Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2f9/389189.8c06a1.pdf
PDF · 108.98 KB
No categories available
3Cdo/105/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 105/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. I., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. B. M., advokátom, spol. s r.o., so sídlom v N., proti ţalovaným
1/ D. O., zastúpenej JUDr. E. M., advokátkou so sídlom v K., 2/ T. M., bývajúcej v K., 3/ Ž.
M., bývajúcej v K., 4/ Ľ. M., bývajúcej v K., 5/ M. K., naposledy bývajúcej v P., zastúpenej
opatrovníkom J. I., bývajúcim v K., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenej
na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 11 C 86/2009, o dovolaní ţalovanej 1/ proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline z 23. augusta 2012 sp. zn. 9 Co 106/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaná 1/ je povinná do troch dní zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 79,58 € na účet JUDr. B. M., advokáta, spol. s r.o., so sídlom v N., vedený
vo V., a.s. pod č. X..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca rozsudkom (v poradí tretím) z 22. septembra 2011 č.k.
11 C 86/2009-258 určil, ţe nehnuteľnosť v k.ú. D., zapísaná na LV č. X. ako parcela č. KN X.
2
– trvalé trávnaté porasty vo výmere X. m(ďalej len „nehnuteľnosť“), patrí v podiele 5/24 do
dedičstva po O. M., narodenom X. a zomrelom X., a v podiele 19/24 do dedičstva po J. M.,
narodenej X. a zomrelej X.. Naliehavý právny záujem ţalobkyne na poţadovanom určení
videl v jej tvrdení, ţe je dedičkou. Z vykonaného dokazovania zistil, ţe O. M. (otec
ţalobkyne) bol ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľnosti v podiele 5/24; jeho vlastníctvo
je zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. X.. J. M. (matka ţalobkyne) bola ku dňu svojej
smrti vlastníčkou nehnuteľnosti v podiele 19/24, ktorý zdedila po (svojom manţelovi) O. M.,
hoci bol zapísaný ešte na jeho právneho predchodcu (otca) Š. M. (čo potvrdzuje rozhodnutie
Štátneho notárstva v Čadci z 29. septembra 1986, sp. zn. 3 D 357/86). Uvedené nemôţe byť
spochybnené skutočnosťou, ţe ţalovaná 1/ si dala vlastnícke právo k nehnuteľnosti osvedčiť
notárskou zápisnicou a následne zapísať do katastra nehnuteľností na seba. Ţalovanú 1/
zaviazal zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.); voči ţalovaným 2/ aţ
5/ ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju ţalobkyňa neuplatnila.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovanej 1/ rozsudkom z 23. augusta 2012 sp. zn.
9 Co 106/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
Poukázal na rozsiahle dokazovanie, správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu
prvého stupňa, i na náleţité odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Námietky
ţalovanej 1/ o nesprávnosti právnych záverov súdu prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodné
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, podľa ktorých boli O. M. a J. M. ku dňu ich
smrti vlastníkmi nehnuteľnosti v zistených podieloch. Tvrdenie ţalovanej 1/ o nedostatku
naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na poţadovanom určení neuznal, nakoľko ţaloby
dedičov o určenie, ţe tá – ktorá vec patrí do dedičstva, súdna prax beţne akceptuje. Pokiaľ
ţalovaná 1/ namietala, ţe predmetom ţaloby nemalo byť určenie, ţe nehnuteľnosť patrí do
dedičstva po O. M. a J. M., ale určenie, ţe O. M. a J. M. boli ku dňu ich smrti vlastníkmi
nehnuteľnosti, konštatoval, ţe otázku, aký druh určovacej ţaloby zvoliť, treba posudzovať pre
kaţdý prípad osobitne, s prihliadnutím na to, aby sa určovacím rozsudkom neobišiel zákonný
postup pri prejednaní dedičstva po tom – ktorom poručiteľovi; v prejednávanej veci vlastnícke
právo poručiteľov i veľkosť ich spoluvlastníckych podielov vyplývali z listinných dôkazov
(list vlastníctva, rozhodnutie v dedičskej veci), preto je rozsudok dostatočným podkladom pre
účely (ďalšieho) dedičského konania. Dovolanie v tejto otázke nepripustil vzhľadom na to, ţe
otázka je uţ súdnou praxou riešená, pričom právne názory na jej riešenie sú jednotné –
v oboch prípadoch ide o posúdenie, či bol poručiteľ v čase smrti vlastníkom veci. O trovách
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., s prihliadnutím na
to, ţe ţalobkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná 1/ dovolanie, ktoré odôvodnila
nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na (v poradí
druhý, odvolacím súdom zrušený) rozsudok súdu prvého stupňa z 8. apríla 2010 č.k.
11 C 86/2009-186, ktorým bola ţaloba zamietnutá z dôvodu, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe
by jej právni predchodcovia O. M. a J. M. boli ku dňu ich smrti spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti. Namietala, ţe O. M. nikdy nevlastnil podiel 5/24, pretoţe kúpna zmluva
uzavretá s K. M., rod. B. (jeho matkou a starou matkou ţalobkyne), na základe ktorej sa tak
malo stať, bola súdom určená za neplatnú. J. M. zase nemohla vlastniť podiel 19/24, pôvodne
patriaci Š. M. (otcovi O. M. a starému otcovi ţalobkyne), nakoľko tento nebol prejednaný ani
v dedičskom konaní po Š. M., a teda uţ vôbec nemohol byť predmetom dedičstva po O. M.,
po ktorom ho mala zdediť ona. Súdom vyčítala i nesprávne posúdenie naliehavého právneho
záujmu ţalobkyne na poţadovanom určení, ktorý podľa jej názoru nie je daný. Zdôraznila, ţe
otázka o určenie, či tá – ktorá vec (ne)patrí do dedičstva, sa môţe riešiť len v konaní, ktorého
účastníkmi sú iba do úvahy pripadajúci dedičia poručiteľa. Vo vzťahu dedičov k tretím
osobám (tu ţalovanej 1/) sa však takýmto určením postavenie dedičov nevyrieši, nakoľko
v dedičskom konaní nie je moţné prejednať vlastníctvo k nehnuteľnosti zapísané v prospech
iného vlastníka bez toho, aby tomu predchádzalo konanie o určenie vlastníctva k týmto
nehnuteľnostiam – a v takom konaní by vzhľadom na jeho sporový charakter súd mohol
rozhodnúť len o vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho smrti. Odvolací súd však napriek
výslovnej ţiadosti ţalovanej 1/ nepripustil v tejto otázke proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.
Z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd „dovolaniu vyhovel.“
Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe nie sú splnené procesné
podmienky jeho prípustnosti, preto ho navrhla odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ţalovaná 1/ dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
ţiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Procesné vady konania podľa § 237 O.s.p. v dovolaní namietané neboli a dovolací
súd ich existenciu nezistil. Dovolanie preto ani podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je.
Dovolanie je odôvodnené výhradne nesprávnosťou právnych záverov zaujatých
súdmi niţších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/
O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)pouţili správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili
(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila, ţe odvolací súd nekonal správne, keď napriek jej návrhu
nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, dovolací súd uvádza, ţe ustanovenie § 238
ods. 3 O.s.p. oprávňuje odvolací súd zaloţiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania
(len) vtedy, ak toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Posúdenie existencie
zásadného právneho významu vyplýva z právneho posúdenia veci, preto patrí súdu, a nie
účastníkom konania. Zákonná úprava prípustnosti dovolania je kogentná; v prípade,
ak odvolací súd prípustnosť dovolania nevysloví, ako je tomu v danej veci, dovolací súd nie
je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj napr.
R 38/1993).
Keďţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania voči
ţalovanej 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa si náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila
podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“). Dovolací súd priznal ţalobkyni
náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval
uţ pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby – písomné vyjadrenie
k dovolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky) vo výške 58,69 €, čo spolu s náhradou výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,63 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky), a 20 % DPH (13,26 €; § 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkom 79,58 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. septembra 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková