Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obdo/51/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: U., s. r. o., so sídlom: D.,

IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu: J. S., nar. X., bytom: L., obidvaja

zast. advokátom JUDr. M. H., so sídlom: A., proti ţalovanému: J. Š., nar. X., bytom: P., zast.:

V. & P., s. r. o., so sídlom: R., IČO: X., spoločnosť konajúca prostredníctvom svojho

konateľa JUDr. L. V., o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti s ručením obmedzeným,

vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. , na dovolanie ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -251 zo dňa 28. 02. 2013, právoplatný

dňa 11. 04. 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. -201

zo dňa 06. 03. 2012 ţalobu ţalobcu o vylúčenie ţalovaného zo spoločnosti U., s. r. o., v celom

rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe o týchto bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozsudku. Opravným uznesením č. k. -230 zo dňa 04. 04. 2013

prvostupňový súd opravil znenie označeného rozsudku vo výroku o trovách konania tak, ţe

o týchto bude rozhodnuté v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, ţe predmetom konania je

vylúčenie ţalovaného z obchodnej spoločnosti ţalobcu podľa

(ďalej len „ObchZ“).

2

Ţalobca odôvodnil podanú ţalobu tým, ţe ţalovaný ako spoločník a konateľ ţalobcu

uzatvoril dňa 09. 04. 2009 absolútne neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva,

ktorú v znení jej dodatku z 27. 04. 2009 zavkladovala Správa katastra B. Podľa tejto zmluvy

ţalovaný previedol z vlastníctva ţalobcu do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti, čím

zníţil hodnotu čistého obchodného imania ţalobcu. Týmto úkonom ţalovaný zneuţil právo

konateľa ţalobcu a poškodil záujmy spoločnosti, ktorú pripravil o majetok slúţiaci na jej

podnikateľskú činnosť. Konal aj v rozpore so spoločenskou zmluvou, pretoţe namietaná

zmluva nebola schválená valným zhromaţdením. Ţalovaný zvýhodnil svoje postavenie

spoločníka, súčasne znevýhodnil postavenie druhého spoločníka a na úkor spoločnosti seba

obohatil. Takéto konanie konateľa ohrozuje samotnú existenciu obchodnej spoločnosti.

Spoločnosť sa v záujme vyvodenia dôsledkov z takejto činnosti konateľa pokúsila o odvolanie

ţalovaného z funkcie konateľa. Ţalovaný však na valnom zhromaţdení konanom dňa

17. 07. 2009 hlasoval proti odvolaniu a ďalší pokus o odvolanie z funkcie zmaril tým, ţe dňa

14. 08. 2009 sa valného zhromaţdenia nezúčastnil. Ţalovaný nesúhlasil s odvolaním z funkcie

konateľa napriek jeho správaniu škodlivému pre spoločnosť, ako aj pre oboch jej spoločníkov.

S vedomím, ţe bez jeho hlasovacích práv nemôţe druhý spoločník konateľa odvolať, dopustil

sa porušenia povinnosti zákazu zneuţitia práva a porušenia zásady lojality spoločníka voči

spoločnosti. Tým, ţe ţalovaný odvolanie svojej osoby z funkcie konateľa odmieta,

poškodzuje spoločnosť, porušuje povinnosť lojality, koná v rozpore s dobrými mravmi a

svoje právo zneuţíva na úkor ţalobcu i druhého spoločníka. Ţalobca poukázal aj na to, ţe

ţalovaného vyzval na odstránenie protiprávneho stavu, a to listami zo dňa 06. 05. 2009 a dňa

27. 07. 2009.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, ţe ţalovaný

a vedľajší účastník na strane ţalobcu sú spoločníkmi obchodnej spoločnosti ţalobcu, kaţdý

z nich so splateným vkladom vo výške 3320 eur. Obaja sú zároveň aj konateľmi spoločnosti.

Podľa čl. 15 spoločenskej zmluvy, valné zhromaţdenie spoločnosti je uznášaniaschopné len

pri prítomnosti 100 % hlasov. Zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 09. 04.

2009 v spojení s dodatkom zo dňa 27. 04. 2009 vyplýva, ţe ţalovaný ako konateľ obchodnej

spoločnosti ţalobcu z majetku spoločnosti previedol do svojho výlučného vlastníctva

nehnuteľnosť - stavbu súp. č. X. na parc. č. X. vedenú na LV č. X. pre k. ú. B. Listom zo dňa

06. 05. 2009 ţalobca vyzval ţalovaného, aby protiprávny stav zaloţený touto zmluvou

odstránil a uviedol ho do pôvodného stavu opätovným prevodom nehnuteľnosti do vlastníctva

spoločnosti. Pokus ţalobcu o odvolanie ţalovaného z funkcie konateľa na valnom

3

zhromaţdení konanom dňa 24. 07. 2009 bol neúspešný, pretoţe ţalovaný bol proti odvolaniu

konateľa z funkcie. Listom zo dňa 27. 07. 2009 ţalobca vyzval ţalovaného na odstránenie

závadného konania spočívajúceho v nehlasovaní za odvolanie konateľa, ktorý porušuje svoje

povinnosti a poškodzuje záujmy spoločnosti, zároveň, aby si svoje povinnosti plnil, so

zdôraznením lojality spoločníka k spoločnosti. Súčasne ho vyzval, aby si svoje povinnosti

spoločníka splnil tak, aby neboli zneuţívané práva spoločníka, rovnako bol upozornený na

moţnosť vylúčenia zo spoločnosti podľa § 149 ObchZ. Ţalobca na deň 14. 08. 2009 zvolal

valné zhromaţdenie, ktorého programom bol opätovný pokus o odvolanie konateľa J. Š.

z funkcie. Napriek doručeniu výzvy ţalovanému, tento sa zvolaného valného zhromaţdenia

nezúčastnil. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. -143 zo dňa 16. 04. 2010

bola určená absolútna neplatnosť Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej

dňa 09 . 0 4 . 2009. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe ţalovaný J. Š. zneuţil svoje právo

konateľa obchodnej spoločnosti, keď v rozpore s príslušným ustanovením Obchodného

zákonníka účelovým konaním na seba protiprávne previedol nehnuteľnosť vrátane jej

vybavenia, ktoré bolo jediným majetkom ţalobcu. Naviac nebola splnená ani podmienka

súhlasu k takémuto právnemu úkonu väčšiny konateľov a majetková dispozícia nebola

schválená podľa spoločenskej zmluvy valným zhromaţdením.

Pre právne posúdenie uplatneného nároku súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia

zdôraznil aplikáciu ust. § 149 ObchZ, podľa ktorého sa spoločnosť môţe domáhať vylúčenia

spoločníka súdom, len ak sú splnené podmienky, a to ţe spoločník závaţným spôsobom

porušuje svoje povinnosti, ţe spoločnosť vyzvala spoločníka na plnenie povinnosti a písomne

ho upozornila na moţnosť vylúčenia zo spoločnosti, spoločník napriek tomu naďalej

závaţným spôsobom porušuje svoje povinnosti a s návrhom na vylúčenie spoločníka

súhlasia spoločníci, ktorých vklady predstavujú aspoň jednu polovicu základného imania. Súd

zdôraznil, ţe dôkazné bremeno v spore o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nesie

navrhujúca spoločnosť, ktorá musí preukázať, ţe sú splnené všetky podmienky, ktoré pre

vylúčenie spoločníka stanovuje citované ustanovenie. Vo vzťahu k formálnym podmienkam

na podanie ţaloby uviedol, ţe predmetnú ţalobu podala obchodná spoločnosť, ktorá je

aktívne legitimovaná podať takúto ţalobu proti osobe, ktorá je spoločníkom, o vylúčení ktorej

zo spoločnosti sa má rozhodnúť, súčasne s podaním ţaloby súhlasil spoločník, ktorého vklad

predstavuje jednu polovicu základného imania. Ţalobca ţalovaného ako spoločníka písomne

vyzval na plnenie povinnosti a písomne ho upozornil na moţnosť vylúčenia zo spoločnosti.

4

Vo vzťahu k povinnosti súdu skúmať aj materiálne podmienky na vylúčenie spoločníka zo

spoločnosti, súd prvého stupňa zdôraznil, ţe predpokladom úspechu ţaloby na vylúčenie

spoločníka zo spoločnosti je závaţné porušenie povinnosti, pričom podľa § 149 ObchZ musí

ísť o opakované, nie jednorázové závaţné porušenie povinnosti. Dôvodom pre vylúčenie

spoločníka zo spoločnosti pritom môţe byť len porušenie povinnosti spoločníka, nie

porušenie iných povinností. Dôvodom preto nie je ani porušenie povinnosti konateľa

spoločnosti, aj keď je zrejmé, ţe ţalovaný ako konateľ spoločnosti uzavretím zmluvy dňa

09. 04. 2009 porušil viaceré zákonné ustanovenia uvedené v Občianskom, aj Obchodnom

zákonníku. Takéto porušenie však dôvod na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nezakladá.

Súd v priebehu konania zistil, ţe majetková dispozícia s hnuteľnými i nehnuteľnými vecami

vo vlastníctve spoločnosti bola konateľmi ţalobcu realizovaná jedným aj druhým konateľom

aj bez vedomia, či súhlasu druhého konateľa a toto bolo skoro „beţnou praxou“. Okrem

uvedenej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva išlo aj o zmluvu o podnájme

nebytových priestorov, najmä hnuteľných vecí, či predaja hnuteľných vecí realizovaných

ţalobcom v zastúpení vedľajšieho účastníka. Porušenie povinnosti konateľa nie je spojené

s následkom vylúčenia spoločníka zo spoločnosti. Ak ţalovaný ako konateľ preukázateľne

porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z tejto funkcie, môţe spoločnosť voči nemu vyvodiť

príslušnú zodpovednosť, vrátane zodpovednosti z mandátnej zmluvy, ktorou je spravidla

upravený vzťah medzi spoločnosťou a konateľom, či zodpovednosti za škodu a podobne. Ani

to, ţe ţalovaný ako spoločník nesúhlasil s odvolaním konateľa J. Š. z funkcie, nie je

porušením povinnosti spoločníka týkajúcej sa zákazu zneuţitia práva. Na základe uvedeného

súd nemohol uzavrieť, ţe by sa ţalovaný dopustil konania, ktoré znevýhodňuje druhého

spoločníka zneuţívajúcim spôsobom z dôvodu, ţe zneuţil svoj 50%-ný podiel na hlasovacích

právach pri odvolávaní konateľa. Nie je teda dôvod ani na to, aby v súvislosti s týmto

hlasovaním súd urobil záver o porušení zásady lojality spoločníka voči spoločnosti.

Vykonávanie práva spoločníka v súvislosti s moţnosťou zúčastniť sa valného zhromaţdenia,

či mimoriadneho valného zhromaţdenia a rozhodovania o odvolaní konateľa spoločnosti

z funkcie, je právom spoločníka a nie jeho povinnosťou. Nevyuţitie, resp. neuplatnenie tohto

práva sa nemôţe povaţovať za porušenie akejkoľvek povinnosti spoločníka. S existenciou

obchodného podielu v spoločnosti je spojená účasť spoločníka v spoločnosti, jeho práva

a povinnosti. Zo zákona, predovšetkým z § 122 ObchZ, ako aj zo spoločenskej zmluvy

vyplývajú pre spoločníka určité nemajetkové ako aj majetkové práva a povinnosti. Medzi

nemajetkové práva patrí predovšetkým aj právo podieľať sa na riadení spoločnosti a jej

kontrole, ako aj právo zúčastňovať sa na valnom zhromaţdení, hlasovať na tomto valnom

5

zhromaţdení a podobne. Nemoţno sankcionovať spoločníka, ktorý toto svoje subjektívne

a nemajetkové právo nevyuţije. Z dôvodu, ţe súd nezistil, ţe by zo strany ţalovaného ako

spoločníka ţalobcu došlo k porušeniu, resp. závaţnému porušeniu jeho povinností spoločníka,

prípadne s tým súvisiacej zásady lojality, súd ţalobu ţalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, prejednajúc vec

na pojednávaní nariadenom podľa (ďalej

len „O. s. p“), podľa zásad vyplývajúcich z , , rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby, podľa ako vecne správny

potvrdil. Napriek procesnému pochybeniu, ku ktorému došlo v konaní pred súdom prvého

stupňa, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu

predchádzalo, dospel k záveru, ţe uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť

zmenu či zrušenie odvolaním napadnutého výroku prvostupňového rozsudku.

Odvolací súd súhlasil s odvolateľom, ţe podaniami zo dňa 04. 02. 2011 (č. l. 140 -

142) a 07. 09. 2011 (č. l. 170 - 171), ţalobca ţalobu o vylúčenie spoločníka z obchodnej

spoločnosti zo skutkového hľadiska doplnil o ďalšie skutočnosti (o realizáciu výpovede

z nájmu, ktorej neplatnosť je predmetom konania na súde a výzvou spoločnosti zo dňa 03. 02.

2011). Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd skonštatoval, ţe ak ţalobca v konaní uplatňuje

rovnaký nárok aj na základe doplnenia o nové ďalšie rozhodujúce skutočnosti, je takýto jeho

procesný úkon zmenou ţaloby podľa . Z obsahu spisu však nevyplynulo, ţe

by prvostupňový súd o takejto zmene návrhu rozhodol, ktorá skutočnosť je procesným

pochybením súdu prvého stupňa v konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa nerozhodol

o nepripustení zmeny ţaloby, nevyuţil moţnosti dané ust. , z dôvodu

ktorého sa s týmto novouplatneným skutkovým dôvodom musel vyporiadať súd odvolací pri

rozhodovaní o veci samej. Pre účely úplných skutkových záverov preto vo veci nariadil

pojednávanie, na ktorom podľa zopakoval dokazovanie prečítaním

rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k . -76 zo dňa 24. 03. 2011 (obsahom

pripojeného spisu ), ako aj výzvy ţalobcu adresovanej ţalovanému zo dňa 03. 02.

2011. K skutkovým zisteniam konštatovaným súdom prvého stupňa v dôvodoch jeho

rozhodnutia odvolací súd doplnil, ţe ţalovaný ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti -

priemyselného objektu (priemyselnej haly) so súp. č. X. na parc. č. X. vedenej na LV č. X.

pre k. ú. B., realizoval úkon označený ako výpoveď zo dňa 21. 12. 2009 vo vzťahu k zmluve

6

o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 25. 02. 2004. Z dôvodu, ţe k výpovedi z nájmu

nebolo dané súhlasné stanovisko ďalšieho spoluvlastníka, pre rozpor výpovede s § 139 ods. 2,

(ďalej len „“), Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k.

-76 zo dňa 24. 03. 2011 určil výpoveď za neplatnú. Odvolací súd mal bez

akýchkoľvek pochybností za zrejmé, ţe ani realizácia výpovede neznamenala to, ţe by

spoločnosť ţalobcu neuţívala predmetné nehnuteľnosti v ďalšom období, naopak, ţalobca

predmetné nebytové priestory uţíval ďalej. Ţalovaný ďalšie úkony brániace v riadnom

uţívaní nebytových priestorov nerealizoval.

Odvolací súd poukázal na obsah pôvodne podanej ţaloby a jej zmenu v zmysle

podaní zo dňa 04. 02. 2011 a 07. 02. 2011 (správne malo znieť „07. 09. 2011“), z ktorých

vyplynulo, ţe zo skutkového hľadiska ţalobca poţiadavku o vylúčenie ţalovaného

z obchodnej spoločnosti oprel o úkony ţalovaného, týkajúce sa realizácie zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 09. 02. 2009 (keď ţalovaný vystupoval ako konateľ

ţalobcu a súčasne ako nadobúdateľ nehnuteľnosti), realizácie výpovede z nájmu zo dňa

21. 12. 2009 (keď vystupoval ako podielový spoluvlastník prenajímaných nehnuteľnosti)

a v nadväznosti na tieto úkony o nehlasovanie ţalovaného za odvolanie J. Š. z funkcie

konateľa na valnom zhromaţdení dňa 24. 07. 2009 i neúčasť ţalovaného na valnom

zhromaţdení dňa 14. 08. 2009 (a tým opätovné zmarenie odvolania J. Š. z funkcie konateľa).

Ďalšie jeho zdôvodnenia sa obsahovo zameriavajú na hodnotenie týchto úkonov ţalovaného

samotným ţalobcom s odkazom na príslušné ustanovenia Spoločenskej zmluvy, zákona či na

judikatúru súdov. Týka sa to aj tvrdení o zneuţití práva jedným zo spoločníkov spoločnosti,

či porušenia povinnosti lojality, na ktoré poukázal odvolateľ v podanom odvolaní. Takto

hodnotil konanie ţalovaného ţalobca aj vo výzvach, ktoré mu adresoval s upozornením

na vylúčenie ţalovaného zo spoločnosti.

Odvolací súd sa stotoţnil so súdom prvého stupňa, ktorý uzavrel, ţe spoločnosť sa

môţe domáhať na súde vylúčenia spoločníka, porušujúceho závaţným spôsobom svoje

povinnosti, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na moţnosť vylúčenia bol písomne upozornený.

Dôvodom pre vylúčenie spoločníka v zmysle § 149 ObchZ zo spoločnosti však môţe byť len

porušenie povinnosti spoločníka, nie porušenie iných povinností, a teda nemôţe ísť

o porušenie povinnosti konateľa spoločnosti. Poukázaním na závery vyplývajúce z uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uviedol, ţe ak ide o porušenie

povinnosti konateľa pri zmluve o zabezpečovacom prevode práva, potom takéto porušenie

7

povinnosti konateľa nemôţe byť dôvodom pre vylúčenie ţalovaného zo spoločnosti.

V súvislosti s týmto úkonom, ktorý bol judikovaný súdom ako neplatný, treba mať na zreteli

aj dôsledky pre spoločnosť, ktorý takýto úkon mal. Nemoţno postup, keď ţalovaný konal ako

konateľ spoločnosti pri prevode nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva, hodnotiť ako

úkon spoločníka. Ak spoločník a konateľ zároveň preukázateľne poruší svoje povinnosti

konateľa, ale jeho konanie nie je súčasne aj porušením povinností spoločníka, spoločník sa

nemôţe úspešne domáhať jeho vylúčenia ako spoločníka. Aj v tomto smere odvolací súd

súhlasil so závermi súdu prvého stupňa, ktoré moţno vo vzťahu ku konateľovi v súvislosti

s takýmto neplatným úkonom realizovať. Stotoţniac sa so súdom prvého stupňa, aj

s poukazom na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zdôraznil, ţe vyuţitie hlasovacieho práva na valnom zhromaţdení

či mimo neho, je právom spoločníka a nie jeho povinnosťou.

Odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

uviedol, ţe je vecou kaţdého individuálneho posúdenia okolností daného

prípadu, či zo strany spoločníka došlo k porušeniu takej právnej povinnosti, ktorá nevyplýva

len z , či z iných písomných záväzkov prevzatých spoločníkom voči

spoločnosti. Pokiaľ ţalobca poukazuje na výpoveď z nájmu nebytových priestorov, nemoţno

obísť tie následky, ktoré táto výpoveď pre podnikateľskú činnosť ţalobcu mala a mohla mať.

Poukázaním na skutočnosť, ţe zmluva bola súdom určená za neplatnú, uviedol, ţe v súvislosti

s ňou na strane ţalobcu nenastali ţiadne ujmy. Zdôraznil, ţe pre závaţnosť porušenia je

potrebné mať na zreteli charakter porušenia, ale aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo, aká

bola konkrétna situácia v spoločnosti, aká bola zavedená prax v spoločnosti, okolnosti, ktoré

porušeniu predchádzali, prípadne ho vyvolali, závaţnosť následkov, ktoré porušenie vyvolalo

a iné. Skonštatoval, ţe posudzovaný úkon podielového spoluvlastníka, spoločníka

v spoločnosti, nespĺňa podmienku závaţného porušenia povinnosti spoločníka, ktorý by

odôvodňoval rozhodnutie o vylúčení ţalovaného zo spoločnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretoţe súd prvého

stupňa rozhodnutie o náhrade trov konania ponechal na samostatné uznesenie, postupujúc tak

podľa . V zmysle preto aj o trovách odvolacieho

konania rozhodne súd prvého stupňa.

8

V závere svojho rozhodnutia odvolací súd k návrhu ţalobcu prednesenom

na odvolacom pojednávaní o pripustenie dovolania proti rozsudku (v prípade potvrdenia

rozsudku súdu prvého stupňa) s dovolacou otázkou: „či sa spoločník môţe dopustiť porušenia

svojich povinností, ak vykonáva svoje hlasovacie práva v rozpore so zásadami, na ktorých je

postavený , predovšetkým so zásadou lojality voči spoločnosti a či toto

porušenie môţe mať za následok naplnenie dôvodu pre jeho vylúčenie zo spoločnosti“,

poukázal na a uviedol, ţe moţnosť odvolacieho súdu vysloviť

prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku nie je závislá na návrhu účastníka. Zdôraznil, ţe

posúdenie, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku odvolací súd vysloví alebo nie, je

vţdy len na jeho zváţení. Preto ani v prípade, ţe odvolací súd návrh účastníka na pripustenie

dovolania neakceptuje, nie je povinný sa s tým osobitne vysporiadať. Napriek tomu odvolací

súd v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také

rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a

právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti

súdov vôbec, t. j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má

rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku,

ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov

nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, neţ je riešená v

konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto

smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Odvolací súd skonštatoval, ţe v prípade

navrhovanej dovolacej otázky v predmetnej veci o opísanú situáciu nejde. V dôvodoch svojho

rozhodnutia poukázal na viacero rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré situáciu v prejednávanej

veci riešili obdobne a od ktorých záverov nebol dôvod odchýliť sa ani v predmetnej veci.

Odvolací súd preto dôvod na pripustenie dovolania s navrhovanou dovolacou otázkou nemal.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 11. 04. 2013.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie

ţalobca (ďalej tiež ako „dovolateľ“), argumentujúc existenciou dovolacieho dôvodu podľa

(č. l. 274 - 275). Dovolateľ tvrdí, ţe mu postupom odvolacieho i

prvostupňového súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko ich rozhodnutia nie sú

dostatočne odôvodnené vo vzťahu k dôvodom, na ktorých bola ţaloba postavená. Ţalobca tak

9

nedostal odpoveď, prečo ním tvrdené a preukazované dôvody neboli pre úspech ţaloby

dostatočné.

Súdom oboch stupňov vytkol, ţe v ich rozhodnutiach chýba zhodnotenie otázky

porušenia povinnosti lojality spoločníka k spoločnosti. Rovnako v nich absentuje posúdenie

otázky porušenia zákazu zneuţitia práva jedného zo spoločníkov zneuţívajúcim spôsobom.

Vo vzťahu k súdu prvého stupňa dovolateľ uviedol, ţe v odvolaní proti jeho

rozhodnutiu okrem iného namietol, ţe prvostupňový súd vykonával dôkazy označené

ţalovaným ohľadne konania vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu ako jedného z konateľov

ţalobcu. Tieto vo vzťahu k obrane ţalovaného po právnej stránke nemali ţiaden význam,

napriek tomu ich súd nekriticky hodnotil bez toho, aby prihliadol na vyjadrenie ţalobcu

v tomto smere, pričom týmito závermi odôvodnil zamietnutie ţaloby. Súd paušalizoval, ţe

obaja konatelia konali svojvoľne. Odvolaciemu súdu vytkol, ţe uvedenou odvolacou

námietkou sa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu, ţe prvostupňový súd vyvodzoval právne

závery z obrany ţalovaného, ktorá s vecou samou nemala ţiadny súvis.

V ďalšom dovolateľ namietol, ţe napriek skonštatovaným procesným pochybeniam

súdu prvého stupňa spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu o pripustení zmeny ţaloby,

odvolací súd vec prejednal a vo veci samej aj rozhodol, a to bez procesného rozhodnutia.

Vo veci konajúcim súdom dovolateľ ďalej vytkol, ţe ich rozsudky vychádzajú

z nepochopenia dôvodov ţaloby, kedy meritórnou skutočnosťou zakladajúcou dôvod

pre vylúčenie ţalovaného bolo porušenie zákazu stanoveného v ust. § 56a ods. 1 a 2 ObchZ.

Dovolateľ poukázal na hlasovacie právo spoločníka a stav v spoločnosti ţalobcu

v pomere 50:50, čo znamená, ţe spoločnosť môţe prijímať akékoľvek rozhodnutia len

za predpokladu, ţe s nimi obaja spoločníci súhlasia a jediná moţnosť rozhodovania jedným

spoločníkom prichádza do úvahy pri rozhodnutiach vyţadujúcich nadpolovičnú väčšinu

prítomných za predpokladu, ţe jeden zo spoločníkov sa valného zhromaţdenia nezúčastní.

V prejednávanej veci ţalovaný ťaţí z patovej situácie vyplývajúcej z jeho účasti

na spoločnosti, čo podľa názoru dovolateľa nemôţe byť v súlade so zásadami právneho štátu.

10

Ţalovaný, vedomý si danej situácie, kryl svoje protiprávne konanie v pozícii konateľa

a hlasoval proti odvolaniu svojej osoby z funkcie konateľa, hoci toto bolo a je preukázateľne

v rozpore so záujmami spoločnosti ako aj v rozpore so zásadou lojality. Odvolací súd

v ústnom odôvodnení rozsudku síce patový stav konštatoval, zároveň však vyslovil, ţe nemá

právnu moţnosť takúto situáciu riešiť, čo ţalobca povaţuje za odopretie spravodlivosti. Má

za to, ţe zásah súdu proti svojvôli spoločníka by mal byť potrebným precedensom, ktorý by

pôsobil preventívne voči spoločníkom, ktorí svoje práva zneuţívajú.

Na margo konania ţalovaného dovolateľ tieţ uviedol, ţe ten či uţ koná ako konateľ

alebo ako spoločník, v kaţdom prípade protiprávne koná proti vlastnej spoločnosti, čoho

dôkazom sú rozsudky, ktorými bolo určené jeho konanie ako konateľa (rozsudok Okresného

súdu Bardejov č. k. -143 zo dňa 16. 04. 2010) i jeho konanie ako spoločníka

(rozsudok Okresného súdu Bardejov č. k. -76 zo dňa 24. 03. 2011,) za absolútne

neplatné. Vo vzťahu k osobe ţalovaného tieţ uviedol, ţe po tom, ako ţalobca a vedľajší

účastník v súdnom konaní získali späť spreneverenú budovu kontroly originality, ţalovaný

opätovne uzatvoril absolútne neplatnú zmluvu o nájme tejto budovy a k tejto nehnuteľnosti

zriadil i predkupné právo v prospech jemu spriaznenej osoby. Uvedené je dôvodom

pre vylúčenie ţalovaného zo spoločnosti. Dovolateľ súdom vytkol, ţe z ich doterajších

rozhodnutí vyplýva nebezpečný precedens, ţe de facto a de iure porušenie, akého sa ţalovaný

dopúšťa, neexistuje, nech uţ spoločník robí čokoľvek.

Na základe vyššie uvedených tvrdení dovolateľ, majúc za to, ţe ţalovaný závaţným

spôsobom a opakovane porušil povinnosti spoločníka ţalobcu, dovolaciemu súdu navrhol,

aby napadnutý rozsudok zmenil tak, ţalobe v celom rozsahu vyhovie a ţalovaného zaviaţe

k náhrade trov konania, vrátane trov dovolacieho konania vo výške 266,68 eur.

K dovolaniu ţalobcu sa ţalovaný nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom ( veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti

11

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5 veta prvá v spojení s odmietnuť.

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z príslušných ustanovení je zrejmé, ţe dovolaním ako jedným z mimoriadnych

opravných prostriedkov nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu, ale moţno ním napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Vyplývajúc z obsahu jeho

výroku, tento napadnutý prvostupňový rozsudok v jeho prvom výroku o zamietnutí ţaloby

potvrdil.

Podľa platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému

v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo

rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil rozsudok Okresného súdu Bradejov

ako súdu prvého stupňa vo veci samej, vo výrokovej časti však prípustnosť dovolania

nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by

súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

12

ods. 3 a 4 , vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, ţe dovolanie ţalobcu

v zmysle ustanovení aţ 3 prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237

(či uţ to účastník konania namieta alebo nie) neobmedzil sa len na skúmanie

prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád,

vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť

rozhodnutia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/

aţ g/ , moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak

dovolanie z hľadiska vylúčené.

Dovolateľ vady konania v zmysle aţ e/ a nenamietal

a v dovolacom konaní vady tejto povahy ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto

z uvedených ustanovení vyvodiť nemoţno.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia ţalobcu, ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať,

čo zakladá dovolací dôvod podľa .

Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie moţnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska nie

13

je rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom

zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich

procesných právach. Procesnú vadu konania v zmysle zakladá okrem

iného aj dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je

toto nepreskúmateľné, opodstatnenosť ktorého tvrdenia však dovolací súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia, nezistil.

Dovolateľ tvrdí, ţe súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nereagovali na ním tvrdené

a preukazované dôvody, na ktorých svoju ţalobu postavil.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu a vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva. Táto však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c. Španielsko

z 09. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), ktorý vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (-30 zo 16. 09. 2003, -14 z 03. 07.

2003).

Podľa (ďalej len „“), kaţdý sa

môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Listiny základných práv a slobôd (ústavný ), kaţdý

sa môţe domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne.

14

Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle SR vykladať a uplatňovať

tak, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

zaloţené.

Ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ) s tým,

ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku

alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (

zo 16. 03. 2005).

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa SR a Listiny základných práv

a slobôd by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo

v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil

o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím. V prípade dovolateľa však o odmietnutí spravodlivosti

majúcim za následok porušenie základných práv, hovoriť nemoţno, pretoţe ústavné právo

na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, i keď dovolateľ

úspech v konaní nemal. Súd prvého stupňa právnu vec dovolateľa prejednal a vo veci samej aj

rozhodol, len nie podľa jeho subjektívnych názorov. Následne súd odvolací odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Podľa stabilnej

judikatúry Ústavného súdu SR však aj neúspech v konaní napĺňa obsah práva zakotveného

v SR a Listiny základných práv a slobôd, ak inak nedošlo

k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi. Všeobecný súd

15

totiţ nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí zodpovedajú. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijatý záver o tom, ţe zo strany ţalovaného ako spoločníka ţalobcu k porušeniu, resp.

závaţnému porušeniu jeho povinností spoločníka a s tým súvisiacej zásady lojality, nedošlo,

zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom konania, keď v ňom súd v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo ţalobe

dovolateľa nemohlo byť vyhovené. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 SR, ani príslušnými článkami Listiny základných práv a slobôd. Rovnako aj

rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2

), do odôvodnenia svojho rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých

rozhodnutie Okresného súdu Bardejov potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 SR nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv dovolateľa.

16

Dovolateľ v dovolaní súčasne uplatnil aj ďalšiu námietku voči postupu obidvoch

vo veci konajúcich súdov, ktorej podstata spočíva v jeho tvrdení o prejednaní jeho veci súdmi

bez procesného rozhodnutia o pripustení zmeny ţaloby.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe dovolateľ svojím písomným podaním zo dňa 04. 02. 2011,

súdu prvého stupňa doručené dňa 08. 02. 2011 (č. l. 140 - 142) a ďalším podaním zo dňa

07. 09. 2011, súdu prvého stupňa doručené dňa 12. 09. 2011 (č. l. 170 - 171), doplnil svoju

ţalobu o ďalšie rozhodujúce skutočnosti pre vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, ktoré mal

súd podľa jeho názoru posúdiť ako návrh na zmenu ţaloby podľa

a následne o ňom aj rozhodnúť.

O zmene návrhu na začatie konania (jeho pripustení alebo nepripustení) rozhodne súd

uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie ( ). Zmena

návrhu je prípustná tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní odvolacom.

V tejto súvislosti je nevyhnutné, uviesť, ţe v danom prípade sa nejednalo o zmenu

ţaloby v zmysle Nedošlo k zmene ţalobného petitu ani po kvalitatívnej

ani kvantitatívnej stránke ţalobnej ţiadosti. V prejednávanom prípade dovolateľovi obrana

jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania umoţnená bola a odvolací súd

sa so skutkovými dôvodmi uplatnenými dovolateľom v jeho vyššie označených písomných

podaniach vysporiadal v rámci rozhodovania o veci samej, na prejednanie ktorej v zmysle

nariadil pojednávanie. Tým, ţe zopakoval dokazovanie, ku

ktorému účastníci mali moţnosť sa vyjadriť (zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom

na č. l. 246 - 248), pochybnosti o odňatí alebo neodňatí moţnosti konať pred súdom odstránil

a účastníkom poskytol spravodlivý proces. Preto nie je tu daná prípustnosť dovolania podľa

§ 237 písm. f/ O . s. p.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďţe v danom prípade dovolanie

ţalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vada

uvedená v (ani ţiadna iná procesná vada v zmysle citovaného

ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie

ţalovaného podľa veta prvá v spojení s ,

ako neprípustné odmietol.

17

So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a . Ţalovaný bol v dovolacom

konaní úspešný, a preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďţe mu však trovy konania

nevznikli ţiadne, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 27. novembra 2013

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová