvodnili, tak

ako to vyžaduje ustanovenie Súd prvého stupňa síce konštatoval, že

navrhovateľke priznal úroky z omeškania podľa , avšak iba odo dňa

podania návrhu na súde 17. februára 2003, pretože navrhovateľka nepreukázala vyzvanie

odporkyne na zaplatenie žalovanej sumy už v roku 2001. Bez ohľadu na správnosť priznania

úrokov z omeškania od momentu podania návrhu, zo spisového materiálu vôbec nevyplýva,

že by k podaniu návrhu malo dôjsť práve 17. februára 2003. Zo spisu naopak vyplýva, že

3

návrh bol doručený na súd už skôr a to 15. januára 2003. Zo spisového materiálu taktiež

nevyplýva, že by navrhovateľka vyzvala odporkyňu na zaplatenie jej nároku ešte v priebehu

februára 2003. Súd prvého stupňa taktiež vôbec neodôvodnil, prečo priznal navrhovateľke

úroky z omeškania práve vo výške 17,6 % ročne. Rozhodnutie sa v tejto časti javí arbitrárnym

a nepreskúmateľným. S prihliadnutím na vyššie citované ustanovenie Nariadenia vlády

č. – pre určenie výšky úrokov z omeškania je určujúci prvý deň omeškania

odporkyne. V prípade, ak by sa odporkyňa dostala do omeškania skutočne práve dňa

17. februára 2003, musel by súd pri určení výšky úroku z omeškania vychádzať z diskontnej

sadzby určenej NBS k tomuto dňu. Podľa rozhodnutia bankovej rady NBS, výška diskontnej

sadzby bola v období od 18. novembra 2002 do 25. septembra 2003 určená na 6,5 % p. a.,

teda správne určený úrok z omeškania mal k uvedenému dňu predstavovať dvojnásobok tejto

sumy, t.j. 13 % ročne. Z uvedeného dôvodu sa rozhodnutie súdu, kedy tento prisúdil

navrhovateľke nárok na úroky z omeškania od dňa 17. februára 2003, avšak s úrokmi

z omeškania vo výške podľa dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS k dátumu

1. septembra 2001 (od ktorého ich žiadala priznať navrhovateľka) javí ako nezákonné. Súdy

teda nesprávne právne posúdili jednak otázku výšky úroku z omeškania, ktorú bola odporkyňa

povinná zaplatiť navrhovateľke, ako aj deň, od ktorého navrhovateľke prislúcha nárok

na predmetné úroky z omeškania, pričom takéto ich nesprávne právne posúdenie veci

spočívalo v tom, že právnu normu správne určenú, nesprávne vyložili a na daný skutkový stav

nesprávne aplikovali.

Navrhovateľka sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrila.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadala, aby súd

preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov no nie iba v časti výroku o priznaní úrokov

z omeškania, ale aj v časti výroku o určení výšky istiny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas ( )

generálny prokurátor Slovenskej republiky ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( v spojení s ) preskúmal napadnuté

rozhodnutia v rozsahu podľa v spojení s a dospel

k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu a prvostupňového súdu treba zrušiť.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

4

rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených

záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je možné dosiahnuť

inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie

( ). Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež

tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242

ods. 1 v spojení s ). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá

veta skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ , t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam,

kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred

súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným.

V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/

až e/, g/ namietané, tieto neboli ani zistené.

Vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či

konanie nebolo postihnuté vadou v zmysle Generálny prokurátor

namietal porušenie v spojení s , t.j. nedostatok dôvodov

rozhodnutí súdov oboch stupňov, resp. ich nepreskúmateľnosť.

Vady konania vymedzené v sú porušením základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl.

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry

5

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,

sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn.

) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Odôvodnenie rozsudku súdu (prvostupňového aj odvolacieho) musí mať náležitosti

uvedené v ( ). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov

a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu

a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje

náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

V danej veci súd prvého stupňa priznal navrhovateľke voči odporkyni nárok

na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 6 272,29 eur od 17. februára

2003 do zaplatenia (odo dňa podania návrhu), pretože navrhovateľka listinným dokladom

nepreukázala, že by odporkyňu účinne vyzývala na zaplatenie uplatnenej sumy už

od 1. septembra 2001. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudky oboch

súdov sú v naznačenom smere nezrozumiteľné, postrádajúce logiku, obsahujú vnútorné

protirečenia. Súdy uzavreli, že úroky z omeškania priznali od podania návrhu,

t.j. od 17. februára 2003, no k podaniu návrhu na súd v skutočnosti došlo 15. januára 2003,

naviac zo spisu nevyplýva, že by navrhovateľka vyzvala odporkyňu na splnenie svojho

nároku pred 17. februárom 2003, resp. že by sa návrh na začatie konania dostal v tomto

období do dispozičnej sféry odporkyne.

6

Z rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa nie je možné zistiť, akým myšlienkovým

postupom dospeli súdy k stanoveniu dátumu, od ktorého sa dostala odporkyňa do omeškania

s plnením svojho záväzku voči navrhovateľke a preto sú ich rozhodnutia v tomto smere

nepreskúmateľné.

Súdy priznali navrhovateľke úroky z omeškania vo výške 17,6 % poukazujúc

na ustanovenia .

Podľa ustanovenia , účinného v období rozhodnom pre

predmetnú právnu vec, účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého účastníka, je

v omeškaní. Účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže

požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.

Ak by sa odporkyňa dostala do omeškania 17. februára 2003, súd by musel vychádzať

pri určení výšky úrokov v zmysle Nariadenia vlády SR č. , konkrétne

z ustanovenia § 3, podľa ktorého je výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby

určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného

dlhu, t.j. výška diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska bola k uvedenému dátumu

určená na 6,5 % p.a., a teda správne určená výška úroku z omeškania mala byť 13 % ročne.

Rozsudky súdov prvého a druhého stupňa sú aj v tomto smere nepreskúmateľné.

Pokiaľ generálny prokurátor namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle

, treba uviesť, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia

nebolo možné podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti v nich zaujatých právnych záverov,

lebo v dôsledku spomenutej procesnej vady nemožno posúdiť, či súdy správne aplikovali

príslušnú právnu normu na zistený skutkový stav a či z nej vyvodili správne právne závery.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté

rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( v spojení

s ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( v spojení s ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

7

V Bratislave 26. júna 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová