Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obdo/69/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Beaty Miničovej a členiek senátu JUDr Ivany Izakovičovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci ţalobcu: D., a. s., so sídlom Č., IČO: X., zastúpeného Mgr. Ing.

R. K., advokátom so sídlom B.P., IČO: X., proti ţalovanému: C., a. s., so sídlom P., IČO: X.,

zastúpenému JUDr. P. G., advokátom so sídlom J., v konaní o vyslovenie právnej

neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn.

, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa 26.

apríla 2012, č. k. -260, takto

rozhodol:

Dovolanie ţalovaného z a m i e t a .

Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo dňa 02. 06. 2011 č. k. -180 určil,

ţe Zmluva o prevode vlastníctva bytov, uzatvorená medzi V. , s. r. o. a ţalovaným C., a. s.,

dňa 18. 12. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. pod č. V 1969/2002 a ktorej

predmetom bol prevod rozostavaných bytov č. Al, A2, A3, A4, A5, A6, A7, A8, A9, A10,

A11, A12, A13, A14, A15, A16, A17, A18, A19, A20, A2.1, A22, A23 A24, A25, A26, A27,

A28, A29, A30, A31, BI, B2, B3, B4, B5, B6, B7, 138, B9, B10, Bil, B12, B13, B14, B15,

B16, B17, B18, B19, B20, B21, B22, B23 a B24 v rozostavanom bytovom dome,

realizovanom na pozemku, nachádzajúcom sa v katastrálnom území D. a evidovanom

Správou katastra D. na LV č. X. ako parcela registra „C" č. X., zastavané plochy a nádvoria o

2

výmere 1001 m, ktorý bytový dom je zapísaný ako rozostavaná stavba na LV č. X., vedenom

Správou katastra D. pre katastrálne územie D. (ďalej len „Zmluva o prevode vlastníctva

bytov"), je voči ţalobcovi právne neúčinná. Ţalobcovi súd prvého stupňa priznal náhradu trov

konania v sume 889,75 eur, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. S poukazom na právnu úpravu v , , , (ďalej

len „OZ"), , , , a z vykonaného dokazovania bolo podľa okresného súdu

preukázané, ţe v čase uzavretia právneho úkonu, a to Zmluvy o prevode vlastníctva bytov

existovala pohľadávka ţalobcu voči dlţníkovi V., s. r. o., R., a to pôvodne vo výške 1 292

651,86 Eur, čo uznal i dlţník spoločnosť V., s. r. o. (č. l. 60 spisu). Po jednostrannom

započítaní vzájomných pohľadávok ostala pohľadávka spoločnosti D., a. s., P., voči

spoločnosti V., s. r. o., vo výške 255 779,01 Eur. Jediný majetok, ktorý vlastnil dlţník

ţalobcu, a to spoločnosť V., s. r. o., podľa výpisu z LV č. X., k. ú. D., boli rozostavané byty v

bytovom dome na pozemku nachádzajúcom sa v k. ú. D. zapísanom na LV č. X. ako parcela

registra C č. X., ktorý nehnuteľný majetok však dlţník ţalobcu previedol na ţalovaného

Zmluvou o prevode vlastníctva bytov uzavretou medzi predávajúcim V., s. r. o. a kupujúcim

ţalovaným dňa 18. 12. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. dňa 21. 12. 2009

pod č. V 1969/09, na základe ktorej kupujúci, teda ţalovaný nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti - rozostavaný obytný dom s bytovými jednotkami, zapísaný na LV č. X. v k.

ú. D.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v prejednávanej veci

sa ţalobca domáhal vyslovenia právnej neúčinnosti právneho úkonu, a to Zmluvy o prevode

vlastníctva bytov uzavretej medzi predávajúcim V., s. r. o. a kupujúcim - ţalovaným dňa

18. 12. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. dňa 21. 12. 2009 pod č. V

1969/09, na základe ktorej kupujúci - ţalovaný nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti - rozostavaný obytný dom s bytovými jednotkami zapísaným na LV č. X.

v k. ú. D.. Majetkové pomery dlţníka ţalobcu spoločnosť V., s. r. o., deklarovala v konaní

vedenom na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. , v ktorom ţiadala

o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov z dôvodu, ţe nevlastní ţiadny nehnuteľný

majetok, ani hodnotnejší hmotný majetok, je len leasingovým nájomcom jedného motorového

vozidla zn. Ford Transit. Spoločnosť V., s. r. o., k ţiadosti o oslobodenie od zaplatenia

súdneho poplatku predloţila okresnému súdu aj výpisy z peňaţných ústavov T., a. s. a V. S.,

a. s., B. a riadnu účtovnú závierku za obdobie roka 2009, podľa ktorej spoločnosť dosiahla

v tomto účtovnom období hospodársky výsledok pred zdanením zisk 1 300,-- eur (č. l. 89

spisu Okresného súdu Ruţomberok, sp. zn. ). Spoločnosť V., s. r. o.,

prostredníctvom svojho konateľa T. M. uviedla, ţe spoločnosť nedisponuje potrebnými

finančnými prostriedkami, finančné a majetkové pomery tejto spoločnosti sú komplikované.

Zmluvu o prevode vlastníctva bytov, ktorej vyslovenia neúčinnosti sa domáhal ţalobca,

uzavrela za predávajúceho V., s. r. o. konateľka spoločnosti P. M. a za kupujúceho -

ţalovaného predseda predstavenstva T. M.. Z predloţených účtovných závierok

za rok 2009 oboch spoločností (č. l. 84-114 spisu), vyplývalo, ţe prevod rozostavaných bytov

v objeme 5,3 milióna Eur nebol zohľadnený v účtovníctve ani jednej z týchto spoločností.

Prevod rozostavaných bytov nebol zohľadnený ani v účtovníctve spoločnosti V., s. r. o., keď

nebolo preukázané, ţe kúpna cena reálne bola uvedenej spoločnosti zo strany ţalovaného ako

kupujúceho zaplatená.

Okresný súd Ruţomberok v odôvodnení rozsudku zo dňa 02. 06. 2011 zdôraznil, ţe

úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlţníka

ukrátení, a ku ktorým došlo medzi dlţníkom, ktorý je právnickou osobou, V., s. r. o., ktorej

spoločníkom je T. M. a konateľom P. M. a právnickou osobou C., a. s., ktorej predsedom

predstavenstva je T. M., keď spoločníkom právnickej osoby, ktorá je dlţníkom ţalobcu (V.,

s. r. o.) je T. M., ktorý je zároveň predsedom predstavenstva ţalovaného, teda spoločnosti C.,

a. s. Konateľ spoločnosti dlţníka, V., s. r. o., P. M. je blízkou osobou v zmysle

vo vzťahu k predsedovi predstavenstva T. M. V tomto prípade sa podľa súdu prvého stupňa

úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa, vedomosť ţalovaného, predpokladá, preto ţalovaný musí

preukázať, zaťaţuje ho dôkazné bremeno, ţe úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa nemohol

poznať ani pri náleţitej starostlivosti. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe Občiansky

zákonník zaťaţuje dôkazným bremenom druhú stranu odporovateľného právneho úkonu, teda

toho, kto mal z právneho úkonu prospech, v danom prípade ţalovaného. Táto domnienka

neplatí len vtedy, ak druhá strana, t. j. ţalovaný preukáţe, ţe ani pri náleţitej starostlivosti

nemohol poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. V tomto prípade mal podľa súdu

prvého stupňa ţalovaný povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť, ktorú neuniesol, preto

okresný súd ustálil, ţe úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa bol ţalovanému známy.

Okresný súd dodal, ţe pokiaľ ţalovaný poukazoval na skutočnosť, ţe nedošlo

k ukráteniu veriteľa v dôsledku toho, ţe Zmluva o prevode vlastníctva bytov je odplatný

právny úkon, za ktorý nadobúdateľ nehnuteľnosti, teda ţalovaný, uhradil kúpnu cenu, toto

tvrdenie v konaní podľa súdu prvého stupňa nebolo preukázané. Okresný súd poukázal

na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej, o odporovateľný právny úkon by nešlo vtedy, ak by

dlţník za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa obdrţal

skutočnú reálnu obvyklú cenu, alebo by mu bola poskytnutá primeraná rovnocenná náhrada.

Okresný súd konštatoval, ţe v priebehu konania ţalovaný nepredloţil jediný dôkaz, svedčiaci

o tom, ţe bola z jeho strany ako kupujúceho vyplatená kúpna cena dlţníkovi veriteľa, t. j.

spoločnosti V., s. r. o., navyše ani z predloţených účtovných závierok dlţníka ţalobcu,

spoločnosti V., s. r. o. a ţalovaného za rok 2009, ktoré boli uloţené do zbierky listín

Obchodného registra Okresného súdu Ţilina uvedené skutočnosti, podľa okresného súdu

nevyplývajú.

Na odvolanie ţalovaného odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

Okresného súdu Ruţomberok zo dňa 02. 06. 2011, č. k. -180. Krajský súd

v Ţiline ďalej napadnutým rozsudkom rozhodol, ţe o trovách odvolacieho konania bude

rozhodnuté samostatným uznesením, pričom dovolanie vo veci samej pripustil.

V procesnej rovine krajský súd uviedol, ţe rozhodol bez nariadenia pojednávania

podľa V súlade s , a došlo

na základe uznesenia Krajského súdu v Ţiline zo dňa 27. 03. 2012, č. k. -255

v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského

súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení

i písomnosťou krajského súdu zo dňa 27. 03. 2012 na č. l. 256 spisu a oznámením

na internetovej stránke krajského súdu. S poukazom na , sa odvolací súd

v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a uviedol, ţe

za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods.

4 (č. l. 116, 174 spisu), nebol naplnený ţiadny z dôvodov taxatívne uvedených

v , na základe ktorých by sa mohol odvolací súd zaoberať novo

doloţenými dôkazmi na č. I. 194 aţ 201 spisu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2

krajský súd uviedol, ţe základom a nosným dôvodom pre určenie, ţe zmluva

o prevode vlastníctva bytov je právne neúčinná voči ţalobcovi, bol záver, ţe tento právny

úkon ukracuje pohľadávku veriteľa, pretoţe môţe viesť k zmenšeniu majetku dlţníka, čo má

za následok, ţe veriteľ nebude môcť dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku

dlţníka, hoci v opačnom prípade by sa z jeho majetku uspokojil. Ţalovaný podľa odvolacieho

súdu, vytýkal okresnému súdu nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k aplikácii

a výkladu vo väzbe na zákonné pojmy vymáhateľná pohľadávka. Okresný súd sa

podľa odvolacieho súdu stotoţnil pri výklade zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka"

so zdôvodnením v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. 12. 1999,

sp. zn. , ktorému pojmu zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne

vymáhať pred súdom v základnom konaní. Podľa odvolacieho súdu z dokazovania bolo

nesporné, ţe v rozhodnej dobe spoločnosť V., s. r. o. (investor ako predávajúci

na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytov), bola dlţníkom ţalobcu, pričom prospech

zo zmluvy o prevode vlastníctva bytov získal na úkor majetku V., s. r. o., ţalovaný.

Predmetnou zmluvou previedol predávajúci na ţalovaného byty v rozostavanom dome, ktorý

bol realizovaný ako projekt investičnej bytovej výstavby. Nesporným podľa odvolacieho súdu

bolo, ţe v čase rozhodovania okresného súdu bola pohľadávka ţalobcu voči V., s. r. o.,

255 779,01 Eur, ktorej úhrada je predmetom iného súdneho konania. Aktívne legitimovaný

na podanie odporovacej ţaloby bol veriteľ, ktorý mal v čase rozhodovania súdu voči

dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. splatnú a ţalovateľnú. Odvolací súd zdôraznil, ţe

pasívna legitimácia je upravená v , s tým, ţe ţaloba

o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu smerovala proti tomu, kto mal z odporovateľného

právneho úkonu dlţníka prospech. Z dokazovania bolo podľa odvolacieho súdu taktieţ

nesporné, ţe v rozhodnej dobe bola spoločnosť V., s. r. o. dlţníkom ţalobcu. V konaní nebolo

spochybnené, ţe v čase uzavretia Zmluvy o prevode vlastníctva bytov existovala pohľadávka

ţalobcu voči dlţníkovi V., s. r. o., pôvodne vo výške 1 292 651 Eur, čo uznal i dlţník,

spoločnosť V., s. r. o. (č. I. 60 spisu). Po jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok

ostala pohľadávka spoločnosti D., a. s., P., voči spoločnosti V., s. r. o. vo výške 255 779,01

Eur. Jediný majetok, ktorý vlastnil dlţník ţalobcu, a to spoločnosť V., s. r. o., podľa výpisu

z LV č. X. k. ú. D. boli rozostavané byty v bytovom dome na pozemku nachádzajúcom sa

v k. ú. D. zapísanom na LV č. X. ako parcela registra C č. X., ktorý nehnuteľný majetok však

dlţník ţalobcu previedol na ţalovaného Zmluvou o prevode vlastníctva bytov.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil skutočnosť, ţe ţalovaný

v odvolaní namietal výklad zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka", podaný okresným

súdom. Okresný súd pojem vymáhateľná pohľadávka vyloţil s poukazom na judikát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. 12. 1999, sp. zn. , podľa ktorého

uvedenému pojmu zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom

v základnom konaní. Krajský súd sa stotoţnil so závermi okresného súdu a uviedol, ţe

vymáhateľná pohľadávka v zmysle je taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne

vymáhať pred súdom v základnom konaní. V zmysle uvedeného záveru potom k námietke

ţalovaného, ţe súd prvého stupňa nemal exekučný titul pre pohľadávku, pre ktorú bola

podaná odporovacia ţaloba, a teda pochybil, keď konanie neprerušil aţ do doby, kedy ţalobca

splní zákonné podmienky a jeho pohľadávka sa stane judikátnou, krajský súd uviedol, ţe

pri prijatom závere, v zmysle ktorého „vymáhateľná pohľadávka" ( ), je taká

pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, v takom

prípade nebolo potrebné konanie prerušovať aţ do rozhodnutia, kedy sa pohľadávka ţalobcu

stane judikátnou pohľadávkou. Pre posúdenie správnosti výkladu pojmu „vymáhateľná

pohľadávka", má zásadný význam zákonná definícia uvedená v texte právnej normy.

Odvolací súd dodal, ţe súd pri výklade a pouţití zákona musí predpisy, vydané na ochranu

určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Krajský súd

v Ţiline dodal, ţe zmyslom odporovacej ţaloby je ochrana veriteľa a jednak to, čo

zákonodarca v zákone uviedol pre určitý jav. To znamená, aby kaţdý pouţitý výraz mal vţdy

ten istý, t. j. len jeden designát, pritom slová zákona majú byť chápané podľa ich všeobecného

zmyslu a nie podľa mienenia jednotlivca. V danom prípade ide o základnú podmienku

pre uplatnenie odporovacieho nároku tak, ako ju vymedzuje prvá veta , ktorá

znie „veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ

4, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné".

Citovaný text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný" nie je podľa

odvolacieho súdu moţné interpretovať tak, ţe právo veriteľa uplatniť odporovaciu ţalobu sa

spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak,

ţe ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom

v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie podľa odvolacieho súdu systémový

prístup k interpretácii pouţitého slova vymáhateľný, jednak z hľadiska sémantického

a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. To, ţe

zákonodarca pouţil termín vymáhateľná pohľadávka celkom vedome, svedčí podľa

odvolacieho súdu aj dikcia druhej vety ustanovenia , potom rovnaká dikcia sa

objavuje aj v , , , kde by nemalo byť sporné, ţe tam uvedené

pohľadávky nemoţno vymáhať pred súdom v základnom konaní a nie aţ v konaní o výkon

rozhodnutia. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu bezpečne vyplýva, ţe zákonné pojmy

vymáhateľná pohľadávka a vykonateľná pohľadávka nie sú v ţiadnom prípade synonymické,

hovoria pre to, okrem zjavnej rôznosti slovných označení vlastností týchto pohľadávok, ako

ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny zmysel prídavných mien

„vymáhateľný", ako nakoniec, či predovšetkým, i celkový kontext zákonnej úpravy. Preto

podľa odvolacieho súdu vymáhateľná je pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať

pred súdom v základnom konaní, vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá uţ dospela, je

zročná, ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou, a ktorá však ani nezanikla,

či uţ splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Preto podľa

odvolacieho súdu, vymáhateľnú pohľadávku moţno charakterizovať ako pohľadávku

ţalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa moţno domáhať na súde. Vzhľadom na uvedené, ak

ţalovaný v odvolaní namietol pochybenie okresného súdu, keď konanie neprerušil (č. I. 192

spisu) aţ do doby, keď ţalobca splní zákonné podmienky, teda jeho pohľadávka sa stane

judikátnou, tak táto jeho námietka zostala podľa odvolacieho súdu bez vecného vplyvu

na meritórnu správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uvedený záver podľa odvolacieho

súdu dotvrdzuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , v zmysle

ktorého prerušenie konania podľa závisí od úvahy súdu a je

upravené len ako procesná moţnosť súdu, nie však jeho povinnosť. Ak súd konanie podľa

uvedeného zákonného ustanovenia nepreruší, neodníme účastníkovi moţnosť konať

pred súdom podľa

V zmysle vyššie uvedených relevantných záverov odvolací súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia zdôraznil, ţe nezistil tú skutočnosť, ţe by určením neúčinnosti

Zmluvy o prevode vlastníctva bytov voči ţalobcovi došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci

samej pre nesprávne posúdenie veci, ani z iných, odvolateľom vytýkaných dôvodov.

Odvolací súd v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe návrhu

ţalovaného na pripustenie dovolania k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu ako súdu

odvolacieho bolo vyhovené podľa Keďţe predmetným celým

rozhodnutím odvolacieho súdu bola riešená otázka splnenia zákonných náleţitostí

pre odporovanie právnym úkonom podľa , najmä v otázke výkladu pojmu

„vymáhateľná pohľadávka", povaţoval odvolací súd daný rozsudok za rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Aj keď odvolací súd zdôraznil, ţe sám k otázke výkladu pojmu

„vymáhateľná pohľadávka" vychádzal z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 23. decembra 1999, sp. zn. . Odvolací súd však pripustil opodstatnenosť

argumentácie ţalovaného, ţe ide o rozhodnutie z r. 1999, po ktorom nasledovali viaceré

judikáty, najmä Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

a Najvyššieho súdu Českej republiky, Rč 12/1998, Rč 27/2000, Rč 64/2002, Rč 12/2003,

s odchylnými právnymi názormi; ten napokon podľa odvolacieho súdu vyplýva i z odbornej

literatúry (napr. Jaromír Svoboda a kol: , komentár a súvisiace predpisy,

Eurounion, 2004, str. 101). Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá podľa § 224 ods.

1 , v spojení s ustanovením , ,

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré

odôvodnil tým, ţe podľa ust. je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Ţalovaný uviedol, ţe Krajský súd v Ţiline, ako odvolací súd v napadnutom rozsudku

vyslovil svoj právny názor, týkajúci sa splnenia zákonnej podmienky, resp. poţiadavky

na aktívnu vecnú legitimáciu ţalobou, ktorá spočíva v existencii vymáhateľnej pohľadávky

a ktorá vyplýva zo znenia právnej vety ust. §-u 42a ods. 1 „Veriteľ sa

môţe domáhať aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony (...), ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky...", pričom sa stotoţnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.

Podľa odvolacieho súdu sa má za to, ţe vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1

je taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom

v základnom konaní.

Ţalovaný zdôraznil, ţe ďalej krajský súd argumentuje na podporu svojho právneho

názoru súladne s názorom Najvyššieho súdu, uvedeným v rozsudku (R44/2001).

Ţalovaný uviedol, ţe v priebehu ako konania na súde prvého stupňa, tak i v odvolacom

konaní prezentoval svoj právny názor na výklad pojmu vymáhateľná pohľadávka, zásadne

odlišný od názorov okresného i krajského súdu. Podľa názoru ţalovaného pod pojmom

vymáhateľná pohľadávka v zmysle ust. , je potrebné

chápať pohľadávku judikovanú, keď je pohľadávka splatná a keď má veriteľ pre túto

pohľadávku podklad pre výkon rozhodnutia, teda ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi

priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné nariadiť

vykonávacie konanie.

Podľa názoru ţalovaného, nie je moţné prijať právny názor odvolacieho súdu

na výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka", ako pohľadávky, ktorú môţe veriteľ úspešne

vymáhať pre súdom v základnom konaní. Aj keď je zrejmé, ţe inštitút odporovateľnosti má

chrániť práva a oprávnené záujmy veriteľa pred konaním dlţníka, ktorý v úmysle ukrátiť

veriteľa zmenší svoj majetok a tým znemoţní uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Ţalovaný

má za to, ţe nie je však moţné predmetné právne normy vykladať tak, aby tieto pôsobili

a aplikovali sa jednostranne, bez toho, ţe by existovala vyváţenosť medzi právami

a povinnosťami oboch strán, teda dlţníka a veriteľa. Ţalovaný tvrdí, ţe nie je moţné

postihnúť dlţníkove úkony dispozície s majetkom v akomkoľvek prípade a kedykoľvek, je

zrejmé, ţe právna norma má zabezpečiť moţnosť uplatnenia odporovateľnosti len v určitých

kvalifikovaných prípadoch. Z toho dôvodu podľa ţalovaného zákon určuje kogentné

podmienky a poţiadavky, ktoré musia byť naplnené pri uplatnení odporovateľnosti právneho

úkonu dlţníka, ako aj poţiadavky na aktívnu vecnú legitimáciu ţalobcu. Je preto podľa

ţalovaného nelogické, aby veriteľ mohol uplatniť ţalobou o vyslovenie neúčinnosti právneho

úkonu odporovateľnosť voči úkonu dlţníka v prípade takmer akejkoľvek svojej pohľadávky.

Preto aplikácia výkladu odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, by podľa názoru

ţalovaného umoţňovala domáhať sa odporovateľnosti pre akékoľvek pohľadávky veriteľa

(snáď len s výnimkou naturálnych pohľadávok, ktorých sa nemoţno domáhať na súde). Podľa

ţalovaného nie je moţné vylúčiť uplatnenie odporovateľnosti aj v prípadoch, kedy by

pohľadávka veriteľa bola fiktívna a uplatnenie odporovateľnosti špekulatívne. Je preto podľa

ţalovaného zrejmé, ţe v takomto prípade je porušený princíp rovnováhy medzi právami

a povinnosťami strán, pričom je moţné uvaţovať aj o porušení základných princípov ochrany

ľudských práv, vyplývajúcich z SR a Dohovoru o ochrane ľudských práva základných

slobôd, nakoľko môţe dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva dlţníka, resp. toho, kto

od dlţníka úkonom napadnutým odporovateľnosťou majetok nadobudol, pokojne uţívať svoj

majetok.

Odôvodnenie odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, podľa ktorého je

vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. §-u 42a ods. 1

pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní a ktoré je

totoţné s právnym záverom publikovaným Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v rozsudku , je podľa názoru ţalovaného nelogické a neaplikovateľné. Je

podľa ţalovaného zrejmé, ţe nie je moţné skôr, neţ sa pohľadávka stane judikovanou, teda

právoplatne priznanou vykonateľným súdnym rozhodnutím (resp. iným rozhodnutím) zistiť,

či ju je moţné vymáhať súdom v základnom konaní úspešne. Úspešnosť vymáhania, teda

„vyhratie" súdneho sporu, je moţné konštatovať aţ v jeho závere a nie pred tým, neţ je vôbec

podaný ţalobný návrh na uplatnenie pohľadávky, resp. skôr neţ súd o nej s konečnou

platnosťou rozhodne. Z uvedeného podľa ţalovaného vyplýva, ţe na podanie odporovacej

ţaloby je vecne aktívne legitimovaný len ten veriteľ, ktorý má pohľadávku, ktorej splnenie

moţno vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (teda je priznaná právoplatným a vykonateľným

rozhodnutím alebo je exekvovateľná na základe notárskej zápisnice a pod.).

Podľa ţalovaného je rovnako zrejmé, ţe výklad prezentovaný súdom v napadnutom

rozsudku je v zmysle horeuvedeného v rozpore s occasio legis a ratio legis právnej normy

upravujúcej odporovateľnosť. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalobcova pohľadávka v čase

rozhodovania súdu prvého stupňa nebola v zmysle právneho názoru ţalovaného vymáhateľná,

nakoľko ţalobca nemal exekučný titul pre pohľadávku, pre ktorú podal odporovaciu ţalobu,

súd podľa názoru ţalovaného pochybil, keď konanie neprerušil aţ do doby, kedy ţalobca

splní zákonné podmienky a jeho pohľadávka sa stane judikátnou (pokiaľ by súd dospel

k záveru, ţe sú dané všetky ostatné dôvody na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu

v danom prípade).

Ţalovaný uviedol, ţe v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako i odvolacieho

konania podporil svoj právny názor judikatúrou, ako i publikovanou literatúrou. V prospech

jeho právneho názoru ţalovaný opakovane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , ako aj ďalšiu judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako a Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. Rč 12/1998, Rč 27/2000

(NS ČR ), Rč 64/2002, Rč 12/2003.

Totoţný právny názor, ako je právny názor ţalobcu, je podľa ţalovaného publikovaný

v právnickej odbornej literatúre (Jaromír Svoboda a kol.: , komentár

a súvisiace predpisy, Eurounion, 2004), kde je uvedený jednoznačný právny názor autorov,

stotoţňujúci pojem vymáhateľnej pohľadávky s vykonateľnou pohľadávkou, pričom

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , o ktoré podľa

ţalovaného oprel svoj právny názor súd v napadnutom rozsudku, povaţujú autori za názor,

ktorý sa vymyká z ustáleného právneho názoru a ktorý nezapadá náleţité do konštrukcie

právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov. Ţalovaný zdôraznil, ţe rovnaký názor

autorov je moţné porovnať v publikácii Imrich Fekete : , veľký

komentár, Eurokódex, 2011 a taktieţ Jehlička, Švestka, Škárová : Občanský zákonník,

komentár, C. H. Beck.

Odvolací súd sa podľa ţalovaného nevysporiadal dostatočným a primeraným

spôsobom s argumentáciou ţalovaného o tom, ţe právny úkon, ktorého neúčinnosti sa ţalobca

domáha, je moţné povaţovať za ekvivalentný právny úkon. Ţalobca v konaní uviedol, ţe

v danom prípade sa nejednalo o ţiadnu fingovanú, resp. nereálnu transakciu s úmyslom

ukrátiť veriteľov, keďţe prevod vlastníctva rozostavaných bytov bol dojednaný ako prevod

odplatný za kúpnu cenu vo výške obvyklej a primeranej, pričom splatenie kúpnej ceny bolo

zmluvou rozvrhnuté do viacerých tranţí. Ţalovaný uviedol, ţe ako kupujúci, skutočne značnú

časť kúpnej ceny do rozhodovania súdu prvého stupňa uhradil a len z dôvodu technickej

nemoţnosti ţalovaný predloţil o tom dôkazy aţ v rámci odvolacieho konania. Prvostupňový

súd podľa názoru ţalovaného len stroho konštatoval, ţe ţalovaný túto okolnosť nepreukázal,

s čím sa odvolací súd stotoţnil. Nakoľko je nesporné, ţe ekvivalentné právne úkony nikdy

nemôţu byť odporovateľnými, má ţalovaný za to, ţe túto okolnosť je potrebné v konaní

skúmať a súd by mal vo veci rozhodnúť, t. j . vysloviť právnu neúčinnosť aţ po tom, čo zistí,

ţe napadnutý právny úkon nebol ekvivalentný. Je preto podľa ţalovaného namieste otázka, či

súd môţe takéto skúmanie obísť s konštatovaním, ţe ţalovaný pri preukazovaní

ekvivalentnosti právneho úkonu neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko o tom nepredloţil

svedčiaci dôkaz.

Na uvedenom skutkovom a právnom základe preto ţalovaný navrhuje, aby dovolací súd

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline zrušil v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie

konanie, alebo v prípade, ţe dovolací súd uzná vady rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré

ţalovaný poukázal v podanom dovolaní, ţalovaný navrhuje, aby dovolací súd zrušil v zmysle

ust. aj rozhodnutie Okresného súdu v Ruţomberku zo dňa 02. 06. 2011

a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolanie ţalovaného a zistil, ţe je podľa prípustné, bolo podané

účastníkom konania v zákonnej lehote ( ). Dovolanie preskúmal v zmysle

ust. , bez nariadenia pojednávania podľa ust. a dospel

k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ aţ g/ a v prípadoch uvedených v ust.

§ 238.

Podľa ust. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí clo právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (

). V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho

súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto

pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je

v zmysle ust. a prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa

odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ podľa odseku 3 v prípade, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Keďţe odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je

dovolanie prípustné, pretoţe v otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka" ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je dovolanie ţalovaného prípustné.

Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe aktívne legitimovaný na podanie

odporovacej ţaloby je veriteľ, ktorý mal v čase rozhodovania súdu voči dlţníkovi

vymáhateľnú pohľadávku. Pasívna vecná legitimácia je podľa súdu prvého stupňa upravená

v tak, ţe odporovacia ţaloba musí smerovať proti tomu,

kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlţníka prospech. Súd prvého stupňa dodal, ţe

zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno

úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 23. decembra 1999, sp. zn. ).

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa k pojmu „vymáhateľná pohľadávka"

uviedol, ţe ide o takú pohľadávku, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom

konaní, ktorá uţ dospela, je zročná, ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou,

a ktorá však ani nezanikla, či uţ splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho

dôvodu. Z dôvodu odchylnosti právneho výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka", ktorá

má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, pripustil odvolací súd dovolanie.

Predmetom dovolacieho konania je preto vyriešenie otázky pojmu „vymáhateľná

pohľadávka", a to ako jednej z podmienok pre úspešné odporovanie ţalobou napadnutého

právneho úkonu.

Podľa , veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil, ţe

dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej

pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti

dlţníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu uţ vymáhateľný, alebo ak uţ bol

uspokojený. Z uvedeného je zrejmé, ţe inštitút odporovateľnosti má chrániť práva

a oprávnené záujmy veriteľa pred konaním dlţníka, ktorý v úmysle ukrátiť veriteľa zmenší

svoj majetok a tým znemoţní uspokojenie veriteľovej pohľadávky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 23. decembra 1999, sp. zn.

(R 44/2001) k zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" uviedol, ţe vyššie

citovaný text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný" nie je moţné

interpretovať tak, ţe právo veriteľa uplatniť odporovaciu ţalobu sa spája len s pohľadávkou

priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, ţe ide o vymáhateľnú

pohľadávku, teda takú, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

Zdôraznil, ţe zákonné pojmy „vymáhateľná pohľadávka" a „vykonateľná pohľadávka" nie sú

v ţiadnom prípade synonymické, majú preto, okrem zjavnej rôznosti slovných označení

vlastností týchto pohľadávok, ako ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny

zmysel prídavných mien „vymáhateľný", ako nakoniec, či predovšetkým, i celkový kontext

zákonnej úpravy. Preto vymáhateľnú pohľadávku moţno charakterizovať ako pohľadávku

ţalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa moţno domáhať na súde.

Dovolateľ povaţuje takýto názor za nelogický a neaplikovateľný, pričom je podľa neho

zrejmé, ţe nie je moţné skôr, neţ sa stane pohľadávka judikovanou, teda právoplatne

priznanou vykonateľným súdnym rozhodnutím (resp. iným rozhodnutím) zistiť, či ju je

moţné vymáhať súdom v základnom konaní úspešne, čím by sa mohla uplatniť

odporovateľnosť aj špekulatívne v prípadoch, kedy by pohľadávka veriteľa bola fiktívna.

Dovolateľ pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, ako aj ďalšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj

Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. Rč 12/1998, Rč 27/2000 (NS CR

), Rč 64/2002, Rč 12/2003.

Dovolací súd z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla

2008 sp. zn. zistil, ţe v danom prípade sa odporoval právny úkon na základe

vymáhateľnej pohľadávky, priznanej tromi platobnými rozkazmi, avšak súd prvého stupňa

vo veci nezisťoval, či pohľadávka nezanikla úhradou, zápočtom, postúpením alebo inou

formou. Dovolací súd preto konštatuje, ţe dotknuté rozhodnutie v zmysle uvedeného nespája

zákonný pojem „vymáhateľnej pohľadávky" s „vykonateľnou pohľadávkou", pričom práve

naopak obsahovo nadväzuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 23. decembra 1999, sp. zn. (R 44/2001), nakoľko okrem iného rieši zákonný

pojem „vymáhateľnej pohľadávky", s dôrazom na to, či nezanikla, a to napríklad splnením,

kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu.

Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky je zrejmé, ţe v zmysle § 42a

sa za vymáhateľnú pohľadávku povaţuje taká pohľadávka, ktorej

splnenie je moţné vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (exekúcie), t. j. pohľadávka, ktorá bola

veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné

nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu). Najvyšší súd Českej republiky však napríklad

v rozhodnutiach Rč 27/2000, Rč 64/2002, Rč 12/2003 zdôraznil, ţe k tomu, aby ţalujúci

veriteľ bol vecne legitimovaný postačuje, aby jeho pohľadávka bola takto vymáhateľnou

aspoň v dobe rozhodnutia o podanej odporovacej ţalobe. V takomto prípade je moţné podľa

Najvyššieho súdu Českej republiky zváţiť postup podľa

a konanie o odporovacej ţalobe prerušiť. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, ţe česká

judikatúra ohľadom výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka" má za to, ţe by to

mala byť taká ţalovaná pohľadávka, ktorá je vykonateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu

o odporovacej ţalobe, avšak jednoznačne nespája zákonný pojem „vymáhateľnej

pohľadávky" s pojmom „vykonateľnej pohľadávky", keďţe necháva na zváţení súdu, či

konanie o odporovacej ţalobe preruší podľa do času

o rozhodnutí o veriteľovej pohľadávke. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu v konaní

o odporovateľnosti právneho úkonu, nie je závislé od existencie pohľadávky, na ktorú je

moţné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu), keďţe prerušenie konania podľa § 109 odsek 2

je fakultatívne.

Dovolací súd ďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. , ktoré sa venuje problematike aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť

právneho úkonu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí konštatoval, ţe

posudzovanie aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu vo vymedzenom

zmysle „vymáhateľnej pohľadávky", nie je viazané na splnenie ďalšej podmienky,

spočívajúcej v existencii pohľadávky, ktorá môţe byť (reálne) v občianskom súdnom konaní

priznaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom rozhodnutí dodal, ţe ak teda mal veriteľ

preukázateľne voči dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj v súdnom konaní riadne

uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len z dôvodu

(medzitým) zániku dlţníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu

pre nedostatok majetku dlţníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní

o neúčinnosť právneho úkonu. Preto niet dôvodu odkloniť sa od záverov vyslovených uţ

v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp. zn.

(R 44/2001).

Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia súdov ohľadom výkladu pojmu

„vymáhateľná pohľadávka", dovolací súd konštatuje, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd,

rozhodli v súlade s konštantnou judikatúrou, ak vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu

neviazali na existenciu takej pohľadávky, ktorú je moţné splniť vykonateľným rozhodnutím

súdu (exekučným titulom), resp. na „vykonateľnú pohľadávku". Dovolací súd sa stotoţňuje

so závermi vyslovenými uţ v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 23. decembra 1999 sp. zn. (R 44/2001), ako aj v uznesení Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , ktoré ustálili, ţe podanie ţaloby o neúčinnosť

právneho úkonu podľa sa viaţe na „vymáhateľnú pohľadávku",

ktorá nie je podmienená na existenciu „vykonateľnej pohľadávky", t. j. ktorá bola veriteľovi

priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné nariadiť

výkon rozhodnutia (exekúciu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto z uvedených dôvodov dovolanie ţalovaného

v zmysle ust. zamietol.

Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe v prípade neúspechu

ţalobcu (veriteľa) v konaní o jeho pohľadávke, nebude v tomto konaní ţalovaný poškodený

na svojich právach, pretoţe samotné rozhodnutie súdu o odporovateľnosti právneho úkonu

(o jeho neúčinnosti), nie je spôsobilým titulom na vymoţenie takéhoto práva, nakoľko

predmetné rozhodnutie má iba formálnu, ochrannú, podpornú procesnú povahu.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5

v spojení s ust. a tak, ţe v dovolacom konaní úspešnému

ţalobcovi nepriznal nárok na ich náhradu, keďţe mu v dovolacom konaní ţiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je opravný prostriedok prípustný.

V Bratislave 30. októbra 2013

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová