Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1ba/392401.44555b.pdf
PDF · 101.85 KB
No categories available
2OboE/84/2013
Najvyšší súd 2 OboE 84/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému: M. D., nar. X., bytom D., o vymoženie pohľadávky 1 202,95
eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. R. K., so sídlom
Exekútorského úradu B. pod sp. zn. EX 6887/2011 (predtým súdnou exekútorkou JUDr. M.
K. so sídlom Exekútorského úradu P. pod sp. zn. EX 284/2007), o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 4. apríla 2013, č. k. 23CoE/10/2013-49, takto
rozhodol:
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trenčín uznesením z 1. augusta 2012, č. k. 62Er/873/2007-23 exekúciu
zastavil, súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. so sídlom v B. náhradu trov exekúcie nepriznal
a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. M. K. so sídlom v P.
trovy exekúcie vo výške 50,62 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorá je
neprijateľná, z ktorého dôvodu exekúciu podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením zo 4. apríla 2013, č. k. 23CoE/10/2013-49, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak,
exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Dodal, že
predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým
skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho
determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potencionálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom
spore.
Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky
za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom
ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu
nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu
dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto
postup umožňuje (t. j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je
prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra
Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne
zjavné, t. j., keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire, ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte
éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii
a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej,
ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Odvolací súd zdôraznil, že Doktrína acté clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej
otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé,
že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Na tomto základe
odvolací súd uzavrel, že v danom prípade nie je daný žiadny dôvod na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie
konania, podal oprávnený odvolanie z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), zlej interpretácie § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. a je nepreskúmateľné. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený, skúmal,
či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky
súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať
za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré
musia byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné
podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex
offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý
nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky
nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci, vyplývajúca zo zákona.
Z podania oprávneného, či už z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku), ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení,
ako aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník žiada) možno bez pochybností
vyvodiť, že tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým napadol uznesenie
odvolacieho súdu, je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.
Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je
funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2
O. s. p.).
V predmetnej veci rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávneného
na prerušenie konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je
rozhodnutím súdu odvolacieho, vydaného v rámci odvolacieho konania, počas ktorého
odvolací súd môže vydávať viaceré rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania
v takom prípade vždy koná ako súd odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil
bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil oprávnený, a preto mu vznikla
povinnosť hradiť trovy odvolacieho konania povinnému (§ 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2
O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. októbra 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová