Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b0e/400481.087bf2.pdf
PDF · 303.2 KB
No categories available
1MObdoV/1/2011
Najvyšší súd 1MObdoV/1/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: B. N., bytom S., P. B.,
zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. I. M. & Mgr. M. D., s. r. o., T., Ţ.,
IČO: X., proti ţalovaným: I. A. J., bytom P., B., II. A. S. L., spol. s. r. o., S., B., IČO:
X., obaja zastúpení JUDr. M. B., advokátom, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA D. & B. s.
r. o., L., B., IČO: X., o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 9Cbs/130/2004, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Cbs/130/2004-
290 z 01. apríla 2010, právoplatného 31. augusta 2010 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Obo/86/2010-321 zo 06. augusta 2010, takto
rozhodol:
Dovolací súd rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e
a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave, ako súd prvostupňový, rozhodujúc vo veci opätovne
v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu
odvolacieho, č. k. 2Obo/72/2008-261 z 18. marca 2009, rozsudkom č. k. 9Cbs/130/2004-290
z 01. apríla 2010 ţalobu zamietol a zaviazal ţalobcu na úhradu trov konania ţalovanému
v I. rade a ţalovanému v II. rade, k rukám ich právneho zástupcu, vo výške 6 257,99 eur do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, ţe uznesením zo dňa 29. mája 2009 spojil na
spoločné konanie k veci č. k. 9Cbs/130/2004 aj vec vedenú na Krajskom súde v Bratislave
pod č. k. 24Cb/6/2008. Rozhodnutie o zamietnutí ţaloby odôvodnil odkazom na ustanovenie
§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom, z ktorého mu
vyplynulo, ţe predmetom sporu je zaplatenie sumy 425 000,- Sk z titulu bezdôvodného
obohatenia podľa špecifikácie predmetu sporu uvedenej v podaní z 29. januára 2007.
Z vykonaného dokazovania ustálil, ţe ţalobca zaplatil ţalovanému v II. rade sumu
306 000,- Sk, ţalovanému v I. rade sumu 475 000,- Sk a doplatok z leasingovej zmluvy vo
výške 104 375,- Sk, teda spolu 891 375,- Sk. Ďalej ţalovaný v II. rade uhradil leasingovej
spoločnosti sumu 374 946,- Sk, za opravy a údrţby motorového vozidla zaplatil sumu
174 551,90 Sk, za prepis motorového vozidla a cestnú daň sumu 13 717,- Sk, za pohonné
hmoty 33 580,90 Sk a ţalobcovi vyplatil sumu 370 000,- Sk, teda spolu 966 795,80 Sk.
Nakoľko ţalobca nepreukázal vyuţívanie predmetného motorového vozidla na podnikateľské
aktivity ţalovaného v II. rade, nevznikol mu nárok na náhradu nákladov spojených s úhradou
leasingových splátok, úhrad na opravy a údrţbu, platenie poplatkov a pohonných hmôt.
Ţalovaný v I. rade nepoprel podpísanie čestného prehlásenia z 01. januára 2001, avšak
skutočné odovzdanie sumy 475 000,- Sk preukázané nebolo a ani nie je moţné jednoznačne
zistiť, či sumu 475 000,- Sk ţalobca ţalovanej v I. rade odovzdal. Ak by súd odovzdanie
peňazí akceptoval, v danom konaní by išlo o sumu 425 000,- Sk, ktorá bola s vyuţitím
dispozičnej zásady ţalobcu obsiahnutá v rozpise. Po vykonanom dokazovaní dospel
prvostupňový súd k záveru, ţe nárok ţalobcu nie je dôvodný, keďţe ţalovaný v II. rade
uhradil za prevádzku motorového vozidla sumu 966 795,80 Sk, pričom vozidlo vyuţíval iba
ţalobca pre svoju osobnú potrebu, a teda ţalobcov nárok bol kompenzovaný uvedenou
sumou. Súčasne súd zamietol i nárok ţalobcu v časti doplatku vyplývajúceho z leasingovej
zmluvy vo výške 104 375,- Sk, pretoţe ţalobca túto úhradu uskutočnil v prospech spoločnosti
S., s. r. o., na ktorú dňa 15. marca 2001 prešli práva z predmetnej leasingovej zmluvy.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 OSP a tým, ţe
ţalovanému v I. rade a ţalovanému v II. rade, ako úspešným účastníkom konania, priznal
náhradu trov konania za 14 úkonov právnej pomoci po 9 150,- Sk spolu s reţijnými paušálmi
5 x po 150,- Sk, 8 x po 164,- Sk a 178,- Sk, za 3 úkony právnej pomoci po 303,74 eur a
reţijné paušály 2 x po 6,95 eur a 7,21 eur + 19 % DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 1Obo/86/2010-
321 zo 06. augusta 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. augusta 2010, na odvolanie
ţalobcu, rozsudok súdu prvého stupňa v časti vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
425 000,- Sk (14 107,42 eur) ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP, a nepriznal
ţalovaného v I. rade a ţalovaného v II. rade náhradu trov odvolacieho konania.
V dôvodoch svojho potvrdzujúceho rozhodnutia odvolací súd poukázal na ustanovenia
§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 98 OSP a uviedol, ţe v rámci odvolacieho konania
rozhodoval len o pohľadávke vo výške 425 000,- Sk uplatnenej z titulu bezdôvodného
obohatenia, nakoľko súd prvého stupňa rozsudkom z 01. apríla 2010, sp. zn. 9Cbs/130/2004,
nerozhodol o celej pohľadávke vo výške 475 000,- Sk napriek tomu, ţe uznesením
z 29. mája 2009 spojil na spoločné konanie konania vedené pod sp. zn. 9Cbs/130/2004
a sp. zn. 24Cb/6/2008 (o zaplatenie 50 000,- Sk).
Odvolací súd mal za preukázané, ţe ţalobca bankovým prevodom, vkladom na beţný
účet ţalovaného v II. rade, resp. v hotovosti, uhradil v prospech ţalovaného v II. rade spolu
306 000,- Sk za účelom zaplatenia leasingových splátok za automobil Mercedes E 280, ŠPZ:
B. X. E.., ktorý v rozhodnom období uţíval výlučne ţalobca. Na základe čestného prehlásenia
z 01. januára 2001, u ktorého nebolo dostatočným spôsobom preukázané, ţe ho ţalobca so
ţalovanou v I. rade spísal bez váţneho úmyslu, neslobodne a obsah čestného prehlásenia nie
je pravdivý, a ktorý preto odvolací súd povaţoval za pravdivý a úkon vyplývajúci z danej
listiny za uskutočnený, prevzala ţalovaná v I. rade od ţalobcu sumu 475 000,- Sk určenú
na úhradu leasingových splátok za predmetný automobil. Dňa 28. marca 2001 ţalobca
vyrovnal nedoplatok z leasingových splátok vo výške 104 375,- Sk priamo leasingovej
spoločnosti C. L. S., a. s.. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 4
uvedenú sumu 104 375,- Sk započítal do finančných prostriedkov uhradených ţalobcom, s
čím odvolací súd vyjadril súhlas.
Ďalej uviedol, ţe ţalobca ţalovaným v I. a II. rade spolu poskytol na zaplatenie
leasingu, resp. za ţalovaného v II. rade, finančné prostriedky vo výške 885 375,- Sk (splátky
vo výške 306 000,- Sk na úhradu leasingu na základe čestného prehlásenia vo výške 475 000,-
Sk a doplatok leasingu vo výške 104 375,- Sk). Ţalovaný v II. rade poukázal v rozhodnom
období v prospech leasingovej spoločnosti C. L., a. s., sumu 374 946,- Sk za leasingové
splátky. Zároveň znášal prevádzkové náklady za predmetný automobil napriek tomu, ţe
ţalovaní v I. a II. rade automobil nepouţívali. Na opravu, úpravu automobilu, pohonné hmoty,
poplatok za prepis vozidla a cestnú daň vynaloţil ţalovaný v II. rade spolu 221 849,80 Sk
(opravy a úpravy vo výške 174 551,90 Sk, prepis vozidla a cestná daň vo výške 13 717,- Sk,
pohonné hmoty vo výške 33 580,90 Sk). Ţalovaný v II. rade ţalobcovi taktieţ vyplatil v
hotovosti sumu 270 000,- Sk (podiel na zisku vo výške 50 000,- Sk, bezúčelové vyplatenie
sumy 100 000,- Sk a 110 000,- Sk, zálohu vo výške 10 000,- Sk), ktorá nepredstavuje
prevádzkové náklady, ale ţalobcovi poskytnutá bola, a to i bez určenia konkrétneho účelu,
preto ju odvolací súd zahrnul do finančných prostriedkov, ktoré ţalobca získal od ţalovaného
v II. rade. Odvolací súd do vyplatenej čiastky nezapočítal vrátenie pôţičky vo výške 100 000,-
Sk z 03. augusta 2000, na ktorej vrátenie mal ţalobca právny nárok. Ţalovaný v II. rade
uhradil v prospech ţalobcu, resp. za ţalobcu, finančné prostriedky vo výške 866 795,80 Sk.
S odvolacou námietkou ţalobcu o nevykonaní výsluchu zamestnancov servisnej
sluţby Mercedes v T., sa odvolací súd vysporiadal odkazujúc na ustanovenie § 132 OSP tak,
ţe bolo len na zváţení súdu prvého stupňa, či je pre rozhodnutie vo veci samej potrebné
vykonať výsluch uvedených zamestnancov. Zároveň zdôraznil, ţe z pojednávania konaného
dňa 18. marca 2010 vyplýva, ţe právny zástupca ţalobcu netrval na ďalšom dokazovaní a
nepoţadoval oboznámenie sa s konkrétnym obsahom spisu.
Na margo odvolacej námietky, ktorou ţalobca poukazoval na rozporný postup súdu
prvého stupňa s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného
v uznesení z 18. marca 2009, sp. zn. 2Obo/72/2008, tvrdiac, ţe súd prvého stupňa na
pojednávaniach nevykonal dôkazy ohľadne preukázania ţalovaným v II. rade vynaloţených
prostriedkov a povaţoval odovzdanie sumy 475 000,- Sk za nepreukázané, napriek existencii
čestného prehlásenia, odvolací súd ozrejmil, ţe hodnotenie dôkazov spadá do plnej dispozície
konajúceho súdu, ktorý posúdil vynaloţenie sumy 966 795,80 Sk zo strany ţalovaného
v II. rade na základe účtovníctva ţalovaného v II. rade, resp. v súdnom spise
zaţurnalizovaných faktúr, príjmových a výdavkových dokladov, ako vyplýva i z odôvodnenia
napadnutého rozsudku na strane 3, resp. z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa
zo 07. decembra 2006, sp. zn. 9Cbs/130/2004, na str. 4. Odvolací súd vyhodnotil čestné
prehlásenie za pravdivé, a úkon z neho plynúci za uskutočnený, z dôvodu, ţe v konaní nebolo
vierohodným spôsobom preukázané neodovzdanie sumy 475 000,- Sk ţalovanej v I. rade na
základe čestného prehlásenia.
Ďalšiu odvolaciu námietku ţalobcu, ţe prvostupňový súd nemal riadne zistený rozsah
účinnej obrany a dôvodnosti nároku ţalobcu, čo vytkol súdu prvého stupňa i odvolací súd
v zrušujúcom uznesení z 18. marca 2009, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú tvrdiac, ţe
prvostupňový súd sa v novom rozhodnutí zaoberal predmetnými skutočnosťami. Jej
neopodstatnenosť širšie objasnil tým, ţe súd prvého stupňa na str. 5 napadnutého rozhodnutia
uviedol, ţe nárok ţalobcu povaţuje za nedôvodný, keďţe ţalovaný v II. rade zaplatil
v prospech ţalobcu alebo za ţalobcu sumu 966 795,80 Sk, čím sa kompenzoval nárok ţalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa nerozhodol o účinnej obrane proti
ţalobcovmu nároku svojvoľne, ako sa nesprávne domnieva ţalobca, nakoľko právny zástupca
ţalovaných v I. a II. rade uţ vo vyjadrení k ţalobe, doručenej súdu dňa 15. marca 2004,
poukázal na skutočnosť, ţe ţalovaný v II. rade neeviduje voči ţalobcovi záväzok, ale
pohľadávku vo výške 625 705,90 Sk, keďţe ţalobca nikdy nebol konateľom ţalovaného
v II. rade a ani zo spoločenskej zmluvy ţalobcovi nevyplývalo právo na hmotné výhody, ktoré
mu boli poskytnuté. Obdobne sa právny zástupca ţalovaných v I. a II. rade vyjadril aj
v podaniach zo 17. júna 2005, 06. apríla 2006, 18. októbra 2006, 14. mája 2007 a na
pojednávaní konanom dňa 05. novembra 2009. Právny zástupca ţalovaných v I. a II. rade od
začiatku konania uplatňoval obranu proti ţalobcovmu návrhu na vydanie bezdôvodného
obohatenia.
Odvolací súd uzavrel, ţe ţalovaní v I. a II. rade pouţili proti ţalobe účinnú obranu,
pričom finančné prostriedky vzájomne vynaloţené účastníkmi konania boli obdobné, preto
rozsudok prvostupňového súdu v časti vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
425 000,- Sk, o ktorom rozhodol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, ako vecne
správny v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Výrok o trovách odvolacieho konania odvolací súd zdôvodnil tým, ţe ţalovaným
v I. a II. rade, ako úspešným v odvolacom konaní, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko
im síce vznikol nárok na náhradu právneho zastúpenia za podané vyjadrenie k odvolaniu,
avšak právny zástupca ţalovaných v I. a II. rade si náhradu právneho zastúpenia neuplatnil.
Na podnet ţalobcu podal generálny prokurátor v zákonom stanovenej lehote proti
rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj proti rozsudku odvolacieho súdu, mimoriadne
dovolanie podľa § 243e ods. 1 OSP tvrdiac, ţe oboma rozsudkami bol porušený zákon,
keďţe konanie je zaťaţené viacerými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ OSP). Odvolací súd naviac svojim postupom zároveň odňal
ţalobcovi moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/
OSP). Ţiadal, aby dovolací súd rozsudky súdov oboch stupňov zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
S poukazom na nedôsledné riadenie sa oboch súdov niţších stupňov ustanoveniami
§ 42 ods. 3, § 43 ods. 1, § 96 ods. 1, § 98, § 166 ods. 1, § 209a ods. 2 a § 213 ods. 1 OSP,
odôvodnil podanie mimoriadneho dovolania voči rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku
odvolacieho súdu nasledovným:
Súd prvého stupňa je povinný predloţiť odvolaciemu súdu celý súdny spis (§ 209a
ods. 2 OSP). Ak odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní bez toho, aby mu bol pred
rozhodnutím predloţený celý, na vec sa vzťahujúci, spisový materiál súdu prvého stupňa,
odňal tým účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať a konanie zaťaţil vadou podľa
§ 237 písm. f/ OSP. Účastník konania má právo, aby odvolací súd posúdil dôvodnosť jeho
odvolania na základe obsahu celého spisového materiálu. Toto právo je imanentnou súčasťou
ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces.
V predmetnom konaní došlo k spojeniu viacerých vecí na spoločné konanie. Konania
o ţalobách spájaných s konaním 9Cbs/130/2004 boli aj po spojení vecí na spoločné konanie
vedené v samostatných spisoch (9Cbs/128/2004, 9Cbs/129/2004, 7Cbs/36/2005,
7Cbs/38/2005, 24Cb/6/2008). Súd prvého stupňa tieto spisy odvolaciemu súdu nepredloţil.
Súd prvého stupňa síce v predkladacej správe odvolaciemu súdu uviedol, ţe vec s uvedenými
spismi súvisí, avšak z podacej pečiatky najvyššieho súdu vyplýva (č. l. 320), ţe na najvyšší
súd bol zaslaný iba jeden súdny spis a nie šesť súdnych spisov. Rovnako z podacej pečiatky
súdu prvého stupňa vyplýva, ţe z najvyššieho súdu bol po rozhodnutí o odvolaní vrátený iba
jeden súdny spis. Zo ţiadneho úradného záznamu v spise 9 Cbs 130/2004 nie je zrejmé, ţe by
ostatné súdne spisy boli „vloţené“ do súdneho spisu 9Cbs 130/2004 ako jeho súčasť
a následne, po skončení odvolacieho konania, oddelené. Z uvedeného generálny prokurátor
vyvodil záver, ţe odvolací súd rozhodol o odvolaní bez toho, aby mu boli súdom prvého
stupňa predloţené súdne spisy 9Cbs 128/2004, 9Cbs 129/2004, 7Cbs 36/2005, 7Cbs 38/2005,
24Cb 6/2008. Odvolací súd mal takto k dispozícii iba jednu z viacerých spojených ţalôb,
ktorými ţalobca svoj nárok uplatnil. Odvolacie konanie je preto postihnuté vadou podľa § 237
písm. f/ OSP.
Nemoţno sa domnievať, ţe hoci neexistuje ţiadny záznam o predloţení všetkých
spisov odvolaciemu súdu, ţe k ich predloţeniu napriek tomu došlo, napríklad preto, ţe všetky
spisy boli pravdepodobne (bez vykonania záznamu) pripojené k spisu 9Cbs/130/2004. O tom,
ţe všetky spisy neboli pripojené k spisu 9Cbs/130/2004 nasvedčuje súčasný stav.
V súčasnosti totiţ konanie na súde prvého stupňa nie je skončené, súd prvého stupňa má
rozhodnúť o ţalobe v časti 50 000,- Sk (ako ho inštruoval odvolací súd), napriek tomu nie sú
ostatné spisy pripojené k spisu 9Cbs/130/2004. Generálny prokurátor poznamenal, ţe ani
prokuratúre, ktorá ţiadala predloţenie spisového materiálu z dôvodu podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania, neboli predloţené všetky spisy, ale iba spis 9Cbs/130/2004.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP uviedol, ţe súd
prvého stupňa mal konať o pohľadávke ţalobcu vo výške uplatnenej ţalobou, resp. vo výške
uplatnenej v ţalobách spojených na spoločné konanie. Ţalovaná suma predstavovala
475 000,- Sk. Ţalobca sa v priebehu konania vyjadril, ţe poţaduje iba 447 938,- Sk. Súd
prvého stupňa mal preto (po prípadnej výzve podľa § 43 ods. 1 OSP) rozhodnúť o čiastočnom
zastavení konania. Absenciu výroku o čiastočnom zastavení konania subsumoval pod vadu
konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ OSP.
Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o celom uplatnenom
nároku (475 000,- Sk), ale iba o časti uplatneného nároku (425 000,- Sk). Odvolací súd mal za
to, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je moţné doplniť (zrejme postupom podľa § 166 OSP).
Tento názor odvolacieho súdu označil generálny prokurátor za nesprávny dôvodiac, ţe sa
rozsudok súdu prvého stupňa nie je moţné povaţovať za rozsudok „neúplný“ v zmysle
citovaného ustanovenia. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva na jednej strane, ţe súd prvého
stupňa vedel o spojení poslednej ţaloby na spoločné konanie, teda o spojení s ďalšou sumou
vo výške 50 000,- Sk (strana 1, posledný odsek rozsudku), z čoho vyplýva, ţe súd konal aj
o tejto sume. Na druhej strane, súd tvrdí, ţe konal o sume 425 000,- Sk (strana 3, odsek 4
rozsudku) a súčasne tvrdí, ţe ţalobca poţaduje 447 938,- Sk (strana 2, odsek 1 rozsudku).
V rozpore medzi výrokom rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí celej ţaloby
a nezrozumiteľným odôvodnením (čo do výšky predmetu konania) vzhliadol generálny
prokurátor taktieţ inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) OSP.
Tvrdil tieţ, ţe vadou trpí aj samotný výrok rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd
potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok „v časti“. A čo v časti, v ktorej ho nepotvrdil? Vo
zvyšnej časti ho ani nezmenil ani nezrušil. Ak mal odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa vo
výroku „ţaloba sa zamieta“ mal na mysli zamietnutie sumy 425 000,- Sk, potom, ak chcel
odvolací súd udrţať správnosť tohto výroku súdu prvého stupňa, mal tento výrok potvrdiť
celý a nie v jeho „časti“.
Vytkol konajúcim súdom, ţe po právnej a skutkovej stránke nevyhodnotili, či ţalovaná
pohľadávka vznikla. Ţalovaná pohľadávka je vymedzená skutkovými tvrdeniami. Nimi je
vymedzený právny dôvod pohľadávky. Ţalobca tvrdil, ţe sumu 475 000,- Sk odovzdal
ţalovanej v I. rade, ktorá ju v rozpore s ich dohodu neodovzdala ţalovanému v II. rade, ktorý
ich mal pouţiť na dohodnutý účel, ţalobca preto platil leasingové splátky za ţalovaného v II.
rade, čo ţalobca označil za bezdôvodné obohatenie a vyvodzoval solidárnu zodpovednosť
oboch ţalovaných. Úlohou súdov bolo v prvom rade ustáliť, či takto vymedzená pohľadávka
vznikla, alebo nevznikla, a to vo vzťahu ku kaţdému ţalovanému osobitne. Bez takéhoto
skutkového a právneho záveru nemohli súdy pristúpiť k hodnoteniu kompenzačnej námietky
ţalovaného v II. rade.
Kritike podrobil postup súdu prvého stupňa, ktorý nemal za preukázané, ţe ţalobca
odovzdal ţalovanej v I. rade sumu 475 000,- Sk. Z uvedeného by sa dalo usudzovať, ţe súd
mal za to, ţalovaná pohľadávka vôbec neexistovala. Napriek tomu, súd prvého stupňa hovorí
o akomsi nároku ţalobcu, ktorý sa kompenzuje. Súd prvého stupňa tento „nárok ţalobcu“
nedefinuje ani čo do výšky, ani čo do právneho dôvodu, ani ho neopisuje skutkovými
okolnosťami, z ktorých vznikol. Súd prvého stupňa započítava akýsi „neznámy nárok
ţalobcu“, iný ako ten, ktorý bol v ţalobe uplatnený.
Za nesprávny vyhodnotil aj postup odvolacieho súdu, ktorý bez akéhokoľvek
doplnenia alebo zopakovania dokazovania, v príkrom rozpore s ustanovením § 213 OSP,
vychádzal z iného skutkového stavu, ako súd prvého stupňa. Prehodnotil dôkazy vykonané
súdom prvého stupňa tak, ţe ţalobca sumu 475 000,- Sk skutočne odovzdal. Ani
z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu však nie je zrejmé, či existovala ţalovaná
pohľadávka, voči komu a v akej výške. Nikde sa nedočítame, či sa odovzdaním a prijatím
sumy 475 000,- Sk skutočne ţalovaní obohatili, či obaja alebo iba jeden z nich, a do akej
výšky.
Z uvedeného mal za to, ţe konajúce súdy zaťaţili konanie vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie veci, ak vyhodnotili, ţe ţalovaná pohľadávka zanikla
započítaním, hoci skutkovo a právne neustálili, či ţalovaná (započítavaná) pohľadávka
existovala. Odvolací súd zaťaţil konanie tzv. inou procesnou vadou aj tým, ţe vychádzal z
iného skutkového stavu ako súd prvého stupňa bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky
Ako príklad toho, ţe sa súdy zaoberali všetkým moţným, len nie pohľadávkou
tvrdenou v ţalobe, odcitoval z rozsudku súdu prvého stupňa (strana 5, odsek 1, posledná
veta): „... úhradu sumy 104 375,- Sk dňa 28.03.2001, ak zaplatil žalobca, tak v prospech
spoločnosti S. s.r.o. a nie žalovaného v 2. rade, tzn. nárok žalobcu aj v tejto časti bol
zamietnutý“. Na vysvetlenie uviedol, ţe súd prvého stupňa tu uvádza, ţe v časti 104 375,- Sk
zamieta ţalovanú pohľadávku ako nedôvodnú (nevzniklo bezdôvodné obohatenie), avšak iba
pár riadkov vyššie uvádza, ţe nárok ţalobcu zanikol kompenzáciou (?). Za podstatu nezmyslu
označil ale to, ţe ţalobca v ţalobe nikdy netvrdil, ţe mu nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vznikol preto, ţe zaplatil sumu 104 375,- Sk. Ţalobca tvrdil úplne iné skutkové
vymedzenie svojho nároku. Tvrdil, ţe mu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol
preto, ţe zaplatil sumu 475 000,- Sk, s ktorou ţalovaní nenaloţili v súlade s dôvodmi, na
základe ktorého túto sumu prevzali.
Podľa názoru generálneho prokurátora súdy zaťaţili konanie tzv. inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj tým, ţe prejednali započítací prejav
ţalovaného v II. rade bez toho, aby tento započítací prejav spĺňal všeobecné náleţitosti
podania (§ 42 ods. 3 OSP). Súd prvého stupňa mal správne ţalovaného v II. rade vyzvať (§ 43
ods. 1 OSP), aby doplnil svoj započítací prejav tak, aby bolo zrejmé „čo sleduje“, teda akú
konkrétnu pohľadávku, v akej výške a z akého právneho dôvodu (dostatočne skutkovo
vymedzeného) ţiada započítať proti ţalovanej pohľadávke.
Ak ţalovaný tvrdí, ţe má viacero pohľadávok, spolu v súhrnnej výške presahujúcej
ţalovanú pohľadávku, musí byť zo započítacieho prejavu zrejmé, ktoré pohľadávky ţalovaný
započítava voči ţalobcovej pohľadávke a ktoré nie, resp. ktoré započítava v celosti a ktoré iba
v určitej časti. Ţalovaný nemôţe započítať bez toho, aby označil pohľadávku, ktorú
započítava. Aj z rozsudku potom musí byť zrejmé, ktoré pohľadávky ţalovaného a v akej
výške boli pouţité na započítanie, teda ktoré zanikli započítaním a vo vzťahu ku ktorým
nastala po právoplatnosti rozsudku prekáţka rozhodnutej veci. Vytkol súdom oboch stupňov,
ţe si tento nedostatok započítavacieho prejavu neuvedomili a v odôvodnení rozsudkov
uviedli, ţe ţalovaný v II. rade započítal sumu 966 795,80 Sk. Táto suma sa ale skladá z
viacerých (tvrdených) pohľadávok ţalovaného v II. rade. Inými slovami, na základe tohto
rozsudku nik nevie, či ţalovaný v II. rade započítal pohľadávku na náhradu nákladov na
benzín, alebo či táto pohľadávka stále existuje, alebo či započítal náhradu nákladov na
telefón, alebo na opravu auta a podobne.
Zo započítacieho prejavu musí byť zrejmé označenie započítavanej pohľadávky čo do
dôvodu a výšky, a potrebné je uviesť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a navrhnúť dôkazy
tak, ako kedy sa pohľadávka uplatňovala samostatným návrhom. Ţalobca musí mať procesnú
moţnosť brániť sa proti započítavanej pohľadávke rovnako, ako má ţalovaný moţnosť brániť
sa proti ţalobcovej pohľadávke. Ţalovaný preto musí uviesť v započítacom prejave v podstate
rovnaké náleţitosti, ako keby svoju pohľadávku sám uplatnil ţalobou.
Takéto náleţitosti započítací prejav nespĺňal vo vzťahu ani k jednej pohľadávke,
o ktorej ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe ju má voči ţalobcovi. Ani zo samotného rozsudku sa
nedozvieme, z akých konkrétnych právnych skutočností tieto tvrdené pohľadávky ţalovaného
v II. rade vznikli.
Zaplatenie cestnej dane 13 717,- Sk: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil cestnú daň.
Z rozsudku nie je zrejmé, kedy bola cestná daň zaplatená, o cestnú daň za aké konkrétne
obdobie ide, či táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná, alebo či ju ţalobca uznal,
prípadne aké dôkazy vykonal súd, na základe ktorých mal za ustálené, ţe cestná daň bola
zaplatená. Chýba právne hodnotenie, prečo ţalovanému v II. rade, ak zaplatil cestnú daň za
vozidlo, ktoré sám vlastnil a ktoré uţíval jeho spoločník (ţalobca), vznikla pohľadávka voči
ţalobcovi, čo bolo právnym dôvodom tejto pohľadávky, napríklad či je právnym dôvodom
bezdôvodné obohatenie alebo zmluva. V rozsudku nie je uvedené, či sa proti ţalovanej
pohľadávke započítala práve táto pohľadávka, alebo iná pohľadávka.
Zaplatenie pohonných hmôt 33 580,90 Sk: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil
pohonné hmoty. Z rozsudku nie je zrejmé, kedy a za aké jazdy boli pohonné hmoty zaplatené,
či táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná, alebo či ju ţalobca uznal, prípadne aké
dôkazy vykonal súd, na základe ktorých mal za ustálené, ţe pohonné hmoty boli zaplatené.
Chýba právne hodnotenie, prečo ţalovanému v II. rade, ak zaplatil pohonné hmoty za vozidlo,
ktoré sám vlastnil a ktoré uţíval jeho spoločník (ţalobca), vznikla pohľadávka voči ţalobcovi,
čo bolo právnym dôvodom tejto pohľadávky, napríklad či je právnym dôvodom bezdôvodné
obohatenie alebo zmluva. V rozsudku nie je uvedené, či sa proti ţalovanej pohľadávke
započítala práve táto pohľadávka, alebo iná pohľadávka.
Zaplatenie za prepis motorového vozidla: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil za
prepis motorového vozidla, čo povaţoval za pohľadávku voči ţalobcovi. Z rozsudku však nie
je zrejmé ani len to, koľko ţalovaný v II. rade za prepis motorového vozidla zaplatil.
Zaplatenie za opravy a údrţbu motorového vozidla 174 551,90 Sk: Ţalovaný v II. rade
tvrdil, ţe zaplatil za opravy a údrţbu motorového vozidla. Z rozsudku nie je zrejmé, kedy
a prečo boli opravy vykonané, kedy boli platby za opravy vykonané, či táto skutočnosť bola
medzi účastníkmi sporná, alebo či ju ţalobca uznal, prípadne aké dôkazy vykonal súd, na
základe ktorých mal za ustálené, ţe opravy a údrţba boli zaplatené. Chýba právne hodnotenie,
prečo ţalovanému v II. rade, ak zaplatil tieto náklady za vozidlo, ktoré sám vlastnil a ktoré
uţíval jeho spoločník (ţalobca), vznikla pohľadávka voči ţalobcovi, čo bolo právnym
dôvodom tejto pohľadávky, napríklad či je právnym dôvodom bezdôvodné obohatenie alebo
zmluva. V rozsudku nie je uvedené, či sa proti ţalovanej pohľadávke započítala práve táto
pohľadávka, alebo iná pohľadávka.
Zaplatenie leasingovej spoločnosti 374 946,- Sk: Ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe zaplatil
leasingové splátky vo výške 374 946,- Sk. Tieto splátky platil z právneho dôvodu, ţe bol
leasingovým nájomcom. Vôbec nie je zrejmé, prečo by mala zaplatením týchto leasingových
splátok vzniknúť pohľadávka ţalovaného v II. rade voči ţalobcovi. Ţalobca predsa tvrdil, ţe
on sám poskytol ţalovanému v II. rade prostriedky na zaplatenie týchto leasingových splátok.
Súd sa mal teda vysporiadať so skutkovou otázkou, či bola medzi účastníkmi dohoda o tom,
ţe ţalobca bude ţalovanému vopred poskytovať prostriedky na úhrady leasingových splátok.
Ak taká dohoda bola, potom to, ţe ţalovaný v II. rade určitú splátku zaplatil z prostriedkov,
ktoré prijal od ţalobcu, vylučuje, ţe ţalovanému v II. rade vznikla zaplatením leasingových
splátok pohľadávka voči ţalobcovi.
Poskytnutie sumy 270 000,- Sk ţalovaným v II. rade ţalobcovi: Ţalovaný v II. rade
tvrdil, ţe ţalobcovi poskytol v hotovosti sumu 270 000,- Sk, o čom boli vystavené výdavkové
pokladničné doklady. Z rozsudkov nie je zrejmé, či ţalobca uznal, ţe sumy prijal bez
právneho dôvodu, alebo či táto skutočnosť bola medzi účastníkmi sporná, prípadne aké
dôkazy vykonal súd, na základe ktorých mal za ustálené, ţe sumy boli vyplatené bez
právneho dôvodu. Na niektorých pokladničných dokladoch je pritom právny dôvod uvedený,
napríklad výplata zisku alebo poskytnutie zálohy, s týmito okolnosťami sa súdy vôbec
nevysporiadali. V rozsudku nie je uvedené, či sa proti ţalovanej pohľadávke započítala práve
táto pohľadávka, alebo iná pohľadávka.
Zosumarizujúc obsah mimoriadneho dovolania, vytkol generálny prokurátor záverom
obom konajúcim súdom niţších stupňov, ţe bez toho, aby vyhodnotili, či ţalobcova
pohľadávka existuje, započítali proti nej „bez ladu a skladu“ rozličné, ţalovaným v II. rade
tvrdené a nepreukázané, sumy (spolu presahujúce výšku ţalovanej pohľadávky), bez toho,
aby uviedli, ktoré ţalovaným tvrdené poloţky boli započítané a ktoré nie.
Na základe zistených skutočností mal za to, ţe sú splnené podmienky na podanie
mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. a) a b)
OSP, pričom podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora si vyţaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemoţno dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami.
K mimoriadnemu dovolaniu sa podaním zo dňa 19. júna 2013 vyjadril ţalobca.
Prezentoval súhlas s dôvodmi mimoriadneho dovolania a navrhol vyhovieť mu.
Ţalovaný v I. rade a ţalovaný v II. rade sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrili
podaním zo dňa 21. júna 2013. Stotoţňujúc sa so správnosťou oboch napadnutých rozsudkov
súdov niţších stupňov, pri súčasnej neakceptácii dôvodov mimoriadneho dovolania, navrhli
mimoriadne dovolanie v celom rozsahu zamietnuť.
Opisným spôsobom podali výklad doterajšieho konania poukázaním na jednotlivé
rozhodnutia v súdenej veci, ako aj vo veciach s ňou spojených do spoločného konania, pričom
zdôraznili, ţe všetkých 6 pôvodne podaných návrhov bolo medzi tými istými účastníkmi a na
základe tých istých dôkazov. Skutočnosť, ţe ţalobca si uplatnil svoje dubiózne nároky na
vecne nepríslušnom súde, a to viacerými samostatnými ţalobami, nemôţe byť podľa nich
daná na ťarchu ţalovaného v I. rade ani ţalovaného v II. rade. Uviedli, ţe konaním ţalobcu
bolo zapríčinené, ţe počas súdneho konania nebolo vţdy zjavné, čoho sa domáha.
Skutočnosť, ţe konanie vedené pod spisovou značkou 9Cbs/130/2004 je konanie vedené vo
veci spojených 5 (6-te konanie o zaplatenie 50 000,- Sk bolo spojené s konaním
9Cbs/130/2004 aţ v roku 2009) samostatných konaní, povaţovali za zjavné uţ v rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 12. 2006, sp. zn. 9Cbs/130/2004, ktorým bol návrh
ţalobcu zamietnutý a voči ktorému podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie. Keďţe podal
ţalobca voči danému konaniu odvolanie, mali za to, ţe si mohol uţ v tomto odvolaní uplatniť
nároky odňatia moţnosti konať pred súdom z dôvodu údajnej nekompletnosti spisového
materiálu. Vzhľadom na skutočnosť, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
18. 03. 2009 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 12. 2006 a vrátil mu vec
na ďalšie konanie, toto právo, resp. vadu súdneho konania, mohol ţalobca namietať znova
v konaní pred Krajským súdom v Bratislave, ako aj znova v jeho následnom odvolaní voči
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 04. 2010. Z uvedeného dôvodu
nepovaţovali za opodstatnené podanie mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1 písm.
a) v spojení s § 237 písm. f) OSP. Podľa ţalovaných svedčí o absurdnosti tohto dôvodu na
podanie mimoriadneho dovolania aj skutočnosť, ţe všetky návrhy podané na Okresný súd
Bratislava II boli identické, súdne konania vedené pred Okresným súdom (okrem jedného
konania spojeného v roku 2009) riešili len nedostatok vecnej príslušnosti a boli následne
postúpené na Krajský súd v Bratislave, ktorý ich ihneď spojil na jedno konanie vedené na
Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 9Cbs/130/2004. Zdôraznili, ţe počas súdneho konania
neboli uskutočňované samostatné úkony v rámci súdneho konania, ktoré by mohli mať vplyv
na rozhodovanie v rámci spojeného konania vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp.
zn. 9Cbs/130/2004. Všetky dôkazy a listiny uvedené v ţalobách podaných na Okresnom súde
Bratislava II boli identické. Úkony v konaní o zaplatenie 50.000,- Sk, ktoré bolo spojené na
spoločné konanie do konania sp. zn. 9Cbs/130/2004, nepovaţovali z procesného hľadiska
právne významné, nakoľko pôvodné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II bolo zrušené
pre nedostatok vecnej príslušnosti Okresného súdu Bratislava II. Z toho usúdili, ţe odvolacie
konanie nemohlo byť postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) OSP. Upriamili pritom
pozornosť na skutočnosť, ţe na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 18. 03. 2010
bolo konštatované nasledovné: „Súd vychádzajúc z pripomienky p. z. žalovaného voči
rozsudku KS B zo dňa 07.12.2006, že nebolo dostatočne vykonané oboznámenie sa
s obsahom spisu, súd zistil, že dňa 11.02.2010 v informačnom centre súdu za žalobcu
nahliadol do spisu pani Mgr. K. podľa plnomocenstva zo dňa 11.02.2010. Na otázku súdu či
p. z. žalobcu požaduje aby súd oboznámil konkrétne obsah spisu predstúpil p. z. žalobcu a
uviedol, že toto na dnešnom pojednávaní nepožaduje.“. Pomocou tejto citácie zo zápisnice
z pojednávania demonštrovali, ţe ţalobca bol osobne oboznámený so stavom spisu v konaní
pred prvostupňovým súdom, a v prípade, ak by sa domnieval, ţe tento spis nebol v konaní
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom kompletný, mal moţnosť toto
procesné pochybenie namietať v konaní pred prvostupňovým súdom alebo v následnom
odvolacom konaní.
Na objasnenie výšky predmetu konania uviedli, ţe do roku 2009 sa jednalo o konanie
o zaplatenie celkovo sumy 425 000,- Sk, nakoľko si túto sumu uplatňoval ţalobca v konaní.
Následne po spojení konania 9Cbs/130/2004 s konaním vedeným pod sp. zn. 24Cb/6/2008 sa
konanie zmenilo o zaplatenie 475 000,- Sk. Opätovne pritom poukázali na to, ţe ţalobca si
uplatnil svoj dubiózny návrh, nie jedným konaním, ale v samostatných 6 konaniach,
a z daného dôvodu bolo počas súdneho konania potrebné ustáliť ţalovanú sumu. Keďţe
o veci rozhodoval dvakrát prvostupňový súd a dvakrát odvolací súd, nepovaţovali za spornú
otázku výšky pohľadávky uplatňovanej ţalobcom.
Ďalej ţalovaní v I. a II. rade vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolania uviedli, ţe ich
obranou v spore bola skutočnosť, ţe aj keby súd uznal pohľadávku ţalobcu ako existujúcu,
mal napriek tejto skutočnosti ţalovaný v II. rade reálne pohľadávky voči ţalobcovi,
vyplývajúce z účtovníctva ţalovaného v II. rade, ktoré boli vyššie ako akékoľvek pohľadávky
ţalobcu, ktoré si uplatňoval v rámci súdnych konaní a neskôr v rámci jedného súdneho
konania. Zároveň kaţdý súd, ktorý meritórne vo veci rozhodol, rozhodol tak, ţe ţalobu alebo
návrh zamietol. Z toho dôvodu sa im nejaví výrok rozsudku ako nelogický alebo rozporuplný,
a majú za to, ţe súd rozhodol o celom návrhu ţalobcu a nielen o jeho časti. Za inú vadu
konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) OSP neuznávajú skutočnosť, ţe uznesením
prvostupňového súdu zo dňa 29. 05. 2009 došlo k spojeniu vecí na spoločné konanie, kde
konanie vedené pod sp. zn. 24Cb/6/2008 sa spojilo s konaním sp. zn. 9Cbs/130/2004.
Povaţujú dokazovanie vykonané dvakrát prvostupňovým súdom za dôsledné a všetky
pohľadávky ţalovaného v II. rade za dostatočne preukázané z účtovníctva ţalovaného v II.
rade. Za spornú počas celého konania označili skutočnosť, ţe ţalovaný v I. rade a ţalovaný
v II. rade popreli prijatie hotovosti vo výške 475 000 Sk, hoci to ţalobca tvrdil.
Za nesprávny označili aj argument o zaťaţení konania inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretoţe nebol prejednaný započítací prejav
ţalovaného v II. rade bez toho, aby tento započítací prejav spĺňal všeobecné náleţitosti
podania. Dôvodili tým, ţe počas konania bolo súdom ustálené, ţe ţalovaný v II. rade
uskutočnil v prospech ţalobcu nasledovné platby: odstúpenie od leasingovej zmluvy
5 000,- Sk; dňa 07. 09. 2000 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za
leasing osobného mot. vozidla; dňa 02. 10. 2000 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške
62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; dňa 31. 10. 2000 uhradil ţalovaný v II. rade
splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; dňa 30. 11. 2000 uhradil
ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného mot. vozidla; dňa
29. 12. 2000 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za leasing osobného
mot. vozidla; dňa 29. 01. 2001 uhradil ţalovaný v II. rade splátku vo výške 62 491,- Sk za
leasing osobného mot. vozidla; náklady na opravy a úpravy osobného mot. vozidla v celkovej
výške 174 551,90 Sk; náklady na prepis vozidla a cestnú daň vo výške 13 717,- Sk; pohonné
hmoty vo výške 33 580,90 Sk; dňa 03. 08. 2000 plnenie vo výške 100 000,- Sk (vrátenie
pôţičky 100 000,- Sk); dňa 16. 09. 2000 plnenie vo výške 100 000,- Sk; dňa 04. 10. 2000
plnenie vo výške 110 000,- Sk; dňa 17. 10. 2000 plnenie vo výške 50 000,- Sk; a dňa 25. 01.
2001 plnenie vo výške 10 000,- Sk. Týmto poukázali na to, ţe výška plnenia ţalovaného v II.
rade voči ţalobcovi výrazne prekračovala sumu 475 000,- Sk. Z uvedených plnení mal
ţalobca nárok na vrátenie pôţičky vo výške 100 000,- Sk. Na zvyšné plnenie vo výške
866 795,80 Sk však nemal ţalobca právny nárok zodpovedajúci prijatému plneniu. Upriamili
pozornosť na to, ţe ţalobca bol spoločníkom spoločnosti ţalovaného v II. rade a zo
spoločenskej zmluvy mu nevyplýval ţiaden nárok na uţívanie motorového vozidla. Táto
skutočnosť uţívania motorového vozidla výlučne ţalobcom na jeho účely, nebola počas
celého konania medzi účastníkmi sporná. Nakoľko boli všetky pohľadávky ţalovaného v II.
rade riadne zaevidované v jeho účtovníctve, a boli aj predmetom dokazovania, a ţalobca
nenavrhol vykonať dôkaz znaleckým dokazovaním ohľadne účtovníctva ţalovaného v II.
rade, pokladali za nelogické tvrdenie generálneho prokurátora o nedostatočnom dokazovaní
ohľadne titulu, vzniku a výšky pohľadávok ţalovaného v II. rade, ktoré evidoval vo svojom
účtovníctve. Zastali názor, ţe ţalovaný v II. rade si uplatnil riadne a v súlade so zákonnými
poţiadavkami voči ţalobcovi kompenzačným prejavom zánik všetkých pohľadávok ţalobcu.
Zároveň uviedli, ţe ţalovaný v I. rade, a ani ţalovaný v II. rade, síce neuznávali prijatie sumy
475 000,- Sk od ţalobcu, ale nakoľko ţalovaný v II. rade evidoval voči ţalobcovi pohľadávky
vyššie ako mohol ţalobca teoreticky mať, tak pohľadávky ţalovaného v II. rade pokryli v
celom rozsahu pohľadávky ţalobcu, a to aj tie, ktorých existenciu ţalovaný v I. rade, ani
ţalovaný v II. rade, nikdy neuznali. Pritom dodali, ţe presný sumár jednotlivých pohľadávok
obsahovalo aj odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 01. 04. 2010 na str. 4. Do
pozornosti dovolacieho súdu dali skutočnosť, ţe ich právna obrana sa počas celého konania
nemenila, a ţalobca nenamietal vady ich právnej obrany ani v konaní pred prvostupňovým
súdom, ani v odvolacom konaní.
Záverom poznamenali, ţe jednotlivé poloţky uvádzané v mimoriadnom dovolaní
tvorili predmet dokazovania na prvostupňovom súde, a to aj v nadväznosti na skutočnosť, ţe
uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 2Obo/72/2008 bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa
zo dňa 07. 12. 2006, okrem iného z dôvodu, ţe nebol vykonaný dôkaz - účtovníctvo
ţalovaného v II. rade. Zároveň poukázali na skutočnosť, ţe výdavky na opravy a údrţbu
vozidla, náhradu pohonných hmôt a poplatky, neboli ţalobcom v odvolaní voči
prvostupňovému rozsudku zo dňa 07. 12. 2006 spochybňované. Napriek tomu sú tieto
poloţky uvedené v mimoriadnom dovolaní ako poloţky, pri ktorých nie je zjavné, či zanikli
započítaním pohľadávky ţalovaného v II. rade.
Všetky uvedené dôvody tvorili platformu úsudku ţalovaných v I. a II. rade
o nedôvodnosti podania mimoriadneho dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 0SP), po zistení, ţe
boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e, § 243f, § 243g,
§ 243h OSP, preskúmal rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa, ako aj konania,
ktoré im predchádzali, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení
s § 243a ods. 1 OSP) v napadnutom rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 OSP,
a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.
Dovolací súd pri tomto preskúmaní zistil, ţe závery generálneho prokurátora
vyplývajú z obsahu spisu a aj po právnej stránke sú správne. Dostatočne nimi preukázal, ţe
napadnutými rozhodnutiami prvostupňového i odvolacieho súdu bol porušený zákon
nedôsledným riadením sa týchto súdov zákonnými ustanoveniami § 42 ods. 3, § 43 ods. 1,
§ 96 ods. 1 § 98, § 166 ods. 1, § 209a ods. 2 a § 213 ods. 1 OSP. Boli tak splnené zákonné
predpoklady pre dôvodné podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
obsiahnuté v ustanoveniach § 243f ods. 1 písm. a) a b) OSP v spojení s ustanovením § 243e
ods. 1 OSP.
Podľa § 243e ods. 1 OSP, ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyţaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
V zmysle § 243f ods. 1 OSP môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, b) konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale
i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení
s § 242 ods. 1 OSP) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237 OSP a tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Mimoriadne dovolanie ako dovolacie dôvody uvádza ustanovenie § 243f ods. 1 písm.
a) OSP tvrdiac, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konkrétne k vade konania
vymedzenej v § 237 písm. f) OSP – ţalobcovi, ako účastníkovi konania, sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, a ustanovenie § 243f ods. 1 písm. b) OSP tvrdiac, ţe
konanie tak pred prvostupňovým, ako aj pred odvolacím súdom, je postihnuté aj inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 243f ods. 1 písm. a) OSP, mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237.
Podľa § 237 písm. f) OSP, dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je
pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom v odvolacom
konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Pod postupom súdu treba rozumieť nielen
postup predsedu senátu alebo senátu (samosudcu), ale aj súhrnnú faktickú činnosť iných
zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej náplne, ak táto
činnosť mala za následok, ţe účastník nemohol uplatniť pred súdom procesné oprávnenia
priznané mu zákonom. Odňatím moţnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu,
ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôţe uplatniť svoje práva napr. preto,
ţe jeho odvolanie bolo odvolacím súdom nesprávne odmietnuté.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f) OSP je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov, aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Inou vadou konania podľa citovaného ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) OSP, na
ktorú musí dovolací súd prihliadať, aj keď nie je v dovolaní, resp. mimoriadnom dovolaní,
namietaná, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 OSP,
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná nesprávnosť
rozhodnutia. Medzi takéto vady patrí skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, ţe súd pri
vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku. O takúto vadu ide tieţ v prípade nesprávneho postupu súdu vedúceho
k vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ako aj naň nadväzujúce potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, vykazujú tzv. inú vadu
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 243f ods. 1 písm. b)
OSP, a ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj vadou uvedenou v § 237 písm. f)
OSP v nadväznosti na § 243f ods. 1 písm. a) OSP.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca sa ţalobou z 19. decembra 2002 domáhal od
ţalovaných v I. a II. rade, aby mu spoločne a nerozdielne vydali bezdôvodné obohatenie vo
výške 100 000,- Sk s príslušenstvom. Opodstatnenosť svojho nároku odôvodnil tým, ţe na
bezdôvodné obohatenie mu vznikol nárok z dôvodu, ţe ţalovaná v I. rade (konateľka
ţalovaného v II. rade) od neho 01. januára 2001 prevzala sumu 475 000,- Sk, ktorá bola
určená na to, aby ju ţalovaná v I. rade „vloţila“ do obchodnej spoločnosti (ţalovaný
v II. rade) a aby ju ţalovaný v II. rade pouţil na úhradu leasingových splátok za motorové
vozidlo, ktorého bol ţalovaný v II. rade nájomcom, ktoré bolo ale v uţívaní ţalobcu.
Ţalovaní v I. a II. rade však s touto sumou uvedeným spôsobom nenaloţili, a ţalobca musel
„ešte raz uhradiť sumu za účelom vyplatenia leasingových splátok“. Takto prišlo
k bezdôvodnému obohateniu sa ţalovaných v I. a II. rade na úkor ţalobcu o sumu
475 000,- Sk. Ţalobca si však predmetnou ţalobou uplatnil len 100 000,- Sk, pretoţe zvyšnú
časť bezdôvodného obohatenia si uplatnil viacerými samostatnými ţalobami.
V priebehu konania došlo postupne k spojeniu jednotlivých konaní, v ktorých ţalobca
uplatňoval per partes bezdôvodné obohatenie v celkovej úhrnnej sume 475 000,- Sk.
Predmetom konania sa tak stalo vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 475 000,- Sk.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Cbs/130/2004-290 z 01. apríla 2010 ţalobu
zamietol a ţalobcu zaviazal na úhradu trov konania úspešným ţalovaným v I. a II. rade.
V záhlaví rozsudku uviedol, ţe rozhoduje vo veci „o zaplatenie 100 000,- Sk s príslušenstvom
a ďalšie“, avšak z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe predmetom sporu je zaplatenie sumy
425 000,- Sk (strana 3, odsek 4). Zároveň na inom mieste odôvodnenia uviedol, ţe ţalobca si
uplatňuje zaplatenie sumy 447 938,- Sk (strana 2 odsek 1). Prvostupňový súd nepovaţoval za
preukázané, ţe ţalobca odovzdal ţalovanej v I. rade sumu 475.000,- Sk. V odôvodnení svojho
rozsudku výslovne uvádza, ţe: „z výpovedí žalobcu a žalovanej v 1. rade nie je možné
jednoznačne zistiť, či suma 475 000,- Sk bola žalobcom odovzdaná a žalovanou v 1. rade
prijatá“. V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa absentuje aj zistenie, či pohľadávka
uvedená v ţalobe existovala alebo neexistovala. Na jednej strane súd vychádzal z toho, ţe
odovzdanie sumy 475 000,- Sk nie je preukázané, teda súd nepovaţoval ţalovanú pohľadávku
za neexistujúcu. Na druhej strane, súd hovorí v odôvodnení rozsudku o tom, ţe „nárok“
ţalobcu bol kompenzovaný sumou 966 795,80 Sk, ktorú ţalovaný v II. rade zaplatil za
prevádzku motorového vozidla, ktoré mal v drţbe ţalobca (strana 5, odsek 1 rozsudku), čo
vypovedá o tom, ţe prvostupňový súd mal za to, ţe ţalovaná pohľadávka existovala a zanikla
započítaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na odvolanie ţalobcu,
rozsudkom č. k. 1Obo/86/2010-321 zo 6. augusta 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť
31. augusta 2010, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa „v časti vydania bezdôvodného
obohatenia 425 000,- Sk“. V odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia poukázal na to, ţe
predmetom konania, na základe spojenia vecí, sa stala suma 475 000,- Sk. Súd prvého stupňa
ale rozhodol o sume 425 000,- Sk. Bude preto potrebné, aby súd prvého stupňa ďalej konal
o predmete sporu vo výške 50 000,- Sk. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe ţalobca ţalovanej
v I. rade skutočne odovzdal sumu 475 000,- Sk. Dôvod zamietnutia ţaloby vzhliadol odvolací
súd v tom, ţe „žalovaný v II. rade kompenzoval nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia“.
Generálnym prokurátorom tvrdená existencia dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1
písm. b) OSP, t. j. výskyt inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, je z uvedeného evidentná a vyplýva zo spisového materiálu.
Súhlasne s názorom generálneho prokurátora treba v danom prípade konštatovať, ţe
bolo povinnosťou prvostupňového súdu konať o pohľadávke ţalobcu vo výške uplatnenej
ţalobou, resp. vo výške uplatnenej v ţalobách spojených na spoločné konanie. Ţalovaná suma
činila 475 000,- Sk a v priebehu konania sa ţalobca vyjadril, ţe ţiada len 447 938,- Sk.
Správnym postupom prvostupňového súdu malo byť preto rozhodnutie o čiastočnom
zastavení konania. Chýbajúci výrok o čiastočnom zastavení konania je opodstatneným
dôvodom podania mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. b/ OSP, nakoľko súd
porušil procesné ustanovenia Občianskeho súdneho konania upravujúce jeho postup
v súdenej veci, čoho dôsledkom bola vecná nesprávnosť jeho rozhodnutia.
Nedostatok rozsudku prvostupňového súdu (nerozhodnutie o celom uplatnenom
nároku v sume 475 000,- Sk, ale iba o časti uplatneného nároku v sume 425 000,- Sk) síce
nezostal bez povšimnutia odvolacieho súdu, avšak odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom
rozsudku zaujal nesprávny názor, keď tvrdil, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je moţné
doplniť (zjavne mal na mysli postup podľa § 166 OSP). Tento názor odvolacieho súdu
vyhodnotil adekvátne generálny prokurátor ako nesprávny. Aj dovolací súd konštatuje, ţe
rozsudok prvostupňového súdu nie je moţné z tohto pohľadu pokladať za rozsudok „neúplný“
v zmysle citovaného ustanovenia. Jedná o rozsudok, ktorým sa vo výroku rozhodlo
o zamietnutí celého predmetu sporu. Je rozsudkom, ktorý trpí vadou (okrem iného), ţe
zamietnutá bola aj tá časť ţalovaného nároku, ktorý bol vzatý späť, a zároveň je to rozsudok,
ktorého odôvodnenie je nesúladné s obsahom výroku (v otázke výšky predmetu konania). Pre
posúdenie o tom, či súd rozsudkom zamietol celú ţalobu, alebo iba jej časť, je rozhodujúci
výrok rozsudku. Neúplným je iba taký rozsudok, v ktorom absentuje samotný výrok v určitej
časti. Ak sa však vo výroku rozsudku zamieta celá ţaloba, a nie iba jej časť, nejde o rozsudok
neúplný v zmysle § 166 OSP. K výkladu výroku súdneho rozhodnutia prispieva jeho
odôvodnenie. V tomto prípade je odôvodnenie rozsudku, čo do výšky predmetu sporu,
rozporuplné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nemôţe mať za následok to, ţe hoci
jeho výrok znie na zamietnutie celej ţaloby, výkladom ustálime, ţe výrokom nedošlo
k zamietnutiu celej ţaloby. Z odôvodnenia rozsudku vysvitá, ţe prvostupňový súd vedel
o spojení poslednej ţaloby na spoločné konanie, teda o spojení s ďalšou sumou vo výške
50.000,- Sk (strana 1, posledný odsek rozsudku), z čoho vyplýva, ţe konal aj o tejto sume.
Mätúce je však to, ţe na inom mieste odôvodnenia súd tvrdí, ţe konal o sume 425 000,- Sk
(strana 3, odsek 4 rozsudku) a súčasne tvrdí, ţe ţalobca poţaduje 447 938,- Sk (strana 2,
odsek 1 rozsudku). Tento evidentný nesúlad medzi výrokom rozsudku súdu prvého stupňa
o zamietnutí celej ţaloby a jeho nezrozumiteľným odôvodnením (čo do výšky predmetu
konania) napĺňa inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) OSP.
Inou vadou konania pojatou do ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) OSP je postihnutý
aj výrok rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd svojim rozsudkom potvrdil odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa „v časti“. Opomenul však rozhodnúť o zvyšnej časti,
v ktorej ho nepotvrdil. Vo zvyšnej časti ho totiţ ani nezrušil, ani nezmenil. Je namieste názor
prezentovaný generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, ţe ak mal odvolací súd za
to, ţe súd prvého stupňa vo výroku „ţaloba sa zamieta“ mal na mysli zamietnutie sumy
425.000,- Sk, potom, ak chcel odvolací súd udrţať správnosť tohto výroku prvostupňového
súdu, mal tento výrok potvrdiť celý a nie v jeho „časti“.
Nedostatočné vyhodnotenie vzniku ţalovanej pohľadávky oboma súdmi niţších
stupňov je ďalším dôvodom, pre ktorý bolo podané mimoriadne dovolanie. Aj v tejto otázke
zaujal dovolací súd totoţné stanovisko ako generálny prokurátor, ktorý právom vytkol
konajúcim súdom, ţe po právnej a skutkovej stránke nevyhodnotili, či ţalovaná pohľadávka
vznikla. Ţalovaná pohľadávka je vymedzená skutkovými tvrdeniami. Nimi je determinovaný
právny dôvod pohľadávky. Ţalobca tvrdil, ţe sumu 475 000,- Sk odovzdal ţalovanej v I. rade,
ktorá ju v rozpore s ich dohodu neodovzdala ţalovanému v II. rade, ktorý ich mal pouţiť na
dohodnutý účel. Z toho dôvodu ţalobca platil leasingové splátky za ţalovaného v II. rade, čo
ţalobca označil za bezdôvodné obohatenie a vyvodzoval solidárnu zodpovednosť oboch
ţalovaných. Bolo povinnosťou konajúcich súdov predovšetkým ustáliť, či takto vymedzená
pohľadávka vznikla, alebo nevznikla, a to vo vzťahu ku kaţdému ţalovanému osobitne. Bez
ozrejmenia takéhoto skutkového a právneho záveru nebolo moţné pristúpiť k hodnoteniu
kompenzačnej námietky ţalovaného v II. rade.
Z rozhodnutia súdu musí byť zjavný dôvod, pre ktorý sa ţaloba zamietla. Je potrebné
diferencovať, či ţalovaná pohľadávka čo do dôvodu a výšky neexistovala, alebo či existovala,
ale zanikla započítaním ţalovaného. Prvostupňový súd nemal za preukázané, ţe ţalobca
odovzdal ţalovanej v I. rade sumu 475 000,- Sk. Dalo by sa z toho usudzovať, ţe súd mal za
to, ţalovaná pohľadávka vôbec neexistovala. Napriek tomu hovorí prvostupňový súd
o akomsi nároku ţalobcu, ktorý sa kompenzuje, avšak tento „nárok ţalobcu“ nedefinuje ani čo
do výšky, ani čo do právneho dôvodu, ani ho nevymedzuje skutkovými okolnosťami,
z ktorých vznikol. Započítava akýsi „neznámy nárok ţalobcu“, rozdielny od toho, ktorý bol
uplatnený v ţalobe.
V tomto kontexte je nesprávnym aj postup odvolacieho súdu, ktorý bez akéhokoľvek
doplnenia alebo zopakovania dokazovania, v rozpore s ustanovením § 213 OSP, vychádzal
z iného skutkového stavu, ako súd prvostupňový. Prehodnotil dôkazy vykonané súdom
prvého stupňa tak, ţe ţalobca reálne odovzdal sumu 475 000,- Sk. Avšak ani z odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé, či existovala ţalovaná pohľadávka, voči komu,
v akej výške, či sa odovzdaním a prijatím sumy 475 000,- Sk objektívne obohatili ţalovaní, či
obaja alebo iba jeden z nich, a do akej výšky.
Z uvedeného je zjavné, ţe oba konajúce súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak vyhodnotili, ţe ţalovaná
pohľadávka zanikla započítaním, hoci skutkovo a právne neustálili, či ţalovaná
(započítavaná) pohľadávka existovala. Naviac odvolací súd zaťaţil konanie tzv. inou
procesnou vadou aj tým, ţe vychádzal z iného skutkového stavu ako prvostupňový súd bez
toho, aby boli splnené zákonné podmienky vymedzené ustanovením § 213 OSP.
Ďalej tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, zaťaţili konanie tzv. inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tieţ tým, ţe prejednali započítací
prejav ţalovaného v II. rade bez toho, aby tento započítací prejav spĺňal všeobecné náleţitosti
podania (§ 42 ods. 3 OSP). Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyzvať ţalovaného
v II. rade (§ 43 ods. 1 OSP) na doplnenie svojho započítacieho prejavu tak, aby bolo z neho
zrejmé čo sleduje, tzn. akú konkrétnu pohľadávku, v akej výške a z akého právneho dôvodu
ţiada započítať proti ţalovanej pohľadávke. Zo započítacieho prejavu musí byť zrejmé, či
ţalovaný pohľadávku ţalobcu čo do dôvodu a výšky uznáva a tvrdí, ţe táto zanikla
započítaním. Ak uvedené z tvrdení ţalovaného nevyplýva, potom je potrebné ustáliť, či
ţalovaný existenciu ţalovanej pohľadávky neuznáva a započítať ţiada iba podmienene, pre
prípad, ţe súd vyhodnotí ţalovanú pohľadávku ako dôvodnú. Ak ţalovaný tvrdí, ţe má
viacero pohľadávok, spolu v súhrnnej sume presahujúcej ţalovanú pohľadávku, musí byť zo
započítacieho prejavu zrejmé, ktoré pohľadávky ţalovaný započítava voči ţalobcovej
pohľadávke a ktoré nie, resp. ktoré započítava v celosti a ktoré iba v určitej časti. Ţalovaný
nemôţe započítať bez toho, aby označil pohľadávku, ktorú započítava. Z odôvodnenia
rozsudku musí byť potom zrejmé, ktoré pohľadávky ţalovaného a v akej výške boli pouţité
na započítanie, t. j. ktoré zanikli započítaním, a vo vzťahu ku ktorým nastala po
právoplatnosti rozsudku prekáţka rozhodnutej veci. V súdenej veci si oba konajúce súdy
tento nedostatok započítavacieho prejavu neuvedomili a v odôvodnení rozsudkov uviedli, ţe
ţalovaný v II. rade započítal sumu 966 795,80 Sk. Uvedená suma je však zloţená z viacerých
(tvrdených) pohľadávok ţalovaného v II. rade. To malo za následok, ţe z rozsudkov nie je
zistiteľné, či ţalovaný v II. rade započítal pohľadávku na náhradu nákladov na benzín, alebo
či táto pohľadávka stále existuje, alebo či započítal náhradu nákladov na telefón, alebo na
opravu auta a podobne.
V tejto súvislosti sa ţiada objasniť, ţe zo započítacieho prejavu musí byť zrejmé
označenie započítavanej pohľadávky čo do dôvodu a výšky. Je nutné uviesť tvrdenia
rozhodujúcich skutočností a navrhnúť dôkazy tak, ako kedy sa pohľadávka uplatňovala
samostatným návrhom. Ţalobca musí mať procesnú moţnosť brániť sa proti započítavanej
pohľadávke takisto, ako má ţalovaný moţnosť brániť sa proti ţalobcovej pohľadávke.
V započítacom prejave preto ţalovaný musí uviesť v podstate totoţné náleţitosti, ako keby
svoju pohľadávku uplatnil samostatnou ţalobou. Zhodne s generálnym prokurátorom
i dovolací súd konštatuje, ţe takéto náleţitosti započítací prejav nespĺňal vo vzťahu k ţiadnej
pohľadávke, o ktorej ţalovaný v II. rade tvrdil, ţe ju má voči ţalobcovi (zaplatenie cestnej
dane 13 717,- Sk, zaplatenie pohonných hmôt 33 580,90 Sk, zaplatenie za prepis motorového
vozidla, zaplatenie za opravy a údrţbu motorového vozidla 174 551,90 Sk, zaplatenie
leasingových splátok 374 946,- Sk, poskytnutie sumy 270 000,- Sk v hotovosti).
Dovolací súd vyhodnotil ako opodstatnené podanie mimoriadneho dovolania
i z dôvodu výskytu vady uvedenej v § 237 písm. f/ OSP (t. j. dôvodnosť podania
mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. a/ OSP), z pohľadu generálnym
prokurátorom vznesených námietok. Nimi dostatočne preukázal, ţe nerešpektovaním
ustanovenia § 209a ods. 2 OSP došlo k situácii, ţe odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní
bez toho, aby mu bol pred rozhodnutím predloţený celý spisový materiál súdu prvého stupňa
vzťahujúci sa na predmetnú súdenú vec, čím bola ţalobcovi, ako účastníkovi konania, odňatá
moţnosť konať pred súdom. Zaťaţil tým konanie vadou podľa § 237 písm. f/ OSP.
Integrálnou súčasťou ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka konania na to, aby odvolací súd posúdil dôvodnosť jeho odvolania na základe
obsahu celého, na prejedávanú vec sa vzťahujúceho, spisového materiálu. Z obsahu
predmetného súdneho spisu vyplýva, ţe došlo k spojeniu viacerých vecí na spoločné konanie.
Konania o ţalobách spájaných s konaním 9Cbs/130/2004 boli aj po spojení vecí na spoločné
konanie vedené v samostatných spisoch (9Cbs/128/2004, 9Cbs/129/2004, 7Cbs/36/2005,
7Cbs/38/2005, 24Cb/6/2008). Odvolaciemu súdu však neboli súdom prvého stupňa
predloţené tieto spisy pred rozhodnutím o odvolaní. V predkladacej správe prvostupňového
súdu je síce uvedené, ţe vec s uvedenými spismi súvisí, avšak z podacej pečiatky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho (č. l. 320), skutočne vyplýva, ţe
odvolaciemu súdu bol zaslaný iba jeden súdny spis, a nie šesť súdnych spisov. O tomto svedčí
i ďalší listinný dôkaz – podacia pečiatka prvostupňového súdu (č. l. 321), z ktorej je zrejmé,
ţe z odvolacieho súdu bol po rozhodnutí o odvolaní vrátený iba jeden súdny spis. Zo ţiadneho
listinného dôkazu obsiahnutého v spisovom materiáli 9Cbs/130/2004 nevyplýva, ţe by
ostatných päť súdnych spisov bolo vloţených do súdneho spisu 9Cbs/130/2004 ako jeho
súčasti, a následne, po skončení odvolacieho konania, vyňaté z tohto spisu.
Z tohto zistenia je evidentná správnosť záveru generálneho prokurátora o tom, ţe
odvolací súd rozhodol o odvolaní bez toho, aby mu boli súdom prvého stupňa predloţené
súdne spisy sp. zn. 9Cbs/128/2004, 9Cbs/129/2004, 7Cbs/36/2005, 7Cbs/38/2005
a 24Cb/6/2008. Takto odvolací súd disponoval len jednou (9Cbs/130/2004) z celkovo
šiestich spojených ţalôb, ktorými ţalobca uplatňoval svoj nárok, čím zaťaţil odvolacie
konanie vadou podľa § 237 písm. f) OSP. Na účely preukázania existencie tejto vady
z uvedeného dôvodu nemajú vplyv tvrdenia ţalovaných v I. a II. rade obsiahnuté v ich
vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, ktorými demonštrovali absurdnosť tohto dovolacieho
dôvodu tvrdiac, ţe všetky návrhy podané na Okresný súd Bratislava II boli identické, súdne
konania vedené pred týmto súdom (okrem jedného konania spojeného v roku 2009) riešili len
nedostatok vecnej príslušnosti a boli následne postúpené na Krajský súd v Bratislave, ktorý
ich ihneď spojil na jedno konanie vedené pod sp. zn. 9Cbs/130/2004, a tieţ ţe všetky dôkazy
uvedené v ţalobách podaných na Okresnom súde Bratislava II boli totoţné.
Všetky vyššie opísané skutočnosti zakladajú opodstatnenosť podania mimoriadneho
dovolania v zmysle ustanovenia § 243e OSP v spojení s ustanoveniami § 243f ods. 1
písm. a) a b) OSP.
Majúc na zreteli ozrejmenie uvedených skutočností, bude ţiaduce, aby sa súd prvého
stupňa vysporiadal s vytknutými nedostatkami.
Na základe uvedených dôvodov dovolací súd zrušil napadnuté rozsudky oboch súdov
niţších stupňov podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 3 veta prvá a § 243b ods. 4 za
bodkočiarkou OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého
stupňa, ktorý, spravujúc sa viazanosťou právneho názoru dovolacieho súdu, bude v zmysle
§ 243d ods. 1 veta prvá a druhá OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP konať o veci ďalej.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 veta tretia OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP).
K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 27. júna 2013
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Helena Farkašová