Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)1ef/392399.3c62a1.pdf
PDF · 162.11 KB
No categories available
2Obdo/69/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 69/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Beaty Miničovej a členiek senátu JUDr Ivany Izakovičovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci ţalobcu: D., a. s., so sídlom Č., IČO: X., zastúpeného Mgr. Ing.
R. K., advokátom so sídlom B.P., IČO: X., proti ţalovanému: C., a. s., so sídlom P., IČO: X.,
zastúpenému JUDr. P. G., advokátom so sídlom J., v konaní o vyslovenie právnej
neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn.
5Cb/12/2011, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa 26.
apríla 2012, č. k. 14Cob/178/2011-260, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného z a m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo dňa 02. 06. 2011 č. k. 5Cb/12/2011-180 určil,
ţe Zmluva o prevode vlastníctva bytov, uzatvorená medzi V. , s. r. o. a ţalovaným C., a. s.,
dňa 18. 12. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. pod č. V 1969/2002 a ktorej
predmetom bol prevod rozostavaných bytov č. Al, A2, A3, A4, A5, A6, A7, A8, A9, A10,
A11, A12, A13, A14, A15, A16, A17, A18, A19, A20, A2.1, A22, A23 A24, A25, A26, A27,
A28, A29, A30, A31, BI, B2, B3, B4, B5, B6, B7, 138, B9, B10, Bil, B12, B13, B14, B15,
B16, B17, B18, B19, B20, B21, B22, B23 a B24 v rozostavanom bytovom dome,
realizovanom na pozemku, nachádzajúcom sa v katastrálnom území D. a evidovanom
Správou katastra D. na LV č. X. ako parcela registra „C" č. X., zastavané plochy a nádvoria o
2
výmere 1001 m, ktorý bytový dom je zapísaný ako rozostavaná stavba na LV č. X., vedenom
Správou katastra D. pre katastrálne územie D. (ďalej len „Zmluva o prevode vlastníctva
bytov"), je voči ţalobcovi právne neúčinná. Ţalobcovi súd prvého stupňa priznal náhradu trov
konania v sume 889,75 eur, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. S poukazom na právnu úpravu v § 42a ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ"), § 42b ods. 1, 2, 3, 4 OZ a z vykonaného dokazovania bolo podľa okresného súdu
preukázané, ţe v čase uzavretia právneho úkonu, a to Zmluvy o prevode vlastníctva bytov
existovala pohľadávka ţalobcu voči dlţníkovi V., s. r. o., R., a to pôvodne vo výške 1 292
651,86 Eur, čo uznal i dlţník spoločnosť V., s. r. o. (č. l. 60 spisu). Po jednostrannom
započítaní vzájomných pohľadávok ostala pohľadávka spoločnosti D., a. s., P., voči
spoločnosti V., s. r. o., vo výške 255 779,01 Eur. Jediný majetok, ktorý vlastnil dlţník
ţalobcu, a to spoločnosť V., s. r. o., podľa výpisu z LV č. X., k. ú. D., boli rozostavané byty v
bytovom dome na pozemku nachádzajúcom sa v k. ú. D. zapísanom na LV č. X. ako parcela
registra C č. X., ktorý nehnuteľný majetok však dlţník ţalobcu previedol na ţalovaného
Zmluvou o prevode vlastníctva bytov uzavretou medzi predávajúcim V., s. r. o. a kupujúcim
ţalovaným dňa 18. 12. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. dňa 21. 12. 2009
pod č. V 1969/09, na základe ktorej kupujúci, teda ţalovaný nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti - rozostavaný obytný dom s bytovými jednotkami, zapísaný na LV č. X. v k.
ú. D.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v prejednávanej veci
sa ţalobca domáhal vyslovenia právnej neúčinnosti právneho úkonu, a to Zmluvy o prevode
vlastníctva bytov uzavretej medzi predávajúcim V., s. r. o. a kupujúcim - ţalovaným dňa
18. 12. 2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra D. dňa 21. 12. 2009 pod č. V
1969/09, na základe ktorej kupujúci - ţalovaný nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti - rozostavaný obytný dom s bytovými jednotkami zapísaným na LV č. X.
v k. ú. D.. Majetkové pomery dlţníka ţalobcu spoločnosť V., s. r. o., deklarovala v konaní
vedenom na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 5Cb/2/2010, v ktorom ţiadala
o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov z dôvodu, ţe nevlastní ţiadny nehnuteľný
majetok, ani hodnotnejší hmotný majetok, je len leasingovým nájomcom jedného motorového
vozidla zn. Ford Transit. Spoločnosť V., s. r. o., k ţiadosti o oslobodenie od zaplatenia
súdneho poplatku predloţila okresnému súdu aj výpisy z peňaţných ústavov T., a. s. a V. S.,
a. s., B. a riadnu účtovnú závierku za obdobie roka 2009, podľa ktorej spoločnosť dosiahla
v tomto účtovnom období hospodársky výsledok pred zdanením zisk 1 300,-- eur (č. l. 89
spisu Okresného súdu Ruţomberok, sp. zn. SCb/2/2010). Spoločnosť V., s. r. o.,
prostredníctvom svojho konateľa T. M. uviedla, ţe spoločnosť nedisponuje potrebnými
finančnými prostriedkami, finančné a majetkové pomery tejto spoločnosti sú komplikované.
Zmluvu o prevode vlastníctva bytov, ktorej vyslovenia neúčinnosti sa domáhal ţalobca,
uzavrela za predávajúceho V., s. r. o. konateľka spoločnosti P. M. a za kupujúceho -
ţalovaného predseda predstavenstva T. M.. Z predloţených účtovných závierok
za rok 2009 oboch spoločností (č. l. 84-114 spisu), vyplývalo, ţe prevod rozostavaných bytov
v objeme 5,3 milióna Eur nebol zohľadnený v účtovníctve ani jednej z týchto spoločností.
Prevod rozostavaných bytov nebol zohľadnený ani v účtovníctve spoločnosti V., s. r. o., keď
nebolo preukázané, ţe kúpna cena reálne bola uvedenej spoločnosti zo strany ţalovaného ako
kupujúceho zaplatená.
Okresný súd Ruţomberok v odôvodnení rozsudku zo dňa 02. 06. 2011 zdôraznil, ţe
úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlţníka
ukrátení, a ku ktorým došlo medzi dlţníkom, ktorý je právnickou osobou, V., s. r. o., ktorej
spoločníkom je T. M. a konateľom P. M. a právnickou osobou C., a. s., ktorej predsedom
predstavenstva je T. M., keď spoločníkom právnickej osoby, ktorá je dlţníkom ţalobcu (V.,
s. r. o.) je T. M., ktorý je zároveň predsedom predstavenstva ţalovaného, teda spoločnosti C.,
a. s. Konateľ spoločnosti dlţníka, V., s. r. o., P. M. je blízkou osobou v zmysle § 116 OZ
vo vzťahu k predsedovi predstavenstva T. M. V tomto prípade sa podľa súdu prvého stupňa
úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa, vedomosť ţalovaného, predpokladá, preto ţalovaný musí
preukázať, zaťaţuje ho dôkazné bremeno, ţe úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa nemohol
poznať ani pri náleţitej starostlivosti. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe Občiansky
zákonník zaťaţuje dôkazným bremenom druhú stranu odporovateľného právneho úkonu, teda
toho, kto mal z právneho úkonu prospech, v danom prípade ţalovaného. Táto domnienka
neplatí len vtedy, ak druhá strana, t. j. ţalovaný preukáţe, ţe ani pri náleţitej starostlivosti
nemohol poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. V tomto prípade mal podľa súdu
prvého stupňa ţalovaný povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť, ktorú neuniesol, preto
okresný súd ustálil, ţe úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa bol ţalovanému známy.
Okresný súd dodal, ţe pokiaľ ţalovaný poukazoval na skutočnosť, ţe nedošlo
k ukráteniu veriteľa v dôsledku toho, ţe Zmluva o prevode vlastníctva bytov je odplatný
právny úkon, za ktorý nadobúdateľ nehnuteľnosti, teda ţalovaný, uhradil kúpnu cenu, toto
tvrdenie v konaní podľa súdu prvého stupňa nebolo preukázané. Okresný súd poukázal
na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej, o odporovateľný právny úkon by nešlo vtedy, ak by
dlţník za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa obdrţal
skutočnú reálnu obvyklú cenu, alebo by mu bola poskytnutá primeraná rovnocenná náhrada.
Okresný súd konštatoval, ţe v priebehu konania ţalovaný nepredloţil jediný dôkaz, svedčiaci
o tom, ţe bola z jeho strany ako kupujúceho vyplatená kúpna cena dlţníkovi veriteľa, t. j.
spoločnosti V., s. r. o., navyše ani z predloţených účtovných závierok dlţníka ţalobcu,
spoločnosti V., s. r. o. a ţalovaného za rok 2009, ktoré boli uloţené do zbierky listín
Obchodného registra Okresného súdu Ţilina uvedené skutočnosti, podľa okresného súdu
nevyplývajú.
Na odvolanie ţalovaného odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
Okresného súdu Ruţomberok zo dňa 02. 06. 2011, č. k. 5Cb/12/2011-180. Krajský súd
v Ţiline ďalej napadnutým rozsudkom rozhodol, ţe o trovách odvolacieho konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením, pričom dovolanie vo veci samej pripustil.
V procesnej rovine krajský súd uviedol, ţe rozhodol bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. V súlade s § 156 ods. 1, 3 O. s. p. a § 211 ods. 2 O. s. p. došlo
na základe uznesenia Krajského súdu v Ţiline zo dňa 27. 03. 2012, č. k. 14Cob/178/2011-255
v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského
súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení
i písomnosťou krajského súdu zo dňa 27. 03. 2012 na č. l. 256 spisu a oznámením
na internetovej stránke krajského súdu. S poukazom na § 219 ods. 2 O. s. p., sa odvolací súd
v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a uviedol, ţe
za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods.
4 O. s. p. (č. l. 116, 174 spisu), nebol naplnený ţiadny z dôvodov taxatívne uvedených
v § 205a ods. 1 O. s. p., na základe ktorých by sa mohol odvolací súd zaoberať novo
doloţenými dôkazmi na č. I. 194 aţ 201 spisu.
Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2
O. s. p. krajský súd uviedol, ţe základom a nosným dôvodom pre určenie, ţe zmluva
o prevode vlastníctva bytov je právne neúčinná voči ţalobcovi, bol záver, ţe tento právny
úkon ukracuje pohľadávku veriteľa, pretoţe môţe viesť k zmenšeniu majetku dlţníka, čo má
za následok, ţe veriteľ nebude môcť dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku
dlţníka, hoci v opačnom prípade by sa z jeho majetku uspokojil. Ţalovaný podľa odvolacieho
súdu, vytýkal okresnému súdu nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k aplikácii
a výkladu § 42a OZ vo väzbe na zákonné pojmy vymáhateľná pohľadávka. Okresný súd sa
podľa odvolacieho súdu stotoţnil pri výklade zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka"
so zdôvodnením v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. 12. 1999,
sp. zn. 3Cdo/102/99, ktorému pojmu zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní. Podľa odvolacieho súdu z dokazovania bolo
nesporné, ţe v rozhodnej dobe spoločnosť V., s. r. o. (investor ako predávajúci
na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytov), bola dlţníkom ţalobcu, pričom prospech
zo zmluvy o prevode vlastníctva bytov získal na úkor majetku V., s. r. o., ţalovaný.
Predmetnou zmluvou previedol predávajúci na ţalovaného byty v rozostavanom dome, ktorý
bol realizovaný ako projekt investičnej bytovej výstavby. Nesporným podľa odvolacieho súdu
bolo, ţe v čase rozhodovania okresného súdu bola pohľadávka ţalobcu voči V., s. r. o.,
255 779,01 Eur, ktorej úhrada je predmetom iného súdneho konania. Aktívne legitimovaný
na podanie odporovacej ţaloby bol veriteľ, ktorý mal v čase rozhodovania súdu voči
dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. splatnú a ţalovateľnú. Odvolací súd zdôraznil, ţe
pasívna legitimácia je upravená v § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka, s tým, ţe ţaloba
o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu smerovala proti tomu, kto mal z odporovateľného
právneho úkonu dlţníka prospech. Z dokazovania bolo podľa odvolacieho súdu taktieţ
nesporné, ţe v rozhodnej dobe bola spoločnosť V., s. r. o. dlţníkom ţalobcu. V konaní nebolo
spochybnené, ţe v čase uzavretia Zmluvy o prevode vlastníctva bytov existovala pohľadávka
ţalobcu voči dlţníkovi V., s. r. o., pôvodne vo výške 1 292 651 Eur, čo uznal i dlţník,
spoločnosť V., s. r. o. (č. I. 60 spisu). Po jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok
ostala pohľadávka spoločnosti D., a. s., P., voči spoločnosti V., s. r. o. vo výške 255 779,01
Eur. Jediný majetok, ktorý vlastnil dlţník ţalobcu, a to spoločnosť V., s. r. o., podľa výpisu
z LV č. X. k. ú. D. boli rozostavané byty v bytovom dome na pozemku nachádzajúcom sa
v k. ú. D. zapísanom na LV č. X. ako parcela registra C č. X., ktorý nehnuteľný majetok však
dlţník ţalobcu previedol na ţalovaného Zmluvou o prevode vlastníctva bytov.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil skutočnosť, ţe ţalovaný
v odvolaní namietal výklad zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka", podaný okresným
súdom. Okresný súd pojem vymáhateľná pohľadávka vyloţil s poukazom na judikát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. 12. 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99, podľa ktorého
uvedenému pojmu zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom
v základnom konaní. Krajský súd sa stotoţnil so závermi okresného súdu a uviedol, ţe
vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 OZ je taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní. V zmysle uvedeného záveru potom k námietke
ţalovaného, ţe súd prvého stupňa nemal exekučný titul pre pohľadávku, pre ktorú bola
podaná odporovacia ţaloba, a teda pochybil, keď konanie neprerušil aţ do doby, kedy ţalobca
splní zákonné podmienky a jeho pohľadávka sa stane judikátnou, krajský súd uviedol, ţe
pri prijatom závere, v zmysle ktorého „vymáhateľná pohľadávka" (§ 42a ods. 1 OZ), je taká
pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, v takom
prípade nebolo potrebné konanie prerušovať aţ do rozhodnutia, kedy sa pohľadávka ţalobcu
stane judikátnou pohľadávkou. Pre posúdenie správnosti výkladu pojmu „vymáhateľná
pohľadávka", má zásadný význam zákonná definícia uvedená v texte právnej normy.
Odvolací súd dodal, ţe súd pri výklade a pouţití zákona musí predpisy, vydané na ochranu
určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Krajský súd
v Ţiline dodal, ţe zmyslom odporovacej ţaloby je ochrana veriteľa a jednak to, čo
zákonodarca v zákone uviedol pre určitý jav. To znamená, aby kaţdý pouţitý výraz mal vţdy
ten istý, t. j. len jeden designát, pritom slová zákona majú byť chápané podľa ich všeobecného
zmyslu a nie podľa mienenia jednotlivca. V danom prípade ide o základnú podmienku
pre uplatnenie odporovacieho nároku tak, ako ju vymedzuje prvá veta § 42a ods. 1 OZ, ktorá
znie „veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ
4, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné".
Citovaný text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný" nie je podľa
odvolacieho súdu moţné interpretovať tak, ţe právo veriteľa uplatniť odporovaciu ţalobu sa
spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak,
ţe ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom
v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie podľa odvolacieho súdu systémový
prístup k interpretácii pouţitého slova vymáhateľný, jednak z hľadiska sémantického
a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. To, ţe
zákonodarca pouţil termín vymáhateľná pohľadávka celkom vedome, svedčí podľa
odvolacieho súdu aj dikcia druhej vety ustanovenia § 42a ods. 1 OZ, potom rovnaká dikcia sa
objavuje aj v § 350 ods. 1, 2, § 845 ods. 1 OZ, kde by nemalo byť sporné, ţe tam uvedené
pohľadávky nemoţno vymáhať pred súdom v základnom konaní a nie aţ v konaní o výkon
rozhodnutia. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu bezpečne vyplýva, ţe zákonné pojmy
vymáhateľná pohľadávka a vykonateľná pohľadávka nie sú v ţiadnom prípade synonymické,
hovoria pre to, okrem zjavnej rôznosti slovných označení vlastností týchto pohľadávok, ako
ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny zmysel prídavných mien
„vymáhateľný", ako nakoniec, či predovšetkým, i celkový kontext zákonnej úpravy. Preto
podľa odvolacieho súdu vymáhateľná je pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať
pred súdom v základnom konaní, vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá uţ dospela, je
zročná, ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou, a ktorá však ani nezanikla,
či uţ splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Preto podľa
odvolacieho súdu, vymáhateľnú pohľadávku moţno charakterizovať ako pohľadávku
ţalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa moţno domáhať na súde. Vzhľadom na uvedené, ak
ţalovaný v odvolaní namietol pochybenie okresného súdu, keď konanie neprerušil (č. I. 192
spisu) aţ do doby, keď ţalobca splní zákonné podmienky, teda jeho pohľadávka sa stane
judikátnou, tak táto jeho námietka zostala podľa odvolacieho súdu bez vecného vplyvu
na meritórnu správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uvedený záver podľa odvolacieho
súdu dotvrdzuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 57/2011, v zmysle
ktorého prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. závisí od úvahy súdu a je
upravené len ako procesná moţnosť súdu, nie však jeho povinnosť. Ak súd konanie podľa
uvedeného zákonného ustanovenia nepreruší, neodníme účastníkovi moţnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
V zmysle vyššie uvedených relevantných záverov odvolací súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia zdôraznil, ţe nezistil tú skutočnosť, ţe by určením neúčinnosti
Zmluvy o prevode vlastníctva bytov voči ţalobcovi došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci
samej pre nesprávne posúdenie veci, ani z iných, odvolateľom vytýkaných dôvodov.
Odvolací súd v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe návrhu
ţalovaného na pripustenie dovolania k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu ako súdu
odvolacieho bolo vyhovené podľa § 238 ods. 3 O. s. p. Keďţe predmetným celým
rozhodnutím odvolacieho súdu bola riešená otázka splnenia zákonných náleţitostí
pre odporovanie právnym úkonom podľa § 42a ods. 1 OZ, najmä v otázke výkladu pojmu
„vymáhateľná pohľadávka", povaţoval odvolací súd daný rozsudok za rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Aj keď odvolací súd zdôraznil, ţe sám k otázke výkladu pojmu
„vymáhateľná pohľadávka" vychádzal z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99. Odvolací súd však pripustil opodstatnenosť
argumentácie ţalovaného, ţe ide o rozhodnutie z r. 1999, po ktorom nasledovali viaceré
judikáty, najmä Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 50bo 137/2006
a Najvyššieho súdu Českej republiky, Rč 12/1998, Rč 27/2000, Rč 64/2002, Rč 12/2003,
s odchylnými právnymi názormi; ten napokon podľa odvolacieho súdu vyplýva i z odbornej
literatúry (napr. Jaromír Svoboda a kol: Občiansky zákonník, komentár a súvisiace predpisy,
Eurounion, 2004, str. 101). Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá podľa § 224 ods.
1 O. s. p., § 214 ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O. s. p.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnil tým, ţe podľa ust. § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Ţalovaný uviedol, ţe Krajský súd v Ţiline, ako odvolací súd v napadnutom rozsudku
vyslovil svoj právny názor, týkajúci sa splnenia zákonnej podmienky, resp. poţiadavky
na aktívnu vecnú legitimáciu ţalobou, ktorá spočíva v existencii vymáhateľnej pohľadávky
a ktorá vyplýva zo znenia právnej vety ust. §-u 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka „Veriteľ sa
môţe domáhať aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony (...), ak ukracujú uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky...", pričom sa stotoţnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.
Podľa odvolacieho súdu sa má za to, ţe vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka je taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom
v základnom konaní.
Ţalovaný zdôraznil, ţe ďalej krajský súd argumentuje na podporu svojho právneho
názoru súladne s názorom Najvyššieho súdu, uvedeným v rozsudku 3Cdo 102/99 (R44/2001).
Ţalovaný uviedol, ţe v priebehu ako konania na súde prvého stupňa, tak i v odvolacom
konaní prezentoval svoj právny názor na výklad pojmu vymáhateľná pohľadávka, zásadne
odlišný od názorov okresného i krajského súdu. Podľa názoru ţalovaného pod pojmom
vymáhateľná pohľadávka v zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potrebné
chápať pohľadávku judikovanú, keď je pohľadávka splatná a keď má veriteľ pre túto
pohľadávku podklad pre výkon rozhodnutia, teda ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné nariadiť
vykonávacie konanie.
Podľa názoru ţalovaného, nie je moţné prijať právny názor odvolacieho súdu
na výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka", ako pohľadávky, ktorú môţe veriteľ úspešne
vymáhať pre súdom v základnom konaní. Aj keď je zrejmé, ţe inštitút odporovateľnosti má
chrániť práva a oprávnené záujmy veriteľa pred konaním dlţníka, ktorý v úmysle ukrátiť
veriteľa zmenší svoj majetok a tým znemoţní uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Ţalovaný
má za to, ţe nie je však moţné predmetné právne normy vykladať tak, aby tieto pôsobili
a aplikovali sa jednostranne, bez toho, ţe by existovala vyváţenosť medzi právami
a povinnosťami oboch strán, teda dlţníka a veriteľa. Ţalovaný tvrdí, ţe nie je moţné
postihnúť dlţníkove úkony dispozície s majetkom v akomkoľvek prípade a kedykoľvek, je
zrejmé, ţe právna norma má zabezpečiť moţnosť uplatnenia odporovateľnosti len v určitých
kvalifikovaných prípadoch. Z toho dôvodu podľa ţalovaného zákon určuje kogentné
podmienky a poţiadavky, ktoré musia byť naplnené pri uplatnení odporovateľnosti právneho
úkonu dlţníka, ako aj poţiadavky na aktívnu vecnú legitimáciu ţalobcu. Je preto podľa
ţalovaného nelogické, aby veriteľ mohol uplatniť ţalobou o vyslovenie neúčinnosti právneho
úkonu odporovateľnosť voči úkonu dlţníka v prípade takmer akejkoľvek svojej pohľadávky.
Preto aplikácia výkladu odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, by podľa názoru
ţalovaného umoţňovala domáhať sa odporovateľnosti pre akékoľvek pohľadávky veriteľa
(snáď len s výnimkou naturálnych pohľadávok, ktorých sa nemoţno domáhať na súde). Podľa
ţalovaného nie je moţné vylúčiť uplatnenie odporovateľnosti aj v prípadoch, kedy by
pohľadávka veriteľa bola fiktívna a uplatnenie odporovateľnosti špekulatívne. Je preto podľa
ţalovaného zrejmé, ţe v takomto prípade je porušený princíp rovnováhy medzi právami
a povinnosťami strán, pričom je moţné uvaţovať aj o porušení základných princípov ochrany
ľudských práv, vyplývajúcich z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práva základných
slobôd, nakoľko môţe dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva dlţníka, resp. toho, kto
od dlţníka úkonom napadnutým odporovateľnosťou majetok nadobudol, pokojne uţívať svoj
majetok.
Odôvodnenie odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, podľa ktorého je
vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. §-u 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka
pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní a ktoré je
totoţné s právnym záverom publikovaným Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v rozsudku 3Cdo 102/1999, je podľa názoru ţalovaného nelogické a neaplikovateľné. Je
podľa ţalovaného zrejmé, ţe nie je moţné skôr, neţ sa pohľadávka stane judikovanou, teda
právoplatne priznanou vykonateľným súdnym rozhodnutím (resp. iným rozhodnutím) zistiť,
či ju je moţné vymáhať súdom v základnom konaní úspešne. Úspešnosť vymáhania, teda
„vyhratie" súdneho sporu, je moţné konštatovať aţ v jeho závere a nie pred tým, neţ je vôbec
podaný ţalobný návrh na uplatnenie pohľadávky, resp. skôr neţ súd o nej s konečnou
platnosťou rozhodne. Z uvedeného podľa ţalovaného vyplýva, ţe na podanie odporovacej
ţaloby je vecne aktívne legitimovaný len ten veriteľ, ktorý má pohľadávku, ktorej splnenie
moţno vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (teda je priznaná právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím alebo je exekvovateľná na základe notárskej zápisnice a pod.).
Podľa ţalovaného je rovnako zrejmé, ţe výklad prezentovaný súdom v napadnutom
rozsudku je v zmysle horeuvedeného v rozpore s occasio legis a ratio legis právnej normy
upravujúcej odporovateľnosť. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalobcova pohľadávka v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa nebola v zmysle právneho názoru ţalovaného vymáhateľná,
nakoľko ţalobca nemal exekučný titul pre pohľadávku, pre ktorú podal odporovaciu ţalobu,
súd podľa názoru ţalovaného pochybil, keď konanie neprerušil aţ do doby, kedy ţalobca
splní zákonné podmienky a jeho pohľadávka sa stane judikátnou (pokiaľ by súd dospel
k záveru, ţe sú dané všetky ostatné dôvody na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu
v danom prípade).
Ţalovaný uviedol, ţe v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako i odvolacieho
konania podporil svoj právny názor judikatúrou, ako i publikovanou literatúrou. V prospech
jeho právneho názoru ţalovaný opakovane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 50bo 137/2006, ako aj ďalšiu judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako a Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. Rč 12/1998, Rč 27/2000
(NS ČR 21Cdo 2791/1999), Rč 64/2002, Rč 12/2003.
Totoţný právny názor, ako je právny názor ţalobcu, je podľa ţalovaného publikovaný
v právnickej odbornej literatúre (Jaromír Svoboda a kol.: Občiansky zákonník, komentár
a súvisiace predpisy, Eurounion, 2004), kde je uvedený jednoznačný právny názor autorov,
stotoţňujúci pojem vymáhateľnej pohľadávky s vykonateľnou pohľadávkou, pričom
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 102/99, o ktoré podľa
ţalovaného oprel svoj právny názor súd v napadnutom rozsudku, povaţujú autori za názor,
ktorý sa vymyká z ustáleného právneho názoru a ktorý nezapadá náleţité do konštrukcie
právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov. Ţalovaný zdôraznil, ţe rovnaký názor
autorov je moţné porovnať v publikácii Imrich Fekete : Občiansky Zákonník, veľký
komentár, Eurokódex, 2011 a taktieţ Jehlička, Švestka, Škárová : Občanský zákonník,
komentár, C. H. Beck.
Odvolací súd sa podľa ţalovaného nevysporiadal dostatočným a primeraným
spôsobom s argumentáciou ţalovaného o tom, ţe právny úkon, ktorého neúčinnosti sa ţalobca
domáha, je moţné povaţovať za ekvivalentný právny úkon. Ţalobca v konaní uviedol, ţe
v danom prípade sa nejednalo o ţiadnu fingovanú, resp. nereálnu transakciu s úmyslom
ukrátiť veriteľov, keďţe prevod vlastníctva rozostavaných bytov bol dojednaný ako prevod
odplatný za kúpnu cenu vo výške obvyklej a primeranej, pričom splatenie kúpnej ceny bolo
zmluvou rozvrhnuté do viacerých tranţí. Ţalovaný uviedol, ţe ako kupujúci, skutočne značnú
časť kúpnej ceny do rozhodovania súdu prvého stupňa uhradil a len z dôvodu technickej
nemoţnosti ţalovaný predloţil o tom dôkazy aţ v rámci odvolacieho konania. Prvostupňový
súd podľa názoru ţalovaného len stroho konštatoval, ţe ţalovaný túto okolnosť nepreukázal,
s čím sa odvolací súd stotoţnil. Nakoľko je nesporné, ţe ekvivalentné právne úkony nikdy
nemôţu byť odporovateľnými, má ţalovaný za to, ţe túto okolnosť je potrebné v konaní
skúmať a súd by mal vo veci rozhodnúť, t. j . vysloviť právnu neúčinnosť aţ po tom, čo zistí,
ţe napadnutý právny úkon nebol ekvivalentný. Je preto podľa ţalovaného namieste otázka, či
súd môţe takéto skúmanie obísť s konštatovaním, ţe ţalovaný pri preukazovaní
ekvivalentnosti právneho úkonu neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko o tom nepredloţil
svedčiaci dôkaz.
Na uvedenom skutkovom a právnom základe preto ţalovaný navrhuje, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline zrušil v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie
konanie, alebo v prípade, ţe dovolací súd uzná vady rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré
ţalovaný poukázal v podanom dovolaní, ţalovaný navrhuje, aby dovolací súd zrušil v zmysle
ust. § 243b ods. 3 O. s. p. aj rozhodnutie Okresného súdu v Ruţomberku zo dňa 02. 06. 2011
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) preskúmal
dovolanie ţalovaného a zistil, ţe je podľa § 238 ods. 3 O. s. p. prípustné, bolo podané
účastníkom konania v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie preskúmal v zmysle
ust. § 242 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel
k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ aţ g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí clo právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
O. s. p.). § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa
odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ podľa odseku 3 v prípade, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe v otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka" ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je dovolanie ţalovaného prípustné.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe aktívne legitimovaný na podanie
odporovacej ţaloby je veriteľ, ktorý mal v čase rozhodovania súdu voči dlţníkovi
vymáhateľnú pohľadávku. Pasívna vecná legitimácia je podľa súdu prvého stupňa upravená
v § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, ţe odporovacia ţaloba musí smerovať proti tomu,
kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlţníka prospech. Súd prvého stupňa dodal, ţe
zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno
úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 23. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99).
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa k pojmu „vymáhateľná pohľadávka"
uviedol, ţe ide o takú pohľadávku, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom
konaní, ktorá uţ dospela, je zročná, ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou,
a ktorá však ani nezanikla, či uţ splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho
dôvodu. Z dôvodu odchylnosti právneho výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka", ktorá
má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, pripustil odvolací súd dovolanie.
Predmetom dovolacieho konania je preto vyriešenie otázky pojmu „vymáhateľná
pohľadávka", a to ako jednej z podmienok pre úspešné odporovanie ţalobou napadnutého
právneho úkonu.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil, ţe
dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti
dlţníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu uţ vymáhateľný, alebo ak uţ bol
uspokojený. Z uvedeného je zrejmé, ţe inštitút odporovateľnosti má chrániť práva
a oprávnené záujmy veriteľa pred konaním dlţníka, ktorý v úmysle ukrátiť veriteľa zmenší
svoj majetok a tým znemoţní uspokojenie veriteľovej pohľadávky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 23. decembra 1999, sp. zn.
3Cdo 102/99 (R 44/2001) k zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" uviedol, ţe vyššie
citovaný text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný" nie je moţné
interpretovať tak, ţe právo veriteľa uplatniť odporovaciu ţalobu sa spája len s pohľadávkou
priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, ţe ide o vymáhateľnú
pohľadávku, teda takú, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.
Zdôraznil, ţe zákonné pojmy „vymáhateľná pohľadávka" a „vykonateľná pohľadávka" nie sú
v ţiadnom prípade synonymické, majú preto, okrem zjavnej rôznosti slovných označení
vlastností týchto pohľadávok, ako ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny
zmysel prídavných mien „vymáhateľný", ako nakoniec, či predovšetkým, i celkový kontext
zákonnej úpravy. Preto vymáhateľnú pohľadávku moţno charakterizovať ako pohľadávku
ţalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa moţno domáhať na súde.
Dovolateľ povaţuje takýto názor za nelogický a neaplikovateľný, pričom je podľa neho
zrejmé, ţe nie je moţné skôr, neţ sa stane pohľadávka judikovanou, teda právoplatne
priznanou vykonateľným súdnym rozhodnutím (resp. iným rozhodnutím) zistiť, či ju je
moţné vymáhať súdom v základnom konaní úspešne, čím by sa mohla uplatniť
odporovateľnosť aj špekulatívne v prípadoch, kedy by pohľadávka veriteľa bola fiktívna.
Dovolateľ pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
50bo 137/2006, ako aj ďalšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj
Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. Rč 12/1998, Rč 27/2000 (NS CR
21Cdo 2791/1999), Rč 64/2002, Rč 12/2003.
Dovolací súd z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla
2008 sp. zn. 5 0bo 137/2006 zistil, ţe v danom prípade sa odporoval právny úkon na základe
vymáhateľnej pohľadávky, priznanej tromi platobnými rozkazmi, avšak súd prvého stupňa
vo veci nezisťoval, či pohľadávka nezanikla úhradou, zápočtom, postúpením alebo inou
formou. Dovolací súd preto konštatuje, ţe dotknuté rozhodnutie v zmysle uvedeného nespája
zákonný pojem „vymáhateľnej pohľadávky" s „vykonateľnou pohľadávkou", pričom práve
naopak obsahovo nadväzuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99 (R 44/2001), nakoľko okrem iného rieši zákonný
pojem „vymáhateľnej pohľadávky", s dôrazom na to, či nezanikla, a to napríklad splnením,
kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu.
Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky je zrejmé, ţe v zmysle § 42a
Občianskeho zákonníka sa za vymáhateľnú pohľadávku povaţuje taká pohľadávka, ktorej
splnenie je moţné vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (exekúcie), t. j. pohľadávka, ktorá bola
veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné
nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu). Najvyšší súd Českej republiky však napríklad
v rozhodnutiach Rč 27/2000, Rč 64/2002, Rč 12/2003 zdôraznil, ţe k tomu, aby ţalujúci
veriteľ bol vecne legitimovaný postačuje, aby jeho pohľadávka bola takto vymáhateľnou
aspoň v dobe rozhodnutia o podanej odporovacej ţalobe. V takomto prípade je moţné podľa
Najvyššieho súdu Českej republiky zváţiť postup podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
a konanie o odporovacej ţalobe prerušiť. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, ţe česká
judikatúra ohľadom výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka" má za to, ţe by to
mala byť taká ţalovaná pohľadávka, ktorá je vykonateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu
o odporovacej ţalobe, avšak jednoznačne nespája zákonný pojem „vymáhateľnej
pohľadávky" s pojmom „vykonateľnej pohľadávky", keďţe necháva na zváţení súdu, či
konanie o odporovacej ţalobe preruší podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. do času
o rozhodnutí o veriteľovej pohľadávke. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu v konaní
o odporovateľnosti právneho úkonu, nie je závislé od existencie pohľadávky, na ktorú je
moţné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu), keďţe prerušenie konania podľa § 109 odsek 2
O. s. p. je fakultatívne.
Dovolací súd ďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 Cdo 198/2010, ktoré sa venuje problematike aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť
právneho úkonu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí konštatoval, ţe
posudzovanie aktívnej legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu vo vymedzenom
zmysle „vymáhateľnej pohľadávky", nie je viazané na splnenie ďalšej podmienky,
spočívajúcej v existencii pohľadávky, ktorá môţe byť (reálne) v občianskom súdnom konaní
priznaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom rozhodnutí dodal, ţe ak teda mal veriteľ
preukázateľne voči dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj v súdnom konaní riadne
uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len z dôvodu
(medzitým) zániku dlţníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu
pre nedostatok majetku dlţníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní
o neúčinnosť právneho úkonu. Preto niet dôvodu odkloniť sa od záverov vyslovených uţ
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99
(R 44/2001).
Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia súdov ohľadom výkladu pojmu
„vymáhateľná pohľadávka", dovolací súd konštatuje, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd,
rozhodli v súlade s konštantnou judikatúrou, ak vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu
neviazali na existenciu takej pohľadávky, ktorú je moţné splniť vykonateľným rozhodnutím
súdu (exekučným titulom), resp. na „vykonateľnú pohľadávku". Dovolací súd sa stotoţňuje
so závermi vyslovenými uţ v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001), ako aj v uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 198/2010, ktoré ustálili, ţe podanie ţaloby o neúčinnosť
právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka sa viaţe na „vymáhateľnú pohľadávku",
ktorá nie je podmienená na existenciu „vykonateľnej pohľadávky", t. j. ktorá bola veriteľovi
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je moţné nariadiť
výkon rozhodnutia (exekúciu).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto z uvedených dôvodov dovolanie ţalovaného
v zmysle ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.
Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe v prípade neúspechu
ţalobcu (veriteľa) v konaní o jeho pohľadávke, nebude v tomto konaní ţalovaný poškodený
na svojich právach, pretoţe samotné rozhodnutie súdu o odporovateľnosti právneho úkonu
(o jeho neúčinnosti), nie je spôsobilým titulom na vymoţenie takéhoto práva, nakoľko
predmetné rozhodnutie má iba formálnu, ochrannú, podpornú procesnú povahu.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5
v spojení s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ţe v dovolacom konaní úspešnému
ţalobcovi nepriznal nárok na ich náhradu, keďţe mu v dovolacom konaní ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 30. októbra 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová