Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6d7/400375.4a08c7.pdf
PDF · 228.38 KB
No categories available
4Obdo/51/2013
Najvyšší súd 4Obdo/51/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: U., s. r. o., so sídlom: D.,
IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu: J. S., nar. X., bytom: L., obidvaja
zast. advokátom JUDr. M. H., so sídlom: A., proti ţalovanému: J. Š., nar. X., bytom: P., zast.:
V. & P., s. r. o., so sídlom: R., IČO: X., spoločnosť konajúca prostredníctvom svojho
konateľa JUDr. L. V., o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti s ručením obmedzeným,
vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1Cb/138/2009, na dovolanie ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2Cob/54/2012-251 zo dňa 28. 02. 2013, právoplatný
dňa 11. 04. 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bardejov ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 1Cb/138/2009-201
zo dňa 06. 03. 2012 ţalobu ţalobcu o vylúčenie ţalovaného zo spoločnosti U., s. r. o., v celom
rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe o týchto bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku. Opravným uznesením č. k. 1Cb/138/2009-230 zo dňa 04. 04. 2013
prvostupňový súd opravil znenie označeného rozsudku vo výroku o trovách konania tak, ţe
o týchto bude rozhodnuté v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, ţe predmetom konania je
vylúčenie ţalovaného z obchodnej spoločnosti ţalobcu podľa § 149 Obchodného zákonníka
(ďalej len „ObchZ“).
Ţalobca odôvodnil podanú ţalobu tým, ţe ţalovaný ako spoločník a konateľ ţalobcu
uzatvoril dňa 09. 04. 2009 absolútne neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva,
ktorú v znení jej dodatku z 27. 04. 2009 zavkladovala Správa katastra B. Podľa tejto zmluvy
ţalovaný previedol z vlastníctva ţalobcu do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti, čím
zníţil hodnotu čistého obchodného imania ţalobcu. Týmto úkonom ţalovaný zneuţil právo
konateľa ţalobcu a poškodil záujmy spoločnosti, ktorú pripravil o majetok slúţiaci na jej
podnikateľskú činnosť. Konal aj v rozpore so spoločenskou zmluvou, pretoţe namietaná
zmluva nebola schválená valným zhromaţdením. Ţalovaný zvýhodnil svoje postavenie
spoločníka, súčasne znevýhodnil postavenie druhého spoločníka a na úkor spoločnosti seba
obohatil. Takéto konanie konateľa ohrozuje samotnú existenciu obchodnej spoločnosti.
Spoločnosť sa v záujme vyvodenia dôsledkov z takejto činnosti konateľa pokúsila o odvolanie
ţalovaného z funkcie konateľa. Ţalovaný však na valnom zhromaţdení konanom dňa
17. 07. 2009 hlasoval proti odvolaniu a ďalší pokus o odvolanie z funkcie zmaril tým, ţe dňa
14. 08. 2009 sa valného zhromaţdenia nezúčastnil. Ţalovaný nesúhlasil s odvolaním z funkcie
konateľa napriek jeho správaniu škodlivému pre spoločnosť, ako aj pre oboch jej spoločníkov.
S vedomím, ţe bez jeho hlasovacích práv nemôţe druhý spoločník konateľa odvolať, dopustil
sa porušenia povinnosti zákazu zneuţitia práva a porušenia zásady lojality spoločníka voči
spoločnosti. Tým, ţe ţalovaný odvolanie svojej osoby z funkcie konateľa odmieta,
poškodzuje spoločnosť, porušuje povinnosť lojality, koná v rozpore s dobrými mravmi a
svoje právo zneuţíva na úkor ţalobcu i druhého spoločníka. Ţalobca poukázal aj na to, ţe
ţalovaného vyzval na odstránenie protiprávneho stavu, a to listami zo dňa 06. 05. 2009 a dňa
27. 07. 2009.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, ţe ţalovaný
a vedľajší účastník na strane ţalobcu sú spoločníkmi obchodnej spoločnosti ţalobcu, kaţdý
z nich so splateným vkladom vo výške 3320 eur. Obaja sú zároveň aj konateľmi spoločnosti.
Podľa čl. 15 spoločenskej zmluvy, valné zhromaţdenie spoločnosti je uznášaniaschopné len
pri prítomnosti 100 % hlasov. Zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 09. 04.
2009 v spojení s dodatkom zo dňa 27. 04. 2009 vyplýva, ţe ţalovaný ako konateľ obchodnej
spoločnosti ţalobcu z majetku spoločnosti previedol do svojho výlučného vlastníctva
nehnuteľnosť - stavbu súp. č. X. na parc. č. X. vedenú na LV č. X. pre k. ú. B. Listom zo dňa
06. 05. 2009 ţalobca vyzval ţalovaného, aby protiprávny stav zaloţený touto zmluvou
odstránil a uviedol ho do pôvodného stavu opätovným prevodom nehnuteľnosti do vlastníctva
spoločnosti. Pokus ţalobcu o odvolanie ţalovaného z funkcie konateľa na valnom
zhromaţdení konanom dňa 24. 07. 2009 bol neúspešný, pretoţe ţalovaný bol proti odvolaniu
konateľa z funkcie. Listom zo dňa 27. 07. 2009 ţalobca vyzval ţalovaného na odstránenie
závadného konania spočívajúceho v nehlasovaní za odvolanie konateľa, ktorý porušuje svoje
povinnosti a poškodzuje záujmy spoločnosti, zároveň, aby si svoje povinnosti plnil, so
zdôraznením lojality spoločníka k spoločnosti. Súčasne ho vyzval, aby si svoje povinnosti
spoločníka splnil tak, aby neboli zneuţívané práva spoločníka, rovnako bol upozornený na
moţnosť vylúčenia zo spoločnosti podľa § 149 ObchZ. Ţalobca na deň 14. 08. 2009 zvolal
valné zhromaţdenie, ktorého programom bol opätovný pokus o odvolanie konateľa J. Š.
z funkcie. Napriek doručeniu výzvy ţalovanému, tento sa zvolaného valného zhromaţdenia
nezúčastnil. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 3C/l20/2009-143 zo dňa 16. 04. 2010
bola určená absolútna neplatnosť Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej
dňa 09 . 0 4 . 2009. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe ţalovaný J. Š. zneuţil svoje právo
konateľa obchodnej spoločnosti, keď v rozpore s príslušným ustanovením Obchodného
zákonníka účelovým konaním na seba protiprávne previedol nehnuteľnosť vrátane jej
vybavenia, ktoré bolo jediným majetkom ţalobcu. Naviac nebola splnená ani podmienka
súhlasu k takémuto právnemu úkonu väčšiny konateľov a majetková dispozícia nebola
schválená podľa spoločenskej zmluvy valným zhromaţdením.
Pre právne posúdenie uplatneného nároku súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia
zdôraznil aplikáciu ust. § 149 ObchZ, podľa ktorého sa spoločnosť môţe domáhať vylúčenia
spoločníka súdom, len ak sú splnené podmienky, a to ţe spoločník závaţným spôsobom
porušuje svoje povinnosti, ţe spoločnosť vyzvala spoločníka na plnenie povinnosti a písomne
ho upozornila na moţnosť vylúčenia zo spoločnosti, spoločník napriek tomu naďalej
závaţným spôsobom porušuje svoje povinnosti a s návrhom na vylúčenie spoločníka
súhlasia spoločníci, ktorých vklady predstavujú aspoň jednu polovicu základného imania. Súd
zdôraznil, ţe dôkazné bremeno v spore o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nesie
navrhujúca spoločnosť, ktorá musí preukázať, ţe sú splnené všetky podmienky, ktoré pre
vylúčenie spoločníka stanovuje citované ustanovenie. Vo vzťahu k formálnym podmienkam
na podanie ţaloby uviedol, ţe predmetnú ţalobu podala obchodná spoločnosť, ktorá je
aktívne legitimovaná podať takúto ţalobu proti osobe, ktorá je spoločníkom, o vylúčení ktorej
zo spoločnosti sa má rozhodnúť, súčasne s podaním ţaloby súhlasil spoločník, ktorého vklad
predstavuje jednu polovicu základného imania. Ţalobca ţalovaného ako spoločníka písomne
vyzval na plnenie povinnosti a písomne ho upozornil na moţnosť vylúčenia zo spoločnosti.
Vo vzťahu k povinnosti súdu skúmať aj materiálne podmienky na vylúčenie spoločníka zo
spoločnosti, súd prvého stupňa zdôraznil, ţe predpokladom úspechu ţaloby na vylúčenie
spoločníka zo spoločnosti je závaţné porušenie povinnosti, pričom podľa § 149 ObchZ musí
ísť o opakované, nie jednorázové závaţné porušenie povinnosti. Dôvodom pre vylúčenie
spoločníka zo spoločnosti pritom môţe byť len porušenie povinnosti spoločníka, nie
porušenie iných povinností. Dôvodom preto nie je ani porušenie povinnosti konateľa
spoločnosti, aj keď je zrejmé, ţe ţalovaný ako konateľ spoločnosti uzavretím zmluvy dňa
09. 04. 2009 porušil viaceré zákonné ustanovenia uvedené v Občianskom, aj Obchodnom
zákonníku. Takéto porušenie však dôvod na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nezakladá.
Súd v priebehu konania zistil, ţe majetková dispozícia s hnuteľnými i nehnuteľnými vecami
vo vlastníctve spoločnosti bola konateľmi ţalobcu realizovaná jedným aj druhým konateľom
aj bez vedomia, či súhlasu druhého konateľa a toto bolo skoro „beţnou praxou“. Okrem
uvedenej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva išlo aj o zmluvu o podnájme
nebytových priestorov, najmä hnuteľných vecí, či predaja hnuteľných vecí realizovaných
ţalobcom v zastúpení vedľajšieho účastníka. Porušenie povinnosti konateľa nie je spojené
s následkom vylúčenia spoločníka zo spoločnosti. Ak ţalovaný ako konateľ preukázateľne
porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z tejto funkcie, môţe spoločnosť voči nemu vyvodiť
príslušnú zodpovednosť, vrátane zodpovednosti z mandátnej zmluvy, ktorou je spravidla
upravený vzťah medzi spoločnosťou a konateľom, či zodpovednosti za škodu a podobne. Ani
to, ţe ţalovaný ako spoločník nesúhlasil s odvolaním konateľa J. Š. z funkcie, nie je
porušením povinnosti spoločníka týkajúcej sa zákazu zneuţitia práva. Na základe uvedeného
súd nemohol uzavrieť, ţe by sa ţalovaný dopustil konania, ktoré znevýhodňuje druhého
spoločníka zneuţívajúcim spôsobom z dôvodu, ţe zneuţil svoj 50%-ný podiel na hlasovacích
právach pri odvolávaní konateľa. Nie je teda dôvod ani na to, aby v súvislosti s týmto
hlasovaním súd urobil záver o porušení zásady lojality spoločníka voči spoločnosti.
Vykonávanie práva spoločníka v súvislosti s moţnosťou zúčastniť sa valného zhromaţdenia,
či mimoriadneho valného zhromaţdenia a rozhodovania o odvolaní konateľa spoločnosti
z funkcie, je právom spoločníka a nie jeho povinnosťou. Nevyuţitie, resp. neuplatnenie tohto
práva sa nemôţe povaţovať za porušenie akejkoľvek povinnosti spoločníka. S existenciou
obchodného podielu v spoločnosti je spojená účasť spoločníka v spoločnosti, jeho práva
a povinnosti. Zo zákona, predovšetkým z § 122 ObchZ, ako aj zo spoločenskej zmluvy
vyplývajú pre spoločníka určité nemajetkové ako aj majetkové práva a povinnosti. Medzi
nemajetkové práva patrí predovšetkým aj právo podieľať sa na riadení spoločnosti a jej
kontrole, ako aj právo zúčastňovať sa na valnom zhromaţdení, hlasovať na tomto valnom
zhromaţdení a podobne. Nemoţno sankcionovať spoločníka, ktorý toto svoje subjektívne
a nemajetkové právo nevyuţije. Z dôvodu, ţe súd nezistil, ţe by zo strany ţalovaného ako
spoločníka ţalobcu došlo k porušeniu, resp. závaţnému porušeniu jeho povinností spoločníka,
prípadne s tým súvisiacej zásady lojality, súd ţalobu ţalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, prejednajúc vec
na pojednávaní nariadenom podľa § 214 ods. 1 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p“), podľa zásad vyplývajúcich z § 212 ods. 1, ods. 3 O. s. p., rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil. Napriek procesnému pochybeniu, ku ktorému došlo v konaní pred súdom prvého
stupňa, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, ţe uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť
zmenu či zrušenie odvolaním napadnutého výroku prvostupňového rozsudku.
Odvolací súd súhlasil s odvolateľom, ţe podaniami zo dňa 04. 02. 2011 (č. l. 140 -
142) a 07. 09. 2011 (č. l. 170 - 171), ţalobca ţalobu o vylúčenie spoločníka z obchodnej
spoločnosti zo skutkového hľadiska doplnil o ďalšie skutočnosti (o realizáciu výpovede
z nájmu, ktorej neplatnosť je predmetom konania na súde a výzvou spoločnosti zo dňa 03. 02.
2011). Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd skonštatoval, ţe ak ţalobca v konaní uplatňuje
rovnaký nárok aj na základe doplnenia o nové ďalšie rozhodujúce skutočnosti, je takýto jeho
procesný úkon zmenou ţaloby podľa § 95 ods. 1 O. s. p.. Z obsahu spisu však nevyplynulo, ţe
by prvostupňový súd o takejto zmene návrhu rozhodol, ktorá skutočnosť je procesným
pochybením súdu prvého stupňa v konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa nerozhodol
o nepripustení zmeny ţaloby, nevyuţil moţnosti dané ust. § 95 ods. 2 O. s. p., z dôvodu
ktorého sa s týmto novouplatneným skutkovým dôvodom musel vyporiadať súd odvolací pri
rozhodovaní o veci samej. Pre účely úplných skutkových záverov preto vo veci nariadil
pojednávanie, na ktorom podľa § 213 ods. 3 O. s. p. zopakoval dokazovanie prečítaním
rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k . 5C/33/2010-76 zo dňa 24. 03. 2011 (obsahom
pripojeného spisu 5C/33/2010), ako aj výzvy ţalobcu adresovanej ţalovanému zo dňa 03. 02.
2011. K skutkovým zisteniam konštatovaným súdom prvého stupňa v dôvodoch jeho
rozhodnutia odvolací súd doplnil, ţe ţalovaný ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti -
priemyselného objektu (priemyselnej haly) so súp. č. X. na parc. č. X. vedenej na LV č. X.
pre k. ú. B., realizoval úkon označený ako výpoveď zo dňa 21. 12. 2009 vo vzťahu k zmluve
o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 25. 02. 2004. Z dôvodu, ţe k výpovedi z nájmu
nebolo dané súhlasné stanovisko ďalšieho spoluvlastníka, pre rozpor výpovede s § 139 ods. 2,
§ 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k.
5C/33/2010-76 zo dňa 24. 03. 2011 určil výpoveď za neplatnú. Odvolací súd mal bez
akýchkoľvek pochybností za zrejmé, ţe ani realizácia výpovede neznamenala to, ţe by
spoločnosť ţalobcu neuţívala predmetné nehnuteľnosti v ďalšom období, naopak, ţalobca
predmetné nebytové priestory uţíval ďalej. Ţalovaný ďalšie úkony brániace v riadnom
uţívaní nebytových priestorov nerealizoval.
Odvolací súd poukázal na obsah pôvodne podanej ţaloby a jej zmenu v zmysle
podaní zo dňa 04. 02. 2011 a 07. 02. 2011 (správne malo znieť „07. 09. 2011“), z ktorých
vyplynulo, ţe zo skutkového hľadiska ţalobca poţiadavku o vylúčenie ţalovaného
z obchodnej spoločnosti oprel o úkony ţalovaného, týkajúce sa realizácie zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 09. 02. 2009 (keď ţalovaný vystupoval ako konateľ
ţalobcu a súčasne ako nadobúdateľ nehnuteľnosti), realizácie výpovede z nájmu zo dňa
21. 12. 2009 (keď vystupoval ako podielový spoluvlastník prenajímaných nehnuteľnosti)
a v nadväznosti na tieto úkony o nehlasovanie ţalovaného za odvolanie J. Š. z funkcie
konateľa na valnom zhromaţdení dňa 24. 07. 2009 i neúčasť ţalovaného na valnom
zhromaţdení dňa 14. 08. 2009 (a tým opätovné zmarenie odvolania J. Š. z funkcie konateľa).
Ďalšie jeho zdôvodnenia sa obsahovo zameriavajú na hodnotenie týchto úkonov ţalovaného
samotným ţalobcom s odkazom na príslušné ustanovenia Spoločenskej zmluvy, zákona či na
judikatúru súdov. Týka sa to aj tvrdení o zneuţití práva jedným zo spoločníkov spoločnosti,
či porušenia povinnosti lojality, na ktoré poukázal odvolateľ v podanom odvolaní. Takto
hodnotil konanie ţalovaného ţalobca aj vo výzvach, ktoré mu adresoval s upozornením
na vylúčenie ţalovaného zo spoločnosti.
Odvolací súd sa stotoţnil so súdom prvého stupňa, ktorý uzavrel, ţe spoločnosť sa
môţe domáhať na súde vylúčenia spoločníka, porušujúceho závaţným spôsobom svoje
povinnosti, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na moţnosť vylúčenia bol písomne upozornený.
Dôvodom pre vylúčenie spoločníka v zmysle § 149 ObchZ zo spoločnosti však môţe byť len
porušenie povinnosti spoločníka, nie porušenie iných povinností, a teda nemôţe ísť
o porušenie povinnosti konateľa spoločnosti. Poukázaním na závery vyplývajúce z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/350/98 uviedol, ţe ak ide o porušenie
povinnosti konateľa pri zmluve o zabezpečovacom prevode práva, potom takéto porušenie
povinnosti konateľa nemôţe byť dôvodom pre vylúčenie ţalovaného zo spoločnosti.
V súvislosti s týmto úkonom, ktorý bol judikovaný súdom ako neplatný, treba mať na zreteli
aj dôsledky pre spoločnosť, ktorý takýto úkon mal. Nemoţno postup, keď ţalovaný konal ako
konateľ spoločnosti pri prevode nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva, hodnotiť ako
úkon spoločníka. Ak spoločník a konateľ zároveň preukázateľne poruší svoje povinnosti
konateľa, ale jeho konanie nie je súčasne aj porušením povinností spoločníka, spoločník sa
nemôţe úspešne domáhať jeho vylúčenia ako spoločníka. Aj v tomto smere odvolací súd
súhlasil so závermi súdu prvého stupňa, ktoré moţno vo vzťahu ku konateľovi v súvislosti
s takýmto neplatným úkonom realizovať. Stotoţniac sa so súdom prvého stupňa, aj
s poukazom na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ObdoV/56/2002 zdôraznil, ţe vyuţitie hlasovacieho práva na valnom zhromaţdení
či mimo neho, je právom spoločníka a nie jeho povinnosťou.
Odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
29Odo/1007/2005 uviedol, ţe je vecou kaţdého individuálneho posúdenia okolností daného
prípadu, či zo strany spoločníka došlo k porušeniu takej právnej povinnosti, ktorá nevyplýva
len z Obchodného zákonníka, či z iných písomných záväzkov prevzatých spoločníkom voči
spoločnosti. Pokiaľ ţalobca poukazuje na výpoveď z nájmu nebytových priestorov, nemoţno
obísť tie následky, ktoré táto výpoveď pre podnikateľskú činnosť ţalobcu mala a mohla mať.
Poukázaním na skutočnosť, ţe zmluva bola súdom určená za neplatnú, uviedol, ţe v súvislosti
s ňou na strane ţalobcu nenastali ţiadne ujmy. Zdôraznil, ţe pre závaţnosť porušenia je
potrebné mať na zreteli charakter porušenia, ale aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo, aká
bola konkrétna situácia v spoločnosti, aká bola zavedená prax v spoločnosti, okolnosti, ktoré
porušeniu predchádzali, prípadne ho vyvolali, závaţnosť následkov, ktoré porušenie vyvolalo
a iné. Skonštatoval, ţe posudzovaný úkon podielového spoluvlastníka, spoločníka
v spoločnosti, nespĺňa podmienku závaţného porušenia povinnosti spoločníka, ktorý by
odôvodňoval rozhodnutie o vylúčení ţalovaného zo spoločnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretoţe súd prvého
stupňa rozhodnutie o náhrade trov konania ponechal na samostatné uznesenie, postupujúc tak
podľa § 151 ods. 3 O. s. p.. V zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. preto aj o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.
V závere svojho rozhodnutia odvolací súd k návrhu ţalobcu prednesenom
na odvolacom pojednávaní o pripustenie dovolania proti rozsudku (v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvého stupňa) s dovolacou otázkou: „či sa spoločník môţe dopustiť porušenia
svojich povinností, ak vykonáva svoje hlasovacie práva v rozpore so zásadami, na ktorých je
postavený Obchodný zákonník, predovšetkým so zásadou lojality voči spoločnosti a či toto
porušenie môţe mať za následok naplnenie dôvodu pre jeho vylúčenie zo spoločnosti“,
poukázal na § 238 ods. 3 O. s. p. a uviedol, ţe moţnosť odvolacieho súdu vysloviť
prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku nie je závislá na návrhu účastníka. Zdôraznil, ţe
posúdenie, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku odvolací súd vysloví alebo nie, je
vţdy len na jeho zváţení. Preto ani v prípade, ţe odvolací súd návrh účastníka na pripustenie
dovolania neakceptuje, nie je povinný sa s tým osobitne vysporiadať. Napriek tomu odvolací
súd v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/119/2002
uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také
rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a
právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti
súdov vôbec, t. j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má
rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku,
ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov
nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, neţ je riešená v
konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto
smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Odvolací súd skonštatoval, ţe v prípade
navrhovanej dovolacej otázky v predmetnej veci o opísanú situáciu nejde. V dôvodoch svojho
rozhodnutia poukázal na viacero rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré situáciu v prejednávanej
veci riešili obdobne a od ktorých záverov nebol dôvod odchýliť sa ani v predmetnej veci.
Odvolací súd preto dôvod na pripustenie dovolania s navrhovanou dovolacou otázkou nemal.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 11. 04. 2013.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie
ţalobca (ďalej tiež ako „dovolateľ“), argumentujúc existenciou dovolacieho dôvodu podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p. (č. l. 274 - 275). Dovolateľ tvrdí, ţe mu postupom odvolacieho i
prvostupňového súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko ich rozhodnutia nie sú
dostatočne odôvodnené vo vzťahu k dôvodom, na ktorých bola ţaloba postavená. Ţalobca tak
nedostal odpoveď, prečo ním tvrdené a preukazované dôvody neboli pre úspech ţaloby
dostatočné.
Súdom oboch stupňov vytkol, ţe v ich rozhodnutiach chýba zhodnotenie otázky
porušenia povinnosti lojality spoločníka k spoločnosti. Rovnako v nich absentuje posúdenie
otázky porušenia zákazu zneuţitia práva jedného zo spoločníkov zneuţívajúcim spôsobom.
Vo vzťahu k súdu prvého stupňa dovolateľ uviedol, ţe v odvolaní proti jeho
rozhodnutiu okrem iného namietol, ţe prvostupňový súd vykonával dôkazy označené
ţalovaným ohľadne konania vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu ako jedného z konateľov
ţalobcu. Tieto vo vzťahu k obrane ţalovaného po právnej stránke nemali ţiaden význam,
napriek tomu ich súd nekriticky hodnotil bez toho, aby prihliadol na vyjadrenie ţalobcu
v tomto smere, pričom týmito závermi odôvodnil zamietnutie ţaloby. Súd paušalizoval, ţe
obaja konatelia konali svojvoľne. Odvolaciemu súdu vytkol, ţe uvedenou odvolacou
námietkou sa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu, ţe prvostupňový súd vyvodzoval právne
závery z obrany ţalovaného, ktorá s vecou samou nemala ţiadny súvis.
V ďalšom dovolateľ namietol, ţe napriek skonštatovaným procesným pochybeniam
súdu prvého stupňa spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu o pripustení zmeny ţaloby,
odvolací súd vec prejednal a vo veci samej aj rozhodol, a to bez procesného rozhodnutia.
Vo veci konajúcim súdom dovolateľ ďalej vytkol, ţe ich rozsudky vychádzajú
z nepochopenia dôvodov ţaloby, kedy meritórnou skutočnosťou zakladajúcou dôvod
pre vylúčenie ţalovaného bolo porušenie zákazu stanoveného v ust. § 56a ods. 1 a 2 ObchZ.
Dovolateľ poukázal na hlasovacie právo spoločníka a stav v spoločnosti ţalobcu
v pomere 50:50, čo znamená, ţe spoločnosť môţe prijímať akékoľvek rozhodnutia len
za predpokladu, ţe s nimi obaja spoločníci súhlasia a jediná moţnosť rozhodovania jedným
spoločníkom prichádza do úvahy pri rozhodnutiach vyţadujúcich nadpolovičnú väčšinu
prítomných za predpokladu, ţe jeden zo spoločníkov sa valného zhromaţdenia nezúčastní.
V prejednávanej veci ţalovaný ťaţí z patovej situácie vyplývajúcej z jeho účasti
na spoločnosti, čo podľa názoru dovolateľa nemôţe byť v súlade so zásadami právneho štátu.
Ţalovaný, vedomý si danej situácie, kryl svoje protiprávne konanie v pozícii konateľa
a hlasoval proti odvolaniu svojej osoby z funkcie konateľa, hoci toto bolo a je preukázateľne
v rozpore so záujmami spoločnosti ako aj v rozpore so zásadou lojality. Odvolací súd
v ústnom odôvodnení rozsudku síce patový stav konštatoval, zároveň však vyslovil, ţe nemá
právnu moţnosť takúto situáciu riešiť, čo ţalobca povaţuje za odopretie spravodlivosti. Má
za to, ţe zásah súdu proti svojvôli spoločníka by mal byť potrebným precedensom, ktorý by
pôsobil preventívne voči spoločníkom, ktorí svoje práva zneuţívajú.
Na margo konania ţalovaného dovolateľ tieţ uviedol, ţe ten či uţ koná ako konateľ
alebo ako spoločník, v kaţdom prípade protiprávne koná proti vlastnej spoločnosti, čoho
dôkazom sú rozsudky, ktorými bolo určené jeho konanie ako konateľa (rozsudok Okresného
súdu Bardejov č. k. 3C/120/2009-143 zo dňa 16. 04. 2010) i jeho konanie ako spoločníka
(rozsudok Okresného súdu Bardejov č. k. 5C/33/2010-76 zo dňa 24. 03. 2011,) za absolútne
neplatné. Vo vzťahu k osobe ţalovaného tieţ uviedol, ţe po tom, ako ţalobca a vedľajší
účastník v súdnom konaní získali späť spreneverenú budovu kontroly originality, ţalovaný
opätovne uzatvoril absolútne neplatnú zmluvu o nájme tejto budovy a k tejto nehnuteľnosti
zriadil i predkupné právo v prospech jemu spriaznenej osoby. Uvedené je dôvodom
pre vylúčenie ţalovaného zo spoločnosti. Dovolateľ súdom vytkol, ţe z ich doterajších
rozhodnutí vyplýva nebezpečný precedens, ţe de facto a de iure porušenie, akého sa ţalovaný
dopúšťa, neexistuje, nech uţ spoločník robí čokoľvek.
Na základe vyššie uvedených tvrdení dovolateľ, majúc za to, ţe ţalovaný závaţným
spôsobom a opakovane porušil povinnosti spoločníka ţalobcu, dovolaciemu súdu navrhol,
aby napadnutý rozsudok zmenil tak, ţalobe v celom rozsahu vyhovie a ţalovaného zaviaţe
k náhrade trov konania, vrátane trov dovolacieho konania vo výške 266,68 eur.
K dovolaniu ţalobcu sa ţalovaný nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, ţe dovolaním ako jedným z mimoriadnych
opravných prostriedkov nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu, ale moţno ním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Vyplývajúc z obsahu jeho
výroku, tento napadnutý prvostupňový rozsudok v jeho prvom výroku o zamietnutí ţaloby
potvrdil.
Podľa § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému
v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil rozsudok Okresného súdu Bradejov
ako súdu prvého stupňa vo veci samej, vo výrokovej časti však prípustnosť dovolania
nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by
súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, ţe dovolanie ţalobcu
v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237
O. s. p. (či uţ to účastník konania namieta alebo nie) neobmedzil sa len na skúmanie
prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád,
vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť
rozhodnutia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/
aţ g/ O. s. p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak
dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a písm. g/ O. s. p. nenamietal
a v dovolacom konaní vady tejto povahy ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto
z uvedených ustanovení vyvodiť nemoţno.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia ţalobcu, ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať,
čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p..
Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich
ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie moţnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. nie
je rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom
zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich
procesných právach. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem
iného aj dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je
toto nepreskúmateľné, opodstatnenosť ktorého tvrdenia však dovolací súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia, nezistil.
Dovolateľ tvrdí, ţe súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nereagovali na ním tvrdené
a preukazované dôvody, na ktorých svoju ţalobu postavil.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu a vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Táto však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c. Španielsko
z 09. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), ktorý vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (III. ÚS 119/03-30 zo 16. 09. 2003, IV. ÚS 115/03-14 z 03. 07.
2003).
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), kaţdý sa
môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991), kaţdý
sa môţe domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne.
Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné
z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať
tak, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
zaloţené.
Ustanovenie § 157 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.) s tým,
ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05
zo 16. 03. 2005).
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/2001) alebo
v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil
o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti
s napadnutým súdnym rozhodnutím. V prípade dovolateľa však o odmietnutí spravodlivosti
majúcim za následok porušenie základných práv, hovoriť nemoţno, pretoţe ústavné právo
na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, i keď dovolateľ
úspech v konaní nemal. Súd prvého stupňa právnu vec dovolateľa prejednal a vo veci samej aj
rozhodol, len nie podľa jeho subjektívnych názorov. Následne súd odvolací odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Podľa stabilnej
judikatúry Ústavného súdu SR však aj neúspech v konaní napĺňa obsah práva zakotveného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ak inak nedošlo
k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi. Všeobecný súd
totiţ nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí zodpovedajú. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijatý záver o tom, ţe zo strany ţalovaného ako spoločníka ţalobcu k porušeniu, resp.
závaţnému porušeniu jeho povinností spoločníka a s tým súvisiacej zásady lojality, nedošlo,
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom konania, keď v ňom súd v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo ţalobe
dovolateľa nemohlo byť vyhovené. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ani príslušnými článkami Listiny základných práv a slobôd. Rovnako aj
rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
O. s. p.), do odôvodnenia svojho rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých
rozhodnutie Okresného súdu Bardejov potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa.
Dovolateľ v dovolaní súčasne uplatnil aj ďalšiu námietku voči postupu obidvoch
vo veci konajúcich súdov, ktorej podstata spočíva v jeho tvrdení o prejednaní jeho veci súdmi
bez procesného rozhodnutia o pripustení zmeny ţaloby.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe dovolateľ svojím písomným podaním zo dňa 04. 02. 2011,
súdu prvého stupňa doručené dňa 08. 02. 2011 (č. l. 140 - 142) a ďalším podaním zo dňa
07. 09. 2011, súdu prvého stupňa doručené dňa 12. 09. 2011 (č. l. 170 - 171), doplnil svoju
ţalobu o ďalšie rozhodujúce skutočnosti pre vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, ktoré mal
súd podľa jeho názoru posúdiť ako návrh na zmenu ţaloby podľa § 95 ods. 1 O. s. p.
a následne o ňom aj rozhodnúť.
O zmene návrhu na začatie konania (jeho pripustení alebo nepripustení) rozhodne súd
uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Zmena
návrhu je prípustná tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní odvolacom.
V tejto súvislosti je nevyhnutné, uviesť, ţe v danom prípade sa nejednalo o zmenu
ţaloby v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p. Nedošlo k zmene ţalobného petitu ani po kvalitatívnej
ani kvantitatívnej stránke ţalobnej ţiadosti. V prejednávanom prípade dovolateľovi obrana
jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania umoţnená bola a odvolací súd
sa so skutkovými dôvodmi uplatnenými dovolateľom v jeho vyššie označených písomných
podaniach vysporiadal v rámci rozhodovania o veci samej, na prejednanie ktorej v zmysle
§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. nariadil pojednávanie. Tým, ţe zopakoval dokazovanie, ku
ktorému účastníci mali moţnosť sa vyjadriť (zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom
na č. l. 246 - 248), pochybnosti o odňatí alebo neodňatí moţnosti konať pred súdom odstránil
a účastníkom poskytol spravodlivý proces. Preto nie je tu daná prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O . s. p.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďţe v danom prípade dovolanie
ţalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada
uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani ţiadna iná procesná vada v zmysle citovaného
ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie
ţalovaného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol.
So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Ţalovaný bol v dovolacom
konaní úspešný, a preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďţe mu však trovy konania
nevznikli ţiadne, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 27. novembra 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová