Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
245/388497.899a6f.pdf
PDF · 114.93 KB
No categories available
3Tdo/21/2013
N a j v y š š í s ú d 3 Tdo 21/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Aleny Šiškovej
na neverejnom zasadnutí v Bratislave 17. júla 2013 v trestnej veci obvineného R. K.
pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 2T 74/2010,
o dovolaní, ktoré podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. D. R., proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove, zo dňa 20. januára 2011, sp. zn. 2To 75/2010, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného R. K. sa o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Prešov z 8. októbra 2010, sp. zn. 2T 74/2010, bol
obvinený R. K. uznaný za vinného zo spáchania
obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 10. januára 2010 v čase približne o 04.30 hod. v byte nachádzajúcom
sa na druhom poschodí obytného domu v P., ulica F. č. X., po predchádzajúcom slovnom
nedorozumení so svojou manželkou A. K., v afekte zlosti a takom stupni opitosti, s úmyslom
ju usmrtiť, zaútočil na ňu kuchynským nožom s čepeľou zabrúsenou z jednej strany o dĺžke
12 cm tak, že držiac uvedený nôž nad hmatom v pravej ruke a stojac tvárou oproti nej bodol
ju do prednej plochy hrudníka vľavo, kde uvedeným nožom spôsobil zhora a zľava veľkou
silou a prudkosťou s následným opakovaným nabodnutím ľavých pľúc v priebehu tej istej
bodnoreznej rany, v dôsledku čoho vznikol u poškodenej bodný kanál hĺbky asi 12 cm,
s prebodnutím ľavých pľúc, pohrudnice, osrdcovníka a prednej steny pravej predsiene
s poranením pľúcnej tepny, vnútornej hrudnej tepny i medzi rebrovej žily a tepny, čím došlo
u poškodenej ku vzniku šoku po úraze a krvácaní s následným zlyhaním srdcovo cievnej
a dýchacej činnosti a tým aj bezprostredne k smrti, ktorá nastala o 8.00 hod. toho istého dňa
na klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A.
Raimana v Prešove, pričom smrti nebohej sa nedalo zabrániť ani poskytnutím včasnej
a odbornej lekárskej pomoci.
Okresný súd obvinenému R. K. podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2,
§ 36 písm. n/, § 37 písm. m/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere
20 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák.
s použitím § 78 Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 rokov. Súčasne
mu podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. uložil trest prepadnutia veci, a to 1 ks kuchynského
noža s čiernou rúčkou, ktorý bol použitý na spáchanie trestného činu.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. zák. súd zaviazal obvineného nahradiť poškodenej B. K. škodu
vo výške 662,27 € a poškodenej V., zastúpenej Mgr. P. A., škodu vo výške 5 971,78 €.
Proti rozsudku Okresného súdu Prešov podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd
v Prešove uznesením z 20. januára 2011, sp. zn. 2To 75/2010, podľa § 319 Tr. por. zamietol
ako nedôvodné.
Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený prostredníctvom svojho
obhajcu dovolanie z dôvodu uvedenom v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., teda že rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia.
V dovolaní obvinený namietal, že súdy nesprávne právne posúdili zistený skutkový
stav. Obvinený poukazoval na vykonané dokazovanie, ktorým nebola preukázaná subjektívna
stránka obzvlášť závažného zločinu vraždy, nakoľko nebol bez pochybností preukázaný jeho
úmysel (a to ani nepriamy) usmrtiť svoju manželku. Viacerými výpoveďami bolo potvrdené,
že ku spáchaniu skutku došlo v stave ospravedlniteľného citového rozrušenia obvineného
(niekoľko hodín predtým sa dozvedel o smrti svojho starého otca), po predchádzajúcej hádke
vyvolanej obeťou a v stave značnej opitosti. Je zrejmé, že úmyslom obvineného bolo vziať
manželke nôž, ktorým ho ohrozovala, aby nedošlo k zraneniu ani jedného z nich.
Pravdepodobne pri tomto zápase a vzájomnom naťahovaní došlo k vzniku povrchových rán
ako aj smrtiacej rany. Podľa jedného zo znaleckých posudkov mohlo k smrtiacej rane dôjsť
dokonca aj tým spôsobom, že obeť pri cúvaní do chodby zakopla o prah dverí. Obvinený
považoval názor sudcu o tom, že svoje konanie smeroval na oblasť životne dôležitých
orgánov v oblasti srdca, za zavádzajúci a hypotetický, keďže viacerými znaleckými
posudkami bolo preukázané, že pri takom stupni opitosti, v akom sa obvinený nachádzal,
dochádza k narušeniu jemnej motoriky, k zlým odhadom vzdialenosti, nekontrolovateľnému
pohybu rúk a pod. Znalec z odboru psychiatrie potvrdil aj to, že obvinený konal v afekte, teda
išlo u neho o skratové konanie, kedy mohli byť ovplyvnené aj zvyšky jeho rozpoznávacej
schopnosti. Vzhľadom na uvedené mal za to, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty
trestného činu vraždy, ale mohlo by ísť o trestný čin usmrtenia podľa § 149 Tr. zák.
V dovolaní obvinený ďalej namietal, že mu bol uložený trest odňatia slobody
vo výmere 20 rokov. V súvislosti s výškou uloženého trestu poukazoval na nedávno
medializovaný prípad, kedy syn zavraždil svojho otca kvôli peniazom na alkohol a súd mu
za toto konanie uložil trest odňatia slobody vo výške 14 a pol roka. Vzhľadom na uvedené
mal za to, že súdy nedostatočne aplikovali základné zásady trestného konania, najmä pokiaľ
ide o zásadu legitímnych očakávaní (každý má právo očakávať, že v rovnakých alebo
podobných veciach budú súdy rozhodovať rovnako), zásadu in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obvineného) a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti.
Preto navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 Tr. por. v spojení s § 388 Tr. por.
rozsudkom vyslovil porušenie zákona v neprospech obvineného, zrušil dovolaním napadnuté
rozhodnutia a prikázal súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.
K dovolaniu sa vyjadril aj prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov, ktorý považoval
dovolanie obvineného za nedôvodné. Mal za to, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a skutok správne subsumoval pod príslušnú
hmotnoprávnu normu. Nesúhlasil s názorom obvineného, že ku skutku došlo v stave
ospravedlniteľného citového rozrušenia spôsobeného správou o smrti jeho starého otca. Táto
správa bola dôvodom, prečo začal v ten deň so svojou matkou a bratom požívať alkoholické
nápoje a po ich odchode v tom pokračoval. Vtedy však už s manželkou okrem jeho účasti
na pohrebe pri konflikte riešili aj otázku rodinného rozpočtu, otázku blížiacich sa krstín
ich spoločného maloletého dieťaťa a predovšetkým otázku ďalšieho spolužitia s poškodenou.
Poukazoval na to, že v konaní nebol spochybnený úmysel obvineného vziať
poškodenej nôž z rúk počas prebiehajúceho konfliktu. Po tom, čo sa tohto noža zmocnil, však
bolo bez pochybností preukázané, že týmto došlo k opakovanému bodnutiu v rámci jednej
bodnoreznej rany. Znaleckým dokazovaním bolo jednoznačne ustálené, že išlo o tri za sebou
nasledujúce bodnutia v rámci jednej bodnoreznej rany, pričom nedošlo k úplnému vytiahnutiu
čepele z tela poškodenej alebo pootočeniu čepele. Uvedené logicky vylučuje argumentáciu
obvineného o jednom nešťastnom pohybe pri vzájomnom zápasení o nôž.
Tieto skutočnosti je potrebné posudzovať aj v kontexte ďalších objektívne
preukázaných skutočností, ktorými boli nôž v rukách obvineného s 12 cm dlhou čepeľou,
smerovanie útoku na oblasť hrudnej dutiny, v ktorej sú uložené životne dôležité orgány,
stredná až väčšia sila vedeného útoku a v neposlednom rade aj nahromadená agresivita
obvineného v dôsledku hádky s poškodenou umocňovaná množstvom požitého alkoholu.
Obvinený pritom už z minulosti vedel, že s pribúdajúcim množstvom alkoholu sa u neho
stupňuje agresivita.
Vzhľadom na vyššie uvedené prokurátor navrhol, aby najvyšší súd dovolanie
obvineného na neverejnom zasadnutí v zmysle § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol
ako nedôvodné.
K dovolaniu sa vyjadrili aj poškodení (rodičia A. K.), zastúpení obhajkyňou
JUDr. E. P.. Vo svojom vyjadrení poukazovali na to, že úmyselné zavinenie sa pri trestnom
čine vraždy musí vzťahovať aj na účinok na hmotnom predmete útoku, aj keď obvinený
si nemusí byť úplne presne vedomý detailov, ktoré spôsobí, stačí,
že smrť chce spôsobiť a je si vedomý toho, ako to dosiahnuť. Poškodení mali za to,
že dlhotrvajúca hádka, agresivita zvýšená požitým alkoholom v spojení s troma
bodnoreznými ranami smerujúcimi proti časti tela, kde sú uložené životne dôležité orgány,
ako aj intenzita útoku jednoznačne nasvedčujú tomu, že v danom prípade išlo o úmyselné
zavinenie formou nepriameho úmyslu. Vzhľadom na uvedené mali poškodení za to, že súdy
správne zistili skutkový stav a kvalifikovali ho ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa
§ 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.
Poškodení sa stotožnili aj so závermi konajúcich súdov, ktorí pri ukladaní trestu
neaplikovali ustanovenie § 39 Tr. zák., nakoľko obvinený bol aj v minulosti odsúdený
za násilnú trestnú činnosť a napriek tomu sa dopustil tak závažného trestného činu na blízkej
osobe – manželke. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhli, aby dovolací súd dovolanie
obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Najvyšší súd, ako súd dovolací, síce primárne konštatoval, že dovolanie je prípustné
(§ 368 ods. 1 Tr. por.), že bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2
písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3
Tr. por.); dospel však k záveru, že nie je splnený dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/
Z odôvodnenia dovolania je zrejmé, že obvinený namieta predovšetkým zistený
skutkový stav a spôsob, akým súdy prvého a druhého stupňa v napadnutom konaní
vyhodnotili vykonané dôkazy v jeho neprospech.
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom
konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný
(podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone.
Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu,
ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb, taxatívne uvedených
ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. l/ Tr. por. Mimoriadny
opravný prostriedok - dovolanie - neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa.
Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať
ako tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Správnosť
a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti rozsahu
vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy,
nemôže zakladať žiadny z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Nie je možné,
s poukazom na dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., domáhať
sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Dovolací súd môže
posudzovať len to či súdy na zistený skutkový stav, ktorý je v dovolacom konaní daný
a nemenný aplikovali správne ustanovenia trestného zákona.
Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy
po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza
k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne
pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu
dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným
všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2
ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci,
a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie
dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť
pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ale ide o skrytú formu vyjadrenia
záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech.
Obvinený v dovolaní ďalej namietal, že v trestnom konaní nebola dostatočne preukázaná
subjektívna stránka – úmyselné zavinenie trestného činu.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 1/2011 pod č. 3, podľa ktorého dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže napĺňať poukaz na to, že vykonaným dokazovaním nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.
V súvislosti s námietkou obvineného, že súdy neaplikovali základnú zásadu trestného
konania (v pochybnostiach v prospech obvineného), najvyšší súd poznamenáva, že použitie
zásady "in dubio pro reo", ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por., prichádza do úvahy
len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú
aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť
k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci
a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka iba skutkových zistení.
Nakoľko dovolací súd skutkové zistenia nemôže skúmať, aplikácia tejto zásady v dovolaní
neprichádza do úvahy.
V súvislosti s námietkou obvineného, týkajúcej sa neprimeranosti uloženého trestu,
najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že táto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod tak,
ako to má na mysli ustanovenie § 371 ods. 1 Tr. por., a preto sa ňou dovolací súd nezaoberal.
Najvyšší súd na tomto základe, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom
zasadnutí konštatoval, že je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania uplatnených obvineným,
a preto tento mimoriadny opravný prostriedok podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. júla 2013
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová