Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_73S-23-2020.pdf
PDF · 300.93 KB
Case nature
Area
Subarea
73S/23/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: J. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XX, XXX XX B., občan Slovenskej republiky, právne zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Repákom, so sídlom Krížna 47, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, so sídlom Švermova 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: BlazeCut s.r.o., so sídlom Brusnicová 3299/7, 900 25 Chorvátsky Grob, IČO: 44 361 432, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou LITVÁKOVÁ A SPOL., s.r.o., so sídlom Sliačska 1/A, 831 02 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu žalovaného č. UV 7760/II-91-2020 zo dňa 5. októbra 2020, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Ďalšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Úradu priemyselného vlastníctva SR (ďalej len „žalovaný“) bol doručený návrh spoločnosti BlazeCut, s.r.o., Brusnicová 3229/7, Chorvátsky Grob (ďalej len „ďalší účastník“) na výmaz úžitkového vzoru č. 70760 s názvom „Samohasiace automatické požiarne zariadenie a spôsob protipožiarnej ochrany“ majiteľa J. F., V. XX, B. (ďalej len „žalobca“), ktorý bol odôvodnený tým, že napadnutý úžitkový vzor nespĺňa podmienky ochrany podľa § 4 v spojení s § 7 a § 8 zák. č. 517/2007 Z. z. o úžitkových vzoroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 517/2007 Z.z.“). Ďalší účastník svoj návrh oprel o dokumenty D1 až D12b. Podľa ďalšieho účastníka napadnutý úžitkový vzor poskytuje samohasiace automatické požiarne zariadenie, ktorého podstata spočíva v tom, že je tvorené hadicou, ktorej konce sú uzavreté prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek, vnútri hadice je hasiaca látka s koncovkou - uzatváracou skrutkou, pričom hadica je prispôsobená narušeniu jej tesnosti účinkom požiaru. Napadnutý úžitkový vzor poskytuje spôsob protipožiarnej ochrany predmetov. Podľa ďalšieho účastníka takéto samohasiace automatické zariadenie a spôsoby protipožiarnej ochrany sa využívali dávno pred podaním prihlášky napadnutého úžitkového vzoru, čo vyplýva aj z predložených dokumentov D1 až D12b, na základe čoho napadnutému technickému riešeniu chýba novosť a vynálezcovská činnosť. Ďalej sa ďalší účastník v návrhu zaoberal konkrétnymi prekážkami vyplývajúcimi z jednotlivých predložených dokumentov. Zaujal tiež stanovisko k predloženým upraveným nárokom na ochranu v tom zmysle, že majiteľ v nich sám uznáva nenovosť znakov presunutých do predvýznakovej časti nároku na ochranu. Podľa jeho názoru dokumenty D1, D2 a D3 sú priamo na prekážku novosti
a vynálezcovskej činnosti všetkých návrhov upravených nárokov na ochranu. Žalobca ako majiteľ napadnutého úžitkového vzoru nesúhlasil s návrhom ďalšieho účastníka a jeho dôvodmi.
2. Žalovaný dňa 05.02.2019 vydal rozhodnutie č. UV 7760/I-10-2019, ktorým úžitkový vzor č. 7760 vymazal z registra úžitkových vzorov a zároveň kauciu vrátil navrhovateľovi (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaný poukázal na obsah návrhu ďalšieho účastníka na výmaz napadnutého úžitkového vzoru a jeho odôvodnenie, ako aj na vyjadrenie žalobcu ako majiteľa napadnutého úžitkového vzoru. Poukázal ďalej na to, že formulácia nárokov na ochranu v konaní o zápis úžitkového vzoru do registra je výlučne vecou prihlasovateľa a preto aj po zápise v konaní o návrhu na výmaz z dôvodu, že napadnutý úžitkový vzor nespĺňal podmienky na jeho zápis do registra, bude rešpektovať vôľu majiteľa pokiaľ ide o upravené znenie nárokov na ochranu za predpokladu, že majiteľom navrhované znenie spĺňa zákonné požiadavky. Presná formulácia nárokov na ochranu pritom môže mať vplyv aj na ďalšie prípadné konania týkajúce sa čiastočne vymazaného zapísaného úžitkového vzoru. Žalovaný najskôr posúdil zapísané pôvodné znenie nárokov na ochranu, nakoľko až na základe výsledku takéhoto posúdenia by v prípade, že znenie pôvodných nárokov na ochranu nespĺňalo podmienku zápisu vzhľadom na namietané dokumenty by pristúpil k hodnoteniu, či by majiteľom navrhované zmenené znenie nárokov na ochranu vyhovovalo požiadavkám stanoveným zákonom. Napadnutý úžitkový vzor č. 7760 s názvom „Samohasiace automatické požiarne zariadenie a spôsob protipožiarnej ochrany“ bol zapísaný do registra úžitkových vzorov dňa 24.03.2017 s právom prednosti od 31.05.2016 so znením nárokov na ochranu vyplývajúcich z bodov 1 až 17. Nároky na ochranu vymedzujú predmet, na ktorý je udelená ochrana podľa § 14 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z. a v prípade zapísaného úžitkového vzoru slúžia ako podklad na vysvetlenie jednotlivých znakov technického riešenia. Žalovaný na základe hodnotenia namietaných dokumentov prístupných verejnosti skonštatoval, že za skorší stav techniky v súlade s § 7 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z.z. možno považovať dokumenty D2 až D12 B, pri ktorých bolo preukázané ich zverejnenie pred dátumom prednosti napadnutého riešenia. Tieto dokumenty zároveň predstavujú materiály podľa § 8 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z.z., podľa ktorého sa pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti neprihliada na obsah patentových prihlášok, a iných dokumentov. Na dokument D1 neprihliadal, nakoľko tento bol zverejnený neskôr dňa 05.09.2016, pričom prihláška napadnutého úžitkového vzoru bola podaná 30.05.2016, avšak v zmysle § 77 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 517/2007 Z.z. dôkaz D1 predstavuje relevantný stav techniky pri posudzovaní splnenia podmienky novosti. Pri dokumente D3e nebolo hodnoverne preukázané jeho zverejnenie. Žalovaný ďalej uviedol, že pri posudzovaní novosti úžitkového vzoru, v porovnaní jeho obsahu s relevantným dokumentom známym zo stavu techniky, sa takého hodnotenie robí vždy len vzhľadom na obsah jedného dokumentu. Riešenie sa nepovažuje za nové, ak sú všetky jeho znaky uvedené v nárokoch na ochranu zverejnené v jednom namietanom dokumente. Pri hodnotení novosti je nevyhnutné posudzovať dokument stavu techniky v jeho úplnosti a nie je prípustné vyvodzovať závery, ktoré sa líšia, alebo sú v rozpore s tým, čo je možné z dokumentu rozpoznať, ak je posudzovaný ako celok. Kombinovať informácie známe z viacerých dokumentov nie je možné, avšak v zmysle rozhodnutia Sťažnostného Senátu Európskeho patentového úradu T 332/87, pri skúmaní novosti môžu byť kombinované rôzne časti jedného dokumentu za predpokladu neexistencie dôvodov brániacich odborníkov vytvoriť takúto kombináciu. Porovnaním znaku pôvodného hlavného nároku so znakmi namietaného dokumentu D1 žalovanému vyplynulo, že porovnávané zariadenia sa zhodujú vo všetkých technických znakoch a tak mohol skonštatovať, že o vzťahu k namietanému dokumentu D1 pôvodný nárok nie je nový. Pôvodné závislé nároky 7 až 11 však považoval za nové. Siedmy pôvodný nárok na ochranu spĺňal podmienky novosti aj voči dokumentu D2, D3a, D3b, D3c, D3d, D3f, D3g, D3h, D3i, D4, D5, D6, D7, D8, D9, D10, D11, D12a, D12b. To znamená, čo sa týka posúdenia novosti napadnutého riešenia vo vzťahu k pôvodným nárokom na ochranu žalovaný uzavrel, že pôvodné nároky 1 až 6 nespĺňajú podmienku novosti v zmysle § 7 zákona č. 517/2007 Z z. vzhľadom na namietaný dokument D1. Ďalší v poradí 7. nárok bol na základe porovnania s namietanými dokumentmi D2 až D12 posúdený ako spĺňajúci podmienku novosti a preto aj na ňom závislé pôvodné nároky 8 až 11 možno považovať za nové a rovnako za nový možno považovať aj pôvodný spôsobový nárok 12 a na ňom závislé nároky 13 až 17, keďže ide o spôsob protipožiarnej ochrany predmetov pomocou nového zariadenia. Následne žalovaný posudzoval ďalšiu podmienku a to bolo splnenie vynálezcovskej činnosti len pre nároky na ochranu, ktoré boli posúdené ako nové, teda pre pôvodné nároky 7 - 17. Posudzoval v zmysle zásad metódy „problém - riešenie“, na základe ktorej je v maximálnej možnej miere zachovaná objektívnosť v procese hodnotenia tohto kritéria patentovateľnosti t.j. hodnotenia vynálezcovskej činnosti na základe stanovenia objektívneho technického problému. Vlastný postup hodnotenia vynálezcovskej činnosti rozdelil na viaceré časti. Cieľom napadnutého
úžitkového vzoru, bolo poskytnúť jednoduché samohasiace automatické požiarne zariadenie, ktoré umožní flexibilnú inštaláciu v rôznych podmienkach inštalácie, čo bolo dosiahnuté technickým riešením opísaným v napadnutom úžitkovom vzore, ktorým je zariadenie s jednoduchou a účinnou konštrukciou, kde samotný plášť hadice tvorí nielen nosič a obal hasiacej látky, ale predstavuje aj detekčný prvok, pričom detekcia prítomnosti plameňa je výsledkom inherentnej vlastnosti použitého materiálu hadice a preto je detekčná schopnosť zariadenia výnimočne spoľahlivá a dlhodobá. K tvrdeniu majiteľa - žalobcu , že výhodou technického riešenia podľa napadnutého úžitkového vzoru je zvýšenie životnosti, spoľahlivosti, možného prevádzkového tlaku žalovaný uviedol, že z odpisu zapísaného úžitkového vzoru riešenie takéhoto problému nijako nevyplýva. Na základe podrobného rozboru namietaných dokumentov žalovaný považoval dokument D2 za najbližší stav techniky, keďže okrem rovnakého účelu a cieľa obsahuje najviac spoločných technických znakov s napadnutým riešením. Na základe porovnania a hodnotenia nárokov plynúcich z napadnutého úžitkového vzoru ako aj z dokumentu D2 žalovaný uzavrel, že v prípade znaku 2 pôvodného nároku na ochranu 7 ide o konkréte riešenie, ktoré je v plnej miere a bez zvyšku obsiahnutého vo všeobecnom riešení s rovnakým technickým účinkom známe z dokumentu D2 a tak uvedený technický znak napadnutého úžitkového vzoru a namietaného dokumentu D2 možno považovať za technický ekvivalent. Tak isto predtým uzavrel, že v opísanom zariadení podľa dokumentu D2 s bližšie nešpecifikovanou trvalou uzatvorenou hadicou a aj v zariadení podľa pôvodného nároku na ochranu 7, s hadicou uzatvorenou pomocou pevne nalisovaných koncoviek, sa dosiahne rovnaký technický účinok. Vybavenie jedného konca hadice tlakovým ventilom na plnenie hasiacej látky vyplýva aj z namietaného dokumentu D2 aj keď nepriamo, a rovnako patrí k bežnej a rutinnej práci odborníka v danej oblasti techniky a predstavuje tak všeobecné vedomosti odborníka z danej oblasti techniky. Na základe všetkých posúdených skutočností žalovaný zhodnotil zariadenie podľa pôvodného nároku na ochranu 7 v spojení s nárokmi 3 až 6 a v spojení s nárokom 1 a 2 ako zrejme predstavujúce len alternatívne riešenie, ktoré vyplýva pre odborníka v danej oblasti techniky z namietaného dokumentu D2 v spojení s dokumentom D3f a všeobecnými vedomosťami odborníka v danej oblasti, a zariadenie podľa pôvodného nároku č. 7 tak nespĺňalo podmienku vynálezcovskej činnosti. Výsledkom vynálezcovskej činnosti nebolo ani riešenie podľa nároku 8 v spojení s nárokmi 1 až 7, nároky 9 a 10, nárok 11 v spojení s nárokmi 1 až 10, ktoré nespĺňali podmienku vynálezcovskej činnosti vzhľadom na namietané dokumenty predložené ďalším účastníkom. Ani nárok 17 nesplnil vynálezcovskú činnosť, vzhľadom na dokument D2 a ďalšie. Ďalej žalovaný posudzoval návrh z hľadiska zmenených nárokov na ochranu. Podľa žalovaného, z predchádzajúceho posúdenia splnenia vynálezcovskej činnosti predmetu pôvodného hlavného nároku na ochranu napadnutého úžitkového vzoru je zrejmé, že žalobca v hlavnom návrhu na zmenené nároky nezohľadnil v oprávnenom nároku na ochranu znak vyplývajúci z namietaného dokumentu D2 (konce hadice sú trvale uzatvorené), ktorý bol vyhodnotený ako technický ekvivalent znaku (konce hadice 1 sú uzatvorené prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek - tri) a doplnil ho o znak „hadica- 1 má na svojom povrchu teplomer“, ktorý ako už bolo uvedené vyššie rieši technický problém diagnostikovania blížiaceho sa momentu narušenia detekčnej hadice, ktorý nastáva pri teplote nad 120 oC, na vyriešenie čoho je potrebná len bežná a rutinná práca odborníka v danej oblasti techniky. Keďže žalobca takouto úpravou hlavného návrhu na zmenené nároky nevymedzil jeho predmet tak, aby odstránil nesplnenie podmienky vynálezcovskej činnosti, vzhľadom na namietaný dokument D2 v spojení s dokumentom D3f a všeobecnými vedomosťami odborníkov v danej oblasti, žalovaný hlavný návrh na zmenené nároky odmietol. Rovnako nezohľadnil relevantný stav techniky vyplývajúcej z namietaného dokumentu D1 v spojení s dokumentom D3f ani pri prvom, druhom a treťom pomocnom návrhu a preto bolo potrebné pomocné návrhy odmietnuť. Čo sa týka spôsobového nároku 7 citovaného v treťom pomocnom návrhu žalovaný v súvislosti s ním odkázal na konštatovanie v súvislosti s pôvodnými nárokmi na ochranu 14, 16 a 17. Závislé nároky 3 až 6 na nároku 1 alebo 2, alebo na niektorom z predchádzajúcich nárokov a závislý nárok 8 na nároku 7 tretieho pomocného návrhu, obsahujú len znaky, ktoré boli obsiahnuté v pôvodných závislých nárokoch 5, 7, 9, 10 až 14 čo bolo zdôraznené v namietaných dokumentoch D2 v spojení s prvým obrázkom z galérie obrázkov s dokumentom D2 a v dokumentoch D3f, D3d, D3b alebo D3c, a v spojení so všeobecnými vedomosťami odborníka v danej oblasti techniky nespĺňal podmienky ochrany, a preto ani tieto nároky žalovaný nemohol akceptovať. Ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobca v hlavnom návrhu na zmenené nároky a tiež v prvom druhom a treťom pomocnom návrhu doplnil závislý nárok 2 na nároku 1, ktorým len spresnil druh použitého teplomera, ktorý má detekčná hadica na svojom povrchu tak, že ide o teplomer s termochromatickým farbivom. Tento znak sa pôvodne nachádzal v pôvodnom závislom nároku 11 a v súvislosti s ním platí to isté, čo už bolo uvedené pri pôvodnom nároku 11, t. j. monitorovanie momentu dosiahnutej detekčnej teploty, pomocou akéhokoľvek teplomera dokáže vyriešiť nielen odborník v danej oblasti, ale aj laik bez potreby vynaloženia vynálezcovskej činnosti. Vzhľadom na uvedené skonštatoval, že
žiadna z uvedených verzii nárokov nevyhovuje ust. § 8 zák. č. 517/2007 Z.z. a teda nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti a preto bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku prvostupňového rozhodnutia. K návrhu na vykonanie ústneho pojednávania žalovaný uviedol, že z predloženého návrhu na výmaz a k nemu priložených dokumentov, ako aj z ďalších podaní navrhovateľa a z vyjadrení žalobcu, boli zrejmé všetky skutočnosti potrebné na vydanie rozhodnutia vo veci a žalobcovi bol stanovený dostatočný priestor na vyjadrenie sa k návrhu na výmaz ako aj na prípadné predloženie rôznych verzií nárokov na ochranu, ktoré by spĺňali podmienky patentovateľnosti, vzhľadom na namietané dokumenty, a preto žalovaný nepovažoval zvolanie ústneho konania za potrebné.
3. O rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol predseda žalovaného rozhodnutím č. UV 7760/II-91-2020 zo dňa 05.10.2020 tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia po vymedzení obsahu prvostupňového rozhodnutia, podaného rozkladu, ako aj vyjadrení k nemu, predseda žalovaného uviedol, že preskúmal prvostupňové rozhodnutie v rozsahu uvedenom v podanom rozklade, ako aj zákonnosť vedeného správneho konania, ktoré mu predchádzalo a posúdil dôvody uvádzané účastníkmi konania. Ďalej pred samotným posúdením merita veci poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 4 zák. č. 517/2007 Z.z. je technické riešenie spôsobilé na ochranu úžitkovým vzorom, ak je nové, je výsledkom vynálezcovskej činnosti a priemyselne využiteľné. Poukázal na to, pokiaľ ide o podmienku vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z., táto sa považuje za splnenú vtedy, ak technické riešenie, ktoré je predmetom úžitkového vzoru pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky. V súvislosti s hodnotením splnenia podmienky vynálezcovskej činnosti uviedol, že zatiaľ čo novosť riešenia je možné hodnotiť zásadne len na základe informácii pochádzajúcich z jedného zdroja a kombinácia informácií z viacerých zdrojov je neprípustná, pri hodnotení vynálezcovskej činnosti je možné uplatnenie kombinácie informácií pochádzajúcich z dvoch alebo viacerých zdrojov, ako aj so všeobecnými poznatkami odborníka v danej oblasti techniky. K tvrdeniu žalobcu o nesprávnom vyhodnotení znaku „konce sú uzavreté prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek“ poukázal na skutočnosť, že nikde v uvedenom odseku napadnutého rozhodnutia žalovaný netvrdil, že trvalé uzatvorenie predstavuje technický ekvivalent pevného nalisovania, pretože sa odvolával na znak (2), ktorý je potrebné posudzovať v celom svojom význame vyplývajúcom z kontextu prvostupňového rozhodnutia. Z rozboru na strane 33 prvostupňového rozhodnutia vyplýva jasná definícia technických znakov zadefinovaných a posudzovaných žalovaným kde sa uvádza, že pod znakom (2) sa rozumie skupina vzájomne súvisiacich znakov: „je tvorené hadicou (1), ktorej konce sú uzavreté prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek (3)“, t.j. žalovaný neposudzoval trvalé uzatvorenie voči pevnému nalisovaniu koncoviek, ale trvalo uzatvorenú hadicu, voči hadici uzatvorenej pevne nalisovanými koncovkami. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu o pochybení prvostupňového orgánu vo výklade výrazov „pevne“ a „trvale“ sú neopodstatnené, keďže sami o sebe ani v spojení s významom „uzatvorenej“ bez ďalších súvisiacich znakov nie sú nikde v prvostupňovom rozhodnutí posudzované. Z tohto dôvodu považoval predseda žalovaného ďalšiu argumentáciu žalobcu súvisiacu s výkladom uvedených výrazov za irelevantnú a ďalej sa s ňou nezaoberal. Ďalej dôvodil, že z preskúmania predmetu ochrany napadnutého úžitkového vzoru tak, ako je zadefinovaný v nárokoch na ochranu č. 1 a 7 napadnutého úžitkového vzoru vyplýva, že v nárokovanom samohasiacom automatickom požiarnom zariadení sú na koncoch hadice koncovky nielen umiestnené, ale že hadica je nimi aj uzatvorená. Či ide o trvalé, alebo dočasné uzatvorenie nie je bližšie špecifikované, na základe čoho je potrebné v súlade s konštatovaním majiteľa, rozsah ochrany vyplývajúcej zo znenia nároku na ochranu č. 7 napadnutého úžitkového vzoru v spojení s nárokom na ochranu č. 1 vnímať v tom zmysle, že pokrýva obidve možnosti, t.j. pevne nalisované koncovky umožňujú tak trvalé ako aj dočasné resp. rozoberateľné uzatvorenie, pričom podstatnou zostáva tá skutočnosť, že priamo koncovkami (3) sú konce hadice (1) uzatvorené. V opise systému Proteng zverejneného v dokumente D2 sa uvádza, že tento je tvorený trvalo uzatvorenou špeciálnou hadičkou (výhodne z polyamidu), v ktorej sa nachádza pod tlakom plynový hasiaci prostriedok. Samotné spustenie systému je aktivované teplotou nad 120 °C. Podľa prvého obrázku z galérie obrázkov je jeden koniec hadičky systému Proteng vybavený manometrom, pričom oba konce hadice sú opatrené zmršťovacím PVC chráničom. Na základe uvedeného rozboru a porovnania predseda žalovaného zastával rovnaký názor ako žalovaný, že v porovnávaných prípadoch je dosahovaný výsledok rovnaký a to, že uzatvorením hadice sa zabraňuje úniku natlakovanej hasiacej látky z nej. Zhodne so žalovaným považoval riešenie podľa dokumentu D2 za riešenie týkajúce sa všeobecného, bližšie nešpecifikovaného spôsobu uzatvorenia koncov hadice, avšak na rozdiel od názoru žalovaného, predseda žalovaného nepovažoval riešenie uzatvorenia koncov hadice pomocou pevne nalisovaných koncoviek za technický ekvivalent všeobecného riešenia, ale za účelový výber
zo spôsobov uzatvorenia hadice, akými odborník v danej oblasti disponoval v čase pred podaním vyhlášky napadnutého úžitkového vzoru. V tejto súvislosti skonštatoval aj to, že nalisovanie koncoviek na hadice akéhokoľvek druhu je považované za technológiu dobre známu v stave techniky pred podaním prihlášky napadnutého úžitkového vzoru, rovnako ako sú známe považované aj výhody dosahované týmto spôsobom uzatvárania, či osadzovania. Samotný výber konkrétneho spôsobu uzatvorenia hadice samohasiaceho automatického požiarneho zariadenia je pre odborníka v danom odbore považovaný za rutinnú záležitosť neprinášajúci neočakávané výhody a účinky, ktorá nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti. Dôkazom, že spôsob upevnenia koncoviek na hadice nalisovaním nepredstavuje pre odborníka vynaloženie vynálezcovského úsilia je aj skutočnosť, že z obsahu napadnutého úžitkového vzoru nijakým spôsobom nevyplýva, že majiteľ by bol nútený riešiť akýkoľvek problém súvisiaci s výberom spôsobu upevnenia koncoviek na uzatvorenie hadice samohasiaceho a automatického zariadenia podľa napadnutého riešenia. S ohľadom na uvedené predmet nároku na ochranu č. 7 napadnutého úžitkového vzoru, týkajúcej sa hadice trvalo uzatvorenej prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek, vyhodnotil ako vyplývajúci zrejmým spôsobom z dokumentu D2 v kombinácii so všeobecnými vedomosťami odborníka v danom odbore, nevyžadujúci si vynaloženie akejkoľvek vynálezcovskej činnosti. Čo sa týka predmetu nároku na ochranu č. 7 napadnutého úžitkového vzoru, v rozsahu ochrany ktorého je hadica dočasne (nie trvale) uzatvorená prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek, predseda žalovaného poukázal na obsah videozáznamu, ktorý reprezentuje dokument D3f, ktorého hodnotenie je vykonané žalovaným, žalobca nijakým spôsobom nenapadol. Tento dokument zverejňuje samohasiace požiarne zariadenie „BlazeCut“. Toto zariadenie je vo videozázname v čase 0: 13 až 0:18 a v čase 1:46 vyobrazené a jasne rozlišuje, že pozostáva z ohybnej plastovej hadičky, ktorá je opatrená koncovkami na jednom konci s manometrom a druhom konci s tesniacou skrutkou. Aj keď sú koncovky hadičky tohto zariadenia kompaktne obalené, hrany tesniacej skrutky na konci koncovky sú dobre rozpoznateľné. Pre odborníka v danom odbore je bezpochyby jasné, že šesťhranná úprava koncovky tesniacej skrutky slúži na použitie kľúča a že takéto ukončenie/ uzatvorenie hadice je rozoberateľné, t.j. dočasné. Ako už bolo konštatované, voľba akým spôsobom jej koncovka, ktorá či už trvalo, alebo dočasne uzatvára hadicu, upevnená na koncoch hadice, je považovaná za rutinnú záležitosť neprinášajúcu neočakávané výhody a účinky. Na základe uvedeného bolo potrebné predmet nároku na ochranu č. 7 napadnutého úžitkového vzoru, týkajúcu sa hadice dočasne (nie trvalo) uzatvorenej prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek vyhodnotiť, ako vyplývajúci zrejmým spôsobom z dokumentu D3f v kombinácii so všeobecnými znalosťami odborníkov v danom odbore, nevyžadujúci si vynaloženie akejkoľvek vynálezcovskej činnosti. V súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi sa hodnotenia vynálezcovskej činnosti nároku na ochranu č. 7 napadnutého riešenia, ktoré boli prevzaté z pôvodného nároku na ochranu č. 6, predseda žalovaného uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že príkladom bezventilového prevedenia je spôsob, keď sa do celého balenia hadice v metráži naplní a natlakuje hasiaca látka a pri udržaní tlaku sa v rozstupoch konce hadice zatavia. Zastával názor, že s týmto argumentom je možné súhlasiť a tvrdenie žalovaného, že „vybavenie jedného konca hadice tlakovým ventilom na plnenie hasiacej látky vyplýva z namietaného dokumentu D2 aj keď nepriamo“. Na druhej strane však zdôraznil, že ak je odborník v danom odbore postavený pred otázku, ako riešiť problematiku výmeny, alebo dopĺňania hasiacej látky v samohasiacom automatickom požiarnom zariadení známom v stave techniky, je vybavenie jedného konca hadice tlakovým ventilom rutinnou záležitosťou, nakoľko vedomosť o funkcii tlakového ventilu a možnosti jeho použitia v konštrukcii koncovky hadice je považovaná za všeobecnú vedomosť odborníkov v danom odbore. V znení nároku na ochranu č. 6 napadnutého úžitkového vzoru je jasne zadefinovaný účel, na ktorý má tlakový ventil (5) slúžiť a to naplnenie hadice (1) hasiacou látkou (2). Sledujúc tento účel je odborník v danej oblasti techniky schopný vybaviť jeden koniec hadice samohasiaceho automatického požiarneho zariadenia tlakovým ventilom len na základe jeho všeobecných vedomostí bez potreby vynaloženia akéhokoľvek vynálezcovského úsilia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti predseda žalovaného v súlade s názorom žalovaného skonštatoval, že predmet nároku na ochranu č. 7 napadnutého úžitkového vzoru vyplýva pre odborníka v danej oblasti techniky, z namietaného dokumentu D2 v spojení s dokumentom D3f a všeobecnými vedomosťami odborníka v danej oblasti a preto v plnom rozsahu (trvalého aj dočasného uzatvorenia hasiacej látky v hadici) nespĺňa požiadavku vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z. Pokiaľ ide o argumenty majiteľa - žalobcu ku konkrétnemu použitiu hasiaceho zariadenia, ktoré je predmetom nároku na ochranu č. 17 napadnutého úžitkového vzoru, najmä pokiaľ ide tvrdenie, že aplikácia hasiaceho zariadenia vnútri dopravníka na tuhé palivo nevyplýva so stavom techniky a do jeho vnútra by odborník pri bežnej rutinnej činnosti smeroval trysku hasiace zariadenia, avšak zásobník sa hasiacou látkou bežného hasiaceho zariadenia by sa do dopravníka nedal umiestniť, predseda žalovaného konštatoval, že celá argumentácia žalobcu je založená na porovnaní
bežného hasiaceho zariadenia tvoreného zásobníkom hasiacej látky rôznych objemov s hasiacim zariadením tvoreným uzatvorenou hadicou naplnenou hasiacou látkou. Žalobca svoju argumentáciu založil na porovnávaní konštrukčne úplne odlišných zariadení a teda je zjavné, že takto výrazne konštrukčne odlišné hasiace zariadenie si budú vyžadovať aj úplne odlišnú aplikáciu v zabezpečovanom objekte. Stav techniky známy verejnosti pred dňom, od ktorého prislúcha právo prednosti napadnutého úžitkového vzoru tvoria aj dokumenty D2 a D3d (v prípade dokumenty D3b, D3c, D3f, D3g, D3h) predložené navrhovateľom (ďalším účastníkom). Vo všetkých týchto namietaných dokumentoch ide o samohasiace požiarne zariadenie tvorené uzatvorenou hadicou naplnenou hasiacou látkou, pričom v konkrétnych realizáciách podľa dokumentu D2 je viditeľná aplikácia samohasiaceho zariadenia v priamej blízkosti motora osobného automobilu a v realizáciách podľa dokumentu D3d aj priamo v motorovom priestore. Vychádzajúc z uvedeného stavu techniky bolo podľa predsedu žalovaného nutné skonštatovať, že umiestnenie samohasiaceho požiarneho zariadenia známeho z dokumentov D2 a D3d, prípadne z iných dokumentov vnútri dopravníka na tuhé palivo, zohľadňujúc možné konštrukčné prevedenia samotného dopravníka, predstavuje pre odborníka v danej oblasti techniky len rutinnú činnosť, ktorá si nevyžaduje vynaloženie žiadnej vynálezcovskej činnosti. Z uvedeného mu vyplynulo, že žalovaný pri posudzovaní predmetu nároku na ochranu č. 17 napadnutého úžitkového vzoru postupoval správne a argumenty žalobcu v tejto veci možno považovať za nedôvodné. Ďalej k námietkam žalobcu spochybňujúcim názor žalovaného ohľadom predmetu nároku na ochranu č. 1 v hlavnom návrhu, ako aj v prvom až treťom pomocnom návrhu na zmenené nároky na ochranu napadnutého úžitkového vzoru uviedol, že riešená technická úloha sa môže preformulovať aj bez toho, aby bola súčasťou pôvodného opisu a postoj prvostupňového orgánu - žalovaného, že niektorý problém nebol v napadnutom úžitkovom vzore riešený, nie je pre objektívne hodnotenie vynálezcovskej činnosti relevantný. V zmysle rozhodnutia sťažnostného Senátu Európskeho patentového úradu vo veci T 530/90 je preformulovanie technického problému vzhľadom na najbližší stav techniky prípustné za predpokladu, že problém bol takisto vyjasnený a nárokované riešenie bolo odvoditeľné z prihlášky ako celku jej pôvodnom podaní. Na základe uvedeného sú argumenty žalobcu v rozpore so zavedenou praxou a akékoľvek domáhanie sa zmeny formulácie problému, ktorý by mal napadnutý úžitkový vzor riešiť, bez jej podloženia v pôvodnom podaní, je potrebné považovať za neoprávnené. Ako dôvod nesúhlasu s posúdením nároku na ochranu č. 1 hlavného návrhu na zmenené nároky, do znenia, ktorého bol presunutý znak, že hadica (1) má na svojom povrchu teplomer žalobca uviedol, že úloha zo stavu techniky nevznikla vo forme „ako merať teplotu“, ale bola posilnená v zmysle „ako zvýšiť bezpečnosť tlakového zariadenia“. Podľa predsedu žalovaného je z prvostupňového rozhodnutia nesporné, že žalovaný sa nijakým spôsobom nezmieňoval ani sa nezaoberal otázkou ako merať teplotu, ale v súlade s tvrdením žalobcu, že umiestnením teplomera na zriadení sa sleduje úlohou informovať o blížiacej sa aktivácii zariadenia a v súlade s problémom vyplývajúcim zo znenia napadnutého úžitkového vzoru, sa zaoberal otázkou ako bol vyriešený problém diagnostikovania blížiaceho sa momentu narušenia detekčnej hadice, ktorý nastáva pri teplote nad 120 °C. Logickou úvahou bolo teda, že na získanie informácií o blížení sa k dosiahnutiu udanej kritickej teplote slúži teplomer, pričom na jeho výber nie je potrebné vynaložiť žiadnu vynálezcovskú činnosť. Zariadenie, na ktoré je požadovaná ochrana je samohaciace zariadenie tvorené hadicou, v ktorej je hasiaca látka pod tlakom. Ako sa uvádza sa strane 2 riadky 43-46 napadnutého úžitkového vzoru, k narušeniu celistvosti hadice dochádza účinkom zvýšenej teploty, alebo zvýšeného tlaku hasiacej látky v hadici, z čoho je zrejmé, že v prípade ak chceme monitorovať nejakú fyzikálnu veličinu umožňujúcu informovať okolie o blížiacej sa aktivácii zariadenia môže to byť len sledovanie teploty, alebo tlaku. Podľa žalobcu sa v prípade tlakového zariadenia monitorovanie tlaku rieši meraním tlaku. Na tento účel slúži manometer, pričom jeho inštalácia na samohasiacom zariadení, ktoré je tvorené uzatvorenou hadicou, s natlakovanou hadicou, hasiacou látkou je známa z dokumentu D2. Na základe uvedeného skonštatoval, že nahradením monitorovania tlaku monitorovaním teploty predstavuje len ďalšiu alternatívu známeho riešenia a vybavenia hadice s natlakovanou hasiacou látkou teplomerom, za účelom monitorovania blížiaceho sa momentu jej narušenia a aktivácia jej zriadenia predstavuje len rutinnú činnosť. Samotné umiestnenie teplomera na zriadení známom zo so stavu techniky je dané výberom druhu teplomera, ako aj samotnou konštrukciou zabezpečovaného objektu a požiadavkami užívateľa. K argumentom žalobcu ohľadne výhodnosti použitia teplomera s termochromatickým farbivom predseda žalovaného poznamenal, že takýto teplomer a jeho funkcia je všeobecne dobre známa a pri jeho výbere je logické jeho umiestnenie na povrchu meraného objektu, pričom sa ním budú dosahovať len tie účinky, ktoré sú vopred očakávané. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že dôkazom, že umiestnenie teplomera na povrchu hadice nepredstavuje pre odborníka vynaloženie vynálezcovského úsilia je aj to, že z obsahu napadnutého úžitkového vzoru nijakým spôsobom nevyplýva, že by bol žalobca nútený riešiť akýkoľvek problém súvisiaci s výberom teplomera
a jeho umiestnenia na hadici samohasiaceho automatického zariadenia podľa napadnutého riešenia. S ohľadom na všetky uvedené dôvody predseda žalovaného súhlasil so stanoviskom žalovaného, že monitorovanie momentu dosiahnutia kritickej teploty pomocou akéhokoľvek teplomera dokáže vyriešiť nielen odborník v danej oblasti, ale aj lajk bez potreby vynaloženia vynálezcovskej činnosti. Na základe uvedeného skonštatoval, že nárok na ochranu č. 1 hlavného návrhu na zmenené nároky nespĺňal podmienku vynálezcovskej činnosti vo vzťahu k dokumentu D2, v spojení so všeobecnými vedomosťami odborníka v danej oblasti. K námietkam žalobcu, že znenie nároku na ochranu č. 3 v prvom až treťom pomocnom návrhu na zmenené nároky vylučuje trvalé uzavretie hadice, čím je takéto riešenie v protiklade s riešením podľa dokumentu D2, predseda žalovaného odkázal na už uvedené hodnotenie riešenia, v rozsahu ochrany ktorého je hadica dočasne uzatvorená prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek vyplývajúca z rozsahu nárokov na ochranu napadnutého riešenia voči riešeniu obsiahnutému v dokumente D3f v spojení so všeobecnými vedomosťami odborníkov v danej odbore. Opakovane skonštatoval, že dokument D3f poskytuje videozáznam zariadenia, v ktorom je jasne zobrazené, že toto pozostáva z ohybnej plastovej hadičky, ktorá je opatrná koncovkou na jednom konci s manometrom a na druhom konci s tesniacou skrutkou, t.j. zo zariadenia tvoreného dočasne uzatvorenou hadicou naplnenou hasiacou látkou, ktorého koncovky sú opatrené farebnou fóliou plniacou funkciu, aby sa predišlo drobným zraneniam pri manipulácii so zariadením a aby sa kovovými koncovkami nepoškodili prípadné citlivé okolité predmety pri inštalácii zariadenia. Rovnako opakovane zdôraznil, že voľba, či je koncovka upevnená na koncoch hadice nalisovaním, alebo inými odborníkovi známym spôsobom je považovaná za rutinnú záležitosť neprinášajúcu neočakávané výhody a účinky. Rutinnou záležitosťou je podľa predsedu žalovaného aj vybavenie jedného konca hadice tlakovým ventilom za účelom dosiahnutia plnenia hadice hasiacou látkou, ako aj vybavenia hadice teplomerom za účelom monitorovania blížiaceho sa momentu narušenia a aktivácie zariadenia. V zmysle uvedeného predseda žalovaného skonštatoval, že predmet ochrany definovaný v nároku na ochranu č. 1 v druhom až treťom pomocnom návrhu na zmenené nároky je potrebné odmietnuť z dôvodu, že žiadna z uvedených verzií nárokov nevyhovuje ust. § 8 zák. č. 517/2007 Z.z, teda nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu ohľadom potreby nariadeného ústneho pojednávania a jeho požiadavky o jeho nariadenie v prípade, ak návrh na výmaz nebude zamietnutý predseda žalovaného konštatoval, že konanie pred úradom je ovládané zásadou písomnosti. Ústne pojednávanie správny orgán nariadi obligatórne, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo fakultatívne v prípade, ak to vyžaduje povaha veci, najmä aj sa tým prispeje k jej objasneniu (§ 21 ods. 1 Správneho poriadku). Zároveň platí, že ak o návrhu na výmaz úžitkového vzoru nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania, úrad určí dátum ústneho pojednávania (§ 45 ods. 7 zák. č. 517/2007 Z.z.). Účastník konania teda na nariadenie ústneho pojednávania nemá právny nárok, resp. má právo byť prizvaný na ústne pojednávanie v prípade, ak sa v rámci správneho konania vykonalo. Avšak samotné rozhodnutie o tom, či ústne pojednávanie v danej veci má opodstatnenie, teda či prispeje k objasneniu skutkových okolností prípadu, prislúcha výlučne správnemu orgánu. V posudzovanom prípade podľa orgánu rozhodujúceho o rozklade povaha veci nevyžaduje, aby v konaní o rozklade podanom majiteľom - žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo nariadené ústne pojednávanie. Písomné podania predložené účastníkmi konania v rámci prvostupňového a druhostupňového konania považoval predseda žalovaného za dostatočné pre rozhodnutie v predmetnej veci, nakoľko sú z nich zrejmé, všetky skutočnosti potrebné na vydanie rozhodnutia o rozklade. Vzhľadom na uvedené predseda žalovaného nepovažoval za dôvodné žiadosti žalobcu na nariadenie ústneho pojednávania vyhovieť. Pokiaľ išlo o argumenty žalobcu uvedené v podanom rozklade, že ústne pojednávanie mohlo poskytnúť efektívnu platformu na vysvetlenie rozdielov medzi napadnutým úžitkovým vzorom a najbližším stavom techniky, ktorý bol stanovený až v napadnutom rozhodnutí a ku ktorému sa majiteľ mohol vyjadriť až v rozklade a tiež, že odmietnutie ústneho pojednávania predstavuje ukrátenie možnosti účinne sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam, predseda žalovaného považoval tieto argumenty za nedôvodné. Žalobcovi bol v konaní na prvom stupni poskytnutý dostatočný priestor na vyjadrenie sa k navrhovateľom podanému návrhu na výmaz napadnutého úžitkového vzoru, teda nebol ukrátený na žiadnych procesných právach, pričom podkladom prvostupňového rozhodnutia boli podania obidvoch účastníkov konania. Námietku žalobcu, že k otázke najbližšieho stavu techniky sa mohol vyjadriť až v rozklade, nepovažoval za dôvodnú a poznamenal, že žalobca pred vydaním prvostupňového rozhodnutia mal k dispozícii návrh na výmaz napadnutého úžitkového vzoru spolu so všetkými jeho prílohami a teda mohol sa vyjadriť ku všetkému, čo bolo podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia, čo aj urobil. K tvrdeniu žalobcu, že výmaz z registra úžitkových vzorov predstavoval podstatný zásah do udeleného práva, ktorý môže byť urobený len za predpokladu, že žalobcovi nebude upreté žiadne procesné právo na obranu predseda žalovaného skonštatoval, že žalobcovi neboli v posudzovanom prípade upreté žiadne
procesné práva. Na doplnenie uviedol, že zákon č. 517/2007 Z. z. umožňuje vykonať úžitkového vzoru z registra, ak sa v konaní začatom na návrh tretej osoby, alebo z úradnej moci preukáže splnenie zákonných podmienok. V závere sa predseda žalovaného stotožnil so záverom žalovaného, že riešenie podľa úžitkového vzoru č. 7760 s názvom „Samohasiace automatické požiarne zariadenie a spôsob protipožiarnej ochrany“ nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 zák. č. 517/ 2007 Z.z. a preto žalovaný rozhodol správne, keď napadnutý úžitkový vzor na základe podaného návrhu vymazal z registra úžitkových vzorov. V rozsahu podaného rozkladu a po posúdení dôvodov uvedených v podanom rozklade ďalej skonštatoval, že v preskúmavanom prípade neboli zistené také dôvody, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, alebo zmeniť, nakoľko bolo výsledkom vecne správneho posúdenia a bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
4. Žalobca podal správnu žalobcu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, kde vo vzťahu k uplatnenej metóde „problém - riešenie“ uviedol, že pred jej aplikáciou sa treba vyvarovať tzv. ex post facto analýzy (rozhodnutie Európskeho patentového úradu vo veciach T 564/89, T 645/92, T 79/93, T 73/96). Aj náročné technické problémy môžu mať riešenia, ktoré sa pri spätnom pohľade zdajú vlastne zjavné a jednoduché, pri posudzovaní vynálezcovských činností je však nejednotné zdržať sa tohto spätného pohľadu. Ďalej súhlasil s tým, že ako najbližší stav techniky bol určený dokument D2, avšak nesúhlasil s tézou, že riešenie podľa napadnutého úžitkového vzoru vyplývalo z dokumentu D2 zrejmým spôsobom. Najmä v nadväznosti na § 44 ods. 5 zák. č. 517/2007 Z.z. tvrdil, že dokument D2 predstavuje prekážku vynálezcovskej spôsobilosti úžitkového vzoru prinajhoršom čiastočne, pričom, ak sa dôvody výmazu týkajú úžitkového vzoru čiastočne, úžitkový vzor sa vymaže z registra len v rozsahu primeranom zisteným dôvodom a to zmenou nároku na ochranu. V zmysle § 45 ods. 3 zák. č. 517/2007 Z.z. žalobca takéto zmenené nároky v priebehu konania predložil a to vo vyjadrení z 05.03.2018. Žalobca tvrdil, že takto vymedzený zmenený prvý nárok spĺňa podmienky podľa § 4 zák. č. 517/2007 Z.z. vrátane podmienky vynálezcovskej činnosti, nakoľko odborník v danej oblasti by nedospel k riešeniu podľa zmeneného nároku 1, teda k riešeniu zahŕňajúcemu pevne nalisovanej koncovky a teplomer, zrejmým spôsobom, ale že takéto riešenie je práve výsledkom vynálezcovskej činnosti. Preukázal pritom na kľúčovú skutočnosť, že žalobca je ideálne situovaný na to, aby túto vynálezcovskú činnosť s ohľadom na dokument D2, ako najbližší stav techniky posúdil, nakoľko dokument D2 predstavuje skoršie riešenie žalobcu samotného. Situácia je v tomto prípade v istom smere jednoduchšia, odborníka v danej oblasti netreba „modelovať“, ale je ním v skutočnosti sám žalobca, ako vynálezca riešenia podľa dokumentu D2. Žalobca ako odborník v danej oblasti sám najlepšie vie, že riešenie podľa úžitkového vzoru v znení hlavného návrhu pre neho nevyplynulo zrejmým spôsobom z jeho skoršieho riešenia. Technický problém, ktorý žalobca pracujúc dovtedy s riešeným podľa dokumentu D2 riešil, možno definovať ako „zvýšenie bezpečnosti samohasiaceho nariadenia“. Fungovanie tohto zariadenia opísal na prípade jeho umiestnenia v motorovom priestore (príklady 2 a 3 v zapísanom úžitkovom vzore). Samohasiace zariadenie pozostáva z hadice naplnenej hasiacou látkou. V prípade zvýšenia teploty v prostredí motora nad akceptovateľnej hodnoty dôjde k prederaveniu hadice a hasiaca látka prudko vytečie do okolia motora a uhasí vznikajúci požiar. Proces hasenia je rýchly a podobá sa výbuchu. Samohasiace zariadenie funguje čisto mechanicky, nevyžaduje senzory teploty, nevyžaduje softvér, ktorý by údaje z prostredia vyhodnocoval a spúšťal hasenie atď. Pre tento prípad je obzvlášť dôležité, že takého samohasiace zariadenie nevyžaduje teplomer, t.j. senzor teploty. Hadica totiž sama prehorí, čím sa spustí hasenie, teplomer je nadbytočný. Ďalej uviedol, že vynálezcovská činnosť sa často prejavuje v riešení, ktoré je neintuitívne, zbytočné, nadbytočné, či neekonomické. V tomto prípade nie je nijako zrejmé, akú funkciu má teplomer vykonávať v zariadení, ktoré hasí aj bez teplomera. Odborník v oblasti samohasiacich zariadení prirodzene nebude do zariadení len tak dopĺňať súčiastky, ktoré zvyšujú náklady aj bez toho, aby malo zjavný efekt. Odborník by sa v takomto prípade uspokojil s mechanizmom, kedy hadica prehorí a tým sa požiar hasí. Nie je nijako zjavné, prečo by sa tu mali dopĺňať nejaké senzory, či teplomery. Uvažovanie žalobcu však práve preto, že bolo vo vyššie uvedenom zmysle kontraintuitívne a redundantné, bolo vynálezcovské. To je tak povediac negatívne vnímanie vynálezcovstva ako deviácia od štandardnej praxe. Tu však žalobca vedel pozitívne vysvetliť, prečo k deviácii došlo. Žalobca toto riešenie vynašiel, keď začal modelovať situáciu, v ktorej bezpečnosť takéhoto zariadenia však nie je - napriek uvažovaniu, na ktorej je odborník danej oblasti zvyknutý, dokonalá. Žalobca konkrétne modeloval situáciu, kedy vodič zastaví vozidlo napr. na doplnenie vody do odstrekovačov, alebo kvôli prehrievajúcemu sa motoru a otvorí kapotu. Počas tohto úkonu je riziko, že hadica s hasiacou látkou sa aktivuje. Hasiaca látka je pritom extrémne natlakovaná, aby hasenie nebolo
prudké a rapídne. Pokiaľ však vodič v čase spustenia hasenia má otvorenú kapotu, takéto spustenie hasiacej látky ho môže zraniť alebo prinajmenšom vystrašiť. Teplomer na povrchu hadice však rieši práve takéto bezpečnostné riziko. Vodič totiž vďaka teplomeru okamžite po otvorení kapoty vidí, či je hadica tesne pred prasknutím a zariadenie tesne pred spustením, alebo či môže ďalej v motore pracovať. Teplomer môže mať napr. formu prúžku, ktorý mení zafarbenie pri stúpajúcej teplote, napr. teplomer „termochromatické farbivo“. V praxi tak vodič otvorí kapotu a bude vidieť, že hadica je napr. zelená a teda môže pracovať, alebo je tmavočervená a musí kapotu rýchlo zavrieť, lebo hrozí spustenie samohasiaceho zariadenia. Žalovaný sa však s týmito skutočnosťami nijako nevysporiadal, na čo ho žalobca v rozklade upozornil. Predseda žalovaného v napadnutom rozhodnutí na strane 13, pri samotnom posúdení argumenty žalobcu opätovne ignoroval a bez akéhokoľvek hlbšieho vysvetlenia označil aplikáciu takéhoto teplomera za rutinnú záležitosť. Žalovaný takýmto spôsobom aplikoval onen neprípustný spätný pohľad, neprípustnú „ex post facto“ analýzu, čím pri svojej správnej úvahe jednoznačne vybočil z medzí ustanovených zákonom. Umiestnenie teplomera je podľa žalobcu rutinnou záležitosťou iba v prípade, že dokáže identifikovať vyššie uvedený bezpečnostný nedostatok zariadení. Nakoľko však ide o veľmi špecifický nedostatok a nakoľko jeho identifikácia vyžaduje uvažovanie, ktoré ide proti intuitívnym požiadavkám hospodárnosti a efektivity zariadení, na identifikovanie tohto bezpečnostného nedostatku nie je absolútne nič účinné. Ide práve o exemplárny príklad vynálezcovskej činnosti. Žalovaný nedokázal poukázať na jediný prípad v stave techniky, v ktorom by sa obdobný bezpečnostný nedostatok riešil, resp. v ktorom by sa riešil použitím teplomera. Dôležité je, že teplomery na tlakových nádobách v stave techniky sú vždy prispôsobené na meranie teploty vo vnútri nádoby, nie na jej povrchu. Prvý nárok úžitkového vzoru, pritom definuje dôležité umiestnenie teplomera na povrchu, čo nemá žiaden ekvivalent v preukazovanom stave techniky, ktorý pozná umiestnenie teplomera vzduchu v chránenom požiarnom priestore, alebo pozná teplomer látky vo vnútri nádoby, ale nepozná teplomer na povrchu tlakovej nádoby s hasiacou látkou. Žalovaný sa tak uspokojil s tézou o rutinnosti teplomera bez toho, aby sa akokoľvek hlbšie zaoberal konkrétnou argumentáciou žalobcu a bez toho aby sa zaoberal jeho nezvyčajným umiestnením na povrchu. Žalovaný sa tým dopustil niekoľkých pochybení, ktoré môžu mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. V rozhodnutí absentujú dôvody ku kľúčovej otázke, v spise absentuje akékoľvek podklady - akékoľvek dokumenty na potvrdenie tézy o rutinnosti takéhoto riešenia tohto bezpečnostného problému a žalovaný tak dospel k nesprávnemu právnemu názoru, že úžitkový vzor v znení zmenených nárokov podľa hlavného názoru nespĺňa podmienku vynálezcovskej činnosti. Len pre úplnosť dodal, že pevne nalisované koncovky riešia komplementárne ten istý bezpečnostný problém tým, že - na rozdiel od napr. skrutkovaných koncoviek - spevňujú zariadenia ako celok, a to aj v situácií otvorenej kapoty. Kľúčový vynálezcovský krok však spočíva v použití teplomera na povrchu hadice za účelom riešenia konkrétne identifikovaného a nezjavného bezpečnostného rizika. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca namietal, že v konaní navrhoval ústne pojednávanie, na ktorom by bolo možné vypočuť žalobcu, ktoré prichádzalo do úvahy v nadväznosti na § 45 ods. 7 zák. č. 517/2007 Z.z., pričom žalovaný tieto návrhy len formalisticky bez hlbšieho odôvodnenia zamietol. Podľa žalobcu je pritom jasné, prečo zameranie ústneho pojednávania na výsluch žalobcu ako majiteľa a zároveň pôvodcu/vynálezcu úžitkového vzoru bolo v tomto prípade viac než vhodné. Totiž ako najbližší stav techniky bol určený dokument D2, t.j. skoršie riešenie žalobcu. Vynálezcovská činnosť sa posudzuje s ohľadom na odborníka v danej oblasti. V tomto prípade však neexistuje povolanejší odborník v danej oblasti ako samotný žalobca. On najlepšie vie, ako dokument D2 interpretovať, čo rieši, či nerieši, prečo nerieši to, čo nerieši a akými úlohami sa odborník riadil, keď z dokumentu D2 dospel k riešeniu nárokov zmenených podľa hlavného návrhu. Výsluchom žalobcu na ústnom pojednávaní bolo možné efektívne a jednoducho objasniť, aký konkrétny technický problém vynálezca riešil, najmä či bol tento problém - tento konkrétny bezpečnostný nedostatok - v pôvodnom riešení podľa D2 zjavný. Tvrdenia žalovaného, že žalobca mal dostatok možností sa písomne vyjadriť neobstoja z dôvodov, že žalobca je síce technik, ale nie je patentový právnik. V konaní bol teda pochopiteľne zastúpený právnym patentovým zástupcom, ktorý ani pri najlepšej vôli nemôže plne sprostredkovať žalobcove úvahy, pri vynaliezaní riešenia podľa úžitkového vzoru. Žiadne písomné vyjadrenie plne nenahrádza osobný dialóg, tvárou tvár medzi žalovaným a žalobcom. Ak by šlo o interpretáciu dokumentu tretej strany, tak samozrejme písomné konanie mohlo byť dostatočné. Ak však ide o interpretáciu dokumentu D2, ktorého pôvodcom je takisto žalobca, tak žalovaného nezáujem o vypočutie a osobné vysvetlenie žalobcu je nepochopiteľný. Na výsluchu žalobcu sa mohlo zistiť, či posilnenie ochrany prostredníctvom teplomera s ohľadom na modelované bezpečnostné riziká súviselo s tým, že žalobca sa už s podobnými bezpečnostnými incidentmi stretol, resp. podnet na takéto riešenie prišiel od ustarostených klientov, alebo bol výsledkom tvorivej duševnej činnosti samotného žalobcu vysoko nad rámec bežných bezpečnostných otázok. Ak by išlo k druhý prípad, bol by to silný argument
v prospech vynálezcovskej povahy takéhoto riešenia. Žalobca uvažoval aj ďaleko nad rámec toho čo je zvykom, čo všetko zlé by sa v súvislosti s fungovaním takého samohasiaceho zariadenia mohlo stať a to aj v prípade, že v skutočnosti sa to ešte nikde nestalo. Cieľom žalobcu totiž nie je len reagovať na nehody a korigovať nedostatky, ktoré sa objavia v reálnom používaní, ale aj nehody, ktoré sa možno ešte nikdy nestali, anticipovať a zariadiť, aby sa skutočne nikdy nestali. Problém je, že žalobca taký dôkaz nemá, akým spôsobom založiť do spisu, vzhľadom na to, že podľa § 58 ods. 5 zák. č. 517/2007 Z.z. v konaní pred žalovaným sú neprípustné čestné vyhlásenia. Žalobca nemôže teda doložiť tento dôkaz spočívajúci v jeho výpovedi do spisu vo forme čestného vyhlásenia a jediný spôsob ako ho doložiť do spisu je forma výsluchu na ústnom pojednávaní. Žalovaný tak podľa žalobcu nedostatočne zistil skutočný stav a odmietol dostatočne zistiť skutkový stav napriek tomu, že žalobca navrhoval zákonný dôkazný prostriedok. Žalovaný poučil aj zásadu súčinnosti s účastníkom konania. Záverom navrhoval prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie žalovanému.
Vyjadrenie žalovaného, ďalšieho účastníka a žalobcu
5. Žalovaný vo vyjadrení v správnej žalobe uviedol, že vzhľadom na koncepciu správnej žaloby sa v nej v podstate namietajú len dve skutočnosti a to na jednej strane, že správna úvaha žalovaného vybočila z medzí a hraníc zákona č. 517/2007 Z.z. v súvislosti s hodnotením splnenia podmienky vynálezcovskej činnosti prvého nároku v hlavnom návrhu na zmenené nároky na ochranu a na druhej strane, že žalovaný porušil ustanovenia o konaní tým, že nevyhovel návrhu žalobcu na nariadenie ústneho pojednávania. S dôvodmi na základe ktorých bola žaloba podaná sa žalovaný nestotožnil a o obe rozhodnutia, napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie, považoval za správne, náležité, a zrozumiteľne odôvodnené a vydané v súlade s platnými právnymi predpismi a na základe riadne zisteného skutkového stavu. Ďalej uviedol, že blízky vzťah žalobcu k riešeniu opísanému v dokumente D2 nijako nezaručuje, že má predpoklady k objektívnemu a správnemu hodnoteniu požiadaviek vymedzených zákonom o úžitkových vzoroch. Práve objektívny prístup je pre žalovaného zásadným východiskom pre posudzovanie existencie alebo neexistencie vynálezcovskej činnosti v konkrétnom riešení. Predseda žalovaného v druhostupňovom rozhodnutí dostatočne objasnil výklad hodnotenia požiadavky vynálezcovskej činnosti stanovenej v § 8 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z. V napadnutom rozhodnutí tiež niekoľkokrát uviedol, že pri hodnotení splnenia podmienky vynálezcovskej činnosti je možné uplatnenie kombinácie informácii pochádzajúcich z dvoch alebo viacerých zdrojov, ako aj kombinácie so všeobecnými poznatkami odborníkov v danej oblasti techniky. Posúdenie zrejmosti riešenia vychádza z pojmu „zrejmý spôsob“, ktorý sa vykladá ako niečo zjavné, čo nie je vybočením alebo skokom z normálneho technologického vývoja, vyplýva z doterajšieho stavu techniky, teda nevyžaduje mimoriadne schopnosti alebo inovačné nadanie nad rámec schopnosti, ktoré možno u odborníka predpokladať. Pod pojmom odborník treba rozumieť osobu, ktorá je v zásade informovaná o všetkom, čo patrí k všeobecnému stavu vedomostí v príslušnom odbore alebo osobou s kvalifikáciou obvyklou pre riešenie úloh v určitej oblasti techniky (dôvodová správa k § 8 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z.). Žalovaný pri rozhodnutí o výmaze postupoval metódou „problém - riešenie“, ktorá bola detailne rozpísaná a objasnená v prvostupňovom rozhodnutí. Jednotlivé kroky vykonanej žalovaným žalobca nenamietal, čím súhlasil so stanoviskom žalovaného, že cieľom napadnutého úžitkového vzoru bolo poskytnúť „jednoduché samohasiace automatické požiarne zariadenie, ktoré umožní flexibilnú inštaláciu v rôznych podmienkach inštalácie“, čo bolo dosiahnuté technickým riešením opísaným napadnutom úžitkovom vzore, ktorým je zariadenie s jednoduchou a účinnou konštrukciou, kde samotný plášť hadice tvorí nielen nosič a obal hasiacej látky, ale predstavuje aj detekčný prvok, pričom detekcia prítomnosti plameňa je výsledkom inherentnej vlastnosti použitého materiálu hadice a preto je detekčná schopnosť zariadenia výnimočne spoľahlivá a dlhodobá. Žalobca tiež nenapadol stanovenie dokumentu D2 ako dokumentu predstavujúcu najbližší stav techniky, ktorý je základom pre posúdenie otázky obsiahnutia vynálezcovskej činnosti, pretože patrí do rovnakej oblasti techniky, ako napadnuté riešenie, má rovnaké použitie, rovnaký účel a cieľ a obsahuje najviac spoločných technických znakov napadnutým riešením, pričom aj v podanej žalobe s určeným z dokumentu D2 za najbližší stav techniky vyslovene súhlasil. Rovnako nenapadol vymedzenie objektívneho technického problému, ktorý je napadnutým úžitkovým vzorom riešený a ktorý bol definovaný na základe stanovených rozdielov medzi riešením podľa dokumentu D2 a napadnutým riešením ako „poskytnutie alternatívneho hasiaceho zariadenia s jednoduchou konštrukciou, ktorá možní flexibilnú inštaláciu a použitie v rôznych podmienkach a objektoch“. K bodom 15 až 18 správnej žaloby žalovaný dôrazne poukázal na znenie úžitkového vzoru, v akom bol zapísaný do registra úžitkových vzorov. Podľa žalobcu v doterajšom stave techniky, ktorý predchádzal vytvoreniu napadnutého úžitkového vzoru nebolo známe také riešenie, ktoré
je ľahké, jednoduché a umožňuje flexibilnú inštaláciu v rôznych podmienkach. Nedostatky známych požiarnych zariadení boli podľa žalobcu vyriešené tým, že samohasiace zariadenie podľa napadnutého úžitkového vzoru pozostáva z uzavretej hadice, v ktorej je pod tlakom naplnená hasiaca látka. Konce hadice sú uzavreté prostredníctvom pevne nalisovaných koncoviek a hadica je prispôsobená na narušenie jej tesnosti účinkom požiaru. Na základe uvedeného žalovaný skonštatoval, že žalobca pri tvorbe napadnutého úžitkového vzoru jednak poprel existenciu dokumentu D2 a jednak riešil úplne odlišný problém, než na aký sa odvolával v bode 16 podanej žaloby. Žalovaný v súvislosti s formuláciou novovzniknutého problému už v napadnutom rozhodnutí na strane 13 uviedol, že v zmysle rozhodnutia Sťažnostného senátu Európskeho patentového úradu vo veci T 530/90 je preformulovanie technického problému vzhľadom na najvyšší stav techniky prípustné za predpokladu, že problém bol takto vyjasnený a nárokované riešenie tohto problému bolo odvoditeľné z prihlášky ako celku v jej pôvodnom podaní. Žalovaný v tejto súvislosti skonštatoval, že v prípade, ak žalobca pri tvorbe napadnutého riešenia nevychádzal z riešenia známeho u dokumentu D2, nemohol ani riešiť bezpečnostné problémy, ktoré by toto riešenie prinášalo, resp. ktoré by mali byť známe a neriešené v stave techniky. V rámci riešenia problému poskytnutia alternatívneho hasiaceho zariadenia s jednoduchou konštrukciou, ktorá umožní flexibilnú inštaláciu a použitie v rôznych podmienkach a objektoch žalobca v prihláške napadnutého úžitkového vzoru uviedol, že natlakovaná hadica môže spôsobovať obavy u personálu, ktorý je v blízkosti chráneného zariadenia. Túto obavu spomenutú len ako možnú však bližšie nevyjasnil ani nijakým spôsobom nepreukázal jej reálnu existenciu. Žalobca sa nezaoberal ani nepoukázal na technické problémy, ktoré by mohli súvisieť s diagnostikovaním blížiaceho sa momentu narušenia detekčnej hadice, ktorý nastáva pri teplote nad 120 °C. Dôkazom pre riešenie v napadnutom úžitkovom spore bolo diagnostikovanie blížiaceho sa momentu narušenia detekčnej hadice len druhoradé a doplnková je aj tá skutočnosť, že prítomnosť teplomera je riešená z predložených podkladov preukazujúcich konkrétne uskutočnenie technického riešenia. Žalovaný v tejto súvislosti skonštatoval, že pokiaľ žalobca pri tvorbe napadnutého riešenia nevychádzal z riešenia známeho dokumentu D2 nemohol ani riešiť bezpečnostné problémy, ktoré by toto riešenie prinášalo, resp. ktoré mali byť známe a neriešené v stave techniky. Striktne odmietol tvrdenie žalobcu, že sa skutočnosťami uvedenými v bode 18 a 19 správnej žaloby v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. V prvom rade uviedol, že z kontextu samotnej žaloby je evidentné, že ide o vymodelovanú situáciu, ktorá nebola riešená v prihláške v jej pôvodnom podaní. Začlenenie teplomera do zariadenia podľa napadnutého riešenia je v opise na strane 2 zdôvodnené tým, že umožňuje diagnostiku blížiaceho sa momentu otvorenia hadice. Žalovaný poznamenal, že teplomer je meracím zariadením a jeho jedinou funkciou je meranie výšky teploty a tým poskytnutie informácií o aktuálnom stave meranej veci. Zistením aktuálnej teploty je umožnené diagnostikovať možný blížiaci sa moment otvorenia hadice. V tomto zmysle žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že „monitorovanie momentu dosiahnutia danej konkrétnej teploty pomocou akéhokoľvek teplomera dokáže vyriešiť nielen odborník v danej oblasti, ale aj laik bez potreby vynaloženia vynálezcovskej činnosti“. Žalobca sa s tým nestotožnil a skonštatoval, že žalovaný nesprávne pochopil riešený problém, ktorý nebol meraním teploty, ale zvýšením bezpečnosti zariadenia. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že v druhostupňovom rozhodnutí (strana 13 a 14) uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia je nesporné, že žalovaný sa nijakým spôsobom nezmieňoval ani sa nezaoberal otázkou ako merať teplotu, ale v súlade s tvrdením žalobcu, že umiestnením teplomera na zriadení sa sleduje úloha informovať o blížiacej sa aktivácii zariadenia a v súlade s problémom vyplývajúcim zo znenia napadnutého úžitkového vzoru sa zaoberal otázkou, ako bol vyriešený problém diagnostikovania blížiaceho sa momentu narušenia detekčnej hadice, ktorý nastáva pri teplote na 120 °C. Logickou úvahou bolo teda, že na získanie informácie o blížení sa k dosiahnutiu udanej kritickej teplote slúži teplomer, pričom na jeho výber nie je potrebné vynaložiť žiadnu vynálezcovskú činnosť. Zariadenie, na ktoré je požadovaná ochrana je samohasiace zariadenie tvorené hadicou, v ktorej je hasiaca látka pod tlakom. Ako vplýva z napadnutého úžitkového vzoru, tak ako bol zapísaný a zverejnený v databáze úžitkových vzorov, k narušeniu celistvosti hadice dochádza účinkom zvýšenej teploty alebo zvýšeného tlaku hasiacej látky v hadici. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade, ak je potrebné monitorovať nejakú fyzikálnu veličinu umožňujúcu informovať okolie o blížiacej sa aktivácie zariadenia, diagnostikovať blížiaci sa moment narušenia detekčnej hadice, môže to byť len sledovanie teploty alebo tlaku. Podľa žalobcu sa v prípade zariadenia monitorovanie tlaku rieši meraním tlaku. Na tento účel slúži manometer, pričom jeho inštalácia na samohasiacom zariadení, ktoré je tvorené uzatvorenou hadicou s natlakovanou látkou je známa z dokumentu D2. V súvislosti s uvedeným žalovaný zastával názor, že nahradeným monitorovania tlaku monitorovaním teploty predstavuje len ďalšiu alternatívu známeho riešenia a vybavenia hadice s natlakovanou latkou teplomerom za účelom monitorovania blížiaceho sa momentu jej narušenia a aktivácia takého riešenia predstavuje len rutinnú
činnosť. Samotné umiestnenie teplomera na zriadení známom so stavom techniky je dané tak výberom druhu teplomera, ako aj samotnou konštrukciou zabezpečovaného objektu a požiadavkám užívateľa. K argumentom žalobcu ohľadom výhodnosti použitia teplomera s termochromatickým farbivom žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že teplomer s takýmto farbivom a jeho funkcia je všeobecne dobre známa a pri jeho výbere je logické jeho umiestnenie na povrchu meraného objektu, pričom sa ním budú dosahovať len tie účinky, ktoré sú vopred očakávané. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť, že dôkazom toho, že umiestnenie teplomera na povrchu hadice nepredstavuje pre odborníka vynaloženie vynálezcovského úsilia je aj to, že z obsahu napadnutého úžitkového vzoru nijakým spôsobom nevyplýva, že by bol žalobca nútený riešiť akýkoľvek problém súvisiaci s výberom teplomera a jeho umiestnenia na hadici samohasiaceho automatického zariadenia podľa napadnutého riešenia. Z uvedeného je evidentné, že žalovaný sa posúdením umiestnenia teplomera do konštrukcie samohasiaceho zariadenia v druhostupňovom rozhodnutí venoval dostatočným spôsobom. Diagnostika zvýšenia teploty ako bezpečnostného prvku za účelom ochrany zdravia a kvalitatívnych a kvantitatívnych vlastností veci je natoľko jednoduché a rozšírené riešenie vychádzajúc zo všeobecných vedomostí o stave techniky, že si nevyžaduje preukázanie na konkrétne aplikovanie. S ohľadom na jednoduchosť a triviálnosť umiestnenia teplomera do existujúceho zariadenia (riešenie podľa dokumentu D2) je požiadavka žalobcu na potvrdenie tézy o rutinnosti takéhoto riešenia nedôvodná. Žalovaný opakovane zdôraznil, že začlenením teplomera bol dosiahnutý len taký účinok, ktorý bol opäť očakávaný ako výsledok tohto opatrenia, pričom na takéto opatrenie nie je nutné vykonanie žiadnej vynálezcovskej činnosti. Poukázal na prax Európskeho patentovaného úradu, kde rovnako ako sťažnosti Senát vo veci T 55/89, či v iných veciach rozhodol, že účinok nevyhnutne vyplývajúci z použitia zrejmého opatrenia nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti. Taktiež považoval tvrdenie žalobcu o aplikácii ex post facto analýzy za zavádzajúce a mal za to, že toto vyplýva z neznalosti aplikácie tejto analýzy zo strany žalobcu. Neprípustný spätný pohľad vzniká len v prípade, ak je ako najbližší stav techniky k napadnutému úžitkovému vzoru vybratý dokument, ktorý nepatrí do rovnakej, alebo príbuznej oblasti techniky ako napadnuté riešenie a nerieši rovnaký problém. Za najbližší stav techniky k napadnutému úžitkovému vzoru bol stanovený dokument D2, ktorý má rovnaký účel a ciele a obsahuje najviac spoločných technických znakov s napadnutým riešením. S výberom dokumentu D2 ako najbližšieho stavu techniky súhlasil aj žalobca, pričom objektívnym technickým problémom je poskytovanie alternatívneho hasiaceho zariadenia s jednoduchou konštrukciou, ktoré umožňuje flexibilnú inštaláciu a použitie vo vhodných podmienkach a objektoch. Podľa žalovaného žalobca v žalobe odignoroval existenciu dokumentu D2 ako východiskového bodu do riešenia, do ktorého je pre vyriešenie definovaného programu začlenený teplomer, ktorým sa dosiahne vopred očakávaný účinok vyplývajúci z použitia zrejmého opatrenia. Žalovaný mal za to, že nesplnenie podmienky vynálezcovskej činnosti bolo krok za krokom odôvodnené s pomocou metódy „problém - riešenie“, ktorá je využívaná aj Európskym patentovým úradom, alebo inými národnými úradmi. Vo vzťahu k nenariadenému pojednávaniu žalovaný poukázal na to, že konanie vo veciach úžitkových vzorov je správnym konaním, ktoré je ovládané zásadou písomnosti. V zmysle § 21 ods. 1 Správneho poriadku ústne pojednávanie správneho orgánu nariadi obligatórne, ak to osobitne ustanovuje osobitný zákon, alebo fakultatívne v prípade, ak to vyžaduje povaha veci najmä, ak sa s tým, prispeje k jej objasneniu. Účelom ústneho pojednávania je, aby účastníci konania v jeho rámci uplatnili svoje námietky, pokiaľ tak neurobili už skôr. Nariadenie ústneho pojednávania bez toho, aby si to vyžadovala povaha veci a toto nebolo dostatočne opodstatnené, teda napr. konanie, v ktorom je spoľahlivo zistený a preukázaný skutkový stav veci, môže byť naopak vnímané ako porušenie zásady rýchlosti a hospodárnosti konania. Ďalej žalovaný poukázal na § 45 zák. č. 517/2007 Z.z., podľa ktorého, ak o návrhu na výmaz úžitkového vzoru nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania, úrad určí dátum ústneho pojednávania. S ohľadom na uvedené je nesporné, že v konaní vo veciach úžitkových vzorov môže žalovaný ústne pojednávanie nariadiť v prípade, ak v konaní nebol spoľahlivo zistený a preukázaný skutkový stav veci. Samotné rozhodnutie, či úrad ústne pojednávanie vo veci nariadi a to na základe toho, že toto má opodstatnenie, teda že prispeje k objasneniu skutkových okolností prípadu, prislúcha výlučne žalovanému. To znamená, že účastník konania nemá na nariadenie ústneho pojednávania právny nárok, resp. má právo byť prizvaný na ústne pojednávanie v prípade, ak sa v rámci správneho konania vykonáva. Zároveň platí, že ak správny orgán žiadosti účastníka konania o nariadení ústneho pojednávania nevyhovie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako sa s touto žiadosťou vysporiadal a dôvody, prečo jej nevyhovel. V posudzovanom prípade je to zrejmé z napadnutého rozhodnutia na strane 14 a 15 ako aj z prvostupňového rozhodnutia na strane 45, že povaha veci si nevyžadovala, aby v konaní o rozklade podanom žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo nariadené ústne pojednávanie. Dôvodom bola skutočnosť, že písomné podania predložené účastníkmi konania v rámci prvostupňového
a druhostupňového konania boli dostatočné na rozhodnutie v predmetnej veci, nakoľko z nich boli zrejmé všetky skutočnosti potrebné pre vydanie rozhodnutia. Žalovaný sa v druhostupňovom rozhodnutí zároveň vyjadril aj k argumentom žalobcu uvedeným v podanom rozklade, že ústne pojednávanie mohlo poskytnúť efektívnu platformu na vysvetlenie rozdielov medzi napadnutým riešením a najbližším stavom techniky, ktorý bol stanovený až v napadnutom rozhodnutí, a ku ktorému sa žalobca mohol vyjadriť až v rozklade a že odmietnutie ústneho pojednávania predstavuje ukrátenie možnosti účinne sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam. K tomu žalovaný skonštatoval, že žalobcovi bol v konaní na prvom na prvom stupni poskytnutý dostatočný priestor na vyjadrenie sa k navrhovateľom podanému návrhu na výmaz napadnutého úžitkového vzoru, teda nebol ukrátený na žiadnych procesných právach, pričom podkladom prvostupňového rozhodnutia boli podania obidvoch účastníkov konania. Argument žalobcu, že k otázke najbližšieho stavu techniky sa mohol vyjadriť až v rozklade, žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí nepovažoval za dôvodný vzhľadom na to, že žalobca pred vydaním napadnutého rozhodnutia mal k dispozícii návrh na výmaz napadnutého úžitkového vzoru a spolu so všetkými jeho prílohami (vrátane dokumentu D2, ktorý sa spomína v žalobe), a teda mohol sa vyjadriť ku všetkému, čo bolo podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia. Žalobca tak aj urobil vo svojom vyjadrení v súvislosti s vynálezcovskou činnosťou skonštatoval, že napadnutý predmet ochrany nevyplýva zrejmým spôsobom ani z kombinácií dvoch dokumentov D2 a D3, pričom sa podrobne vyjadroval aj k použitiu teplomera. S ohľadom na uvedené je tvrdenie žalobcu, že žalovaný zamietol jeho návrhy na ústne pojednávanie len formalisticky a bez hlbšieho odôvodnenia neopodstatnené. Nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcu, že žalobca je síce technik, ale nie je patentový právnik a pod. nakoľko patentový zástupca je osobou odborne fundovanou v oblasti priemyselného vlastníctva a musí mať príslušné vzdelanie a odbornú prax. Činnosťou patentového zástupcu je zastupovanie fyzických a právnických osôb v konaniach týkajúcich sa priemyselného vlastníctva najmä pred žalovaným. Patentový zástupca pri výkone svojej činnosti poskytuje odborné rady v oblasti priemyselných práv, spisuje listiny pre potreby právnych úkonov a poskytuje ďalšie formy odborného poradenstva a odbornej pomoci v oblasti priemyselného vlastníctva. Spochybňovanie jeho schopnosti je preto potrebné vnímať ako účelové. Hoci bol žalobca zastúpený zvoleným zástupcom, nič mu nebránilo v tom, aby jednotlivé úkony vykonal sám vo vlastnom mene, napr. v prípade ak mal pocit, že patentový zástupca nevie sprostredkovať jeho úvahy pri vynálezcovskej činnosti, ako to v podanej žalobe tvrdil. Taktiež je podľa žalovaného na zamyslenie, aké žalobcove úvahy pri vynaliezaní riešenia podľa úžitkového vzoru mali vlastne byť prezentované, keďže v priebehu správneho konania žalobca podrobne opísal proces a postup riešenia technického problému. Tvrdenie žalobcu, že žiadne písomné vyjadrenie nenahrádza osobný dialóg tvárou v tvár medzi žalovaným a žalobcom považoval žalovaný z uvedených dôvodov za účelové. Navyše zmyslom svedeckej výpovede nie je diskusia medzi správnym orgánom a svedkom, ako to mylne prezentuje žalobca. Nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že dôkaz spočívajúci v jeho výpovedi nemal žalobca akým spôsobom založiť do spisu, keďže čestné vyhlásenie je neprípustné. Žalovanému nebolo odopreté právo predložiť konanie akékoľvek listiny, stanoviská, či vyjadrenia, práve naopak žalobca sa k návrhu na výmaz napadnutého úžitkového vzoru v úradnom určenej lehote vyjadril a prvostupňový orgán na toto vyjadrenie pri rozhodovaní prihliadol. Následne názory prezentované v podanom rozklade boli predmetom posúdenia predsedu žalovaného, ktorý sa s nimi náležite zaoberal a vysporiadal, čo je zrejmé z napadnutého ako aj z prvostupňového rozhodnutia. Záverom navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
6. Ďalší účastník konania vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že v rámci správnej úvahy správnemu súdu prináleží preskúmať len to, či také rozhodnutie nevybočilo s medzí a hľadísk ustanovených zákonom, súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Žalobca vo všetkých ďalších častiach svojej žaloby sa venoval spochybňovaniu správnej úvahy prvostupňového orgánu a žalovaného a neuviedol žiadne tvrdenia a ani nepredložil dôkazy o tom, že prvostupňový orgán - žalovaný alebo jeho predseda vybočili z rozhodovacej praxe, alebo z medzí ustanovených zákonom a iba uviedol, aká je správna úvaha žalovaného a jeho predsedu odlišná od tej jeho. Ďalej sa v prvom rozsahu stotožnil s vyjadrením žalovaného, že sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré namietal žalobca a rovnako aj dostatočne odôvodnil rozhodnutie, ktoré je podľa jeho názoru neprejavuje znaky arbitrárnosti a nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že prvý nárok spĺňa podmienky podľa § 4 zák. č. 517/2007 Z.z. vrátane podmienky vynálezcovskej činnosti. Žalobca podľa jeho názoru sám seba pasuje do pozície ideálneho odborníka v danej oblasti s čím v celom rozsahu nesúhlasil. Na základe Usmernenia pre prieskum Európskeho patentového úradu časť G čl. VII bod 3: „Odborník v odbore je považovaný za kvalifikovaného odborníka v príslušnej oblasti techniky, ktorý má priemerné vedomosti a schopnosti a je si vedomý toho, čo bolo
v príslušnom termíne bežná všeobecná vedomosť v tejto oblasti(pozri T 4/98, T 143/94 a T 426/88). Tiež sa predpokladá, že mal prístup k všetkému v stave techniky najmä k dokumentom uvedeným v rešeršnej správe a že má k dispozícii prostriedky a kapacity na rutinnú prácu a experimentovanie, ktoré sú bežné pre predmetnú oblasť techniky. Ak problém podnieti odborníka v odbore hľadať riešenie v inej oblasti techniky, odborníkom tejto oblasti je osoba spôsobilá na vyriešenie problému. Odborník v odbore sa neustále podieľa na vývoj vo svojej oblasti techniky. Možno očakávať, že bude hľadať návrhy v susedných a všeobecných oblastiach techniky, alebo dokonca vo vzdialených oblastiach techniky, ak je k tomu vyzvaný. Posúdenie, či riešenie zahŕňa vynálezcovskú činnosť musí preto vychádzať z vedomostí a schopností tohto špecialistu. Môžu sa vyskytnúť prípady, keď je vhodnejšie uvažovať skôr o skupine osôb napr. výskumnom alebo produkčnom tíme, skôr ako jednej osobe. Je potrebné mať na pamäti, že odborník v odbore má rovnakú úroveň zručnosti na vyhodnotenie vynálezcovskej činnosti a dostatočného zverejnenia“. Na základe uvedeného mal za zrejmé, že žalobca nespĺňal predpoklady byť odborníkom v odbore a preto tento argument žalobcu neuspeje. Ďalej namietal, že žalobca mylne interpretuje pojem vynálezcovskej činnosti. Predpoklad vynálezcovskej činnosti spĺňa technické riešenie, ktoré pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky. Žalobca obhajuje svoju vynálezcovskú činnosť pridaním zariadenia, v tomto prípade teplomeru, ktoré ako tvrdí je len doplnením súčiastky. Zo stavu techniky je známa skutočnosť, že zariadenie podľa dokumentu D2 predstavujúce najbližší stav techniky pracuje na princípe aktivácie (prasknutia) hadice pri teplote nad 120 °C a súvisí to priamo z použitých materiálov na zhotovenie hadice. Takže stav techniky podľa D2 riešiteľa priamo navádza na vyriešenie problému diagnostikovania blížiaceho sa momentu narušenia detekčnej hadice použitím teplomera na zistenie teploty hadice 120 °C. Preto ide o zrejmý a nie vynálezcovský krok, a v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že v tomto prípade ide o splnenie podmienky vynálezcovskej činnosti. Podľa Usmernenia pre prieskum Európskeho patentového úradu čas G čl. VII bod 4: „ V súvislosti s akýmkoľvek nárokom definujúcim vynález, je teda potrebné zvážiť, či pred dátumom podania, alebo dátumom priority platným pre tento nárok, so zreteľom na v tom čase známy stav techniky, by bolo odborníkovi v danej oblasti zrejmé, že by dospel k niečomu, čo spadá pod podmienky nároku, ak áno, nárok nie je prípustný pre nedostatok vynálezcovskej činnosti. Pojem zrejmý znamená niečo čo nepresahuje bežný technický pokrok, ale len jasne alebo logicky vyplýva z predchádzajúceho stavu techniky, t.j. niečo čo si nevyžaduje uplatnenie žiadnych zručností, alebo schopností nad rámec tých, ktoré možno očakávať od odborníka v danej oblasti. Pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti na rozdiel od novosti je spravodlivé vykladať každý zverejnený dokument vo svetle poznatkov do dňa predchádzajúceho dňu podania prihlášky, alebo dátumu priority platného pre nárokový vynález a zohľadniť všetky poznatky, ktoré boli odborníkovi v danej oblasti všeobecne dostupné do tohto dňa vrátane“. Ďalej uviedol, že žalobcovi nebolo upreté žiadne procesné právo na obranu a žalovaný vychádzal len z dokumentov, ktoré navrhol ďalší účastník a žalobca a teda mal všetky tieto dôkazy k dispozícii a mal dostatok priestoru na to, aby aj sám posúdil splnenie podmienok na zápis úžitkového vzoru do registra vo vzťahu ku každému z navrhnutých dôkazov samostatne, ako aj k dôkazu predstavujúcemu najbližší stav techniky. Interpretáciu dokumentu D2, ktorého pôvodcom je žalobca bol žalovaný povinný uskutočniť rovnako ako interpretáciu akéhokoľvek iného dokumentu. Práve naopak, ak by žalovaný vyhodnotil dokument tak, ako by to žiadal žalobca a nie objektívne tak, ako žalovaný urobil, v takom prípade by išlo o porušenie zákona. Nariadenie ústneho pojednávania by nemalo žiaden vplyv na obsah rozhodnutia tak, ako ho vydal žalovaný, ktorý objektívne a správne vyhodnotil predložené dokumenty, pričom žalobca mal dostatok priestoru a času vo svojich vyjadreniach uviesť argumentáciu a dôkazný materiál, ktorým by návrh ďalšieho účastníka vyvrátil. Mal dostatok času podávať vyjadrenia nielen prostredníctvom ním zvoleného patentového zástupcu, ale aj samostatne na základe ktorého mohol vysvetliť a zreprodukovať svoje úmysly vyjadrenia. Navrhol žalobu zamietnuť.
7. Žalobca v replike zotrval na všetkých bodoch a argumentoch uvedených v správnej žalobe, pričom uviedol, že nič z toho, čo žalovaný uviedol na svoju obhajobu nevyvracia argumenty uvedené v žalobe. Trval na tom, že prvým bodom žaloby je nesprávne vyhodnotenie funkcie teplomera - teda vynálezcovskej povahy, jeho začlenia do zariadenia chráneného úžitkovým vzorom v zmysle prvého nároku v hlavnom návrhu na zmenené nároky na ochranu predloženú vo vyjadrení z 05.03.2018. Správa úvaha žalovaného pri vyhodnotení tohto prvku je nielen chybná, ale navyše v nadväznosti na § 27 ods. 2 SSP vybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom č. 517/2007 Z. z. Toto vybočenie spočíva najmä v tom, že správna úvaha tu nemá oporu v administratívnom spise a zároveň nezákonne využíva ex post facto analýzu. Druhým bodom je porušenie procesných predpisov, resp. nesprávny procesný postup, kedy žalovaný odmietol návrh na výsluch majiteľa úžitkového vzoru, ktorý je zároveň pôvodcom dokumentu D2. Postupoval tým v rozpore s § 3 ods. 2 a 5 Správneho poriadku. Zopakoval, že
podstata zavedenia teplomeru do zariadenia spočíva v tom, že sa ním zvyšuje bezpečnosť zariadenia a teplomer je tu teda použitý za účelom zvýšenia bezpečnosti, nie za účelom merania teploty. Využitie teplomera na tento druhý účel je samozrejme zrejmé s vopred očakávanými výsledkami. Využitie teplomera na prvý účel však nielenže nie je zrejmé - je naopak nečakané a vynálezcovské. Bezpečnosť daného zariadenia spočívajúceho v natlakovaných hadiciach s hasiacou kvapalinou je totiž realizovaná prostredníctvom tlaku. Natlakovaná hadica tu vníma zmenu tlaku a je nečakané a zdanlivo neužitočné zavádzať navyše ďalšie snímače, ako je snímač teploty, pričom rutinne sa nevykonávajú kroky, ktoré sú nečakané - redunantné a zdanlivo neužitočné. Opakoval svoje názory týkajúce sa spätného pohľadu
- ex post facto analýzy. Podľa jeho názoru žalovaný nepoukázal k jedinému dokumentu, v ktorom by teplomer v daných zariadeniach bol použitý nielen za účelom jednoduchého merania teploty, ale za účelom bezpečnosti. Rovnako nebol v rámci návrhu predložený jediný dokument, ktorý by vôbec preukazoval použitie teplomera na hasiacom prístroji. V ďalšom texte repliky uvádza dôvody nesúhlasu so stanoviskom žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe v uvedených otázkach.
8. Právny zástupca žalobcu sa na nariadenom pojednávaní plne pridržiaval písomne podanej správnej žaloby, pričom zdôrazňoval najmä to, že použitie vynálezcovského riešenia samohasiaceho zariadenia s využitím teplomera, plynúceho z návrhu na zmenu nárokov napadnutého úžitkového vzoru, ako bezpečnostného prvku, nebolo v stave techniky preukázané a nevyplýva z obsahu administratívneho spisu. Navrhol ohliadku samohasiaceho zariadenia na preukázanie tvrdenia, že ide o riešenie, ktoré nie je rutinné a ktorého rutinnosť, resp. bežná použiteľnosť v obdobných zariadeniach nevyplýva z administratívneho spisu. Poverená zamestnankyňa žalovaného s námietkami žalobcu nesúhlasila a vyjadrila sa v súlade s písomným vyjadrením k správnej žalobe.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
9. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie kauzálne príslušný podľa § 16 SSP po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná.
10. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
11. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
12. Podľa § 1 zákona č. 517/2007 Z.z. tento zákon upravuje právne vzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením, právnou ochranou a uplatnením technického riešenia, ktoré je predmetom prihlášky úžitkového vzoru alebo úžitkového vzoru.
13. Podľa § 4 zákona č. 517/2007 Z.z. technické riešenie je spôsobilé na ochranu úžitkovým vzorom, ak je nové, je výsledkom vynálezcovskej činnosti a je priemyselne využiteľné.
14. Podľa § 8 ods. 1, 2 zákona č. 517/2007 Z.z. (1) Technické riešenie sa považuje za výsledok vynálezcovskej činnosti, ak pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky. (2) Pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti sa neprihliada na obsah prihlášok, patentových prihlášok, medzinárodných prihlášok a európskych patentových prihlášok, ktoré ku dňu, od ktorého prislúcha prihlasovateľovi právo prednosti, neboli zverejnené.
15. Podľa § 44 ods. 1 až 6 zákona č. 517/2007 Z.z. (1) Na návrh tretej osoby úrad vykoná výmaz úžitkového vzoru z registra (ďalej len "výmaz"), ak a/ predmet úžitkového vzoru nie je spôsobilý na ochranu podľa § 4 až 6, b/ bola prihlasovateľom osoba, ktorá nemala právo na riešenie podľa § 10 ods. 1 a 3, § 11 ods. 1 a 4 alebo § 12 ods. 1, c/ prihláška nespĺňa podmienku podľa § 32 ods. 5, d/ predmet úžitkového vzoru ide nad rámec pôvodného podania prihlášky, e/ pre toho istého prihlasovateľa bolo zapísaných viac úžitkových vzorov so zhodným predmetom, f/ neboli splnené podmienky na zápis úžitkového vzoru do registra podľa predpisov platných v čase jeho zápisu.
(2) Úrad môže vymazať úžitkový vzor z registra podľa odseku 1 písm. c) až e) alebo v prípade, ak predmet prihlášky nie je zjavne spôsobilý na ochranu podľa § 5, 6 a 9 alebo prihláška nespĺňala podmienku podľa § 32 ods. 5, aj z úradnej moci. (3) Výmaz má účinky, akoby úžitkový vzor nebol do registra zapísaný. (4) Výmaz možno vykonať i po zániku úžitkového vzoru podľa § 27, ak navrhovateľ preukáže právny záujem. (5) Ak sa dôvody výmazu týkajú úžitkového vzoru čiastočne, úžitkový vzor sa vymaže z registra len v rozsahu primeranom zisteným dôvodom, a to zmenou nárokov na ochranu, prípadne aj opisu. (6) Úrad môže úplne alebo čiastočne vymazať úžitkový vzor z registra aj na návrh jeho majiteľa bez ohľadu na existenciu dôvodov podľa odseku 1; pri čiastočnom výmaze na návrh majiteľa úžitkového vzoru sa primerane použije odsek 5. Úrad neprihliada na návrh majiteľa úžitkového vzoru na čiastočný výmaz úžitkového vzoru, ak prebieha konanie o výmaze úžitkového vzoru. Ak na úžitkovom vzore viaznu práva tretích osôb zapísané v registri, úrad o návrhu majiteľa úžitkového vzoru na výmaz úžitkového vzoru koná až po predložení písomného súhlasu osoby, ktorej práva a oprávnené záujmy môžu byť výmazom úžitkového vzoru dotknuté; úrad postupuje rovnako aj vtedy, ak ide o súdny spor zapísaný v registri, ktorého predmetom je právo na riešenie, a to až do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu.
16. Podľa § 45 ods. 1až 7 zákona č. 517/2007 Z.z. (1) Návrh na výmaz úžitkového vzoru musí obsahovať právne a skutkové odôvodnenie. Zároveň s návrhom na výmaz úžitkového vzoru musí navrhovateľ predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré predloží. V návrhu je možné odkazovať aj na dokumenty uvedené v rešeršnej správe zverejnenej spolu s prihláškou podľa § 38 ods. 4 alebo § 39 ods. 2, alebo v správe o rešerši medzinárodného typu zverejnenej s prihláškou podľa § 38a; tieto dokumenty nie je potrebné predkladať. (2) Ak návrh na výmaz úžitkového vzoru neobsahuje náležitosti podľa odseku 1 alebo náležitosti ustanovené všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným podľa § 59 alebo navrhovateľ nepredloží označené dôkazy alebo navrhovateľ nie je zastúpený podľa § 58 ods. 2, úrad vyzve navrhovateľa, aby zistené nedostatky v určenej lehote odstránil. Ak navrhovateľ výzve v určenej lehote nevyhovie, úrad konanie o návrhu na výmaz úžitkového vzoru zastaví; o tomto následku úrad navrhovateľa vo výzve upovedomí. (3) Ak konanie nebolo zastavené podľa odseku 2, úrad vyzve majiteľa úžitkového vzoru, aby sa k návrhu na výmaz úžitkového vzoru v určenej lehote vyjadril a prípadne zmenil nároky na ochranu, opis alebo výkresy s ohľadom na dôvody a dôkazy uplatnené a predložené navrhovateľom, pričom vykonané zmeny musia spĺňať podmienky podľa všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného podľa § 59 a nesmú ísť nad rámec ochrany vyplývajúcej z úžitkového vzoru. Ak majiteľ úžitkového vzoru navrhne zmeny obmedzujúce rozsah ochrany, tieto sú podkladom pre ďalšie konanie. (4) Vyjadrenie majiteľa úžitkového vzoru a jeho prípadný návrh na zmeny podľa odseku 3 doručí úrad navrhovateľovi, a ak to považuje za účelné, zároveň ho vyzve, aby sa k nim v určenej lehote vyjadril. (5) V priebehu konania o návrhu na výmaz úžitkového vzoru úrad môže a/ vyzvať účastníka, aby sa v určenej lehote vyjadril k podaniam druhého účastníka alebo ku skutočnostiam, ktoré úrad považuje za rozhodujúce v konaní o výmaze úžitkového vzoru, alebo b/ určiť účastníkom spoločnú lehotu na záverečné vyjadrenia; na vyjadrenia doručené po uplynutí tejto lehoty úrad neprihliada, o čom úrad účastníkov upovedomí. (6) Ak sa majiteľ úžitkového vzoru k návrhu na výmaz úžitkového vzoru nevyjadrí v lehote určenej vo výzve podľa odseku 3 alebo v tej istej lehote nenavrhne zmeny obmedzujúce rozsah ochrany podľa odseku 3, úrad vykoná výmaz úžitkového vzoru z registra v rozsahu podaného návrhu. Ak sa navrhovateľ nevyjadrí v lehote podľa odseku 4 alebo ak sa účastník konania o návrhu na výmaz úžitkového vzoru nevyjadrí v lehote podľa odseku 5 písm. a), úrad pokračuje v konaní a môže rozhodnúť na základe spisu. (7) Ak nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania o návrhu na výmaz úžitkového vzoru, úrad určí dátum ústneho pojednávania. Úrad zároveň s predvolaním na ústne pojednávanie doručí účastníkovi konania o návrhu na výmaz úžitkového vzoru všetky vyjadrenia druhého účastníka, ak tak už neurobil skôr.
17. Podľa § 52 ods. 1 až 3 zákona č. 517/2007 Z.z. (1) Účastník konania pred úradom je povinný predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. (2) Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
(3) Úrad rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené alebo navrhnuté. 18. Podľa § 58 ods. 5 zákona č. 517/2007 Z.z. na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní15) okrem § 19, § 23, § 28, § 29, § 30 ods. 1 písm. b) a d), § 32 až 34, § 39, § 49, § 50, § 59 ods. 1 a § 60.
19. Podľa § 60b ods. 1 2 zákona č. 517/2007 Z.z. (1) Konania začaté a právoplatne neskončené do 13. januára 2019 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom od 14. januára 2019. (2) Práva a právne vzťahy z úžitkových vzorov zapísaných do 13. januára 2019 sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom od 14. januára 2019. Vznik, zmena a zánik práv a právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté do 13. januára 2019 sa posudzujú podľa predpisov účinných v čase ich vzniku.
20. Podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
21. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
22. Podľa § 4 ods. 1, 2 Správneho poriadku (1) Účastníci konania (§14) spolupracujú so správnymi orgánmi v priebehu celého konania. (2) Všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a povinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka konania len na časť konania, má v konaní procesné práva a povinnosti len v tej časti konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka konania.
23. Podľa § 21 ods. 1 až 3 Správneho poriadku (1) Správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. (2) Na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení. (3) Ústne pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo správny orgán neustanovia inak.
24. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
25. Podľa § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
(3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
26. Preskúmaním veci správny súd zistil, že žalovaný prvostupňovým rozhodnutím na základe návrhu ďalšieho účastníka z registra úžitkových vzorov vymazal úžitkový vzor žalobcu č. 7760 s názvom „Samohasiace automatické protipožiarne zariadenie a spôsob protipožiarnej ochrany“, nakoľko dospel k záveru, že nároky na ochranu č. 1 až 6 napadnutého úžitkového vzoru, vzhľadom ma dokument D1, nespĺňali podmienku novosti v zmysle § 7 zákona č. 517/2007 Z.z., pretože porovnávané zariadenia sa zhodujú vo všetkých znakoch, ktoré sú predmetom nárokov na ochranu č. 1 až 6. Na základe žalobcom predloženého hlavného návrhu na zmenené nároky ako aj pomocných návrhov na ochranu napadnutého úžitkového vzoru žalovaný zároveň zistil, že nárok na ochranu č. 1 hlavného návrhu a prvého až tretieho pomocného návrhu, ako aj na nich závislé nároky, spĺňajú podmienku novosti. Nárok na ochranu č. 7 napadnutého úžitkového vzoru a na ňom závislé nároky č. 13 až 17 boli posúdené ako nové, avšak ich riešenie nespĺňalo podmienku vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 zákona č. 517/2007 Z.z.
27. Predseda žalovaného napadnutým rozhodnutím zamietol rozklad podaný žalobcom a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Po posúdení veci dospel k záveru, že predmet nároku na ochranu č. 7 a č. 17 napadnutého úžitkového vzoru vyplývajú pre odborníka v danej oblasti techniky z dokumentov D2, D3d prípadne iných tvoriacich súčasť stavu techniky. Vo vzťahu k predmetu nároku na ochranu č. 1 v hlavnom návrhu, ako aj v prvom až treťom pomocnom návrhu na zmenené nároky na ochranu napadnutého úžitkového vzoru uviedol, že nahradenie monitorovania tlaku (ako je to v D2) monitorovaním teploty predstavuje len ďalšiu alternatívu známeho riešenia. Vybavenie hadice s natlakovanou hasiacou látkou teplomerom za účelom monitorovania blížiaceho sa momentu jej narušenia a aktivácie zariadenia, predstavuje len rutinnú činnosť. Samotné umiestnenie teplomera na zariadení známom zo stavu techniky je dané výberom druhu teplomera, ako aj samotnou konštrukciou zabezpečovaného objektu, pričom funkcia teplomera s termochromatickým farbivom je dobre známa a pri jeho výbere je logické jeho umiestnenie na povrchu meraného objektu, čím sa dosiahnu účinky, ktoré sú vopred očakávané. Za dôkaz, že umiestnenie teplomera na povrchu hadice nepredstavuje pre odborníka vynaloženie vynálezcovského úsilia, považoval predseda žalovaného aj to, že žalobca nebol nútený riešiť akýkoľvek problém súvisiaci s výberom teplomera a jeho umiestnenia na hadici samohasiaceho zariadenia podľa napadnutého riešenia. Súhlasil tak so žalovaným, že monitorovanie momentu dosiahnutia kritickej teploty pomocou akéhokoľvek teplomera dokáže vyriešiť nielen odborník v danej oblasti, ale aj laik, bez potreby vynaloženia vynálezcovskej činnosti, na základe čoho nárok na ochranu č. 1 hlavného návrhu na zmenené nároky nesplnil podmienku vynálezcovskej činnosti vo vzťahu k dokumentu D2, v spojení so všeobecnými vedomosťami odborníka v danej oblasti.
28. Žalobca sa v podanej správnej žalobe sústredil na zvedenie prvku (B), čiže teplomera, nakoľko prvok (A, t.j. pevne nalisované koncovky) je vo vzťahu k zavedeniu teplomera doplnkový a komplementárny. Namietal, že správna úvaha žalovaného pri vyhodnotení zavedenia tohto prvku bola chybná a v nadväznosti na § 27 ods. 2 SSP vybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom č. 517/2007 Z.z. Namietané vybočenie podľa neho spočívalo v tom, že správna úvaha nemala oporu v administratívnom spise a zároveň v tom, že žalovaný nezákonne využil tzv. ex post facto analýzu.
29. Vo vzťahu k tejto námietke je potrebné poukázať na judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj Najvyššieho správneho súdu ČR. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 8Spv/1/2020 z 26.05.2021 poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 3Sžhuv/2/2014 zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2016 pod č. 67 (ide o teda o ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššej súdnej autority), rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR týkajúce sa posudzovania vynálezcovskej činnosti vo veciach sp.zn. 8As/70/2011, 7As/69/2014, 6As/244/2017, z ktorých vyplýva spoločný záver, že otázka posúdenia či bol predmet ochrany úžitkového vzoru (obdobne patentu) v čase jeho zápisu spôsobilý na zápis, je otázkou právnou a orgán verejnej správy (žalovaný) vychádza pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného na základe hodnotenia dôkazov. Správna úvaha sa preto v takomto prípade uplatní iba v obmedzenom rozsahu, resp. podľa Najvyššieho správneho súdu ČR sa správna úvaha neuplatní. Uvedená judikatúra je súladná s obsahom ust. § 52 ods. 1 a 3 zákona č. 517/2007 Z.z., v zmysle ktorého je účastník konania povinný predložiť alebo navrhnúť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, pričom žalovaný rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené alebo navrhnuté (zreteľne ide o užší rámec podkladov pre rozhodnutie než plynie z ust. § 32 Správneho poriadku). Vzhľadom na takto ustálenú judikatúru v otázke použitia správnej úvahy pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti úžitkového vzoru (alebo patentu, ktorá má obdobné kritériá), je námietka žalobcu o chybnosti správnej úvahy žalovaného pri posudzovaní existencie vynálezcovskej činnosti žalobcu pri riešení napadnutého úžitkového vzoru spôsobom uvedeným v návrhu na zmenu hlavných nárokov a námietka jej vybočení z medzí a hľadísk ustanovených zákonom č. 517/2007 Z.z. (§ 27 ods. 2 SSP), v základe nesprávna a tým nedôvodná.
30. Platná právna úprava za technické riešenie spôsobilé na ochranu úžitkovým vzorom považuje také riešenie, ktoré je nové, je výsledkom vynálezcovskej činnosti a je priemyselne využiteľné (§ 4 zákona č. 517/2007 Z.z.). V rámci správneho konania o výmaze napadnutého úžitkového vzoru žalovaný a jeho predseda dospeli k právnemu záveru, že technické riešenie žalobcu nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti, s čím žalobca v podanej správnej žalobe nesúhlasil. Technické riešenie sa považuje za výsledok vynálezcovskej činnosti, ak pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky (§ 8 ods. 1 zákona č. 517/2007 Z.z.). Z obsahu správnej žaloby vyplýva, že sporná bola najmä otázka, či technické riešenie žalobcu v rámci napadnutého úžitkového vzoru, resp. návrhu na zmenu jeho hlavných nárokov, pridaním teplomera za účelom zabezpečenia zvýšenej bezpečnosti samohasiaceho zariadenia, pre odborníka zrejmým spôsobom vyplývalo zo stavu techniky. Možno súhlasiť so žalovaným, že posúdenie zrejmosti riešenia vychádza z pojmu „zrejmý spôsob“, ktorý sa vykladá ako niečo zjavné, čo nie je vybočením alebo skokom z normálneho technologického vývoja, vyplýva z doterajšieho stavu techniky, teda nevyžaduje mimoriadne schopnosti alebo inovačné nadanie nad rámec schopnosti, ktoré možno u odborníka predpokladať.
31. Pokiaľ sú jednotlivé prvky a znaky úžitkového vzoru obsiahnuté vo viacerých namietaných dokumentoch tvoriacich stav techniky alebo vo viacerých častiach jedného dokumentu, resp. ide pre odborníka v danej oblasti techniky zrejmé riešenie, nemožno hovoriť o vynálezcovskej činnosti, ak dôjde len k ich skombinovaniu do jedného technického riešenia, ktoré má byť chránené úžitkovým vzorom. Podmienky vynálezcovskej činnosti nespĺňa ani prípadný nový prvok alebo kombinácia prvkov alebo znalostí, pokiaľ tieto pre odborníka v danej oblasti vyplývajú z doterajšieho stavu techniky. Na dosiahnutie ochrany technického riešenia úžitkovým vzorom musí ísť o nové použitie prvkov, znakov alebo poznatkov zrejmých zo stavu techniky, ktoré však musí byť natoľko inovatívne, že sa ním dosiahne pre odbornú obec doposiaľ nepoznané, nezvyčajné, resp. prekvapujúce využitie, než je zrejmé zo stavu techniky. Teda na to, aby išlo o vynálezcovskú činnosť by musel majiteľ úžitkového vzoru, ktorým bol žalobca, k znakom známym zo stavu techniky (dokument D2) pripojiť aj ďalší prvok, ktorý zo stavu techniky nevyplýva, a ktorý pochádza práve z jeho vynálezcovskej činnosti, ktorou majiteľ presiahol rámec bežnej odbornej schopnosti. Ak technické riešenie podľa napadnutého úžitkového vzoru, resp. v zmysle návrhu jeho zmeny, takýto znak neobsahovalo, nemôže ísť o technické riešenie požívajúce ochranu úžitkovým vzorom.
32. Žalobca tvrdil, že zavedenie teplomeru do hlavných nárokov napadnutého úžitkového vzoru za účelom zvýšenia bezpečnosti zariadenia je tým konkrétnym znakom, ktorý pochádza výhradne z jeho vynálezcovskej činnosti, teda nie je rutinným riešením. Namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho námietkami ohľadom toho, že riešený technický problém definoval ako zvýšenie bezpečnosti samohasiaceho zariadenia, na fungovanie ktorého je teplomer nadbytočný, čo preukazuje kontraintuitívne a redunantné, teda vynálezcovské uvažovanie žalobcu pri technickom riešení presadzovanom na ochranu úžitkovým vzorom.
33. Z napadnutého a z prvostupňového rozhodnutia zrozumiteľne plynie, že žalovaný a jeho predseda sa nijakým spôsobom nezmieňovali ani sa nezaoberali otázkou ako merať teplotu, ale v súlade s tvrdením žalobcu posudzovali skutočnosť, že umiestnením teplomera na zriadení sa sleduje úloha informovať o blížiacej sa aktivácii zariadenia. Vo vzťahu k problému vyplývajúcemu zo znenia napadnutého úžitkového vzoru sa zaoberali otázkou, ako bol vyriešený problém diagnostikovania blížiaceho sa momentu narušenia detekčnej hadice, ktorý nastáva pri teplote na 120 °C. Logickou úvahou, z ktorej vychádzali, bolo, že na získanie informácie o blížení sa k dosiahnutiu udanej kritickej teploty slúži teplomer, na výber ktorého tak nebolo potrebné vynaložiť žiadnu vynálezcovskú činnosť. Podľa nich je z dokumentu D2 známa inštalácia manometra na samohasiacom zariadení, pričom nahradenie
merania tlaku meraním teploty podľa žalovaného a jeho predsedu predstavuje len ďalšiu alternatívu známeho riešenia za účelom monitorovania blížiaceho sa momentu narušenia hadice. Uzavreli, že technické riešenie, na ktoré je požadovaná ochrana je samohasiace zariadenie tvorené hadicou s termochromatickým teplomerom známym zo stavu techniky, logicky umiestneným na jej povrchu, v ktorej je hasiaca látka pod tlakom, pričom žalobca nebol nútený riešiť problém súvisiaci s výberom teplomera a jeho umiestnením na hadici, čo tiež preukazuje neprítomnosť vynálezcovského prvku.
34. Podľa vyjadrenia žalovaného je diagnostika zvýšenia teploty ako bezpečnostného prvku za účelom ochrany zdravia a kvalitatívnych a kvantitatívnych vlastností veci natoľko jednoduché a rozšírené riešenie vychádzajúce zo všeobecných vedomostí o stave techniky, že si nevyžaduje preukázanie na konkrétne aplikovanie. S ohľadom na jednoduchosť až triviálnosť umiestnenia teplomera do existujúceho zariadenia (riešenie podľa dokumentu D2) je požiadavka žalobcu na potvrdenie tézy o rutinnosti takéhoto riešenia nedôvodná, s čím možno súhlasiť. Žalovaný opakovane zdôraznil, že začlenením teplomera bol dosiahnutý len taký účinok, ktorý bol očakávaný ako výsledok tohto opatrenia, pričom na takéto opatrenie nie je nutné vynaloženie žiadnej vynálezcovskej činnosti. Žalovaný poukázal na prax Európskeho patentovaného úradu, kde rovnako ako Sťažnostný senát vo veci T 55/89, či v iných veciach rozhodol, že účinok nevyhnutne vyplývajúci z použitia zrejmého opatrenia nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti. Záver žalovaného a jeho predsedu u rutinnom postupe žalobcu pri technickom riešení samohasiaceho zariadenia so zavedeným teplomerom za účelom zvýšenia bezpečnosti, tak bol dostatočne odôvodnený, pričom s jeho závermi správny súd súhlasí.
35. Žalobná námietka, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho uvedenými námietkami je tak v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania, použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval a preto je v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Predseda žalovaného uviedol, ako sa vyrovnal s rozkladovými námietkami žalobcu a so všetkými zásadnými skutkovými a právnymi otázkami danej veci. Žalovaný a jeho predseda tak dostatočne zdôvodnili svoje skutkové a právne závery, ktoré boli logické a boli v súlade s obsahom hodnotených dôkazov. Skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Vzhľadom na to, bola všeobecne uplatnená námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nedôvodná.
36. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
37. Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 517/2007 Z.z. žalovaný vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Postupom súladným s citovaným ustanovením a zmienenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu ČR žalovaný dospel k záveru o „rutinnosti“ technického riešenia žalobcu. Teda k záveru o tom, že takéto riešenie zahŕňajúce zavedenie teplomera detekujúceho prostredníctvom vysokej teploty blížiacu sa aktiváciu zariadenia zrejmým spôsobom vyplýva zo stavu techniky (§ 8 ods. 1 zákona č. 517/2007 Z.z.). Z ust. § 52 ods. 2 zákona č. 517/2007 Z.z. nepochybne plynie, že v konaní o výmaze úžitkového vzoru sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov (každý dôkaz sa hodnotí jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti), ktoré hodnotenie práve vzhľadom na voľnosť nie je striktne viazané schémou rigidných postupov. Ide tak o autonómny myšlienkový postup (zamestnancov) orgánu verejnej správy, účelom ktorého je z jednotlivých dôkazov, ako aj z ich vzájomných súvislostí získať skutkové poznatky, ktoré v súhrne predstavujú zistený skutkový stav, tvoriaci podklad pre právne posúdenie veci. Je nepochybené, že myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov a tvorbe skutkových a právnych záverov z nich plynúci nemá hmotný charakter, takže nemôže byť súčasťou administratívneho spisu v inej forme, než ako slovné vyjadrenie hodnotiacich záverov v odôvodnení rozhodnutí, čo bolo v danom prípade zachované. Na utvorenie právneho záveru, že použitie riešenia samohasiaceho zariadenia s využitím teplomera, plynúceho z návrhu na zmenu nárokov napadnutého úžitkového vzoru, ako bezpečnostného prvku, zrejmým spôsobom vyplývalo zo známeho stavu techniky, tak nebolo nutné (v podstate ani možné), aby o tom administratívny spis obsahoval priamy hmotný podklad, pričom dôkazy, z hodnotenia ktorých žalovaný pri tomto závere vychádzal, sú jeho súčasťou. Právne posúdenie veci žalovaného, výsledkom ktorého bol právny záver o tom, že technické riešenie presadzované žalobcom nebolo výsledkom vynálezcovskej činnosti tak evidentne malo oporu v obsahu administratívneho spisu, s ktorého obsahom bolo v súlade (opak bol tvrdený bez bližšieho vysvetlenia, § 134 ods. 1 SSP).
38. Možno súhlasiť aj s vyjadrením žalovaného, že pod pojmom odborník (na účely § 8 ods. 1 zákona č. 517/2007 Z.z.) treba rozumieť osobu, ktorá je v zásade informovaná o všetkom, čo patrí k všeobecnému stavu vedomostí v príslušnom odbore alebo osobou s kvalifikáciou obvyklou pre riešenie úloh v určitej oblasti techniky, čo žalovaný oprel o obsah dôvodovej správy k § 8 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z. K tejto námietke zaujal relevantné stanovisko aj ďalší účastník vo svojom vyjadrení k správnej žalobe. Tvrdenie žalobcu, že práve on je ideálne situovaný na to, aby posúdil vynálezcovskú činnosť pri technickom riešení napadnutého úžitkového vzoru, nakoľko dokument D2 predstavuje skoršie riešenie žalobcu, neobsahuje žiadny atribút legitimizujúci jeho uplatnenie v správnom konaní o výmaz napadnutého úžitkového vzoru, ktoré majiteľom bol žalobca. Naopak, ide o jeho subjektívne presvedčenie, ktoré je v rozpore s požiadavkou objektivity a nestrannosti (t.zn. pravdivosti dôkazu, na ktorú sa v rámci hodnotenia dôkazov, okrem dôkaznej váhy a zákonnosti, resp. prípustnosti dôkazu, obligatórne prihliada), ako aj zásady rovnakého postavenia účastníkov konania (§ 4 ods. 2 Správneho poriadku), nakoľko by priniesla značnú nerovnováhu v dôkaznom postavení účastníkov konania (nerovnosť zbraní).
39. Uvedené zákonné požiadavky majú svoj pôvod v práve na spravodlivý proces plynúcom z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov. V právnom poriadku Slovenskej republiky je toto právo implikované v ust. čl. 46 Ústavy SR. Okrem práva na prístup k súdu, práva na nezávislý a nestranný súd, práva na verejnosť konania a rozhodnutia, práva na rozhodnutie v primeranej lehote sem patrí aj právo na spravodlivé prejednanie veci. V rámci neho možno, okrem princípu kontradiktórnosti konania a práva na odôvodnenie rozhodnutia, zdôrazniť práve princíp rovnosti účastníkov konania a princíp rovnosti zbraní, s ktorými by bolo výslovne nekonformné akceptovanie výhrad žalobcu, ako odborníka v danej oblasti techniky v konaní o výmaze napadnutého úžitkového vzoru, pre jeho nespochybniteľný záujem na výsledku konania. Z dôvodu takého postavenia žalobcu by akceptovaním jeho odborných názorov utrpela objektivita a nestrannosť tohto prvku (názoru odborníka
v danej oblasti techniky, ktorého názor bol žalovaným priliehavo a odôvodnene formulovaný práve s uplatnením primeranej miery abstrakcie) spôsobom nezlučiteľným s právom na spravodlivý proces.
40. Žalobca tiež namietal, že žalovaný v konaní použil neprípustný spätný pohľad, tzv. ex post facto analýzu v zmysle rozhodnutí Európskeho patentového úradu T 564/89, T 645/92, T 795/93, T 730/96, ktorej sa je potrebné vyvarovať pri uplatnení metódy „problém - riešenie“, nakoľko aj náročné technické problémy môžu mať riešenia, ktoré sa pri spätnom pohľade zdajú vlastne zjavné a jednoduché. Pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti je však nevyhnutné zdržať sa tohto spätného pohľadu. Žalobca neuviedol, z akých konkrétnych dôvodov by malo ísť v danom prípade s neprípustný spätný pohľad, ani neindividualizoval závery plynúce z označených rozhodnutí Európskeho patentového úradu na skutkové okolnosti preskúmavanej veci, čo zaňho správny súd nebol oprávnený urobiť (§ 134 ods. 1 SSP). Namietal názor žalobcu, že neprípustný spätný pohľad vzniká len v prípade, ak je ako najbližší stav techniky k napadnutému úžitkovému vzoru vybratý dokument, ktorý nepatrí do rovnakej, alebo príbuznej oblasti techniky ako napadnuté riešenie a nerieši rovnaký problém, avšak na preukázanie nezákonnosti tohto záveru neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti. Žalovaný k tomu doplnil, že za najbližší stav techniky k napadnutému úžitkovému vzoru bol stanovený dokument D2, ktorý má rovnaký účel a ciele a obsahuje najviac spoločných technických znakov s napadnutým riešením. S výberom dokumentu D2 ako najbližšieho stavu techniky súhlasil aj žalobca, pričom objektívnym technickým problémom je poskytovanie alternatívneho hasiaceho zariadenia s jednoduchou konštrukciou, ktoré umožňuje flexibilnú inštaláciu a použitie vo vhodných podmienkach a objektoch. Podľa žalovaného žalobca v žalobe odignoroval existenciu dokumentu D2 ako východiskového bodu do riešenia, do ktorého je pre vyriešenie definovaného programu začlenený teplomer, ktorým sa dosiahne vopred očakávaný účinok vyplývajúci z použitia zrejmého opatrenia.
41. Obdobne možno uzavrieť, že ďalším obsahom správnej žaloby, okrem tých jej častí, kde boli zrozumiteľné námietky žalobcu zamietnuté ako nedôvodné v predchádzajúcich alebo nasledujúcich bodoch tohto rozsudku, boli tvrdenia žalobcu presadzujúce jeho názory na posúdenie technického riešenia, ktoré malo byť chránené úžitkovým vzorom, z hľadiska vynálezcovskej činnosti. Podstatným obsahom správnej žaloby je v nadväznosti na závery žalovaného vysvetlenie technického riešenia samohasiacieho zariadenia so zvýšenou bezpečnosťou a s akcentom na zavedenie prvku B - teplomera a ozrejmenie spôsobu uvažovania žalobcu (ako kontraintuitívneho, redunantného a tým vynálezcovského, nie rutinného). V tejto časti správnej žaloby však ide len o polemiku žalobcu s názormi a úvahami žalovaného, resp. jeho tvrdenia a konštatácie ohľadom splnenia podmienok vynálezcovskej činnosti navrhovaného technického riešenia, resp. zmeneného nároku, a tým o spôsobilosti technického riešenia byť chráneným úžitkovým vzorom.
42. Takto formulované námietky sú len vyjadrením nesúhlasu s hodnotením žalovaného a jeho predsedu, resp. názormi žalobcu, ktoré sami o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Všeobecné namietanie nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočného zistenia skutkového stavu alebo iných vád rozhodnutia nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov nesúhlasí, resp. vykonané dôkazy hodnotí sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov v ich súhrne, v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. Len jednostranné závery, hodnotenia a konštatovania žalobcu sami o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia neosvedčujú. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Na podklade takýchto námietok žalobcu, ktoré uvedené atribúty nespĺňajú, správny súd nebol spôsobilý dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko nehovorili nič o tom, akého právneho pochybenia sa dopustil žalovaný alebo jeho predseda. Správny súd, ktorý na vyhodnotenie odborných technických námietok nie je odborne spôsobilý, v konaní o preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia opätovne nerozhoduje o návrhu na výmaz úžitkového vzoru, ani toto konanie a rozhodnutie nedopĺňa ani nereviduje.
43. V rámci týchto žalobných bodov chýba zrozumiteľná argumentácia v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, čo za žalobcu správny súd nemohol urobiť, nakoľko nie je oprávnený žalobné body dopĺňať, konkretizovať (a nahrádzať tak žalobcu) ani rozhodovať
na základe domnienok o obsahu správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním správnej žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je podľa § 134 ods. 1 SSP daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody (ich dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia) konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 SSP).
44. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v uvedených žalobných bodoch dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo s logickým uvažovaním, resp. konštatoval skutočnosti, na ktorých napadnuté rozhodnutie založené nebolo, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom sformulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.
45. Vzhľadom na uvedené je potrebné vo všeobecnosti poukázať na to, že aplikácia práva, ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť orgánov verejnej správy s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych správnych aktov, ktoré sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú konkrétne právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy SR určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom a v uvedenom smere upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci môže dôjsť len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava stanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade nesplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku toho zákony upravujúce postavenie a právomoci štátnych orgánov neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t.j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR tak vytvára právnu istotu v tom, že žiaden orgán štátu nie je oprávnený svojvoľne rozhodnúť, kedy a za akých podmienok bude alebo nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Preskúmaním zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušenie zákona zistené nebolo.
46. Žalobca ďalej namietal, že v prvostupňovom ako aj v druhostupňovom konaní navrhoval ústne pojednávanie, na ktorom by bolo možné a viac než vhodné vypočuť žalobcu, ktorý je najpovolanejším odborníkom v danej oblasti a najlepšie vie, ako dokument D2 interpretovať, čo rieši a nerieši, akými úvahami sa odborník riadil a pod., čím bolo na ústnom pojednávaní možné efektívne a jednoducho objasniť riešený technický problém. Žalovaný však tieto návrhy len formalisticky, bez bližšieho odôvodnenia zamietol. Podľa neho možnosti písomného vyjadrenia neobstoja, pretože žalobca je síce technik, ale nie patentový právnik, avšak patentový zástupca ani pri najlepšej vôli nemôže plne sprostredkovať žalobcove úvahy pri vynaliezaní riešenia podľa úžitkového vzoru. Žiadne písomné vyjadrenie plne nenahrádza osobný dialóg tvárou v tvár medzi žalovaným a žalobcom. Výsluch žalobcu bol podľa neho nenahraditeľný tiež z dôkazného hľadiska, lebo sa ním mohlo zistiť, či posilnenie ochrany prostredníctvom teplomera, s ohľadom na modelované bezpečnostné riziká súviselo s tým, že žalobca sa už s podobnými bezpečnostnými incidentami stretol, resp. podnet na takéto riešenie prišiel od ustarostených klientov, alebo bol výsledkom tvorivej duševnej činnosti samotného žalobcu vysoko nad rámec bežných bezpečnostných otázok. Ak by išlo k druhý prípad, bol by to silný argument v prospech vynálezcovskej povahy takéhoto riešenia. Žalobca uvažoval aj ďaleko nad rámec toho čo je zvykom, čo všetko zlé by sa v súvislosti s fungovaním takého samohasiaceho zariadenia mohlo stať a to aj v prípade, že v skutočnosti sa to ešte nikde nestalo. Cieľom žalobcu totiž nie je len reagovať na nehody a korigovať nedostatky, ktoré sa objavia v reálnom používaní, ale aj nehody, ktoré sa možno ešte nikdy nestali, anticipovať a zriadiť, aby sa skutočne nikdy nestali. Problém je, že žalobca taký dôkaz nemá, akým spôsobom založiť do spisu, vzhľadom na to, že podľa § 58 ods. 5 zák. č. 517/2007 Z. z. v konaní pred žalovaným sú neprípustné čestné vyhlásenia. Žalobca nemôže teda doložiť tento dôkaz spočívajúci v jeho výpovedi do spisu vo forme čestného vyhlásenia a jediný spôsob ako ho doložiť do spisu je forma výsluchu na ústnom pojednávaní. Žalovaný tak podľa žalobcu nedostatočne zistil skutočný stav a odmietol dostatočne zistiť skutkový stav napriek tomu, že žalobca navrhoval zákonný dôkazný prostriedok. Žalovaný tým porušil aj zásadu súčinnosti s účastníkom konania.
47. Správne konanie, ktorým je aj konanie o návrhu na výmaz úžitkového vzoru z registra, je ovládané prevažne zásadou písomnosti a neverejnosti konania. Na rozdiel od súdneho konania, kde je prevládajúcou zásada verejnosti a ústnosti, sa v správnom konaní ústne konanie v zásade nevyžaduje, pokiaľ to nevyžaduje osobitný zákon alebo povaha veci. Obligatórne ústne pojednávanie sa v súlade s § 21 ods. 1 Správneho poriadku nariadi vtedy, ak to ustanovujú osobitné predpisy. V ostatných prípadoch je ústne pojednávanie fakultatívne a nariadi sa len vtedy, ak to vyžaduje povaha veci, t.zn. ak to prispeje k jej objasneniu. Je tak na úvahe konajúceho orgánu verejnej správy, či fakultatívne ústne pojednávanie nariadi. Sleduje pritom najmä to, či je možné riadne a úplne zistiť skutkový stav len zo zabezpečených podkladov (§ 32 Správneho poriadku), alebo je pre rozhodnutie v konaní potrebné niektoré nezrovnalosti, resp. rozpory odstrániť na nariadenom pojednávaní. Postup žalovaného v konaní o návrhu na výmaz úžitkového vzoru z registra vo vzťahu k otázke ústneho pojednávania upravuje ust. § 45 ods. 7 zákona č. 517/2007 Z.z., podľa ktorého ak nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania o návrhu na výmaz úžitkového vzoru, úrad určí dátum ústneho pojednávania. Citované ustanovenie tak v nadväznosti na § 21 ods. 1 Správneho poriadku, ktorého uplatnenie nie je vylúčené ust. § 58 ods. 5 zákona č. 517/2007 Z.z., doplňuje a spresňuje postup žalovaného a contrario tak, že v prípade ak možno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania, ústne pojednávanie sa nenariadi.
48. Žalovaný dospel k záveru, že nebolo potrebné ústne pojednávanie, nakoľko bolo možné rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania. Konkrétne dôvody pre uplatnenie tohto postupu uviedol v prvostupňovom rozhodnutí v tom zmysle, že z predloženého návrhu na výmaz a k nemu priložených dokumentov, ako aj z ďalších podaní navrhovateľa a z vyjadrení žalobcu, mu boli zrejmé všetky skutočnosti potrebné na vydanie rozhodnutia vo veci a žalobcovi bol stanovený dostatočný priestor na vyjadrenie sa k návrhu na výmaz, ako aj na prípadné predloženie rôznych verzií nárokov na ochranu, a vzhľadom na namietané dokumenty žalovaný nepovažoval zvolanie ústneho konania za potrebné. Predseda žalovaného k tejto otázke v napadnutom rozhodnutí uviedol, že konanie pred úradom je ovládané zásadou písomnosti a ústne pojednávanie správny orgán nariadi obligatórne, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo fakultatívne v prípade, ak to vyžaduje povaha veci, najmä aj sa tým prispeje k jej objasneniu (§ 21 ods. 1 Správneho poriadku). Zároveň platí, že ak o návrhu na výmaz úžitkového vzoru nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania, úrad určí dátum ústneho pojednávania (§ 45 ods. 7 zák. č. 517/2007 Z. z.). Účastník konania teda na nariadenie ústneho pojednávania nemá právny nárok, resp. má právo byť prizvaný na ústne pojednávanie v prípade, ak sa v rámci správneho konania vykonalo. Avšak samotné rozhodnutie o tom, či ústne
pojednávanie v danej veci má opodstatnenie, teda či prispeje k objasneniu skutkových okolností prípadu, prislúcha výlučne správnemu orgánu. V posudzovanom prípade podľa predsedu žalovaného povaha veci nevyžadovala, aby v konaní o rozklade podanom majiteľom - žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo nariadené ústne pojednávanie. Písomné podania predložené účastníkmi konania v rámci prvostupňového a druhostupňového konania považoval predseda žalovaného za dostatočné pre rozhodnutie predmetnej veci, nakoľko sú z nich zrejmé, všetky skutočnosti potrebné na vydanie rozhodnutia o rozklade. Vzhľadom na uvedené predseda žalovaného nepovažoval za dôvodné žiadosti žalobcu na nariadenie ústneho pojednávania vyhovieť.
49. Pokiaľ išlo o argumenty žalobcu uvedené v podanom rozklade, že ústne pojednávanie mohlo poskytnúť efektívnu platformu na vysvetlenie rozdielov medzi napadnutým úžitkovým vzorom a najbližším stavom techniky, ktorý bol stanovený až v napadnutom rozhodnutí a ku ktorému sa majiteľ mohol vyjadriť až v rozklade a tiež, že odmietnutie ústneho pojednávania predstavuje ukrátenie možnosti účinne sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam, predseda žalovaného považoval tieto argumenty za nedôvodné. Žalobcovi bol v konaní na prvom stupni poskytnutý dostatočný priestor na vyjadrenie sa k navrhovateľom podanému návrhu na výmaz napadnutého úžitkového vzoru, teda nebol ukrátený na žiadnych procesných právach, pričom podkladom prvostupňového rozhodnutia boli podania obidvoch účastníkov konania. Námietku žalobcu, že k otázke najbližšieho stavu techniky sa mal vyjadriť až v rozklade, nepovažoval za dôvodnú a poznamenal, že žalobca pred vydaním prvostupňového rozhodnutia mal k dispozícii návrh na výmaz napadnutého úžitkového vzoru spolu so všetkými jeho prílohami a teda mohol sa vyjadriť ku všetkému, čo bolo podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia, čo aj urobil. K tvrdeniu žalobcu, že výmaz z registra úžitkových vzorov predstavoval podstatný zásah do udeleného práva, ktorý môže byť urobený len za predpokladu, že žalobcovi nebude upreté žiadne procesné právo na obranu, predseda žalovaného skonštatoval, že žalobcovi neboli v posudzovanom prípade upreté žiadne procesné práva.
50. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný a jeho predseda sa jeho návrhmi na vykonanie ústneho pojednávania bližšie nezaoberali, vzhľadom na uvedené, je táto námietka v rozpore s obsahom prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. Skutočnosť, že žalobca so stanoviskom konajúcich orgánov oboch stupňov nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe nezákonnosť ich procesného postupu. Vo všeobecnosti platí, že orgán verejnej správy v správnom konaní na návrh na vykonanie ústneho pojednávania môže reagovať dvomi spôsobmi. Buď mu vyhovie a nariadi termín ústneho pojednávania alebo mu nevyhovie, pričom ale musí zdôvodniť (podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku sa v odôvodnení rozhodnutia musí vyrovnať s návrhmi účastníkov konania), prečo pojednávanie nenariadil. Takýto prístup vychádza z ust. § 21 ods. 1 v nadväznosti na § 45 ods. 7 zákona č. 517/2007 Z.z., obsahom ktorých nie je právny nárok účastníka konania na vykonanie ústneho pojednávania na jeho návrh, ani povinnosť orgánu verejnej správy ho nariadiť. Naopak, ide o postup podliehajúci uváženiu konajúceho orgánu verejnej správy (žalovaného), ktorý musí po vyhodnotení existencie alebo neexistencie skutočností odôvodňujúcich nariadenie ústneho pojednávania zvolený procesný postup spočívajúci v nenariadení ústneho pojednávania odôvodniť. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nepovažoval za potrebné vykonať ústne pojednávanie, nakoľko z predloženého návrhu na výmaz a k nemu priložených dokumentov, ako aj z ďalších podaní navrhovateľa a z vyjadrení žalobcu, mu boli zrejmé všetky skutočnosti potrebné na vydanie rozhodnutia vo veci, pričom žalobca mal dostatočný priestor na vyjadrenie sa k návrhu na výmaz ako aj na prípadné predloženie rôznych verzii nárokov na ochranu. Pokiaľ tak žalovaný odôvodneným nevyhovením návrhu žalobcu na nariadenie ústneho pojednávania pristúpil k zákonnej alternatíve vydať rozhodnutie bez nariadenia ústneho pojednávania, svojim postupom neporušil zákon.
51. Pokiaľ žalobca tvrdil, že na výsluchu žalobcu sa mohlo zistiť, či posilnenie ochrany prostredníctvom teplomera s ohľadom na modelované bezpečnostné riziká súviselo s tým, že žalobca sa už s podobnými bezpečnostnými incidentmi stretol, resp. podnet na takéto riešenie prišiel od ustarostených klientov, alebo bol výsledkom tvorivej duševnej činnosti samotného žalobcu vysoko nad rámec bežných bezpečnostných otázok a iné, ide len o jeho domnienky. Hodnotenie dôkazov totiž v súlade s § 52 ods. 2 zákona č. 517/2007 Z.z. patrí žalovanému, ktorý je pritom plne autonómny a jeho závery ohľadom hodnotenia dôkazov sú obsahom prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. Oporu v elementárnych zásadách logického uvažovania nemá ani tvrdenie žalobcu, že možnosti písomného vyjadrenia neobstoja, pretože žalobca je síce technik, ale nie patentový právnik, avšak patentový zástupca ani pri najlepšej vôli nemôže plne sprostredkovať žalobcove úvahy pri vynaliezaní riešenia podľa úžitkového
vzoru, pričom žiadne písomné vyjadrenie plne nenahrádza osobný dialóg tvárou v tvár medzi žalovaným a žalobcom. Pokiaľ žalobca nebol schopný verbalizovať skutočnosti relevantné za účelom ochrany svojich práv písomne, nepreukázal (jeho námietky v tomto zmysle sú len všeobecné tvrdenia), prečo by ich vedel žalovanému v požadovanej kvalite odovzdať práve ústnou formou. Zrozumiteľná právna argumentácia neznamená schopnosť presvedčiť žalovaného o správnosti žalobcových tvrdení, ale informovať ho o všetkých skutkových a právnych aspektoch veci, ktoré mal v konaní hodnotiť. Takúto argumentáciu mal žalobca v súlade s § 45 ods. 3, ods. 5 písm. a/ zákona č. 517/2007 Zz. možnosť urobiť (čo žalobca využil vo svojich podaniach v konaní, vrátane návrhu zmenu nárokov a podaného rozkladu), preto bolo správne konštatovanie predsedu žalovaného, že žiadne procesné práva mu upreté neboli.
52. Žalobca (opätovne bez konkretizácie) namietal porušenie zásady súčinnosti, ktorá bola zjavne zachovaná dodržaním zákonného procesného postupu plynúceho z ust. § 45 ods. 2 až 7 zákona č. 517/2007 Z.z., t.j. s rešpektom k zásade legality (§ 3 ods. 1, 2 Správneho poriadku), pričom do úzadia nemožno úplne zatláčať ani zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku), ktorá bráni nadbytočným úkonom, t.j. aj ústnemu pojednávaniu, ktoré nemôže priniesť do konania žiadne nové skutočnosti potrebné pre vydanie rozhodnutia. Demonštrovať (dokazovať) na ústnom pojednávaní technické riešenie, konštrukčné prvky alebo spôsob fungovania zariadenia podľa technického riešenia žalobcu v konaní zjavne nebolo potrebné, nakoľko to plynulo z obsahu hlavných nárokov napadnutého úžitkového vzoru, so závislých nárokov, z návrhu na zmenu hlavných nárokov, obsah ktorých nebol sporný, pričom ani funkčnosť a účinnosť samohasiaceho zariadenia nebola žalovaným spochybnená. Dokazovať nesporné skutočnosti (napríklad ohliadkou alebo predvedením zariadenia) sa prieči účelu správneho konania. Sporný bol výsledok hodnotenia dôkazov žalovaného, ktorý dospel k záveru, že technické riešenie žalobcu nespĺňa podmienku vynálezcovskej činnosti.
53. Žalobca, po tom čo využil svoje procesné oprávnenia v prvostupňovom konaní, podal voči prvostupňovému rozhodnutiu rozklad, o ktorom žalovaný, ako inštančne príslušný orgán (§ 58 ods. 1 Správneho poriadku) zákonným spôsobom rozhodol.
54. Podľa § 59 ods. 1 až 3 Správneho poriadku 1/ Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. 2/ Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 3/ Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.
55. Podľa § 61 ods. 1 až 3 Správneho poriadku 1/ Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad; včas podaný rozklad má odkladný účinok. 2/ O rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. 3/ Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.
56. V rozkladovom konaní by pripadalo v úvahu žalobcu predvolať alebo od neho požadovať vyjadrenie len v prípade, ak by po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu v súlade s § 59 ods. 1 Správneho poriadku dospel predseda žalovaného k záveru, že je potrebné správne konanie doplniť, prípadne odstrániť vady prvostupňového konania (čo žalobca netvrdil). V opačnom prípade by ani v tomto prípade taký postup nebol konformný so zásadou hospodárnosti plynúcou z § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Samo o sebe by uplatnenie tohto postupu žalobcovi nezabezpečilo vyššiu úroveň ochrany jeho práv, nakoľko žalobca mal možnosť uplatňovať svoju procesnú obranu v rámci prvostupňového konania a podaného rozkladu, o ktorom predseda žalovaného zákonným spôsobom rozhodol. Na opakovanie už urobených úkonov bez ďalšieho nebol dôvod. Predvolanie žalobcu na ústne pojednávanie nebolo potrebné aj z toho dôvodu, že vyjadrenia účastníkov konania k podanému rozkladu sa zabezpečujú v súlade s § 56 Správneho poriadku.
57. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav, resp. rozpor napadnutého rozhodnutia s obsahom administratívneho spisu, ani táto všeobecná námietka nemohla byť dôvodná, jednak preto, že nekonkretizoval v čom mali tieto vady spočívať (§ 134 ods. 1 SSP) a tiež preto, že žalovaný v súlade s už zmieneným ust. § 52 ods. 1 a 3 zákona č. 517/2007 Z.z. pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal z dôkazov predložených účastníkmi konania, t.zn. aj žalobcom, ktorý predložil Návrh na zmenu hlavných nárokov a pomocné návrhy. Žalobca opak netvrdil a nepreukázal.
58. Správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania. Žalobca navrhol ohliadku samohasiaceho zariadenia na preukázanie tvrdenia, že ide o riešenie, ktoré nie je rutinné a ktorého rutinnosť, resp. bežná použiteľnosť v obdobných zariadeniach nevyplýva z administratívneho spisu. Správny súd je v súlade s § 120 SSP viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy. Dôkazy môže vykonať len na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 119 SSP), nie však na vlastné zisťovanie skutkového stavu veci, resp. jeho prehodnocovanie, nakoľko správny súd nenahrádza činnosť orgánov verejnej správy. Navrhované dokazovanie bolo zjavne zamerané na zisťovanie skutkového stavu (navrhovaná ohliadka by mohla potvrdiť technické riešenie, konštrukčné prvky, prípadne funkčnosť zariadenia, pričom zavedenie, umiestnenie a funkcia teplomera sporné neboli), avšak správny súd je oprávnený dokazovanie vykonať len na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nie je úlohou správneho súdu, aby doplňoval dokazovanie za účelom zistenia skutočností rozhodujúcich pre posúdenie splnenia podmienok vynálezcovskej činnosti, čím by nahrádzal činnosť žalovaného, pričom by nebol ani odborne spôsobilý dospieť k odborným - technickým záverom z ohliadky plynúcim. Na doplnenie dôkazov žalobcom nebolo možné prihliadať, nakoľko bolo podané po lehote podľa § 62 v nadväznosti na § 181 ods. 1, resp. § 183 SSP.
59. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia predsedu žalovaného a konania, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol.
60. O náhrade trov konania rozhodoval správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Správny súd tiež nepriznal náhradu trov konania ďalšiemu účastníkovi, nakoľko mu správnym súdom nebola uložená žiadna povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy v konaní vznikli. Neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi.
61. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok je právoplatný jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.