Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5fa/389906.44c7a9.pdf
PDF · 159.24 KB
No categories available
7Cdo/75/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 75/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. P., súdneho
exekútora, so sídlom Exekútorského úradu v B., zastúpeného JUDr. Š., PhD., advokátom
v B., proti odporcovi M., so sídlom v B., zastúpenému Advokátskou kanceláriou B., so
sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát Mgr. P., o ochranu osobnosti, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 10 C 41/2008, o dovolaní odporcu proti
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. októbra 2012 sp. zn. 16 Co 305/2012,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 25. októbra 2012 sp. zn. 16 Co 305/2012 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica
z 27. júna 2012 č.k. 10 C 41/2008-258 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Banská
Bystrica na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 5. marca 2010 č.k. 10 C 41/2008-160
uložil odporcovi povinnosť odvysielať ospravedlnenie navrhovateľovi v nasledovnom znení:
„V dňoch 3. septembra 2007 a 13. decembra 2007 TV J. odvysielala vo svojej relácii Noviny
reportáže s názvom Exekútor nechal zničiť auto a Čudné exekútorské praktiky, v ktorých sa
uvádzalo, že exekútor spôsobil svojim protiprávnym postupom zničenie osobného
motorového vozidla. Televízia J. sa ospravedlňuje súdnemu exekútorovi JUDr. P. za uvedenie
nepravdivých a zavádzajúcich údajov, nakoľko sa preukázalo, že JUDr. P. pri svojom postupe
zákon neporušil a za zničenie vozidla nenesie nijakú zodpovednosť“ a nahradiť mu
nemajetkovú ujmu v sume 20 000 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy a návrh na náhradu škody zamietol. Účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ
ako súdny exekútor pri zabezpečení hnuteľnej veci (osobného motorového vozidla) povinnej
postupoval v súlade so zákonom, preto bola kritika jeho konania v uvedených reportážach
neoprávnená. Odporca odvysielaním reportáží porušil svoje povinnosti (§ 16 písm. b/ a § 19
ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii, ďalej len zákon) a zverejnením
hanlivých a nepravdivých informácií poškodil dobrú povesť navrhovateľa, nielen ako
súkromnej osoby, ale aj ako profesionála v oblasti poskytovania exekútorských služieb. Preto
vyhovel návrhu na poskytnutie satisfakcie vo forme ospravedlnenia v navrhovanom znení
v plnom rozsahu (z dôvodov § 153 ods. 2 O.s.p. nemohol konkretizovať okolnosti zverejnenia
ospravedlnenia, hoci je nepochybné, že by sa tak malo stať v rovnakej spravodajskej relácii
a v rovnakom vysielacom čase, ako v prípade reportáží, ktoré zasiahli do osobnostných práv
navrhovateľa). Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy vo forme primeraného
finančného zadosťučinenia vychádzal súd prvého súdu z presvedčenia, že tento právny inštitút
má funkciu nielen satisfakčnú vo vzťahu k navrhovateľovi, ale aj preventívnu vo vzťahu
k odporcovi a jeho budúcej činnosti. Zohľadnil, že obidve reportáže boli odvysielané
v televízii s celoslovenskou pôsobnosťou, v hlavnej spravodajskej relácii dosahujúcej
pomerne vysoké percento sledovanosti. V reportážach bola vážnym spôsobom spochybnená
dôveryhodnosť navrhovateľa nielen pri výkone profesionálnej činnosti, ale aj ako súkromnej
osoby. Vykonaným dokazovaním bolo totiž preukázané, že po odvysielaní reportáží mal
navrhovateľ problémy v rodinnom a súkromnom živote, z ktorých najzávažnejšie sa prejavili
v negatívnom dopade na jeho maloleté deti. Z uvedených hľadísk považoval za dôvodné
aj priznanie nemajetkovej ujmy a za jej primeranú výšku 20 000 €, preto návrh vo zvyšku
(navrhovateľ uplatňoval vo výške 2 000 000 Sk) zamietol. Dospel k záveru, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu predpokladov vzniku uplatňovaného
nároku na náhradu škody. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pretože
ani jeden z účastníkov nemal v konaní plný úspech.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom
z 10. júna 2010 sp. zn. 16 Co 115/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V plnom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach poukázal (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Námietky odporcu týkajúce sa záveru súdu prvého stupňa, že kritizované,
navrhovateľom vykonané zabezpečenie osobného motorového vozidla povinnej (S.) papučou
bolo v súlade so zákonom, vyhodnotil za nedôvodné. Poukázal na to, že vozidlo nebolo
vecou, ktorá nepodlieha exekúcii a spôsob, ktorý exekútor zvolil pri zabezpečení vozidla bol
v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. Námietku odporcu týkajúcu sa
komunikácie účastníkov po uverejnení sporných reportáží považoval z hľadiska posúdenia
zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa za irelevantné. Stotožnil sa aj so záverom
prvostupňového súdu o dôvodnosti priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch a o primeranosti
jej výšky. Odvolanie navrhovateľa do výroku o trovách konania vyhodnotil za nedôvodné,
pretože súd prvého stupňa správne rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Konštatoval, že
nesprávna formulácia výroku o trovách nemala vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.
Uviedol, že navrhovateľ v návrhu označil za odporcu (2/) aj S., voči ktorej zobral návrh späť
(uznesením z 11. septembra 2009 bolo konanie proti tomuto odporcovi zastavené
a navrhovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 2 335,69 €). Preto
bol vo vzťahu k tomuto (pôvodnému) účastníkovi konania neúspešný. Navrhovateľ nebol
úspešný ani v tej časti návrhu, v ktorej sa domáhal náhrady škody (zamietnutý návrh v tejto
časti) ako aj vo zvyšku uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
(uplatňoval ju vo výške 66 387,84 € a bola mu priznaná vo výške 20 000 €). Rozhodnutie
o trovách odvolacieho konania odôvodnil tak, že odporca nemal vo veci samej úspech
a navrhovateľ síce úspech mal, ale náhradu trov tohto konania si neuplatnil (§ 151
ods. 1, 2 O.s.p.). Preto mu ju nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 26. januára 2012 sp. zn.
7 Cdo 39/2011 dovolanie odporcu proti rozsudku krajského súdu vo veci samej ako
neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Rozsudok
krajského súdu v potvrdzujúcom výroku v časti trov prvostupňového konania a rozsudok
okresného súdu vo výroku o trovách konania (na dovolanie navrhovateľa v tejto časti) zrušil
a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Banská Bystrica z dôvodu
vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Okresný súd Banská Bystrica (v poradí druhým rozhodnutím o trovách konania)
uznesením z 27. júna 2012 č.k. 10 C 41/2008-258 účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Posudzujúc samostatne všetky tri navrhovateľom uplatnené nároky v konaní (morálne
zadosťučinenie formou ospravedlnenia, náhrada nemajetkovej ujmy v sume 66 387,84 €
a náhrada škody v sume 14 714 €) konštatoval, že bol v plnom rozsahu úspešný
pri uplatnenom nároku morálneho zadosťučinenia a v plnom rozsahu neúspešný pri nároku
uplatnenom titulom náhrady škody. Pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol
navrhovateľ úspešný len čiastočne – v rozsahu necelej tretiny (20 000 €). Z toho vyplýva,
že navrhovateľ bol v konaní viac neúspešný ako úspešný, lebo úspech prvého nároku anuluje
neúspech tretieho nároku a pri druhom nároku bol úspešný len v rozsahu necelej tretiny
(z uplatnenej sumy 66 387,84 € mu bola priznaná suma 20 000 €). Preto súd o trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici (v poradí druhým rozhodnutím o trovách konania)
na odvolanie navrhovateľa uznesením z 25. októbra 2012 sp. zn. 16 Co 305/2012 uznesenie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal pritom na nerešpektovanie
právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky a aj na nesprávnu
formuláciu výroku o trovách konania, nezodpovedajúcu aplikácii ustanovenia § 142
ods. 2 O.s.p. prvostupňovým súdom.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie odporca. Navrhol uznesenie
odvolacieho súdu ako aj uznesenie prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
okresnému súdu. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
spočívajúce v porušení predpisov o doručovaní. To tým, že prvostupňové rozhodnutie
ako aj odvolanie navrhovateľa voči tomuto rozhodnutiu nebolo právnemu zástupcovi riadne
doručené, zaslané na nesprávnu adresu Advokátskej kancelárie na R., kde je zriadený
P.O.BOX, ktorého obsah je zriedkavo kontrolovaný. Na tejto adrese právny zástupca sídlil do
22. septembra 2009 a zo všetkých písomností zasielaných súdu odo dňa zmeny sídla vyplýva
súčasná adresa sídla na D.. Účinky fikcie doručenia v zmysle § 48 ods. 2 O.s.p. možno spájať
len pri tých zásielkach, na ktorých je uvádzaná riadna adresa prijímateľa, podľa jeho zápisu
v príslušnej evidencii, čo v uvedenom konaní dodržané nebolo. Teda ak nebola písomnosť
doručená správne, podľa predpisov upravujúcich tento úkon, má to priamo za následok
vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou vadou sú spojené závažné procesnoprávne účinky.
Ak došlo k vadnému doručeniu rozhodnutia, nemôže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť.
Len riadne a právnym predpisom vyhovujúce doručenie súdneho rozhodnutia má ten
dôsledok, že odvolacia lehota začne plynúť osobe, ktorej je doručované. Nedoručenie
vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti
účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.
Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 242a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie odporcu je prípustné.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd
rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1, 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich
sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko dovolaním odporcu je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách
konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré je taxatívne vymenované
v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutie, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania odporcu smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania odporcu Najvyšší súd Slovenskej republiky
osobitne skúmal, či postupom súdov nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konať pred
Odporca namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom postupom súdov nižšieho
stupňa (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že uznesenie prvostupňového súdu a odvolanie
navrhovateľa proti nemu bolo doručované jeho právnemu zástupcovi na nesprávnu adresu,
nekorešpondujúcu s adresou uvedenou v obchodnom registri. Preto takéto doručovanie
nemohlo mať následky tzv. fikcie doručenia. Dôsledkom takejto procesnej vady je vecná
nesprávnosť rozhodnutí súdov nižšieho stupňa.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je daná už tým, že dovolateľ
tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou
rozhodnutie skutočne trpí, t.j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla
a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, že právny zástupca odporcu - Advokátska kancelária B. má
od 23. septembra 2009 sídlo v B. (výpis z obchodného registra č.l. 119 a pripojeného aj
k dovolaniu, č.l. 242 spisu). Túto adresu právny zástupca uvádzal vo všetkých následných
podaniach adresovaných a doručených súdu. Takúto adresu sídla právneho zástupcu odporcu
napokon uviedol aj v záhlaví svojho rozhodnutia tak okresný ako aj krajský súd (č.l. 258, č.l.
274 spisu). Napriek tomu však tak rozhodnutie prvostupňového súdu ako aj odvolanie, ktoré
podal proti uzneseniu okresného súdu z 27. júna 2012 navrhovateľ (č.l. 262), bolo doručované
zástupcovi odporcu na adresu R. (č.l. 261a, č.l. 271), na ktorej mal sídlo len do 22. septembra
2009. Pri doručení tohto rozhodnutia a odvolania potom súd vychádzal z tzv. fikcie doručenia
v zmysle § 48 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej
osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom
je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch
od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený
konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.
Z uvedených skutočností je zrejmé, že doručovanie prvostupňového uznesenia
ako aj odvolania navrhovateľa realizované na nesprávnu adresu zástupcu odporcu
t.j. na adresu R., namiesto správnej adresy uvedenej v obchodnom registri a súdu známej z
obsahu spisu, t.j. adresy D. nemôže mať za následok ich doručenie v súlade s citovaným
ustanovením § 48 ods. 2 O.s.p. Z toho vyplýva, že zástupcovi odporcu nebolo uznesenie
prvostupňového súdu ako ani odvolanie navrhovateľa doručené, ktorý nedostatok odvolací
súd neodstránil.
Podľa § 168 ods. 2 uznesenie súd doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo
ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá
nejaká povinnosť.
Podľa § 209a ods. 1 O.s.p. ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete,
doručí súd prvého stupňa bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom konania,
a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu
vyjadrili.
Postup súdu prvého stupňa tým, že uznesenie, ktorým rozhodol o trovách konania,
a odvolanie navrhovateľa proti nemu doručoval na adresu sídla zástupcu odporcu neuvedenú
v obchodnom registri (od 23. septembra 2009), z ktorého dôvodu ich nemožno považovať
za doručené, ako aj postupom odvolacieho súdu, ktorý porušenie povinnosti vyplývajúcej
z citovaných ustanovení neodstránil, malo za následok odňatie možnosti odporcovi konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ak totiž odvolací súd rozhodol o odvolaní bez toho,
aby bolo tak uznesenie prvostupňového súdu (proti ktorému bolo podané odvolanie)
ako aj odvolanie doručené protistrane v konaní (v danej veci odporcovi), porušil jej základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd
(pozri napr. III. ÚS 199/08).
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že konania
a rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú zaťažené vadou konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ale aj rovnakou vadou
postihnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa (o trovách konania) zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 8. novembra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová