Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)974/389616.7f6dc6.pdf
PDF · 118.29 KB
No categories available
7Cdo/156/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 156/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A., nar. X., bytom P.,
zastúpenej advokátom JUDr. V., P., proti žalovanému S., K., IČO: X., zastúpenému
advokátkou Mgr. J., N., o určenie neplatnosti výpovede, o určenie, že pracovný pomer
skončil výpoveďou z organizačných dôvodov, o zaplatenie náhrady škody vo forme ušlej
mzdy a odstupného 4 164,10 Eur, o zaplatenie prémií 555,- Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 9 C 202/2009, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2012 sp. zn. 10 Co 153/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania
vo výške 209,97 Eur, na účet právnej zástupkyne Mgr. J., do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Piešťany rozsudkom z 23. mája 2011 č.k. 9 C 202/2009-220 zamietol
žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti výpovede z 26. mája 2009, o určenie, že pracovný
pomer skončil výpoveďou z organizačných dôvodov 30. októbra 2009, o náhradu škody
vo forme ušlej mzdy mesačne 832,82 Eura za obdobie od 1. augusta do 30. októbra 2009
a zaplatenie dvojmesačného odstupného spolu vo výške 4 164,10 Eur spolu s 9%-ným
úrokom ročne od 2. septembra 2009 do zaplatenia a o zaplatenie mesačných prémií vo výške
138,75 Eura za obdobie od 1. apríla 2009 do 31. júla 2009 vo výške 555,- Eur spolu
s 9%-ným úrokom ročne od 2. septembra 2009 do zaplatenia s tým, že o náhrade trov podľa
§ 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Mal za to, že písomná výpoveď žalovaného žalobkyni z pracovného pomeru z 26. mája 2009
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4. Zákonníka práce z dôvodu neuspokojivého plnenia
pracovných úloh (prvý výpovedný dôvod) je platná, keďže vykonanými dôkazmi bolo
preukázané, že riadne, bez časového sklzu a správne neviedla pokladnicu, pričom
na odstránenie nedostatkov bola písomne v posledných 6 mesiacoch vyzvaná 20. februára
2009 v primeranom čase dvoch týždňov, čo však neučinila. Ďalej mal za to, že výpoveď
žalovaného žalobkyni z pracovného pomeru z druhého výpovedného dôvodu podľa § 63
ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce je neplatná, pretože aj keď vykonanými dôkazmi bolo
preukázané, že neuposlúchla príkaz žalovaného a svojvoľne si vyplatila prémie (viazané
na včasnosť vedenia účtovníctva, čo nesplnila), nebolo preukázané splnenie formálnoprávnej
podmienky platnosti výpovede, podľa § 63 ods. 5 Zákonníka práce oboznámiť zamestnanca
s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu. Vychádzajúc z platnosti výpovede
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4. Zákonníka práce zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie
náhrady škody vo forme ušlej mzdy a o vyplatenie odstupného s príslušenstvom, pretože
dôvodnosť týchto nárokov je odvodená od určenia neplatnosti výpovede. Ďalej
mal za to, že nárok žalobkyne na zaplatenie prémií bol závislý od dodržiavania termínov, keď
vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že žalovaná ani po napomenutí neodstránila časový
sklz vo vedení účtovníctva, čím nesplnila dohodnutú podmienku a preto aj túto časť žaloby
ako neodôvodnenú zamietol, poukazujúc i na skutočnosť, že inšpektorát práce
v kontrolovanom období v marci až v máji 2009 nezistil porušenie pracovných predpisov
žalovaným v oblasti miezd a dovoleniek.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 31. januára 2012 sp. zn.
10 Co 153/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Mal za to, že súd prvého stupňa zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i prevažne správne právne posúdil. Aj keď
na dôvody použité súdom prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej by postačovalo
len odkázať (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.), z dôvodu potreby vyporiadania
sa s námietkami odvolania žalobkyne a z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky platnosti
výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce s poukazom na § 63 ods. 5 Zákonníka
práce v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2011 doplnil ešte, že sa stotožňuje
so závermi súdu prvého stupňa, že žalovaný preukázal závažné porušenie pracovnej disciplíny
zo strany žalobkyne. Ďalej doplnil, že ustanovenie § 74 Zákonníka práce v znení platnom
a účinnom do 31. augusta 2011 ukladá zamestnávateľovi povinnosť prerokovať výpoveď
alebo okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, iba pokiaľ sú títo
uňho zriadení, keďže sa jedná o právo a nie povinnosť zamestnancov podľa § 11a Zákonníka
práce, ktorú skutočnosť však žalobkyňa netvrdila ani nepreukazovala a jej poukazovanie
na počet zamestnancov je irelevantné. Ďalej doplnil, že aj keď výpoveď žalovaného žalobkyni
obsahuje dva výpovedné dôvody súčasne, sú uvedené konkrétne, jasne, určito a skutkovo
nezameniteľne a preto je výpoveď platná, keď pri týchto výpovedných dôvodoch nie je podľa
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi pracovné
miesto. Ďalej doplnil, že podľa § 63 ods. 5 Zákonníka práce, nesplnenie povinnosti
zamestnávateľa vopred oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede pri výpovedi pre
porušenie pracovnej disciplíny a umožniť sa k nemu vyjadriť, nespôsobuje neplatnosť
výpovede. Ďalej sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v konaní bolo preukázané
neuposlúchnutie príkazu žalovanej žalobkyni (svojvoľné vyplatenie prémií) avšak na rozdiel
od neho mal za to, že výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce je platná. Ďalej
sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nesplnila dohodnuté podmienky
a preto jej nevznikol nárok na vyplatenie prémií.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil
rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Mala za to, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237
písm. g/ O.s.p. lebo vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa, ktorá sa v priebehu konania
dopustila viacerých procesných a vecnoprávnych pochybení takej závažnosti, že vzhľadom
na jej predpokladanú úroveň profesionálnych znalostí a skúseností sa tieto procesné porušenia
javia ako možnosť pochybností o jej nezaujatosti. Pri vypočúvaní svedka Ing. Michala
Sedláka sa sama vyjadrovala, komentovala, neprávom obvinila žalobkyňu, že opakovane
zasahuje do jej vyjadrení, sama sa opýtala na námietku zaujatosti a vzápätí vydala uznesenie
o poriadkovej pokute 50,- Eur, pričom vopred žalobkyňu neupozornila, že nemá zasahovať
do jej vyjadrení inak jej hrozí poriadková pokuta. Ďalej mala za to, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súdy sa odchýlili od právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vysloveného vo veci s poukazom na dôvody prípustnosti dovolania
uvedené v čl. III bod 2. dovolania a súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže nevykonali všetky navrhnuté dôkazy a tým
nezistili skutkový stav. Ďalej mala za to, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci z ňou uvádzaných dôvodov (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozsudok prvostupňového
aj odvolacieho súdu je vecne správny a dovolanie nie je procesne prípustné, keďže smeruje
proti rozsudku, ktorý nemožno napadnúť dovolaním podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a konanie
nie je postihnuté ani niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
Čo sa týka zaujatosti sudkyne, žalobkyňa túto v konaní nikdy nenamietala a z konania
sudkyne nemožno mať dojem, že by mala byť v konaní vylúčená, keď z prednesov žalobkyne
vyplýva, že sudkyňu a sudcov bude považovať za zaujatých, ak rozhodnú v jej neprospech,
teda si otázku úspešnosti v konaní zamieňa so zaujatím a vylúčením sudcov. Ďalej mala
za to, že nesprávne hodnotenie dôkazov nie je dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania
podľa § 237 O.s.p., tak isto ako ani nesprávne právne posúdenie veci, ktoré možno považovať
len za relevantný dovolací dôvod.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie je prípustné, pretože podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Žalobkyňa dovolaním
napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky niektorého z rozsudkov
uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte
nerozhodoval. Rovnako nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil
prípustnosť dovolania, pretože ide o rozsudok po právnej stránke zásadného významu, ani
o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolanie žalobkyne by vzhľadom na uvedené zistenie bolo procesne prípustné,
len ak by v konaní súdov nižších stupňov došlo k vade konania podľa § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z týchto vád vyplýva pre dovolací súd
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú významné len procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných pod písmenami a/ až g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, aj keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorých procesných vád podľa § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k tejto vade, ale jednoznačne (všetky
pochybnosti vylučujúce) zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až f/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané,
ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Žalobkyňa namietala vadu konania podľa § 237
písm. g/ O.s.p. a to, že vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu
nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo
v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania podľa ust. § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak
než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať
čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania podľa rozvrhu práce
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi
zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce
ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah,
so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom
účastníkov konania (kedy tento vzťah vykazuje znaky vzťahu predošlého).
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti vo veci konajúcej sudkyne v zmysle uvedeného
ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., keď odsek 3 výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach, čo bol vzhľadom
na obsah dovolania žalobkyne daný prípad. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd
k záveru, že námietka žalobkyne o existencii procesnej vady konania podľa § 237
písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
Ďalšie námietky žalobkyne, že konanie súdov nižšieho stupňa je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi (§ 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ
nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
vecne preskúmať a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania podľa § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako odvolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalobkyni, ktorá vo veci úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene
advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalovanému vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu
zo 7. júna 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby dovolací súd stanovil podľa § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení
s § 13 ods. 3 tejto vyhlášky vo výške 202,34 Eura (151,05 Eur + 12,17 Eur + 19,56 Eur
+ 19,56 Eur), čo spolu s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,63 Eura spolu
predstavuje 209,97 Eura.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová