Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a2b/391500.821cc0.pdf
PDF · 122.27 KB
No categories available
2Cdo/123/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 123/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky D., so sídlom
v Š., zastúpenej spoločnosťou S., so sídlom v B., proti odporcom 1/ Mestská časť
Bratislava – Staré Mesto, so sídlom v Bratislave, Vajanského nábrežie č. 3, 2/ Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom v Bratislave, Primaciálne námestie č. 1,
o určenie trvania nájmu a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
22 C 242/2005, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 31. januára 2012 sp. zn. 9 Co 34/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka sa podaným návrhom (po pripustení zmeny) domáhala rozhodnutia,
ktorým by súd uložil odporcom na vlastné náklady uviesť predmet nájmu – nebytové
priestory A., nachádzajúce sa v katastrálnom území B. a v katastri nehnuteľností vedené ako
2
parcely č. X. zastavaná plocha, X., o celkovej výmere X. m, v zmysle Zmluvy č. X., do
pôvodného zdokumentovaného stavu v akom bol pred 24. augustom 2005 a zároveň im
zakázal vykonať úkony, ktoré navrhovateľke znemožnia, prípadne obmedzia možnosť
ďalšieho nerušeného užívania predmetu nájmu a to do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku.
Okresný súd Bratislava I uznesením z 28. októbra 2011 č.k. 22 C 242/2005-359
zamietol návrh navrhovateľky na ustanovenie právneho zástupcu podľa § 30 O.s.p., pretože
nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p.
Poukázal na to, že navrhovateľkou je obchodná spoločnosť, ktorá bola založená za účelom
podnikania. Uviedol, že podnikanie je nevyhnutné chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ
(obchodná spoločnosť) podstupuje riziko, že jeho úsilie môže byť zavŕšené dosiahnutím
zisku, avšak môže skončiť aj stratou. Na základe toho súd prvého stupňa dospel k záveru, že
okolnosť, že podnikateľ (obchodná spoločnosť) nedosahuje pri svojej podnikateľskej činnosti
zisk a v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa dostal do nepriaznivej finančnej
situácie v súčasnosti, nemôže byť dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Pomery
navrhovateľky ako právnickej osoby by odôvodňovali jej oslobodenie od súdnych poplatkov,
pokiaľ by sa dostala do ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej
súvislosti s jej podnikaním, pričom navrhovateľka existenciu takýchto dôvodov v konaní pred
súdom prvého stupňa nepreukázala.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. januára 2012 sp. zn. 9 Co 34/2012
navrhovateľkou napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že súd prvého
stupňa správne pred rozhodnutím o žiadosti navrhovateľky o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov podľa ustanovenia § 30 O.s.p. skúmal predpoklady navrhovateľky pre oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 138 O.s.p. Skutočnosť, že navrhovateľka ako
podnikateľka nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešná, prišla o majetok a nedosahuje
zisk, nie je dôvodom na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Rozhodnutie súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie. Navrhla
rozhodnutie odvolacieho a prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 241
ods. 2 písm.a/ O.s.p. a § 237f O.s.p. Vadu v zmysle § 237f O.s.p. videla v tom, že
navrhovateľka nebola zastúpená advokátom a osoba konajúca v jej mene nemala právnické
vzdelanie, preto poučovaciu povinnosť súdu citáciou ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. považuje
za nedostatočnú. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila v konaní rozhodné skutočnosti o svojich
majetkových pomeroch, no nesplnila si dôkaznú povinnosť vo vzťahu k týmto tvrdeniam, bol
súd povinný riadne poučiť navrhovateľku o dôkaznej povinnosti.
Odporcovia 1/, 2/ navrhli dovolanie navrhovateľky odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1 O.s.p. prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie je
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm.c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním je v danom prípade napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu,
ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, preto je dovolanie proti nemu
podľa § 239 ods. 1, 2 O.s.p. neprípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú § 237 O.s.p. (či to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka vady konania podľa § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.
Vzhľadom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľke
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Navrhovateľka v súvislosti s tvrdením vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
namietala, že okresný súd ju v danej veci riadne nepoučil v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4
Podľa § 152 ods. 1 O.s.p. rozsudkom súd rozhoduje o veci samej. Zákon ustanovuje,
kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.
Podľa § 167 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd
uznesením.
Klasifikácia súdnych rozhodnutí predstavuje zložitú teoretickú otázku, avšak
s výraznými praktickými konotáciami. V praxi sa často delia rozhodnutia na meritórne
a procesné. Meritórne rozhodnutie je rozhodnutie vo veci samej. Pod pojmom vec sama treba
rozumieť predmet konania vyjadrený buď v žalobnom petite alebo vo výroku uznesenia, ktorý
vydáva súd podľa § 81 ods. 3 O.s.p. (začatie konania bez návrhu).
Podľa ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov budú vykonané.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2
poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nariaďuje pojednávanie
(§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
V prejednávanej veci súd rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľky na ustanovenie
zástupcu podľa § 30 O.s.p., čo nie je rozhodovaním vo veci samej.
Ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. nemožno na danú vec aplikovať, preto dovolateľkou
namietané nesplnenie riadnej poučovacej povinnosti podľa uvedeného zákonného ustanovenia
nie je odňatím možnosti dovolateľke konať pred súdom.
Dovolací súd podotýka, že aj v prípade meritórneho rozhodnutia vo veci, samotné
nepoučenie účastníka konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neznamená odňatie možnosti
účastníkovi konať pred súdom. Samotná okolnosť nepoučenia účastníka podľa uvedeného
zákonného ustanovenia sa prejaví len v tom smere, že takto nepoučený účastník má možnosť
uplatniť odvolací dôvod podľa § 205 písm.e/ O.s.p. založené na skutočnostiach alebo iných
dôkazoch, ktoré doteraz neboli uplatnené (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 8/2012).
Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že prvostupňový súd poučil účastníka konania
v zmysle ustanovení § 120 ods. 2, 4 O.s.p., napr. v predvolaní na pojednávanie z 20. júla 2011
(č.l. 281).
Dovolací súd však skúmal ďalej, či iným postupom súdu nedošlo vo veci k procesnej
vade uvedenej v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) a to, či odvolací súd
rozhodol vo veci, ktorá patrila do právomoci súdov a teda či tu nedošlo k vade podľa
ustanovenia § 237 písm.a/ O.s.p.
Súd prvého stupňa rozhodol o návrhu navrhovateľky na ustanovenie právneho
zástupcu uznesením z 28. októbra 2011 za účinnosti O.s.p., v ktorého § 30 bolo ustanovené,
že účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov,
ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum
právnej pomoci alebo advokáta zapísaného v zozname podľa osobitného predpisu, ak je to
potrebné za ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.
Po zamietnutí návrhu navrhovateľky na ustanovenie právneho zástupcu odvolací súd
rozhodol o odvolaní navrhovateľky proti tomuto rozhodnutiu uznesením z 31. januára 2012
za situácie, keď po novelizácii O.s.p. zákonom č. 332/2011 Z.z., zákonom č. 348/2011 Z.z.
a zákonom č. 388/2011 Z.z. ustanovenie § 30 O.s.p. znelo : „Účastníka, ktorý požiada
o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych
poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí.“
Účelom zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi (v znení účinnom od 1. januára 2012) je podľa ustanovenia § 1 vytvoriť systém
poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať
právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, v azylových veciach alebo
v konaní o administratívnom vyhostení podľa osobitného predpisu a prispieť k predchádzaniu
vzniku právnych sporov. Taktiež aj v znení účinnom do 31. decembra 2012 bolo účelom
uvedeného zákona vytvorenie systému poskytovania právnej pomoci a zabezpečenie jej
poskytovania v rozsahu ustanovenej týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku
svojej materiálnej núdze nemohli využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu
svojich práv a v azylových veciach.
Z ustanovenia § 3 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 327/2005 Z.z. vyplýva, že tento zákon sa
vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci
a/ v občianskoprávnych veciach, v obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych
veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto
veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „vnútroštátne
spory“),
b/ v cezhraničných sporoch v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach,
pracovnoprávnych veciach a v rodinnoprávnych veciach a
c/ v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení a v týchto veciach aj
v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky.
Za podmienok ustanovených týmto zákonom sa právna pomoc vo vnútroštátnych
sporoch poskytuje všetkým fyzickým osobám; v cezhraničných sporoch iba fyzickým
osobám, ktoré majú bydlisko alebo obvyklý pobyt na území členského štátu. V azylových
veciach sa právna pomoc podľa tohto zákona poskytuje fyzickým osobám, ktorým vzniklo
právo na poskytnutie právnej pomoci v azylovej veci podľa § 24a. V konaní
o administratívnom vyhostení sa právna pomoc poskytuje fyzickým osobám za podmienok
ustanovených v § 24c.
Za podmienok uvedených v medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika
viazaná a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe
vzájomnosti vyhlásenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
1a)
„ministerstvo“) podľa osobitného predpisusa na účely konania na súde Slovenskej
republiky poskytuje právna pomoc podľa tohto zákona aj občanovi zmluvnej strany
medzinárodnej zmluvy alebo osobe, ktorá má na území zmluvnej strany obvyklý pobyt, alebo
osobe, ak predmet konania na súde Slovenskej republiky priamo súvisí s prechádzajúcim
obvyklým pobytom osoby na území Slovenskej republiky. Týmto zákonom nie je dotknuté
1aa)
poskytovanie právnych služieb podľa osobitného predpisu.
Systematickým výkladom O.s.p. a zákona č. 327/2005 Z.z. dovolací súd dospel
k záveru, že napriek ustanoveniu § 30 O.s.p., podľa ktorého účastníka (každého, t.j. aj
právnickú osobu), ak by požiadal o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady
oslobodenia od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci, táto inštitúcia
však nemá možnosť v znení zákona č. 327/2005 Z.z. ustanoviť právnickej osobe zástupcu
z radov advokátov a v konečnom dôsledku by túto možnosť nemali ani súdy.
Zásada rovnosti postavenia účastníkov v civilnom procese je zakotvená v čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že všetci účastníci sú si v konaní rovní,
obdobne v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Zásada rovnosti sa prejavuje
vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje súd. Účastníci konania musia stáť pred súdom v rovnakom
postavení. Na realizáciu tejto zásady sa ukladá súdu povinnosť, aby obom stranám sporu
zaistil rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv (§ 18 O.s.p.). Obdobne chápe zásadu rovnosti
strán Európsky súd pre ľudské práva. Zásada rovnosti účastníkov konania je aj interpretačným
pravidlom – všetky ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku musia byť vykladané
v súlade s ním.
Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý možno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má
predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania
príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu zostávajú pritom zachované.
V prípade nedostatku súdnej právomoci je súd povinný vždy skúmať, do právomoci
ktorého orgánu nejustičného orgánu, konkrétna vec patrí. Ak sa súdu nepodarí zistiť orgán
nejustičného charakteru, do právomoci ktorého vec patrí, platí ústavnoprávna nevyvrátiteľná
domnienka, že vec patrí do právomoci súdov. Z hľadiska ústavnej deľby moci platí, že
neexistencia orgánu, do ktorého právomoci určitá právna vec pozitívne patrí, nemôže byť
účastníkovi právnych vzťahov na ťarchu. Ak teda v konkrétnej situácii neexistuje právna
úprava hmotného práva o tom, komu patrí takáto vec do právomoci (ako je tomu
v prejednávanej veci), z hľadiska ústavného princípu zákazu odopretia spravodlivosti
(denegatio iustitiae) vyplýva, že v takýchto prípadoch bude decíznou právomocou rozhodnúť
vec disponovať súd.
O takýto prípad ide v prejednávanej právnej veci. Neexistencia orgánu, ktorý by
ustanovil právnickej osobe zástupcu z radov advokátov v zmysle ustanovenia § 30 O.s.p.
nemôže byť na ťarchu tejto právnickej osoby a teda rozhodovanie o tejto otázke veci v zmysle
vyššie uvedených zákonných ustanovení a ústavných princípov patrí do právomoci súdov.
Ak teda odvolací súd rozhodol o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na ustanovenie zástupcu podľa § 30 O.s.p. po 1. januári 2012, išlo
o vec, ktorá patrila do právomoci súdov a jeho konanie nie je zaťažené vadou podľa
ustanovenia § 237 písm.a/ O.s.p.
Pretože prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239
O.s.p. ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov konania voči
navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo
nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová