Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/156/2011

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Milana

Deáka a sudkýň JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej veci ţalobkyne

A., so sídlom v Ţ., IČO: X, zastúpenej JUDr. M. B., advokátom so sídlom v Ţ., proti

ţalovanému M. C., bývajúcemu v M., zastúpenému JUDr. Š. S., advokátom so sídlom v Ţ.,

o zaplatenie 861,91 € s príslušenstvom, vo veci ţaloby ţalovaného na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobkyne a ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 24. mája 2011

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobkyne A. z a m i e t a .

Dovolanie ţalovaného M. C. o d m i e t a .

Ţalobkyňa A. je povinná zaplatiť ţalovanému M. C. v lehote 3 dní náhradu trov

dovolacieho konania vo výške 74,61 € za právne zastúpenie k rukám alebo na účet JUDr. Š.

S., advokáta so sídlom v Ţ.

O d ô v o d n e n i e

Rozhodcovským rozsudkom č. k. RK 20/2008, vydaným rozhodcom JUDr. M. H.

7. novembra 2008, bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 25 966 Sk

a úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne počítaný zo sumy 25 966 Sk od 29. septembra 2008

do zaplatenia. Ţalovanému bola tieţ uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni trovy konania

v celkovej výške 12 313 Sk, t.j. za poplatok za rozhodcovské konanie vo výške 1 849,30 Sk,

odmenu rozhodcovského súdu a jeho hotové výdavky vo výške 4 251,90 Sk a trovy právneho

zastúpenia vo výške 6 211,80 Sk, a to všetko do 7 dní odo dňa doručenia rozhodcovského

rozsudku. Svoju právomoc rozhodcovský súd odôvodnil rozhodcovskou doloţkou, ktorú

účastníci prijali v pracovnej zmluve z 1. apríla 2007 v bode 21. Priznanú sumu 25 966 Sk

odôvodnil ako náhradu škody, ktorú ţalovaný spôsobil ţalobkyni, aplikujúc § 179, § 186 ods.

1, 3 a . Ţalovaný podal ţalobu o zrušenie tohto rozhodcovského

rozsudku na Okresný súd Ţilina 15. januára 2009; zrušenia napadnutého rozhodcovského

rozsudku sa domáhal z dôvodov podľa a

Okresný súd Ţilina (súd prvého stupňa) rozsudkom z 28. októbra 2010 č. k.

-79 zrušil rozhodcovský rozsudok č. k. RK 20/2008, vydaný 7. novembra 2008

rozhodcom JUDr. M. H., ďalej vyslovil, ţe o návrhu v rozsahu uvedenom v ţalobe podanej

v rozhodcovskom konaní rozhodne súd. Ţalobkyni A. uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému

M. C. trovy konania vo výške 290,38 € na účet jeho právneho zástupcu. Podľa súdu v tomto

prípade bol daný nedostatok právomoci rozhodcu rozhodnúť spor v rozhodcovskom konaní,

jednalo sa totiţ o nárok zamestnávateľa na náhradu škody proti zamestnancovi, ktorý je

upravený v a nasl. , pričom podľa kogentného ustanovenia

spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovno-

právnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Rozhodcovskú doloţku, resp. celú

rozhodcovskú zmluvu uvedenú v bode 21 pracovnej zmluvy z 1. apríla 2007 povaţoval za

neplatnú s poukazom na , . Mal za to, ţe spomenuté

ustanovenie (bod) tvorí len predtlač pripravenú zamestnávateľom a prezentuje jeho vôľu,

znemoţňuje prejav nesúhlasu zamestnanca s touto doloţkou o právomoci rozhodcu a pokiaľ

chce zamestnanec uzatvoriť pracovnú zmluvu, musí prijať aj všetky ostatné doloţky

a ustanovenia zmluvy, teda ţe takéto prijatie doloţky bez umoţnenia voľby pri uzatváraní

právneho úkonu nereprezentuje vôľu zamestnanca, ktorý nemá moţnosť ovplyvniť obsah

zmluvy a nemoţno preto hovoriť o dohode účastníkov. Okrem toho za samostatný dôvod pre

zrušenie rozhodcovského rozsudku povaţoval porušenie základných práv na spravodlivé

súdne konanie, pretoţe ţalovanému postupom rozhodcu bola odňatá moţnosť konať pred

rozhodcovským súdom. Takéto odňatie videl v tom, ţe z napadnutého rozhodcovského

rozsudku nie je moţno zistiť, akými úvahami sa rozhodca spravoval, ktoré skutočnosti mal za

preukázané a ktoré nie, ako sa vysporiadal s obranou ţalovaného a prečo vôbec rozhodol tak,

ako rozhodol. Ţalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok preto z dôvodov podľa § 40 ods. 1

písm. a/, g/ (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní, príp. zákon)

zrušil. Výrok, ktorým vyslovil, ţe v konaní bude pokračovať súd, zaloţil na § 43 ods. 1

zákona a výrok o náhrade trov konania na aplikácii

Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 24. mája

2011 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku, ktorým zrušil

rozhodcovský rozsudok č. k. RK 20/2008 vydaný 7. novembra 2008 rozhodcom

JUDr. M. H., a vo výroku, ktorým vyslovil, ţe o návrhu v rozsahu uvedenom v ţalobe

podanej v rozhodcovskom konaní rozhodne súd. Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému M. C. náhradu trov prvostupňového konania

nepriznal. Ţalovanému M. C. nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa

nestotoţnil s námietkou odvolateľky o nedostatku jej pasívnej legitimácie, účasti

v predmetnom konaní (tvrdila, ţe pasívnu legitimáciu v konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní má vţdy subjekt, ktorý

predmetný rozhodcovský rozsudok vydal, t.j. rozhodca). Zdôraznil, ţe účastníkmi

rozhodcovského konania sú zmluvné strany, a to tá, ktorá podala návrh na začatie

rozhodcovského konania: A., so sídlom v Ţ., IČO: X, a tá, proti ktorej ţaloba smeruje: M. C.

(§ 16 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní); ţe súd pokračuje v konaní o zrušenie

rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) s tými účastníkmi,

ktorí boli (takto) ako účastníci označení, okruh účastníkov konania o zrušenie

rozhodcovského rozsudku je teda totoţný s okruhom účastníkov rozhodcovského konania.

Rozhodca vykonáva kompetencie v zmysle ustanovenia § 6 zákona o rozhodcovskom konaní,

nemôţe byť preto v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku vecne pasívne

legitimovaným, nemôţe byť účastníkom takéhoto súdneho konania. Rozhodcovské konanie je

relatívne samostatný druh civilného procesu a jednou z foriem alternatívneho riešenia

občiansko-právnych alebo obchodno-právnych sporov; rozhodca nie je správnym orgánom a

nie je namieste tu ani analogicky aplikovať postup v prípade rozhodovania v správnom

súdnictve ( ). Odvolací súd ďalej upozornil, ţe nie všetky majetkové spory

môţu byť prejednávané v rozhodcovskom konaní; daný majetkový spor účastníkov v zhode

so súdom prvého stupňa posúdil ako majetkový spor bývalého zamestnávateľa proti bývalému

zamestnancovi, spor z pracovnoprávneho vzťahu. So zreteľom na túto povahu sporu –

opätovne v zhode so súdom prvého stupňa – mal za to, ţe ide o spor vylúčený z právomocí

rozhodcovského súdu; takýto spor prislúcha prejednať a rozhodnúť v občianskom súdnom

konaní súdom ( ). Ak napriek vylúčeniu veci z právomoci

rozhodcovského súdu o takejto veci bolo rozhodnuté, ide o skutočnosť, ktorá je dôvodom pre

zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a/ zákona. Odvolací

súd preto ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o zrušení

predmetného rozhodcovského rozsudku a o rozhodovaní súdu o návrhu v rozsahu uvedenom

v ţalobe podanej v rozhodcovskom konaní bez toho, aby sa ešte zaoberal tým, či boli

porušené základné práva ţalovaného v rozhodcovskom konaní na spravodlivé konanie a tak

mu odňatá moţnosť konať pred rozhodcovským súdom. Zmenu rozsudku súdu prvého stupňa

vo výroku o trovách konania odôvodnil aplikáciou , keď prihliadol na okolnosti

prípadu, a to ţe ţalobkyňa nijako nespôsobila vady v rozhodcovskom konaní. So zreteľom na

ten istý dôvod rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (224 ods. 1, ).

Zároveň samostatným výrokom vyslovil, ţe proti rozsudku (jeho potvrdzujúcemu výroku)

pripúšťa dovolanie ( ). Z odôvodnenia rozhodnutia treba vyvodiť, ţe za

otázku zásadného právneho významu povaţoval otázku, či okruh účastníkov rozhodcovského

konania je totoţný s okruhom účastníkov konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, resp.

či sem patrí aj rozhodca, teda či rozhodca z rozhodcovského konania má postavenie

účastníka konania v konaní o zrušenie ním vydaného rozhodcovského rozsudku. Ako

ďalšiu otázku zásadného právneho významu predloţil otázku, či v rozhodcovskom konaní

možno prejednávať spory majúce majetkovú povahu, avšak vyplývajúce z pracovno-

právnych vzťahov.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa (proti potvrdzujúcemu

výroku tohto rozsudku) a dovolanie podal aj ţalovaný (len čo do výroku o trovách konania).

Ţalobkyňa ţiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasila s právnym názorom odvolacieho súdu

( ) v oboch otázkach zásadného právneho významu, u ktorých

odvolací súd pripustil dovolanie. Namietala predovšetkým svoju pasívnu legitimáciu, účasť

v predmetnom konaní, tvrdiac, ţe pasívnu legitimáciu v konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku má vţdy subjekt, ktorý predmetný rozhodcovský rozsudok vydal – rozhodca.

Argumentovala najmä tým, ţe ona sa nijako nepodieľala na vydaní rozhodcovského rozsudku,

preto sa nemôţe vedieť relevantným spôsobom vyjadriť k samotnému rozhodcovskému

rozsudku, ktorý by napokon mohla tieţ napadnúť ţalobou o jeho zrušenie. Bola názoru, ţe jej

nemôţe byť uloţená povinnosť nahradiť trovy takéhoto súdneho konania a ţe v prípade

pochybenia rozhodcu by mal on znášať trovy konania. Mala za danú analógiu s rozhodovaním

v správnom súdnictve a z § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. prípadu platnosti

rozhodcovskej doloţky a vrátenia veci na rozhodcovské konanie, z ktorého je vylúčený

pôvodný rozhodca, vyvodzovala, ţe ak by nebol rozhodca účastníkom konania, nie je dôvod

na jeho vylúčenie z ďalšieho prejednávania veci. Svoje postavenie videla len ako postavenie

vedľajšieho účastníka konania na strane pasívnej legitimácie, ako subjektu s právnym

záujmom na výsledku sporu. Ani v druhej otázke zásadného právneho významu nesúhlasila s

právnym názorom odvolacieho súdu. Tvrdila, ţe je moţné prejednávať v rozhodcovskom

konaní aj majetkové spory vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov, nakoľko Zákonník

práce nadobudol účinnosť ešte pred účinnosťou zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa

dovolateľky ustanovenie len všeobecne definuje to, ţe spory

vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov sa neprejednávajú napr. pred orgánmi odborov, ale

pred súdmi, čo sa po vstúpení do platnosti zákona o rozhodcovskom konaní rozšírilo aj na

rozhodcovské súdy. Osobitne rozviedla argumentáciu, prečo spor riešený v rozhodcovskom

konaní povaţuje za nevyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov.

Ţalovaný navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

týkajúcej sa trov konania a tieţ rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Bol názoru, ţe odvolací súd mal potvrdiť i výrok

o trovách konania, a to s poukazom na , podľa ktorého má úspešný

účastník právo na náhradu trov. Nesúhlasil s odôvodnením zmeny výroku o trovách konania –

aplikáciou Upozornil, ţe mu neboli priznané ani všetky trovy, ktoré mu vznikli

v konaní pred súdom prvého stupňa. Vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne ţiadal jej dovolanie

zamietnuť.

Ţalobkyňa sa k dovolaniu ţalovaného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), ktorí sú zastúpení advokátmi

( ), vec prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je dôvodné a dovolanie ţalovaného nie

je prípustné.

Ţalobkyňa podala dovolanie proti rozsudku, ktorým odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania ( ), tým je daná prípustnosť jej dovolania.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v

a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Existencia procesných vád tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. Rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam spravidla vtedy,

ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad

ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, prípadne ak odvolací súd posúdil určitú

právnu otázku inak, neţ je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie

odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie takejto právnej otázky.

Pokiaľ odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa , je

dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre

ktorú bolo dovolanie pripustené. Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom

konaní nemohol zaoberať ţiadnymi skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je oprávnený a

ani vybavený procesnými prostriedkami – porovnaj druhú vetu ), ale ani

tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom vyslovená

prípustnosť dovolania.

V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v oboch

dovolacích otázkach spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V tejto veci niţšie súdy ustálili, ţe v majetkovom spore účastníkov konania, o ktorom

v rozhodcovskom konaní rozhodol 7. novembra 2008 rozhodca JUDr. M. H. rozhodcovským

rozsudkom č. k. RK 20/2008, ide o nárok z pracovnoprávneho vzťahu účastníkov konania:

o náhradu škody, príp. vydanie bezdôvodného obohatenia. Nadväzne dospeli k záveru o

chýbajúcej právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie tohto majetkového

sporu účastníkov, vychádzajúc z právneho názoru, ţe spory medzi zamestnancom

a zamestnávateľom o nároky z pracovno-právnych vzťahov patrí prejednávať a rozhodovať

všeobecným súdom, ţe z rozhodovania v rozhodcovskom konaní sú takéto spory vylúčené;

uvedený názor povaţuje aj dovolací súd za správny.

Právomoc sa vo všeobecnosti chápe ako oprávnenie určitého orgánu riešiť a

rozhodovať veci, ktoré sú mu zverené (spadajú) do jeho činnosti.

vymedzuje všeobecnú právomoc civilného súdu v čl.

142 ods.1, kde uvádza, ţe súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach;

súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

– v znení neskorších predpisov

uvádza v § 7 ods. 1, ţe do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní patrí prejednávanie

a rozhodovanie sporov a iných právnych vecí, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,

pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Všeobecná právomoc civilného sudu sa týka okruhu hmotnoprávnych vzťahov, ktoré

komplexne označujeme ako patriace pod súkromné právo (vychádzajúc z dualistického

delenia práva na verejné právo a súkromné právo), ktoré upravuje široký okruh osobných

a majetkových práv súkromnoprávnej povahy a chápe sa ako mnoţstvo právnych vzťahov a

inštitútov, ktoré sú kodifikované nielen v občianskom hmotnom práve, ale napr. aj v

obchodnom práve, v pracovnom práve /individuálnom/. Ustanovenie

nehovorí však o všeobecnej vecnej pôsobnosti v rámci systému súkromného práva (en bloc),

ale čiastkovo (partikulárne) podľa úzkej vecnej pôsobnosti jednotlivých odvetví vymedzuje

tieto vzťahy (rozdeľuje ich do citovaných kategórii: občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov). Spomenuté procesné delenie je treba mať

na pamäti aj pri posudzovaní otázky právomoci v rozhodcovskom konaní podľa zákona

č. , ktorý v uvádza, ţe ak tento zákon neustanovuje inak, na

rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní

pred súdmi.

o rozhodcovskom konaní upravuje

a/ rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných

obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v

Slovenskej republike,

b/ uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej

republike (§ 1 ods. 1 zákona).

V rozhodcovskom konaní moţno rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred

súdom môţu skončiť súdnym zmierom (§ 1 ods. 2 zákona).

V rozhodcovskom konaní nemoţno rozhodovať spory

a/ o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k

nehnuteľnostiam,

b/ o osobnom stave,

c/súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí,

d/ ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania (§ 1 ods. 3 zákona).

nahradil o rozhodcovskom konaní v

znení V spomenutého predošlého rozhodcovského zákona sa

uvádza, ţe rozhodcovské konanie podľa tohto zákona slúţi na uľahčenie rozvoja a priebehu

obchodných vzťahov. Toto konanie má jeho účastníkom umoţniť rýchle a odborným

poţiadavkám zodpovedajúce vybavovanie majetkových sporov.

Podnikatelia a iní účastníci obchodných vzťahov sa môţu dohodnúť v rozhodcovskej

zmluve alebo v doloţke k zmluve, ktorou si upravujú vzájomné obchodné vzťahy (ďalej len

"rozhodcovská zmluva"), ţe o majetkových sporoch, ktoré medzi nimi sú alebo ktoré medzi

nimi vzniknú a ktorých prerokovanie a rozhodovanie patrí do právomoci súdu, rozhodnú

jeden alebo viacerí rozhodcovia z osôb zapísaných v zozname rozhodcov stáleho

rozhodcovského súdu alebo osoba nezapísaná v zozname (§ 8). Rozhodca môţe byť

dohodnutý pre jednotlivý prípad obchodnoprávneho vzťahu medzi nimi (rozhodca ad hoc)

alebo pre vymedzený okruh obchodnoprávnych vzťahov medzi nimi (§ 2 ods. 1 cit. zákona).

Rozhodcovskú zmluvu moţno uzavrieť len na rozhodovanie takých sporov, ktoré

účastníci môţu skončiť súdnym zmierom (§ 2 ods. 2 cit. zákona).

V rozhodcovskom konaní nemoţno rozhodovať spory o vzniku, zmene a zániku práv k

nehnuteľnostiam, štatusové spory, spory, ktoré súvisia s núteným výkonom rozhodnutí, a

spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného alebo vyrovnacieho konania (§ 2 ods. 3 cit.

zákona).

Je signifikantným porovnanie v oboch úpravách, pokiaľ ide o vymedzenie moţnosti

rozhodcovského konania v prípade sporov, ktoré účastníci konania môţu pred súdom skončiť

súdnym zmierom (§ 1 ods. 2 terajšieho zákona; § 2 ods. 2 predchádzajúceho zákona),

a o vymedzenie sporov, ktoré sú z rozhodovania vylúčené (§ 1 ods. 3 terajšieho zákona; § 2

ods. 3 predchádzajúceho zákona); ide o rovnaké či temer rovnaké východiska (riešenie).

Podľa o rozhodcovskom konaní sa však uţ rozhodcovské konanie

neobmedzuje iba na majetkové spory z obchodnoprávnych vzťahov, ako tomu bolo pri úprave

v o rozhodcovskom konaní (porovnaj , cit. zákona), ale

môţe sa uţ uplatniť aj na majetkové spory z občianskoprávnych vzťahov (porovnaj § 1 ods. 1

zákona).

Rozhodcovské konanie ako alternatíva rozhodovania sporov oproti rozhodovaniu

všeobecných (štátnych) súdov s nepochybne rastúcim významom tak zreteľne prekračuje

svoje pôvodné poslanie nástroja pre obchodníkov na riešenie ich vzájomných sporov. To, ţe

podľa o rozhodcovskom konaní sa rozhodcovské konanie

neobmedzuje iba na majetkové spory z obchodnoprávnych vzťahov, ako tomu bolo pri úprave

v o rozhodcovskom konaní (, cit. zákona), ale môţe sa

uţ uplatniť aj na majetkové spory z občianskoprávnych vzťahov (§ 1 ods. 1 zákona),

neznamená ale, ţe sa môţe uplatniť /dopadá/ aj na majetkové spory z pracovných vzťahov;

pre takéto rozšírenie (extenzívny výklad) nie je ţiadny relevantný dôvod. Z procesnej normy

jasne vyplýva, ţe pri právomoci na riešenie majetkových sporov sa zvolil postup uvedenia iba

dvoch parciálnych odvetví, keď z rozsahu právomoci občianskoprávneho súdu (§ 7 ods. 1

) zákonodarca pripustil rozhodovať v konaní pred rozhodcovským orgánom majetkové

spory z obchodnoprávnych a z občianskoprávnych vzťahov.

Právny poriadok Slovenskej republiky ani za platnosti a ani

teraz moţnosť prejednávať a rozhodovať spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o

nároky z pracovnoprávnych vzťahov iným orgánom neţ súdom neposkytuje.

Podľa základnej zásady uvedenej v článku 9 ()

zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z

pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú

znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, ţe zamestnanci uplatňujú svoje práva

vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. v o riešení sporov stanovuje,

ţe spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov

prejednávajú a rozhodujú súdy. Touto úpravou kontinuálne nadväzuje na predošlý právny

stav, kedy – v znení neskorších predpisov v

stanovil, ţe spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom o nároky z pracovného pomeru

prejednávajú a rozhodujú súdy.

Prípustnosť predmetu rozhodcovského konania sa posudzuje vţdy podľa zákona

o rozhodcovskom konaní (porovnaj § 5 ods. 1 posledná veta zákona) a rozhodcovský súd,

ktorým sa rozumie jediný rozhodca alebo viacerí rozhodcovia (§ 7 ods. 1 zákona), si musí

vyriešiť, či sú kumulatívne splnené podmienky stanovené v § 1 ods. 1, 2, 3 zákona. Pokiaľ

rozhodne majetkový spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom z pracovnoprávneho

vzťahu, ide o dôvod na podanie ţaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40

písm. a/ zákona (hoci odkaz v zátvorke u tohto dôvodu, kde sa uvádza len § 1 ods. 3 zákona,

nezodpovedá určujúcemu slovnému vymedzeniu daného dôvodu, ktorý je širší:

„rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôţe byť predmetom rozhodcovského

konania“).

Toľko k otázke, či z rozhodovania v rozhodcovskom konaní sú vylúčené majetkové

spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom vzniknuté z pracovnoprávnych vzťahov.

Správne si niţšie súdy vyriešili aj otázku, či rozhodca z rozhodcovského konania má

postavenie účastníka konania v konaní o zrušenie ním vydaného rozhodcovského rozsudku.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa aj odvolací súd správne vychádzali z toho, ţe

účastníkmi rozhodcovského konania sú zmluvné strany, a to tá, ktorá podala návrh na začatie

rozhodcovského konania (ţalobu): A., IČO: X, a tá, proti ktorej ţaloba smeruje: M. C. (§ 16

ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Ide tu o vymedzenie korešpondujúce s prvou

definíciou účastníkov konania, ako je uvedená v , t.j. ţe účastníkmi konania sú

navrhovateľ (ţalobca) a odporca (ţalovaný). Niţšie súdy správne tieţ ustálili, ţe súd

pokračuje v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku s tými účastníkmi, ktorí boli (takto)

ako účastníci označení, ţe okruh účastníkov konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je

tak totoţný s okruhom účastníkov rozhodcovského konania a ţe rozhodca nemôţe byť

účastníkom takéhoto súdneho konania.

Podľa § 40 ods. 2 zákona ak podá účastník rozhodcovského konania ţalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva

právoplatný; súd, ktorý rozhoduje o tejto ţalobe, môţe na návrh účastníka konania odloţiť

vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Ţaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku vo

svojej podstate plní funkciu mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému

rozhodcovskému rozsudku (porovnaj k tomu aj dôvodové správy k

a č. ). Rozhodcovský súd, resp. rozhodca nie je orgánom verejnej moci a spolu s

účastníkmi rozhodcovského konania patrí medzi subjekty tohto druhu civilného konania.

Pozícia (postavenie) rozhodcu je v napĺňaní úlohy rozhodujúceho orgánu miesto všeobecného

súdu, tým sa vymedzuje aj jeho vzťah k účastníkom rozhodcovského konania (zmluvným

stranám). Účastníkmi konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôţu byť osoby

odlišné od účastníkov rozhodcovského konania, v ktorom došlo k vydaniu tohto

rozhodcovského rozhodnutia, prípadne od ich právnych nástupcov (takto je vymedzená ich

procesná legitimácia na predmetné súdne konanie). Obdobne ako súd nie je účastníkom

v konaní o riadnom alebo o mimoriadnom opravnom prostriedku smerujúcom v civilnom

konaní proti jeho rozhodnutiu, ani rozhodca nemôţe mať postavenie účastníka konania o

ţalobe na zrušenie ním vydaného rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd postačujúco

vysvetlil, prečo nie je namieste uvaţovať o analógii so správnym súdnictvom. Úprava, podľa

ktorej v prípade zrušenia vydaného rozhodcovského rozhodnutia a vrátenia veci do štádia

rozhodcovského konania sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení rozhodcovia

zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku (§ 43 ods. 2 zákona), nerieši otázku

procesnej legitimácie v predmetnom súdnom konaní (totoţnosti okruhu účastníkov konania o

zrušenie rozhodcovského rozsudku s okruhom účastníkov rozhodcovského konania).

Spomenutá úprava vyjadruje snahu zabezpečiť správnosť postupu a rozhodnutia v obnovenom

rozhodcovskom konaní, a to zjavne so zreteľom na povahu tohto konania ako zásadne

jednoinštančného (porovnaj § 35, § 37 zákona).

S poukazom na doteraz uvedené ako aj na to, ţe ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z

dôvodov podľa § 40 písm. a/ a c/ zákona, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v

ţalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej ţalobe (porovnaj § 43 ods. 1 zákona), javí sa

byť opodstatneným, aby sa pri označovaní postavenia účastníkov v konaní o ţalobe na

zrušenie rozhodcovského rozsudku nemodifikovalo (nemenilo) procesné postavenie

účastníkov, ktoré mali v právoplatne skončenom rozhodcovskom konaní. Ako sa uţ uviedlo,

ţaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku vo svojej podstate plní funkciu mimoriadneho

opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, nič však nemení na

procesnom postavení účastníkov, ktoré mali v právoplatne skončenom konaní; je teda správne

označovať účastníkov konania podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní, avšak s

uvedením, kto z nich podal ţalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku (porovnaj m.m.

V/1968 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, str. 49). Niţšie súdy vo svojich

rozhodnutiach síce takto neoznačovali účastníkov, ich označenie vzájomného postavenia

účastníkov však nemá dosah na obsahovú vecnú správnosť vyhlásených rozhodnutí, z ktorých

je dostatočne zrejmá identifikácia účastníkov; ide tu tak len o formálny nedostatok.

Z podaného vyplýva, ţe v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením dvoch otázok

zásadného právneho významu, sa ţalobkyni v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť

správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd z týchto dôvodov dospel

k záveru, ţe v jej dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/

Nakoľko dovolací dôvod podľa nie je daný a keďţe neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa zamietol.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Odvolací súd rozhodol vo forme rozsudku, dovolanie ţalovaného smeruje však proti tej

časti rozhodnutia, v ktorom rozhodol o trovách konania. O trovách konania rozhoduje súd vo

forme uznesenia ( ), preto treba prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

o trovách konania posudzovať podľa zákonných ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je

prípustné dovolanie proti uzneseniu.

V zmysle je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na

zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je

dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy,

pretoţe podľa ustanovenia a neplatia, ak ide

o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolanie

ţalovaného tak smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, kde je dovolanie vylúčené (§ 239

ods. 3 ).

Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie druhá veta ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, ktoré

pripúšťajú dovolanie proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy,

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných v ňom

vymenovaných procesných vád (ide o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nepodania návrhu na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred

súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Vady

konania vymenované v citovanom však nevyšli v dovolacom konaní najavo

Odvolací súd stručne vysvetlil dôvody vedúce ho k aplikácii , na základe ktorých

ţalovanému nepriznal náhradu trov konania, jeho rozhodnutie je preskúmateľné; preskúmať

správnosť tejto aplikácie práva však nie je prípustné – samotný nesúhlas dovolateľa s

právnym posúdením odvolacím súdom pri rozhodnutí o trovách konania (§ 241 ods. 2 písm.

c/ ) zmätočnosť rozhodnutia nezakladá.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V merite veci bola ţalobkyňa procesne neúspešnou a v dovolacom konaní tak

ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 v spojení s §

224 ods. 1 a ). Ţalovaný náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich

výšku vyčíslil. Dovolací súd ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania za úkon

právnej sluţby advokáta, ktorý poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z

23. septembra 2011 [ vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení do 30. júna 2013 (ďalej len

„vyhláška“)]. K základnej sadzbe tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určenej podľa

§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 57 € patrí podľa § 16 ods. 3 vyhlášky náhrada

výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume 7,41 €. Spolu po

zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) by náhrada trov dovolacieho konania

pre ţalovaného z titulu jeho právneho zastúpenia advokátom mala činiť 77,29 €; ţalovaný

však poţadoval menej – sumu 74,61 €, ktorú mu preto dovolací sud priznal proti ţalobkyni.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. decembra 2013

JUDr. Milan D e á k , v. r.

predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta