Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)5ad/390173.2c1fdf.pdf
PDF · 129.32 KB
No categories available
7MCdo/20/2012
Najvyšší súd 7M Cdo 20/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B. I., s. r. o., A.,
IČO: X., právne zastúpený M. L., s. r. o., P., proti povinnej: D. Š., nar. X., bytom T.,
o vymoženie pohľadávky 958,41 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 5 Er 140/2011, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. novembra
2011, č. k. 2 CoE 439/2011-20 v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
z 29. apríla 2011, č. k. 5 Er 140/2011-9, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .
Povinnej trovy konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
958,41 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie,
Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov, sp. zn. II-2009-2049 zo dňa 27. júla 2010. Súdny exekútor Mgr. D. Č. následne
v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
požiadal Okresný súd Banská Bystrica o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 29. apríla 2011, č. k. 5Er 140/2011-9
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekúcia bola vedená na vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 958,41 eur s príslušenstvom, priznanej rozhodcovským rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Rajská 15/A, Bratislava pod sp.
zn. II/2009/2049, ktorý vydali JUDr. Richard Földeš, Mgr. Ing. Bohumil Kulajda a Mgr.
Adrián Beskyd dňa 27. júla 2010 a ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 24. septembra
2010. Súd zistil, že medzi právnym predchodcom oprávneného, spoločnosťou Poštová banka,
a. s., a povinnou bola uzatvorená zmluva o úvere č. 9826009305, na základe ktorej oprávnený
poskytol povinnej finančné prostriedky. V zmysle čl. 9.5 obchodných podmienok sa zmluvné
strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené dohodou. V prípade, že sa nedosiahne dohoda,
budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom asociácie bánk SR (RS), podľa jeho
vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu
podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre ne konečné a záväzné. Predmetná úverová
zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Exekučný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodcovskej
doložky dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou
v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná rozhodcovská doložka
sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, a preto boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného
poriadku.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. novembra
2011, sp. zn. 2 CoE 439/2011 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia poukázal na ust. § 44 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku; ust. § 45 ods. 1 písm.
b/, c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“)
a uviedol, že v predmetnej veci bol v exekučnom konaní oprávneným predložený ako
exekučný titul rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie, Bratislava pod sp. zn. II/2009/2049 vydaný rozhodcami JUDr. Richardom
Földešom, Mgr. Ing. Bohumilom Kuhajdom a Mgr. Adriánom Beskydom dňa 27. júla 2010
na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v čl. 9.5 obchodných podmienok pre úver,
ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere uzatvorenej medzi povinnou a P., a. s., ktorej súčasťou sa
stali obchodné podmienky pre úver verzia 1/2005, kde v prechodných a záverečných
ustanoveniach v bode 9.5 bola uzatvorená rozhodcovská doložka v nasledovnom znení: PB
a klient sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené dohodou. V prípade, že sa nedosiahne dohoda, budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk SR (RS), podľa jeho vnútorných
predpisov. Strany sporového konania (Strany) sa rozhodnutiu RS podriadia s tým, že toto
rozhodnutie bude pre ne konečné a záväzné. Platí pritom, že predmetné spory bude RS
rozhodovať v trojčlennom (3), senáte pozostávajúcom z dvoch rozhodcov ustanovených
Stranami a z predsedajúceho rozhodcu, ustanoveného rozhodcami nominovanými Stranami.
Dojednáva sa, že ak nebude v niektorom z písomných úkonov RS ustanovené inak, žalovaná
strana sporového konania je povinná ustanoviť do senátu svojho rozhodcu v lehote 30 dní odo
dňa, kedy jej bude zo strany RS doručená žaloba.
Odvolací súd poukázal na to, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia
súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne skúmať, či sú splnené formálne
a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým exekučný súd skúma, či
podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a či
subjekty, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektmi
uvedenými v exekučnom titule. Prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinností
na inak označený subjekt v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Rozhodcovský
rozsudok má podľa § 35 ZoRK účinky pre účastníkov ako právoplatný rozsudok. Podľa
ZoRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZoRK.
Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo
zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu
v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený
exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo
doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide
o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu,
rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva
zo Záverečných ustanovení Obchodných podmienok, ktoré sa stali súčasťou zmluvy o úvere
v tejto veci bod 9.5, exekučný súd správne právne posúdil. Podstatnou skutočnosťou
z hľadiska posúdenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia
do zmluvných dojednaní vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka, ktorá nie je individuálne dojednaná,
je spotrebiteľovi vnútená. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu
zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého prvostupňový
súd túto rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda je
absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodal, že v tomto prípade je
nepochybné, že rozhodcovská doložka bola spotrebiteľovi vnútená, bola súčasťou
obchodných podmienok dodávateľa. Spotrebiteľ teda, ak chcel od dodávateľa získať predmet
zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať.
Nemohol ovplyvniť výber rozhodcovského súdu uvedeného v predtlači zmluvy. Už táto
skutočnosť podstatne zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa. Oprávnený nijakým spôsobom povinného neupozornil, že je
možné uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu aj bez dohody o rozhodcovskej doložke.
Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú
v čase uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný Zákon o bankách č. 483/2001 Z. z.
neznamená, že banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť. Konečne,
rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú
na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ
vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom tak, ako to vyplýva
z formulárov predmetných zmlúv svojím spotrebiteľom, tým spôsobuje značnú nerovnováhu
vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom.
Odvolací súd poukázal aj na § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia predmetnej zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z uvedeného vyplýva, že
exekučný súd na predmetnú zmluvu správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka,
týkajúce sa úpravy neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Z dôvodov tak,
ako je uvedené vyššie, ide o dojednanie zvyšujúce nerovnovážne postavenie účastníkov
zmluvy tak, že vyvoláva hrubý nepomer na ťarchu spotrebiteľa, a preto ide o dojednanie,
ktoré je svojim obsahom v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob
rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená
a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny,
pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy.
V závere odvolací súd poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 24. februára 2011 č. k. IV ÚS 55/2011-19, kde Ústavný súd zaujal
stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k postupu exekučného súdu
v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve.
Na základe podnetu oprávneného podal proti uvedeným uzneseniam prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky obe uznesenia zrušil a vec vrátil Okresnému
súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym
posúdením veci oboma súdmi (ust. § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) v otázke, či exekučný súd
môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul
(rozhodcovský rozsudok). Zároveň namietal, že v konaní došlo k vade podľa § 237 f/ O. s. p.
(ust. § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p.) tým, že súdy nevykonali dôkazy predpísaným spôsobom
a konštatovali skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Nesprávne právne posúdenie veci v otázke oprávnenosti exekučného súdu skúmať
platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) odôvodnil generálny prokurátor tým, že súdy
pri jej riešení vychádzali z nesprávnej interpretácie (v dôsledku nesprávneho prekladu)
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-40/08 zo 6. októbra 2009 vo veci
Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira (Asturcom), podľa ktorej uvedené
rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť
rozhodcovskej doložky bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu v exekučnom
konaní umožňuje alebo vylučuje. Poukázal na to, že slovenský exekučný súd by bol podľa
rozsudku Asturcom povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú
podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil
rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávneho
dôvodu vyjadrených v slovenskom hmotnom práve. Podľa názoru generálneho prokurátora
však z Exekučného poriadku, ani zo žiadneho ustanovenia iného právneho predpisu
nevyplýva možnosť exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy.
Pre prípad, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožní s názorom
o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, generálny
prokurátor namietal aj odňatie možnosti oprávneného riadne konať pred súdom. K takémuto
nesprávnemu postupu súdov malo dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že
rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili z listiny – obchodných
podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali na pojednávaní s možnosťou oprávneného sa
k nemu vyjadriť.
Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi
v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa
§ 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o bankách“) v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere
(13. jún 2005) má banka povinnosť predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy a keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo
odmietnutie návrhu), nemožno pri takto špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné
ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia.
Súdom tiež vyčítal, že na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky aplikovali
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte neboli
účinné.
Oprávnený a súdny exekútor sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.
Povinná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že rešpektuje rozhodnutie
Okresného súdu Banská Bystrica a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky a že dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie exekučného
súdu i uznesenie odvolacieho súdu a dospel k záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno
vyhovieť.
V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi
právnym predchodcom oprávneného (P., a. s.) a povinnou bola dňa 13. júna 2005 uzavretá
zmluva o úvere, v ktorej povinná okrem iného potvrdila, že sa oboznámila s obchodnými
podmienkami, súhlasí s ich obsahom a potvrdzuje ich prevzatie. V článku 9. 5 obchodných
podmienok pre úver (verzia 1/2005) bolo uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že
akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, budú
riešené dohodou a že v prípade nedosiahnutia dohody, budú tieto predložené a riešené pred
Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk SR podľa jeho vnútorných predpisov. Strany
sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia a tým, že toto rozhodnutie
bude pre ne konečné a záväzné. Platí pritom, že predmetné spory bude rozhodcovský súd
rozhodovať v trojčlennom senáte pozostávajúcom z 2 rozhodcov ustanovených stranami
a z predsedajúceho rozhodcu, ustanoveného rozhodcami nominovanými stranami. Dojednáva
sa, že ak nebude v niektorom z písomných úkonov rozhodcovského súdu uvedené inak,
žalovaná strana sporového konania je povinná ustanoviť do senátu „svojho“ rozhodcu
v lehote do 30 dní odo dňa, kedy jej bude zo strany rozhodcovského súdu doručená žaloba.
Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu Najvyšší súd Slovenskej republiky
považuje za správny právny záver exekučného i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného
súdu skúmať ex offo platnosť rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou v obchodných podmienkach k zmluve o úvere
z 13. júna 2006, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase jej uzavretia. Tento právny záver možno
vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa
v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo
povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný
orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr.
aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov.
V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku
rei iudicata.
Za dôvodnú nepovažoval ani námietku generálneho prokurátora o odňatí možnosti
oprávneného riadne konať pred súdom tým, že súdy svoj skutkový záver o tom,
že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili z listiny - obchodných
podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali na pojednávaní s možnosťou oprávneného
sa k nemu vyjadriť.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, boli vydané v štádiu
exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených
procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,
či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné
podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je
totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi
zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie
pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania
neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný
prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie. V predmetnej veci napokon oprávnený v odvolaní proti
uzneseniu exekučného súdu ani nijako nespochybnil skutkový záver tohto súdu o tom, že
rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, namietal len jeho právne závery.
Nesprávnosť dovolaním napadnutých uznesení videl generálny prokurátor aj
v nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky z dôvodu, že podľa § 93b zákona o bankách povinný nemal povinnosť prijať návrh
rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti mal vedieť.
Dotknuté ustanovenie zákona o bankách však nijako nezbavovalo právneho
predchodcu oprávneného povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne
v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné
a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Pokiaľ právny predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol
oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak
má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.
Oprávnený sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky
nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinnej. Kým rešpektovanie
tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti
právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.
Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.
Námietka generálneho prokurátora, že na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky
súdy aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere
ešte neboli účinné (§ 53 ods. 4 písm. r) a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) nemohla
na vecnej správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí nič zmeniť. Posúdiť rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku (z dôvodov už uvedených) s následkom jej neplatnosti
totiž pri použití eurokonformného výkladu (výkladu súladného so smernicou) umožňovali
už aj ustanovenia Občianskeho zákonníka platné v čase uzavretia zmluvy o úvere, a to § 53
ods. 3 a 4 tohto predpisu.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol.
Povinnej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal, keďže oprávnený
nebol v konaní úspešný a povinná návrh na ich priznanie nepodala a v súvislosti s týmto
konaním jej žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. augusta 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová