Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/221/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichove,j

v právnej veci žalobcu O., a.s., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému Ing. J. Z.,

bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. T. S., advokátom so sídlom v K., o zaplatenie

33 364,67 € (1 005 144 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.

zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

zo 17. marca 2009 sp. zn. v spojení s uznesením z 23. apríla 2009 sp. zn.

a opravným uznesením z 2. septembra 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 1 005 144 Sk (33 364,67 €) s príslušenstvom, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie

získané na úkor žalobcu ( ). Žalobou uplatnený nárok skutkovo

vymedzil tým, že v priebehu roku 1999 Daňový úrad Bratislava I vykonal u žalobcu ako

2

platiteľa dane kontrolu správnosti odvádzania dane z príjmov zo závislej činnosti a funkčných

požitkov (ďalej len „daň z príjmu“) a platobným výmerom z 28. apríla 1999 vyrubil žalobcovi

nedoplatok na tejto dani, týkajúci sa (okrem iných) aj daňovej povinnosti žalovaného ako

daňovníka za rok 1996 vo výške 1 005 144 Sk. Predmetný nedoplatok na dani z príjmu

vyrubený žalobcovi platobným výmerom uhradil žalobca 10. mája 1999, čím u žalovaného

došlo k bezdôvodnému obohateniu, keďže žalobca splnil daňovú povinnosť (odviesť

nedoplatok na dani z príjmu žalovaného) namiesto žalovaného, ktorý už v čase vyrubenia

a zaplatenia nedoplatku na dani žalobcom nevykonával funkciu člena štatutárneho orgánu

a ani u neho nepracoval.

Okresný súd Košice II rozsudkom z 13. apríla 2007 č.k. -120

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť 1 005 144 Sk spolu s 17,6 % úrokom z omeškania

od 28. októbra 2000 až do zaplatenia a náhradu trov konania. Vo zvyšnej časti žalobu

zamietol. Rozhodol tak po zistení, že žalobca zaplatil v prospech žalovaného, ktorý vykonával

okrem funkcie generálneho riaditeľa na úseku úverovania a financovania vykonávanej

v pracovnom pomere aj funkciu člena predstavenstva, jednorazové poistné pre prípad smrti

alebo dožitia vo výške 2 393 270 Sk. Toto plnenie žalobcu predstavovalo podľa § 6 ods. 3

o daniach z príjmu (ďalej len „“) zdaniteľný

príjem žalovaného zo závislej činnosti a funkčných požitkov, ktorý nebol zahrnutý

do základu jeho dane z príjmov za rok 1996. Kontrolou správnosti odvádzania dane z príjmov

vykonanou daňovým úradom v roku 1999 u žalobcu ako platiteľa dane bolo zistené, že

žalobca nezahrnul do základu dane z príjmu žalovaného aj príjem z uhradeného poistného

vo výške 2 393 270 Sk, preto bola žalobcovi platobným výmerom z 28. apríla 1999 vyrubená

povinnosť uhradiť nedoplatok na dani (preddavok na daň) z príjmu žalovaného vo výške

1 005 144 Sk, ktorý žalobca uhradil dňa 10. mája 1999. Nedoplatok na dani z príjmu nebol

žalobcovi vyrubený ako daňovníkovi, teda subjektu, ktorého príjmy sú zaťažené daňou, ale

ako platiteľovi dane, t.j. subjektu, ktorý z prostriedkov daňovníka plní daňovú povinnosť

daňovníka. Podľa názoru súdu treba posúdiť právny vzťah medzi účastníkmi konania podľa

, keďže žalovaný vykonával funkciu člena predstavenstva u žalobcu.

Keďže ako špeciálny právny predpis neupravuje bezdôvodné obohatenie,

posúdil nárok žalobcu ako bezdôvodné obohatenia podľa ustanovení .

V danom prípade tým, že žalobca plnil zo svojich prostriedkov to, čo mal zaplatiť žalovaný

ako svoju daňovú povinnosť, došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 454

, z ktorého dôvodu žalobu považoval za opodstatnenú. O úrokoch

3

z omeškania rozhodol podľa s tým, že žalovaný sa dostal

do omeškania s plnením peňažného dlhu až okamihom doručenia žaloby, preto žalobu

v ostatnej časti zamietol. Námietku premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného

obohatenia vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú, pretože žalobca si uplatnil svoje

právo na súde v premlčacej dobe. Podľa názoru súdu nebolo možné posúdiť uplatnený nárok

podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, pretože právny vzťah medzi

členom predstavenstva a obchodnou spoločnosťou nie je pracovným pomerom. O trovách

konania rozhodol podľa

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného podané v časti výroku o povinnosti

zaplatiť 1 005 144 Sk s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania, rozsudkom

zo 17. marca 2009 sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu

v tejto časti zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením.

V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Odvolací súd predovšetkým skúmal povahu právneho vzťahu, z ktorého

žalobca vyvodzuje svoj nárok a na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že vzťah

medzi daňovníkom, platiteľom dane a správcom dane je daňovo-právnym vzťahom, t.j.

verejnoprávnym, vyplývajúcim z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov. Tento vzťah

nemožno podradiť pod súkromnoprávny vzťah plnenia bez právneho dôvodu (§ 454

), pretože ustanovenie verejného práva ( zákona

č. ) stanovuje podmienky, za ktorých môže platiteľ dane, ktorý nezrazil daň

z príjmu aj dodatočne daň zraziť v príslušnej prekluzívnej lehote uvedenej v tomto

ustanovení. Zároveň konštatoval, že ak by aj právny vzťah platiteľa dane a daňovníka bolo

možné považovať za právny vzťah upravený normami súkromného práva (§ 454 Občianskeho

zákonníka) nad rámec ustanovenia , bolo by možné nárok

posúdiť len podľa , lebo kogentne v

ustanovuje, že daňovník s príjmami zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov sa ďalej

označuje ako „zamestnanec a platiteľ príjmu ako „zamestnávateľ“. Ustanovenie § 243

( v znení účinnom v rozhodnom období) upravovalo

neoprávnený majetkový prospech (bezdôvodné obohatenie) užšie ako

a za neoprávnený majetkový prospech považovalo len majetkový prospech získaný plnením

bez právneho dôvodu alebo plnením z neplatného dôvodu, pričom skutkové okolnosti daného

prípadu nie je možné podriadiť pod žiadnu z týchto skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia. Zo všetkých uvedených dôvodov zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

v odvolaním napadnutej časti a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 23. apríla 2009 sp. zn. (č.l. 252

spisu) uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania a opravným uznesením

z 2. septembra 2010 sp. zn. (č.l. 273 spisu) doplnil do záhlavia rozsudku mená

a priezviská sudcov, ktorí rozhodovali v odvolacom konaní.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil

tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Namietal, že právne vzťahy medzi žalovaným ako bývalým členom

predstavenstva a žalobcom ako obchodnou spoločnosťou, v ktorej žalovaný vykonával

funkciu člena predstavenstva, sa nespravujú ale

za podporného použitia ustanovení o bezdôvodnom obohatení.

Poukázal na , podľa ktorého vzťah medzi spoločnosťou a členom

štatutárneho orgánu sa spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve. Aj keď článok

XII. platných stanov žalobcu deklaruje, že členom predstavenstva žalobcu mohla byť len

osoba, ktorá bola zamestnancom, neustanovuje však, že vzťah medzi členom predstavenstva

a spoločnosťou by sa mal spravovať . Preto je na vzťah medzi žalobcom

a žalovaným treba aplikovať ustanovenia , subsidiárne ustanovenia

. Voľba člena predstavenstva akciovej spoločnosti valným

zhromaždením nie je voľbou v zmysle , preto je potrebné u členov

orgánov spoločnosti rozlišovať obchodnoprávny vzťah vznikajúci z titulu členstva v orgánoch

spoločnosti a prípadné vzťahy pracovnoprávne alebo iné. Žalovaný ako riaditeľ hlavnej

pobočky bol so žalobcom jednak v pracovnoprávnom vzťahu a tiež aj v obchodnoprávnom

vzťahu, pretože bol do funkcie člena predstavenstva vymenovaný žalobcom, pričom oba tieto

právne vzťahy sú od seba nezávislé, tak čo do okamihu ich vzniku, obsahu, zániku,

odmeňovania a aj zodpovednosti. v žiadnom zo svojich ustanovení

neuvádza, že ak platiteľ dane nezrazí daňovníkovi určenú daň, zaniká tým daňová povinnosť

daňovníka, resp. prechádza na platiteľa dane. Ani z § 40j ods. 2 tohto zákona, ktorý

ustanovuje platiteľovi dane lehoty, v ktorých môže nezrazenú daň daňovníkovi dodatočne

zraziť, nemožno vyvodiť, že po uplynutí týchto lehôt daňová povinnosť prechádza

z daňovníka na platiteľa dane, resp. zaniká. Zdôraznil, že aj keď platiteľ dane na základe

svojej zodpovednosti zaplatí nedoplatok dane, stále ide o plnenie daňovej povinnosti

daňovníka. Ak po uplynutí stanovených lehôt nemôže už nedoplatok dane daňovníkovi zraziť,

neznamená to, že v prípade, ak ho zaplatil, nemôže si ho vymáhať od daňovníka ako

bezdôvodné obohatenie. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok odvolacieho súdu

zmeniť a žalobe vyhovieť

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolania podal včas žalobca ( ), za ktorého koná zamestnanec

s právnickým vzdelaním ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že dovolanie žalobcu treba zamietnuť.

Podľa ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci; procesné vady tejto povahy neboli v dovolaní tvrdené

a v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Dovolateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením

veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny

predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval.

6

Okresný súd žalobou uplatnený nárok posúdil ako bezdôvodné obohatenie v zmysle

, keďže žalobca plnením na základe platobného výmeru

daňového úradu (zaplatenie dodatočne vyrubenej danej z príjmov zo závislej činnosti

a naturálnych požitkov) plnil daňovú povinnosť za žalovaného, ktorú mal plniť žalovaný ako

daňovník sám. Žalobu preto považoval za dôvodnú.

Odvolací súd vychádzajúc z povahy konkrétneho právneho vzťahu medzi účastníkmi,

dospel k právnemu záveru, že daňovo právny vzťah medzi daňovníkom, platiteľom dane

a správcom dane nemožno podradiť pod súkromnoprávny vzťah plnenia bez právneho

dôvodu, lebo vzťah medzi týmito daňovými subjektmi je vzťahom verejnoprávnym

vyplývajúcim z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov. je norma

verejného práva, upravujúca (okrem iného) zodpovednosť platiteľov dane z príjmov

zo závislej činnosti a funkčných požitkov, ktorá v § 40j v ods. 2 stanovuje výslovne

predpoklady, za ktorých môže platiteľ dane, ktorý nezrazil u daňovníka daň v určenej výške,

ju dodatočne zraziť, t.j. upravuje prekluzívnu lehotu 12 mesiacov na zrazenie dane od doby,

keď sa daň nesprávne vybrala, prípadne možnosť ju dodatočne zraziť za uplynulé zdaňovacie

obdobie, najneskôr do 31. marca nasledujúceho roku. Daň, ktorú platiteľ dane nezrazil alebo

zrazil v nesprávnej výške zavinením daňovníka, môže ju zraziť do 3 rokov od konca

zdaňovacieho obdobia, v ktorom došlo k jej nesprávnej zrážke, alebo nebola zrazená vôbec.

Pre posúdenie dôvodnosti dovolania podľa názoru dovolacieho súdu bolo potrebné

vyriešiť otázku povahy právneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený

nárok voči žalovanému, t.j. či ide o vzťah súkromnoprávny alebo verejnoprávny. Tento

vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Za účelom zabezpečenia

podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť vždy

už v žalobe rozhodujúce skutočnosti ( ), ktoré majú súdu umožniť, aby daný

právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov,

významných nielen pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci,

príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ale aj pre posúdenie veci samej. Žalobca

je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť.

Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Pokiaľ ho ale v žalobe právne

vyhodnotí, súd tým nie je viazaný. Pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z právnych

vzťahov treba vždy zohľadniť nielen to, kto a v rámci akého právneho vzťahu plnil, ale aj to,

splnenie ktorej povinnosti sa sledovalo.

Z hľadiska skutkového stavu bolo zistené, že žalovaný vykonával u žalobcu

na základe pracovnej zmluvy od 1. januára 1990 funkciu riaditeľa pobočky a zároveň dňom

26. júla 1995 bol menovaný za člena predstavenstva I., a.s. a vykonával funkciu generálneho

riaditeľa úseku úverovania a financovania v pracovnom pomere. Žalobca uzatvoril so S. a.s.

Košice v roku 1994 poistné zmluvy, ktoré sa vzťahovali na členov predstavenstva a dozornej

rady pre prípad dožitia alebo smrti a uhradil za nich jednorazové poistné, čo u žalovaného

predstavovalo sumu 2 393 270 Sk. Pri kontrole vykonanej u žalobcu v roku 1999 daňovým

úradom zameranej na kontrolu dane z príjmov zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov bolo

zistené, že žalobca porušil ustanovenia , keď do ročného základu dane

žalovaného za rok 1996 nezarátal jednorazové životné poistenie vo výške 2 393 270 Sk, ktoré

za žalovaného zaplatil žalobca, v dôsledku čoho bola ročná daň žalovaného za rok 1996

žalobcom vypočítaná a odvedená správcovi dane v nesprávnej výške. Po vykonaní daňovej

kontroly bol žalobcovi platobným výmerom z 28. apríla 1999 vyrubený dodatočný predpis

dane celkom vo výške 4 235 658 Sk (u žalovaného išlo o sumu 1 005 144 Sk), ktorý žalobca

uhradil 5. októbra 1999.

Z toho, čo v prejednávanej veci žalobca uviedol v priebehu konania na súdoch nižších

stupňov a zopakoval aj v dovolaní je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na zaplatenie spornej

sumy v súdnom konaní považoval za rozhodujúcu skutočnosť zaplatenie dodatočne vyrubenej

dane zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov na základe platobného výmeru daňového

úradu (ako platiteľ dane) po vykonaní daňovej kontroly v roku 1999, ktorou bolo zistené, že

žalobca nesprávne nezahrnul do ročného základu dane žalovaného za rok 1996 jeho príjem

z jednorazového životného poistenia (poskytnutý členom predstavenstva a dozornej rady

formou jednorazového životného poistenia, ktoré za nich uhradil žalobca), ktoré plnenie

je v zmysle a príjmom zo závislej činnosti a funkčných

pôžitkov a podlieha zdaneniu v zmysle § 40f a § 16 tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že

žalobca svoj nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako platiteľom

dane a správcom dane, ktorý je upravený špeciálnymi právnymi predpismi, upravujúcimi

povinnosti daňových subjektov a samostatne riešiacim majetkovú zodpovednosť platiteľa

dane z príjmov zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov (

a ).

V zmysle a o správe daní a poplatkov platnom

v rozhodnom období (ďalej len „) je daňovníkom osoba, ktorej príjmy,

majetok alebo činnosti podliehajú daní a platiteľom dane je osoba, ktorá odvádza správcovi

dane daň vybratú od daňovníka a majetkovo za ňu voči správcovi dane zodpovedá.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení ako aj ustanovení

a žalobca ako platiteľ dane mal povinnosť

odviesť daň z príjmov správcovi dane – daňovému orgánu, a to v lehote stanovenej

na podanie priznania po uplynutí zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa vyrubuje daň a žalobca

ako platiteľ dane bol povinný zraziť preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti

a funkčných pôžitkov zo zdaniteľnej mzdy daňovníka, t.j. žalovaného a tento zrazený

preddavok odviesť správcovi dane. Žalobca ako platiteľ dane si nesplnil povinnosť

vyplývajúcu z uvedených ustanovení (povinnosť zraziť a odviesť daň zo závislej činnosti

z poskytnutého nepeňažného plnenia v mesiaci júl 1996, t.j. v najbližšom nasledujúcom

výplatnom termíne po jeho poskytnutí a nezahrnul do ročného základu dane žalovaného

príjem z jednorazového životného poistenia), čo malo za následok, že ročná daň žalovaného

za rok 1996 bola vypočítaná a odvedená správcovi dane v nesprávnej výške. Je nepochybné,

že uvedenú povinnosť si žalobca nesplnil ani pri ročnom zúčtovaní preddavkov na daň,

o ktoré žalovaný v zákonnej lehote požiadal. Sám žalobca v priebehu konania uviedol, že

nemal vedomosť o povinnosti odvedenia a zrazenia dane z príjmov, ktoré vyplynuli

z jednorazového poistného, ktoré pre žalovaného uhradil žalobca. Uvedené porušenie tejto

povinnosti žalobcom bolo konštatované aj v protokole z daňovej kontroly z 21. apríla 1999.

je predpisom verejného práva a vo vzťahu k všeobecným

predpisom (aj vo vzťahu k ) je vo vzťahu špeciality. Tento vzťah

sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, t.j. že tam, kde existuje špeciálna

úprava, nemožno použiť všeobecnú úpravu.

Uvedený zákon v ustanovení § 40j ods. 2 priamo pamätá na situácie, keď platiteľ dane

nezrazí u daňovníka daň v určenej výške a umožňuje ju dodatočne zraziť iba vtedy,

ak od doby, keď sa daň nesprávne vybrala, neuplynulo viac ako 12 mesiacov; v prípade

nezrazenia preddavku v určenej výške môže platiteľ dane dodatočne zraziť daň za uplynulé

zdaňovacie obdobie najneskôr do 31. marca nasledujúceho roka (v tomto prípade najneskôr

do 31. marca 1997). Tieto lehoty majú charakter prekluzívnej lehoty, s uplynutím ktorých

9

je spojený zánik akéhokoľvek nároku na dodatočné zrazenie dane platiteľom dane

daňovníkovi. V posudzovanej veci to znamená, že ak špeciálny predpis žalobcovi umožňoval

dodatočne zraziť nesprávne vyrubenú daň, resp. preddavok daňovníkovi a túto možnosť

v zákonných lehotách nevyužil, uplynutím prekluzívnych lehôt stanovených v § 40j ods. 2

, zaniklo právo žalobcu dodatočne žalovanému zraziť daň z príjmu

zo závislej činnosti v správnej výške a na strane žalovaného neexistovala povinnosť plniť.

Neopodstatnená sa preto javí námietka dovolateľa, že zo nevyplýva

zánik povinnosti daňovníka nesprávne vyrubenú daň (preddavok) doplatiť.

Je nepochybné, že povinnosť zrážať preddavky na daň a tieto v správnej výške

odvádzať správcovi dane ukladajú daňové predpisy jedine platiteľovi dane, v tomto prípade

žalobcovi. Preto, ak žalobca si nesplnil povinnosť uloženú mu predpisom verejného práva, t.j.

v správnej výške vypočítať a odviesť daň z príjmu zo závislej činnosti a zaplatil správcovi

dane dodatočne vyrubenú daň, ktorá mu bola predpísaná k priamemu plateniu na základe

platobného výmeru daňového úradu, bol tak povinný urobiť, lebo si plnil svoju povinnosť

vyplývajúcu mu z ; ide tu o plnenie verejnoprávnej povinnosti

žalobcu voči správcovi dane v rámci administratívneho vzťahu. Zaplatenie tejto dodatočne

vyrubenej dane na základe autoritatívneho rozhodnutia daňového úradu nemôže znamenať, že

žalobca plnil za žalovaného, teda, že plnil jeho povinnosť, pretože žalovaný ako zamestnanec

takú povinnosť už nemal (vzhľadom k uplynutiu prekluzívnych lehôt na dodatočne zrazenie

nesprávne vyrubenej dane). Preto ak žalobca ako daňový subjekt (platiteľ dane) s úmyslom

splniť povinnosť zo zákona poskytol určité plnenie v rámci objektívne existujúcej povinnosti

vyplývajúcej mu z administratívneho rozhodnutia – platobného výmeru daňového úradu, plnil

tým daňovú povinnosť, ktorá mu bola uložená rozhodnutím daňového orgánu (teda nie

žalovanému) vyplývajúcu z verejnoprávneho vzťahu; jeho plnenie správcovi dane nemôže

byť považované za plnenie v rámci iného právneho vzťahu.

V danej veci (bez ohľadu na to, v ako právnom vzťahu bol žalovaný so žalobcom, teda

či sa jednalo o vzťah vyplývajúci z výkonu jeho funkcie člena predstavenstva a dozornej rady

alebo výkonu funkcie riaditeľa pobočky v rámci pracovnoprávneho vzťahu) žalobca poskytol

plnenie (dodatočne dorubenú daň z príjmov zo závislej činnosti a naturálnych požitkov)

správcovi dane v rámci povinnosti, ktorá mu bola uložená platobným výmerom daňového

orgánu, ktorá povinnosť mu vyplývala z verejnoprávneho vzťahu k správcovi dane v zmysle

10

Za tohto stavu nie je možné túto jeho povinnosť vyplývajúcu

z verejnoprávneho vzťahu previesť na iný subjekt v rámci súkromnoprávneho vzťahu.

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom

odvolacieho súdu, že žalobcom uplatnený nárok vyplýva z právneho vzťahu daňovej povahy,

ktorý v žiadnom prípade nemôže byť považovaný za nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia v zmysle . Tento záver zodpovedá aj staršej

judikatúre súdov, že totiž ustanovenie a nasl. o bezdôvodnom

obohatení (predtým neoprávnenom majetkovom prospechu) nemožno aplikovať na nároky

inej než občianskoprávnej povahy (v tejto súvislosti viď napr. R 1/1979).

Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ

vo veci samej bez akéhokoľvek opodstatnenia namieta nesprávnosť právneho posúdenia,

na ktorom spočíva rozsudok odvolacieho súdu ( ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu zamietol podľa

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Najvyšší súd nepriznal žalovanému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková