Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
49a/389184.068400.pdf
PDF · 154.68 KB
No categories available
2MCdo/13/2012
Najvyšší súd 2 M Cdo 13/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Z., proti odporkyni
M. M., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. I. H., advokátom v B., o zaplatenie 6 272,62 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17 Cpr 1/2003,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 26. júla 2011 sp. zn. 5 Co 399/2010 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II z 8. júna 2010 č.k. 17 Cpr 1/2003-495, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. júla 2011 sp. zn.
5 Co 399/2010 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 8. júna 2010 č. k. 17 Cpr 1/2003-
495 v časti vyhovujúceho výroku, ktorým bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľke 17,6 % úroky z omeškania zo sumy 6 272,29 eur brutto od 17. februára 2003
až do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vracia
Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. júna 2010 č.k. 17 Cpr 1/2003-495 uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 6 272,29 eur brutto so 17,6 % úrokom
z omeškania od 17. februára 2003 do zaplatenia, ako aj nahradiť jej trovy konania 298,74 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol a uložil odporkyni
povinnosť nahradiť štátu trovy 1 169,72 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd
prvého stupňa mal z výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že odporkyni, ktorá
bola zamestnaná u navrhovateľky bola vyplatená mzda v nesprávne vypočítanej výške
za obdobie od 1. januára 2000 do 31. augusta 2001 vo výške 5 572,22 eur brutto
(167 959 Sk). Tzv. dobromyseľnosť odporkyne ako zamestnankyne neprichádzala do úvahy,
pretože táto pracovala u navrhovateľky ako mzdová účtovníčka a pri tomto pracovnom
zaradení nebolo možné ani uvažovať o tom, že by o nesprávnom vyplatení mzdy nevedela,
alebo z okolností nemohla predpokladať, že ide o neprávom vyplatené sumy. Znalec
v znaleckom posudku vyvrátil aj obranu odporkyne, že k chybe došlo v počítačovom
programe. Súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľke aj sumu 697,07 eur (21 000 Sk),
pretože odporkyňa porušila dohodu o zvýšení kvalifikácie uzavretú s navrhovateľkou
v zmysle § 143 Zákonníka práce. Po ukončení bakalárskeho štúdia na E. nedodržala svoj
záväzok a neodpracovala u navrhovateľky tri roky. Súd priznal navrhovateľke aj právo na
zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 256 Zákonníka práce, no iba od podania návrhu na
súd, pretože navrhovateľka listinným dokladom nepreukázala, že by odporkyňu účinne
vyzývala na zaplatenie peňažnej sumy už od 1.9.2001, od ktorého dátumu žiadala úroky
z omeškania priznať.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 26. júla 2011 sp. zn.
5 Co 399/2010 rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti (vyhovujúcej časti) ako
vecne správny potvrdil a navrhovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozsudku. Poukázal
na to, že tvrdenia odporkyne uvedené v odvolaní, že sa mohla nie bezdôvodne domnievať, že
sumy prevyšujúce jej brutto mzdu sú odmenami za prácu „nadčas“ sú v rozpore s jej
predchádzajúcim tvrdením, že jej nebola dokázaná vedomosť o nesprávnom výpočte náhrady
mzdy.
Odporkyňa podala 2. apríla 2012 podnet na podanie mimoriadneho dovolania
generálnym prokurátorom Slovenskej republiky.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky navrhol uvedený rozsudok krajského súdu
a okresného súdu v časti výroku týkajúceho sa povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľke
úroky z omeškania vo výške 17,6 % ročne z istiny 6 272,29 eur od 17. februára 2003 až
do zaplatenia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení
mimoriadneho dovolania konštatoval, že súdy v predmetnej veci porušili zákon pri rozhodnutí
o priznaní úrokov z omeškania a svoje rozhodnutia v tejto časti nedostatočne odôvodnili, tak
ako to vyžaduje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa síce konštatoval, že
navrhovateľke priznal úroky z omeškania podľa § 256 Zákonníka práce, avšak iba odo dňa
podania návrhu na súde 17. februára 2003, pretože navrhovateľka nepreukázala vyzvanie
odporkyne na zaplatenie žalovanej sumy už v roku 2001. Bez ohľadu na správnosť priznania
úrokov z omeškania od momentu podania návrhu, zo spisového materiálu vôbec nevyplýva,
že by k podaniu návrhu malo dôjsť práve 17. februára 2003. Zo spisu naopak vyplýva, že
návrh bol doručený na súd už skôr a to 15. januára 2003. Zo spisového materiálu taktiež
nevyplýva, že by navrhovateľka vyzvala odporkyňu na zaplatenie jej nároku ešte v priebehu
februára 2003. Súd prvého stupňa taktiež vôbec neodôvodnil, prečo priznal navrhovateľke
úroky z omeškania práve vo výške 17,6 % ročne. Rozhodnutie sa v tejto časti javí arbitrárnym
a nepreskúmateľným. S prihliadnutím na vyššie citované ustanovenie Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. – pre určenie výšky úrokov z omeškania je určujúci prvý deň omeškania
odporkyne. V prípade, ak by sa odporkyňa dostala do omeškania skutočne práve dňa
17. februára 2003, musel by súd pri určení výšky úroku z omeškania vychádzať z diskontnej
sadzby určenej NBS k tomuto dňu. Podľa rozhodnutia bankovej rady NBS, výška diskontnej
sadzby bola v období od 18. novembra 2002 do 25. septembra 2003 určená na 6,5 % p. a.,
teda správne určený úrok z omeškania mal k uvedenému dňu predstavovať dvojnásobok tejto
sumy, t.j. 13 % ročne. Z uvedeného dôvodu sa rozhodnutie súdu, kedy tento prisúdil
navrhovateľke nárok na úroky z omeškania od dňa 17. februára 2003, avšak s úrokmi
z omeškania vo výške podľa dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS k dátumu
1. septembra 2001 (od ktorého ich žiadala priznať navrhovateľka) javí ako nezákonné. Súdy
teda nesprávne právne posúdili jednak otázku výšky úroku z omeškania, ktorú bola odporkyňa
povinná zaplatiť navrhovateľke, ako aj deň, od ktorého navrhovateľke prislúcha nárok
na predmetné úroky z omeškania, pričom takéto ich nesprávne právne posúdenie veci
spočívalo v tom, že právnu normu správne určenú, nesprávne vyložili a na daný skutkový stav
nesprávne aplikovali.
Navrhovateľka sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrila.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadala, aby súd
preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov no nie iba v časti výroku o priznaní úrokov
z omeškania, ale aj v časti výroku o určení výšky istiny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.)
generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu a prvostupňového súdu treba zrušiť.
Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených
záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je možné dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie
(§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež
tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá
veta O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam,
kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred
súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným.
V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/
až e/, g/ O.s.p. namietané, tieto neboli ani zistené.
Vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či
konanie nebolo postihnuté vadou v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Generálny prokurátor
namietal porušenie § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 219 ods. 2 O.s.p., t.j. nedostatok dôvodov
rozhodnutí súdov oboch stupňov, resp. ich nepreskúmateľnosť.
Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn.
I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Odôvodnenie rozsudku súdu (prvostupňového aj odvolacieho) musí mať náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov
a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu
a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné.
V danej veci súd prvého stupňa priznal navrhovateľke voči odporkyni nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 6 272,29 eur od 17. februára
2003 do zaplatenia (odo dňa podania návrhu), pretože navrhovateľka listinným dokladom
nepreukázala, že by odporkyňu účinne vyzývala na zaplatenie uplatnenej sumy už
od 1. septembra 2001. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudky oboch
súdov sú v naznačenom smere nezrozumiteľné, postrádajúce logiku, obsahujú vnútorné
protirečenia. Súdy uzavreli, že úroky z omeškania priznali od podania návrhu,
t.j. od 17. februára 2003, no k podaniu návrhu na súd v skutočnosti došlo 15. januára 2003,
naviac zo spisu nevyplýva, že by navrhovateľka vyzvala odporkyňu na splnenie svojho
nároku pred 17. februárom 2003, resp. že by sa návrh na začatie konania dostal v tomto
období do dispozičnej sféry odporkyne.
Z rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa nie je možné zistiť, akým myšlienkovým
postupom dospeli súdy k stanoveniu dátumu, od ktorého sa dostala odporkyňa do omeškania
s plnením svojho záväzku voči navrhovateľke a preto sú ich rozhodnutia v tomto smere
nepreskúmateľné.
Súdy priznali navrhovateľke úroky z omeškania vo výške 17,6 % poukazujúc
na ustanovenia § 256 Zákonníka práce.
Podľa ustanovenia § 256 ods. 1, 2 Zákonníka práce účinného v období rozhodnom pre
predmetnú právnu vec, účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého účastníka, je
v omeškaní. Účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže
požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.
Ak by sa odporkyňa dostala do omeškania 17. februára 2003, súd by musel vychádzať
pri určení výšky úrokov v zmysle Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., konkrétne
z ustanovenia § 3, podľa ktorého je výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby
určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu, t.j. výška diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska bola k uvedenému dátumu
určená na 6,5 % p.a., a teda správne určená výška úroku z omeškania mala byť 13 % ročne.
Rozsudky súdov prvého a druhého stupňa sú aj v tomto smere nepreskúmateľné.
Pokiaľ generálny prokurátor namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle
§ 243f ods. 1 písm.c/ O.s.p., treba uviesť, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia
nebolo možné podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti v nich zaujatých právnych záverov,
lebo v dôsledku spomenutej procesnej vady nemožno posúdiť, či súdy správne aplikovali
príslušnú právnu normu na zistený skutkový stav a či z nej vyvodili správne právne závery.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i O.s.p. v spojení
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243i O.s.p. v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová