Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/20/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B. I., s. r. o., A.,

IČO: X., právne zastúpený M. L., s. r. o., P., proti povinnému: R. O., nar. X., bytom N.,

o vymoženie pohľadávky 1 547,24 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Prievidza pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 26. októbra 2011, č. k.

-21 v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza z 19. apríla 2011, č. k.

-13, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .

Povinnému trovy konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

1 547,24 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval

rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu pri R.R., a. s., sp. zn. M0210021 zo

dňa 8. septembra 2010. Súdny exekútor Mgr. D. Č. následne v zmysle § 44 zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Prievidza

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prievidza uznesením z 19. apríla 2011, č. k. -13 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; ust. § 53 ods. 4, § 54 ods. 1

a ods. 2 ; až 3 a bod 1 písm. q/ Prílohy Smernice Rady č.

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady

2

č. 93/13/EHS“). V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie

zo dňa 21. januára 2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny

1 547,24 eur na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. M0210021 zo dňa 8. septembra

2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. októbra 2010 a vykonateľnosť dňa 24. októbra

2010. Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa 24. októbra 2005

bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o úvere č.

2747003805, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 1 659,70 eur, ktorý

sa zaviazal vrátiť v splátkach. Predmetná zmluva má podľa neho charakter spotrebiteľského

úveru v zmysle o spotrebiteľských úveroch.

Preskúmaním Obchodných podmienok, konkrétne čl. 9.2, vzhliadol súd prvého stupňa v takto

ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Zmluvné strany sa dohodli, že

akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere a Obchodných podmienok, budú riešené

dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných

sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so Zmluvou o úvere a Obchodnými

podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik Zmluvy o úvere alebo Obchodných

podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom

pri spoločnosti R., a. s., podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa

rozhodnutiu R., a. s., podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné.

Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. V danom prípade bola voľba riešenia sporov

v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko povinnému zmluva spolu s rozhodcovskou

doložkou bola predložená na predtlačenom formulári. Faktickým subjektom, ktorý definuje,

ako sa budú prípadné spory riešiť je v tomto prípade oprávnený, pretože tento zostavil znenie

rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Pre účely

posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa

vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní

podľa v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ale

tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach

značnú nerovnováhu podľa v znení platnom ku dňu

uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy

o úvere podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu § 53 a § 54

platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice

Rady č. 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka

nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju

3

právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný

titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to

oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu

v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno

považovať za spôsobilý exekučný titul.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 26. októbra 2011, sp.

zn. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení uviedol,

že exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je

daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu

poskytuje a o rozhodcovskom konaní (ďalej len

„ZoRK“). Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2

ZoRK ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj

bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/ alebo c/

uvedeného zákona, teda najmä, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Pred zastavením exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd

zaoberá zisťovaním najmä, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na takéto plnenie.

Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že po preskúmaní veci nezistil nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej v oprávneným namietaných okolností.

V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, ako aj ustanovenia a a vykonal aj správny výklad

citovaných ustanovení.

Odvolací súd záverom dodal, že pokiaľ bol vo veci vydaný rozhodcovský rozsudok,

ktorý vychádzal z neplatnej rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku

správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie, a preto

odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1

4

Na základe podnetu oprávneného podal proti uvedeným uzneseniam prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Navrhol, aby dovolací súd obe uznesenia zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza

na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci oboma súdmi

(ust. ) v otázke, či exekučný súd môže skúmať platnosť

rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul (rozhodcovský rozsudok).

Zároveň namietal, že v konaní došlo k vade podľa f/ (ust.

písm. a/ ) tým, že súdy nevykonali dôkazy predpísaným spôsobom a konštatovali

skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonaní dokazovania.

Nesprávne právne posúdenie veci v otázke oprávnenosti exekučného súdu skúmať

platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) odôvodnil generálny prokurátor tým, že súdy

pri jej riešení vychádzali z nesprávnej interpretácie (v dôsledku nesprávneho prekladu)

rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-40/08 zo 6. októbra 2009 vo veci

Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira (Asturcom), podľa ktorej uvedené

rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť

rozhodcovskej doložky bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu v exekučnom

konaní umožňuje alebo vylučuje. Poukázal na to, že slovenský exekučný súd by bol podľa

rozsudku Asturcom povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú

podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil

rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávneho

dôvodu vyjadrených v slovenskom hmotnom práve. Podľa názoru generálneho prokurátora

však z Exekučného poriadku, ani zo žiadneho ustanovenia iného právneho predpisu

nevyplýva možnosť exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Pre prípad, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožní s názorom

o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, generálny

prokurátor namietal aj odňatie možnosti oprávneného riadne konať pred súdom. K takémuto

nesprávnemu postupu súdov malo dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že

rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili z listiny – obchodných

5

podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali na pojednávaní s možnosťou oprávneného sa

k nemu vyjadriť.

Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi

v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa

o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o bankách“) v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere

(24. október 2005) má banka povinnosť predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy a keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo

odmietnutie návrhu), nemožno pri takto špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné

ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia.

Súdom tiež vyčítal, že na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky aplikovali

ustanovenia , ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte neboli

účinné.

Oprávnený, povinný a súdny exekútor sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky a že dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( v spojení s ) preskúmal napadnuté uznesenie exekučného

súdu i uznesenie odvolacieho súdu a dospel k záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno

vyhovieť.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi

právnym predchodcom oprávneného (P., a. s.) a povinným bola dňa 24. októbra 2005

uzavretá zmluva o úvere, v ktorej povinný okrem iného potvrdil, že sa oboznámil

s obchodnými podmienkami, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené.

V článku 9. 2 obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006) bolo uvedené, že zmluvné

strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere

a obchodných podmienok budú riešené dohodou, a že v prípade nedosiahnutia dohody klient

6

prijíma návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským

súdom zriadenom pri spoločnosti R., a. s., a že miestom rozhodcovského konania je

Bratislava.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu dovolací súd považuje za správny právny

záver exekučného i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo

platnosť rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi právnym predchodcom oprávneného

a povinným v obchodných podmienkach k zmluve o úvere z 24. októbra 2005, majúcej

charakter spotrebiteľskej zmluvy. Tento právny záver možno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods.

2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej

strany, vyplývajúcim z právnej úpravy, premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu

práv spotrebiteľa.

V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo

povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto

základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný

orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr.

aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov.

V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal

právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté

nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku

rei iudicata.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku generálneho prokurátora o odňatí možnosti

oprávneného riadne konať pred súdom tým, že súdy svoj skutkový záver o tom,

že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili z listiny - obchodných

podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali na pojednávaní s možnosťou oprávneného

sa k nemu vyjadriť.

7

Dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, boli vydané v štádiu

exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených

procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh

na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,

či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné

podmienky konania v zmysle V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd

skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) - postačujúce je

totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi

zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie

pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania

neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný

prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením

upovedomenia o začatí exekúcie. V predmetnej veci napokon oprávnený v odvolaní proti

uzneseniu exekučného súdu ani nijako nespochybnil skutkový záver tohto súdu o tom, že

rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, namietal len jeho právne závery.

Nesprávnosť dovolaním napadnutých uznesení videl generálny prokurátor aj

v nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že podľa § 93b zákona o bankách povinný nemal povinnosť prijať návrh

rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti mal vedieť.

Dotknuté ustanovenie zákona o bankách však nijako nezbavovalo právneho

predchodcu oprávneného povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej

zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje

možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne

8

v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné

a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Pokiaľ právny predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol

oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva, uzavretá so spotrebiteľom, ak

má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby

medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Oprávnený sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky

nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie

tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech

spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne

okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach

ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany

spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického

života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti

právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.

Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,

mu nemôže byť na ujmu.

Námietka generálneho prokurátora, že na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky

súdy aplikovali ustanovenia Obč. zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte

neboli účinné nemohla na vecnej správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí nič zmeniť.

Posúdiť rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku (z dôvodov už uvedených)

s následkom jej neplatnosti totiž pri použití eurokonformného výkladu (výkladu súladného

so smernicou) umožňovali už aj ustanovenia platné v čase uzavretia

zmluvy o úvere, a to § 53 ods. 3 a 4 tohto predpisu.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol.

9

Povinnému náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal, keďže

oprávnený nebol v konaní úspešný a povinný návrh na ich priznanie nepodal a v súvislosti

s týmto konaním mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. augusta 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová