Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7e3/391492.b4cd40.pdf
PDF · 118.04 KB
No categories available
2Cdo/363/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 363/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom
v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej I. B., bývajúcej
v M., o vymoženie 1 330,61 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice -
okolie pod sp. zn. 12 Er 2993/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 29. marca 2012 sp. zn. 15 CoE 147/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe rozhodcovského rozsudku z 27. mája 2011 sp. zn. I. Stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý zriadila R., so sídlom v B. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Košice - okolie uznesením z 13. októbra 2011 č. k. 12 Er 2993/2011-30
uvedenú žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že právna
predchodkyňa oprávnenej (P.) a povinná uzavreli úverovú zmluvu, ktorú treba považovať za
spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že na daný prípad treba preto aplikovať zákon
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Súčasťou úverovej zmluvy
bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú spory účastníkov daného právneho vzťahu
rozhodované pred označeným rozhodcovským súdom. Táto doložka nebola dojednaná
individuálne, spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako
v rozhodcovskom konaní a treba ju považovať za neplatnú. Poznamenal, že aj Smernica Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„Smernica“) označuje také dojednanie za neprípustné (za nekalú zmluvnú podmienku). Ďalej
uviedol, že takáto doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností odporuje
dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd
prvého stupňa vzhľadom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. marca 2012 sp. zn.
15 CoE 147/2011 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva
neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu na to, či
spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti vyplývajúce mu
zo zákona č. 244/2002 Z.z. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že
rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia
zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. februára 2011, v ktorom Ústavný súd
konštatoval, že „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah
teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne
pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto
vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví
o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide
o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ Ďalej odvolací súd poznamenal, že návrh
na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie § 93 ods. 1
Zákona o bankách považovať za návrh na priatie alebo odmietnutie rozhodcovskej zmluvy.
Ďalej odvolací súd uviedol, že ustanovenie § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní
umožňuje exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu ale aj materiálnu stránku
vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok a po zistení, že zaväzuje
na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné
konanie zastaviť. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku oprávnenej týkajúcu sa
nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. O náhrade
trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie,
hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť
a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu,
na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res
iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci
exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať
zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Konaním súdu jej bolo odňaté
právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní,
pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné. Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími
dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Poznamenala, že exekučný súd
v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky
vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. marca 2013 sp. zn. 2 Cdo 221/2012, 30. apríla 2013 sp. zn.
2 Cdo 313/2012, 24. mája 2013 sp. zn. 2 Cdo 233/2012, 24. mája 2013 sp. zn.
2 Cdo 170/2012, 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 35/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia
týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku),
prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania,
ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá
nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),
ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon rozhodnutia,
pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov teda nie je dôvodná.
K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len
plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len
„zákon č. 483/2001 Z.z.“) banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa tu
v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tiež § 67
ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov –
ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter,
slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade
ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa
pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny
predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské
konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh
rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné
predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne
postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom
spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky
a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;
štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67
ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný
rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a/ vykonávacími
inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b/ vydavateľmi elektronických
platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri
vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia
mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi
(povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred
stálym rozhodcovským súdom zriadeným bankami spoločne alebo c/ prostredníctvom ich
záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna
predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, že by sa rozhodcovská
doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol
ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila
svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová