Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/181/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. M., bývajúcej v T.,

zastúpenej JUDr. J. S., advokátom so sídlom v Ž., proti žalovanému V. M., bývajúcemu v Č.,

zastúpenému JUDr. M. H., advokátom so sídlom v B., o vypratanie nehnuteľností a o návrhu

žalovaného na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde

Čadca pod sp. zn. , v konaní o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 22. februára 2012 sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu

v Žiline z 28. februára 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. februára

2012 sp. zn. v spojení s uznesením z 28. februára 2012 sp. zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Čadca rozsudkom z 8. februára 2011 č. k. -140 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému vypratať nehnuteľnosti,

a to rodinný dom, súp. č. X., postavený na parcele CKN č. X. a parcelu CKN č. X., zastavané

2

plochy a nádvoria o výmere X. m, parcelu CKN č. X., zastavané plochy a nádvoria o výmere X.

2

m, nachádzajúce sa v katastrálnom území K., zapísané na LV č. X. (ďalej len „sporné

nehnuteľnosti“). Na základe vzájomného návrhu žalovaného určil, že je výlučným vlastníkom

sporných nehnuteľností. Žalobkyňu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania,

vrátane trov právneho zastúpenia, v sume 1 382 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na

2

účet jeho právneho zástupcu a v rovnakej lehote zaplatiť na účet Okresného súdu Čadca titulom

trov preddavkovaných štátom sumu 27,26 Eur. Okresný súd mal preukázané, že medzi

žalovaným a právnym predchodcom žalobkyne bola 15. mája 1977 uzatvorená Dohoda o predaji

a kúpe chalupy v obci K. č. X. a 17. júla 1978 Zmluva o prenájme sporných nehnuteľností na 30

rokov, z ktorých zmlúv nepriamo vyplýva, že úmysel účastníkov zmlúv smeroval k uzatvoreniu

kúpnej zmluvy na sporné nehnuteľnosti. Podľa názoru súdu nedošlo k riadnemu uzavretiu kúpnej

zmluvy, čomu bránila najmä skutočnosť, že právny predchodca žalobkyne, s ktorým žalovaný

zmluvy uzavrel, nemal riadne vysporiadané a zapísané vlastnícke vzťahy na liste vlastníctva

a skutočnosť, že v danom období nebolo možné uzatvárať kúpne zmluvy, ktorých predmetom

bola nehnuteľnosť slúžiaca na rekreačné účely, bez predchádzajúceho súhlasu príslušného

orgánu, ktorý práve v tom čase zakazoval prevod nehnuteľností pre rekreačné účely. Z tohto

dôvodu občania, ktorí mali v úmysle uzatvoriť kúpnu zmluvu, takéto situácie v tomto období

riešili práve uzatváraním nájomných zmlúv na dlhšie obdobie, až na 99 rokov s tým, že

formou nájomného vyplácali vlastníkovi sumu, ktorá zodpovedala hodnote alebo kúpnej cene

tej-ktorej nehnuteľnosti. Uvedené potvrdila súdu svedkyňa V. O. (bývalá pracovníčka Miestneho

národného výboru v K.). Zároveň potvrdila súdu, že o takýto prípad išlo i vo veci

žalovaného a predložila súdu vypracovaný znalecký posudok vyhotovený P. J. 27. októbra

1989 na účely prevodu sporných nehnuteľností. Výsluchom svedkov mal okresný súd tiež

preukázané, že od samého začiatku uzatvorenia zmlúv sa žalovaný o sporné nehnuteľnosti staral,

zveľaďoval ich, investoval do nich, o čom svedčia aj predložené doklady. V konaní mal okresný

súd ďalej preukázané, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobkyňou k sporným

nehnuteľnostiam došlo na základe osvedčenia vyhlásenia o nadobudnutí vlastníckeho práva

vydržaním, vydaného Notárskym úradom JUDr. D. S. č. NZ X., 8 rokov po smrti právneho

predchodcu žalobkyne, s ktorým žalovaný uzavrel vyššie označené zmluvy. Za neobjektívne

považoval okresný súd svedecké výpovede dcér žalobkyne, podľa ktorých mal právny

predchodca žalobkyni tvrdiť, že sporné nehnuteľnosti iba prenajal. Podľa názoru okresného súdu

skutočnosť, že medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobkyne nedošlo k uzatvoreniu

perfektnej a platnej kúpnej zmluvy, nemá vplyv na posúdenie otázky držby a vydržania sporných

nehnuteľností, pretože perfektnosť právneho úkonu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva

na základe právneho úkonu a nie pri nadobudnutí vlastníckeho práva titulom vydržania. Preto

nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným k sporným nehnuteľnostiam posudzoval i z hľadiska

3

ním tvrdeného vydržania. Poukázal na konštantnú judikatúru súdov, podľa ktorej „na rozdiel

od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod

nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia,

v čom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“ (Zbierka rozhodnutí

č. 45, zošit , strana 193). Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd

k záveru, že žalovaný nadobudol k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke právo vydržaním. Svoje

rozhodnutie právne v tejto časti odôvodnil príslušnými ustanoveniami

po jeho novelizácii s účinnosťou od 1.4.1983, ktoré poskytovali

ochranu držby a vydržania a upravovali možnosť započítania času predchádzajúcej nepretržitej

držby pred 1.4.1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr ako 1.4.1984. Vlastníctvo k veci, ktorá

mohla byť v osobnom vlastníctve, nadobudol občan, ktorý mal nepretržite v držbe hnuteľnú vec

tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov, s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky

okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí (§ 132, 135a, 868 a 872 ods. 6 Občianskeho

zákonníka). Podľa názoru okresného súdu žalovanému tak začala vydržacia lehota plynúť

od 15. mája 1977, plynula do 15. mája 1987 a skončila 16. mája 1987, účinky právnej

skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu mohli nastať najskôr 1. januára 1992 a žalovaný bol

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, bol v dobrej viere, že mu sporné nehnuteľnosti

patria (subjektívne presvedčenie žalovaného, chýbajúce pochybnosti, že by mu nehnuteľnosti

nepatrili, výpovede svedkov i listinné dôkazy). V súlade s potom

zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vypratania sporných nehnuteľností po uplynutí

doby ich nájmu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „“) a o náhrade trov konania štátu podľa

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. februára 2012 sp. zn.

v spojení s uznesením z 28. februára 2012 sp. zn. rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti a jeho

vzájomný návrh na určenie, že je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností zamietol.

Rozsudok súdu prvého vo výroku o náhrade trov konania štátu zmenil tak, že žalovaného

zaviazal k povinnosti zaplatiť na účet Okresného súdu Čadca trovy štátu vo výške 27,26 Eur

do troch dní. Rozhodnutie o náhrade trov konania účastníkov si vyhradil samostatnému

uzneseniu, ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia

vo výške 774,84 Eur a trovy zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 99,50 Eur na účet

jej právneho zástupcu do troch dní. Krajský súd rovnako ako okresný súd vychádzal z právneho

názoru, že predpokladom vydržania vlastníckeho práva je nevyhnutné kumulatívne splnenie

všetkých podmienok vydržania, a to oprávnenej držby, uplynutia zákonom určenej vydržacej

doby a spôsobilého predmetu vydržania. Na rozdiel od okresného súdu z výsledkov dokazovania

vykonaného okresným súdom vyvodil, že žalovaný v konaní nepreukázal oprávnenosť držby,

nebol objektívne ani subjektívne v dobrej viere, že mu sporné nehnuteľnosti patria, pretože mal

vedomosť o tom, že ich nebolo v danej dobe možné titulom kúpnej zmluvy previesť

do vlastníctva. Poukázal na vyjadrenie žalovaného a výpoveď svedkyne V. O.. O náhrade trov

štátu rozhodol krajský súd podľa a o náhrade trov konania podľa

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie podľa

z dôvodu podľa v spojení s a z dôvodu podľa

Odňatie možnosti konať pred súdom ( ) videl

v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v časti, v ktorej zamietol jeho návrh

na určenie vlastníckeho práva titulom spracovania veci. Nesprávne právne posúdenie (§ 241

ods. 2 písm. c) ) videl v nesprávnom právnom posúdení otázky uzavretia právneho úkonu

i nadobudnutia vlastníckeho práva titulom vydržania, resp. oprávnenosti držby. Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky navrhol rozsudok i uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Žalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila s rozhodnutím odvolacieho súdu,

dovolanie navrhla zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a a dospel k záveru, že

dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ).

Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný rozsahom podaného

dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie

odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľ nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a)

až e) a g) a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.

So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo

k odňatiu možnosti konať pred súdom ( v spojení s

).

Pod odňatím možnosti pred súdom konať ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj a nasl. a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny

poriadok priznáva.

V danej veci dovolateľ odňatie možnosti konať pred súdom ( ) videl

v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, keď sa odvolací súd nevysporiadal s jeho

návrhom na určenie vlastníckeho práva titulom spracovania veci, ktorým návrhom sa súd prvého

stupňa nezaoberal, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam nadobudol titulom vydržania.

Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa , dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

V posudzovanom prípade odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a uložil

žalovanému povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti a zamietol jeho vzájomný návrh na určenie

7

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam z dôvodu nepreukázania oprávnenosti držby

žalovaným.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ako vyhodnotil dôkazy jednotlivo i v ich

vzájomnej súvislosti v otázke vydržania vlastníckeho práva žalovaným (poukázal iba

na vyjadrenia žalovaného a výpoveď svedkyne V. O.), podľa akých právnych ustanovení

posudzoval otázku vydržania vlastníckeho práva žalovaným, resp. otázku oprávnenosti držby, na

základe akých skutkových záverov posúdil oprávnenosť návrhu žalobkyne domáhať sa

vypratania sporných nehnuteľností žalovaným (odôvodnenie v tejto časti, v ktorej vyhovel

návrhu žalobkyne spočíva len v konštatovaní zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa a uvedenia

právneho ustanovenia, podľa ktorého rozhodol) a vôbec (skutkovo ani právne) sa nezaoberal

otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným titulom spracovania veci.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu

nižšieho stupňa musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náležitosti uvedené

v ( ), pretože pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolacím súdom, tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce

skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je

logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne

odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal

za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové

zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa, ide o procesne nesprávne

rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v ,

je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred

súdom, nakoľko nemá možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel ďalej k záveru, že konanie odvolacieho súdu je

postihnuté aj inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b) v spojení s druhá veta ).

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd

prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Ak má odvolací súd za to, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( ).

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním,

z ktorého dôvodu vyhovel jeho návrhu a návrh žalobkyne zamietol. Naproti tomu odvolací súd

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a naopak, návrhu žalobkyne vyhovel a návrh žalobcu

zamietol z dôvodu nepreukázania oprávnenosti držby žalovaným. Podľa názoru odvolacieho súdu

súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery, keď chýbajúca

dobromyseľnosť žalovaného vyplývala z výpovedí žalovaného i z výpovede svedkyne V. O..

Na základe uvedeného odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa

vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery ako súd prvého stupňa bez toho, aby

sám vykonal (zopakoval) dokazovanie.

Znaky tzv. inej vady konania má tiež procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa prieči

ustanoveniu Medzi tzv. iné vady konania, majúce za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, patrí aj skutočnosť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal

z iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, že by postupoval podľa § 213 ods. 2

9

a zopakoval dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa, resp.

sám doplnil dokazovanie.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie

dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto

prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie,

na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného

prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Len takýto postup je aj

v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby

odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim v konečnom dôsledku k zmene

rozsudku súdu prvého stupňa, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom

prvého stupňa. Ak odvolací súd v prejednávanej veci tento zákonný postup nedodržal, potom pri

hodnotení dôkazov zaťažil svoje rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo vadou a konal

s rozpore s princípmi spravodlivého procesu chránenými SR a Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Obsah spisu svedčí o tom, že odvolací súd si dostatočne

neuvedomil, že ak nie sú skutkové zistenia súdu prvého stupňa správne, treba dokazovanie

v potrebnom rozsahu zopakovať ( ). Z obsahu zápisnice z pojednávania pred

odvolacím súdom (č.l. 181) vyplýva, že odvolací súd vyhlásil rozsudok bez nariadenia ústneho

pojednávania. Bez toho, aby v odvolacom konaní odvolací súd sám vypočul účastníkov a vykonal

i ostatné dôkazy, a tým zabezpečil bezprostrednosť ich vykonania pred svojím zmeňujúcim

rozhodnutím, je neprípustné, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádzajúc z iných skutkových záverov z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa ako

súd prvého stupňa. Keď si odvolací súd nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie

dôkazov v zmysle , potom sú skutkové a na ne nadväzujúce právne závery

odvolacieho súdu zatiaľ predčasné.

Pokiaľ dovolateľ ako dovolací dôvod ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že

napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti

10

zaujatých právnych záverov vzhľadom na už spomenuté vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie dostatočným podkladom.

Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok i uznesenie

odvolacieho súdu ( ) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie

( ) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľa, že

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júla 2013

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

11