Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/185/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. K., bývajúceho v Ž.,

zastúpeného JUDr. Ladislavom Potockým, advokátom, so sídlom v Žiline, Mydlárska 19,

proti žalovanému BOSTA, s.r.o., so sídlom v Ivanke pri Dunaji, Námestie padlých hrdinov 7,

IČO: 35 929 316, zastúpeného BARRISTER LEGAL, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Zámocké

schody 2/A, o náhradu mzdy, vedenej

na Okresnom súde Žilina, pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 19. septembra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

158,86 € do rúk jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Potockého, advokáta, so sídlom

v Žiline, Mydlárska 19, do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 2. februára 2012, č.k. -61 zamietol

návrh žalobcu na určenie povinnosti žalovaného prideľovať žalobcovi prácu vodiča podľa

podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve z 10. júna 2008. Žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi 4032,27 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania

rozhodol tak, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje

rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 142 ods. 1 až 3, 134

ods. 1 až 4 . Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je zamestnancom

žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 9. júna 2008 s tým, že žalobca

2

pre žalovaného vykonáva prácu vodiča (druh práce). Na základe vykonaného dokazovania

dospel k záveru, že žalovaný skutočnosť skončenia pracovného pomeru na základe ústnej

dohody nepreukázal. Poukázal na to, že nepredpisuje pre ukončenie

pracovného pomeru dohodou písomnú formu, avšak v prípade sporu, či došlo alebo nedošlo

k uzavretiu dohody, absencia písomnosti svedčí skôr v prospech neuzavretia úkonu. Mal

za to, že v konaní nebolo preukázané, že medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom

ako zamestnancom došlo k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, a teda že

pracovný pomer trvá. Na základe skutočnosti, že žalovaný neprideľuje žalobcovi prácu usúdil,

že na strane zamestnávateľa existujú prekážky, pre ktoré žalobca ako zamestnanec nemôže

prácu vykonávať, a preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok na náhradu

mzdy za obdobie od 1. júna 2010 do 30. apríla 2011 vo výške žalovanej pohľadávky. Nárok

žalobcu na určenie, že žalovaný je žalobcovi povinný prideľovať prácu vodiča v zmysle

dohodnutých podmienok práce v pracovnej zmluve, zamietol. S poukazom na ustanovenie

konštatoval, že zamestnávateľ je povinný (okrem iného)

prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu

a dodržiavať ďalšie podmienky. V prípade, že mu prácu neprideľuje, uvedená skutočnosť je

sankcionovaná povinnosťou zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy

s výnimkou v zákone uvedených dôvodov, ktoré sa na uvedenú vec nevzťahujú. O náhrade

trov konania rozhodol podľa

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 19. septembra 2012,

sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, pričom uviedol, že

v ostatnej časti sa rozsudku súdu prvého stupňa nedotýka. Konštatoval, že súd prvého stupňa

riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu záveru, keď

v zmysle zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy

za obdobie od 1. júna 2010 do 30. apríla 2011 vo výške 4032,27 € z dôvodu prekážok

na strane zamestnávateľa. Stotožnil sa s vyhodnotením skutkových okolností uvedených

v dôvodoch rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal v súlade

s ustanovením Poukázal aj na zaužívanú súdnu prax - rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. - podľa ktorého plynutie

prekluzívnej lehoty na podanie žaloby zamestnanca na neplatnosť skončenia pracovného

pomeru pri neexistencii tohto právneho úkonu zamestnancovi vôbec neplynie. Konštatoval, že

ustanovenie sa vzťahuje len na tie prípady, ak ku skončeniu pracovného

pomeru došlo niektorým zo spôsobov, vypočítaných v ustanovení § 59 ods. 1 Zákonníka

3

práce. Mal za to, že na základe výsledkov dokazovania nebolo preukázané, že by medzi

žalobcom a žalovaným došlo k rozviazaniu pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60

k 31. máju 2010. Z tohto dôvodu nebol žalobca povinný (a oprávnený) sa

domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa ,

keďže existencia skončenia pracovného pomeru dohodou v konaní preukázaná nebola.

Na základe uvedených skutočností rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku ako

správny podľa a potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

podal dovolanie žalovaný. Namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p) a že napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Vyslovil v ňom právny názor, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným sa skončil

platne k 31. máju 2010, nakoľko ani súd prvého stupňa ani odvolací súd nerozhodli

o skončení pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným. Nesúhlasil s názorom súdov

nižšieho stupňa o plynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty s poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. . Mal za to, že dvojmesačná

lehota v zmysle ustanovenia začína plynúť dňom, kedy sa pracovný

pomer mal skončiť a nie dňom, kedy sa pracovný pomer skončil. Tu zároveň poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 1997, sp.zn.

. Namietal, že odvolací súd a súd prvého stupňa pochybili, keď nezobrali

do úvahy námietku žalovaného týkajúcu sa preklúzie práva žalobcu na domáhanie sa určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany súdu, pričom na takúto námietku má súd

prihliadať ex offo. V závere dovolania zhrnul, že podľa jeho názoru žalobca nesplnil

podmienky na poskytnutie náhrady mzdy od žalovaného, a teda žalobcovi v žiadnom prípade

nevznikol nárok na vyplatenie náhrady mzdy v sume 4032,27 €. Navrhol, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Žalobca navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť, pričom si súčasne uplatnil aj

právo na náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovaného nie je podľa až 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným). Žalovaný uvedenú vadu konania nenamietal a ani

dovolací súd nezistil, že by v konaní k takejto vade konania došlo.

Dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k inej vade konania

( ).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Žalovaný ďalej namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho

6

dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Žalobca si náhradu trov dovolacieho konania

uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho

konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú mu poskytol

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovaného (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004

Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu

tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške

151,05 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 € )]

predstavuje spolu 158,86 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová