Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a3e/390905.df974a.pdf
PDF · 198.67 KB
No categories available
1Cdo/156/2011
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Milana
Deáka a sudkýň JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej veci ţalobkyne
A., so sídlom v Ţ., IČO: X, zastúpenej JUDr. M. B., advokátom so sídlom v Ţ., proti
ţalovanému M. C., bývajúcemu v M., zastúpenému JUDr. Š. S., advokátom so sídlom v Ţ.,
o zaplatenie 861,91 € s príslušenstvom, vo veci ţaloby ţalovaného na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 14C 6/2009,
o dovolaní ţalobkyne a ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 24. mája 2011
sp. zn. 8Co 24/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobkyne A. z a m i e t a .
Dovolanie ţalovaného M. C. o d m i e t a .
Ţalobkyňa A. je povinná zaplatiť ţalovanému M. C. v lehote 3 dní náhradu trov
dovolacieho konania vo výške 74,61 € za právne zastúpenie k rukám alebo na účet JUDr. Š.
S., advokáta so sídlom v Ţ.
O d ô v o d n e n i e
Rozhodcovským rozsudkom č. k. RK 20/2008, vydaným rozhodcom JUDr. M. H.
7. novembra 2008, bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 25 966 Sk
a úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne počítaný zo sumy 25 966 Sk od 29. septembra 2008
do zaplatenia. Ţalovanému bola tieţ uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni trovy konania
v celkovej výške 12 313 Sk, t.j. za poplatok za rozhodcovské konanie vo výške 1 849,30 Sk,
odmenu rozhodcovského súdu a jeho hotové výdavky vo výške 4 251,90 Sk a trovy právneho
zastúpenia vo výške 6 211,80 Sk, a to všetko do 7 dní odo dňa doručenia rozhodcovského
rozsudku. Svoju právomoc rozhodcovský súd odôvodnil rozhodcovskou doloţkou, ktorú
účastníci prijali v pracovnej zmluve z 1. apríla 2007 v bode 21. Priznanú sumu 25 966 Sk
odôvodnil ako náhradu škody, ktorú ţalovaný spôsobil ţalobkyni, aplikujúc § 179, § 186 ods.
1, 3 a § 191 ods. 1 Zákonníka práce. Ţalovaný podal ţalobu o zrušenie tohto rozhodcovského
rozsudku na Okresný súd Ţilina 15. januára 2009; zrušenia napadnutého rozhodcovského
rozsudku sa domáhal z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a/ a g/ zák. č. 244/2002 Z. z.
Okresný súd Ţilina (súd prvého stupňa) rozsudkom z 28. októbra 2010 č. k.
14C 6/2009-79 zrušil rozhodcovský rozsudok č. k. RK 20/2008, vydaný 7. novembra 2008
rozhodcom JUDr. M. H., ďalej vyslovil, ţe o návrhu v rozsahu uvedenom v ţalobe podanej
v rozhodcovskom konaní rozhodne súd. Ţalobkyni A. uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému
M. C. trovy konania vo výške 290,38 € na účet jeho právneho zástupcu. Podľa súdu v tomto
prípade bol daný nedostatok právomoci rozhodcu rozhodnúť spor v rozhodcovskom konaní,
jednalo sa totiţ o nárok zamestnávateľa na náhradu škody proti zamestnancovi, ktorý je
upravený v § 177 a nasl. Zákonníka práce, pričom podľa kogentného ustanovenia § 14
Zákonníka práce spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovno-
právnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Rozhodcovskú doloţku, resp. celú
rozhodcovskú zmluvu uvedenú v bode 21 pracovnej zmluvy z 1. apríla 2007 povaţoval za
neplatnú s poukazom na § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, ţe spomenuté
ustanovenie (bod) tvorí len predtlač pripravenú zamestnávateľom a prezentuje jeho vôľu,
znemoţňuje prejav nesúhlasu zamestnanca s touto doloţkou o právomoci rozhodcu a pokiaľ
chce zamestnanec uzatvoriť pracovnú zmluvu, musí prijať aj všetky ostatné doloţky
a ustanovenia zmluvy, teda ţe takéto prijatie doloţky bez umoţnenia voľby pri uzatváraní
právneho úkonu nereprezentuje vôľu zamestnanca, ktorý nemá moţnosť ovplyvniť obsah
zmluvy a nemoţno preto hovoriť o dohode účastníkov. Okrem toho za samostatný dôvod pre
zrušenie rozhodcovského rozsudku povaţoval porušenie základných práv na spravodlivé
súdne konanie, pretoţe ţalovanému postupom rozhodcu bola odňatá moţnosť konať pred
rozhodcovským súdom. Takéto odňatie videl v tom, ţe z napadnutého rozhodcovského
rozsudku nie je moţno zistiť, akými úvahami sa rozhodca spravoval, ktoré skutočnosti mal za
preukázané a ktoré nie, ako sa vysporiadal s obranou ţalovaného a prečo vôbec rozhodol tak,
ako rozhodol. Ţalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok preto z dôvodov podľa § 40 ods. 1
písm. a/, g/ zákona č. 244/2002 Z. z. (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní, príp. zákon)
zrušil. Výrok, ktorým vyslovil, ţe v konaní bude pokračovať súd, zaloţil na § 43 ods. 1
zákona a výrok o náhrade trov konania na aplikácii § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 24. mája
2011 sp. zn. 8Co 24/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku, ktorým zrušil
rozhodcovský rozsudok č. k. RK 20/2008 vydaný 7. novembra 2008 rozhodcom
JUDr. M. H., a vo výroku, ktorým vyslovil, ţe o návrhu v rozsahu uvedenom v ţalobe
podanej v rozhodcovskom konaní rozhodne súd. Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému M. C. náhradu trov prvostupňového konania
nepriznal. Ţalovanému M. C. nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa
nestotoţnil s námietkou odvolateľky o nedostatku jej pasívnej legitimácie, účasti
v predmetnom konaní (tvrdila, ţe pasívnu legitimáciu v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní má vţdy subjekt, ktorý
predmetný rozhodcovský rozsudok vydal, t.j. rozhodca). Zdôraznil, ţe účastníkmi
rozhodcovského konania sú zmluvné strany, a to tá, ktorá podala návrh na začatie
rozhodcovského konania: A., so sídlom v Ţ., IČO: X, a tá, proti ktorej ţaloba smeruje: M. C.
(§ 16 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní); ţe súd pokračuje v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) s tými účastníkmi,
ktorí boli (takto) ako účastníci označení, okruh účastníkov konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku je teda totoţný s okruhom účastníkov rozhodcovského konania.
Rozhodca vykonáva kompetencie v zmysle ustanovenia § 6 zákona o rozhodcovskom konaní,
nemôţe byť preto v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku vecne pasívne
legitimovaným, nemôţe byť účastníkom takéhoto súdneho konania. Rozhodcovské konanie je
relatívne samostatný druh civilného procesu a jednou z foriem alternatívneho riešenia
občiansko-právnych alebo obchodno-právnych sporov; rozhodca nie je správnym orgánom a
nie je namieste tu ani analogicky aplikovať postup v prípade rozhodovania v správnom
súdnictve (§ 250 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd ďalej upozornil, ţe nie všetky majetkové spory
môţu byť prejednávané v rozhodcovskom konaní; daný majetkový spor účastníkov v zhode
so súdom prvého stupňa posúdil ako majetkový spor bývalého zamestnávateľa proti bývalému
zamestnancovi, spor z pracovnoprávneho vzťahu. So zreteľom na túto povahu sporu –
opätovne v zhode so súdom prvého stupňa – mal za to, ţe ide o spor vylúčený z právomocí
rozhodcovského súdu; takýto spor prislúcha prejednať a rozhodnúť v občianskom súdnom
konaní súdom (§ 14 Zákonníka práce). Ak napriek vylúčeniu veci z právomoci
rozhodcovského súdu o takejto veci bolo rozhodnuté, ide o skutočnosť, ktorá je dôvodom pre
zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a/ zákona. Odvolací
súd preto ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o zrušení
predmetného rozhodcovského rozsudku a o rozhodovaní súdu o návrhu v rozsahu uvedenom
v ţalobe podanej v rozhodcovskom konaní bez toho, aby sa ešte zaoberal tým, či boli
porušené základné práva ţalovaného v rozhodcovskom konaní na spravodlivé konanie a tak
mu odňatá moţnosť konať pred rozhodcovským súdom. Zmenu rozsudku súdu prvého stupňa
vo výroku o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 150 O.s.p., keď prihliadol na okolnosti
prípadu, a to ţe ţalobkyňa nijako nespôsobila vady v rozhodcovskom konaní. So zreteľom na
ten istý dôvod rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (224 ods. 1, § 150 O.s.p.).
Zároveň samostatným výrokom vyslovil, ţe proti rozsudku (jeho potvrdzujúcemu výroku)
pripúšťa dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Z odôvodnenia rozhodnutia treba vyvodiť, ţe za
otázku zásadného právneho významu povaţoval otázku, či okruh účastníkov rozhodcovského
konania je totoţný s okruhom účastníkov konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, resp.
či sem patrí aj rozhodca, teda či rozhodca z rozhodcovského konania má postavenie
účastníka konania v konaní o zrušenie ním vydaného rozhodcovského rozsudku. Ako
ďalšiu otázku zásadného právneho významu predloţil otázku, či v rozhodcovskom konaní
možno prejednávať spory majúce majetkovú povahu, avšak vyplývajúce z pracovno-
právnych vzťahov.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa (proti potvrdzujúcemu
výroku tohto rozsudku) a dovolanie podal aj ţalovaný (len čo do výroku o trovách konania).
Ţalobkyňa ţiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasila s právnym názorom odvolacieho súdu
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v oboch otázkach zásadného právneho významu, u ktorých
odvolací súd pripustil dovolanie. Namietala predovšetkým svoju pasívnu legitimáciu, účasť
v predmetnom konaní, tvrdiac, ţe pasívnu legitimáciu v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku má vţdy subjekt, ktorý predmetný rozhodcovský rozsudok vydal – rozhodca.
Argumentovala najmä tým, ţe ona sa nijako nepodieľala na vydaní rozhodcovského rozsudku,
preto sa nemôţe vedieť relevantným spôsobom vyjadriť k samotnému rozhodcovskému
rozsudku, ktorý by napokon mohla tieţ napadnúť ţalobou o jeho zrušenie. Bola názoru, ţe jej
nemôţe byť uloţená povinnosť nahradiť trovy takéhoto súdneho konania a ţe v prípade
pochybenia rozhodcu by mal on znášať trovy konania. Mala za danú analógiu s rozhodovaním
v správnom súdnictve a z § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. prípadu platnosti
rozhodcovskej doloţky a vrátenia veci na rozhodcovské konanie, z ktorého je vylúčený
pôvodný rozhodca, vyvodzovala, ţe ak by nebol rozhodca účastníkom konania, nie je dôvod
na jeho vylúčenie z ďalšieho prejednávania veci. Svoje postavenie videla len ako postavenie
vedľajšieho účastníka konania na strane pasívnej legitimácie, ako subjektu s právnym
záujmom na výsledku sporu. Ani v druhej otázke zásadného právneho významu nesúhlasila s
právnym názorom odvolacieho súdu. Tvrdila, ţe je moţné prejednávať v rozhodcovskom
konaní aj majetkové spory vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov, nakoľko Zákonník
práce nadobudol účinnosť ešte pred účinnosťou zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa
dovolateľky ustanovenie § 14 Zákonníka práce len všeobecne definuje to, ţe spory
vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov sa neprejednávajú napr. pred orgánmi odborov, ale
pred súdmi, čo sa po vstúpení do platnosti zákona o rozhodcovskom konaní rozšírilo aj na
rozhodcovské súdy. Osobitne rozviedla argumentáciu, prečo spor riešený v rozhodcovskom
konaní povaţuje za nevyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov.
Ţalovaný navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
týkajúcej sa trov konania a tieţ rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Bol názoru, ţe odvolací súd mal potvrdiť i výrok
o trovách konania, a to s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého má úspešný
účastník právo na náhradu trov. Nesúhlasil s odôvodnením zmeny výroku o trovách konania –
aplikáciou § 150 O.s.p. Upozornil, ţe mu neboli priznané ani všetky trovy, ktoré mu vznikli
v konaní pred súdom prvého stupňa. Vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne ţiadal jej dovolanie
zamietnuť.
Ţalobkyňa sa k dovolaniu ţalovaného písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátmi
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je dôvodné a dovolanie ţalovaného nie
je prípustné.
Ţalobkyňa podala dovolanie proti rozsudku, ktorým odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), tým je daná prípustnosť jej dovolania.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237
O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Existencia procesných vád tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. Rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam spravidla vtedy,
ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad
ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, prípadne ak odvolací súd posúdil určitú
právnu otázku inak, neţ je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie
odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie takejto právnej otázky.
Pokiaľ odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je
dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre
ktorú bolo dovolanie pripustené. Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom
konaní nemohol zaoberať ţiadnymi skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je oprávnený a
ani vybavený procesnými prostriedkami – porovnaj § 243a ods. 2 druhú vetu O.s.p.), ale ani
tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom vyslovená
prípustnosť dovolania.
V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v oboch
dovolacích otázkach spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V tejto veci niţšie súdy ustálili, ţe v majetkovom spore účastníkov konania, o ktorom
v rozhodcovskom konaní rozhodol 7. novembra 2008 rozhodca JUDr. M. H. rozhodcovským
rozsudkom č. k. RK 20/2008, ide o nárok z pracovnoprávneho vzťahu účastníkov konania:
o náhradu škody, príp. vydanie bezdôvodného obohatenia. Nadväzne dospeli k záveru o
chýbajúcej právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie tohto majetkového
sporu účastníkov, vychádzajúc z právneho názoru, ţe spory medzi zamestnancom
a zamestnávateľom o nároky z pracovno-právnych vzťahov patrí prejednávať a rozhodovať
všeobecným súdom, ţe z rozhodovania v rozhodcovskom konaní sú takéto spory vylúčené;
uvedený názor povaţuje aj dovolací súd za správny.
Právomoc sa vo všeobecnosti chápe ako oprávnenie určitého orgánu riešiť a
rozhodovať veci, ktoré sú mu zverené (spadajú) do jeho činnosti.
Ústava Slovenskej republiky vymedzuje všeobecnú právomoc civilného súdu v čl.
142 ods.1, kde uvádza, ţe súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach;
súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Občiansky súdny poriadok – zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov
uvádza v § 7 ods. 1, ţe do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní patrí prejednávanie
a rozhodovanie sporov a iných právnych vecí, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Všeobecná právomoc civilného sudu sa týka okruhu hmotnoprávnych vzťahov, ktoré
komplexne označujeme ako patriace pod súkromné právo (vychádzajúc z dualistického
delenia práva na verejné právo a súkromné právo), ktoré upravuje široký okruh osobných
a majetkových práv súkromnoprávnej povahy a chápe sa ako mnoţstvo právnych vzťahov a
inštitútov, ktoré sú kodifikované nielen v občianskom hmotnom práve, ale napr. aj v
obchodnom práve, v pracovnom práve /individuálnom/. Ustanovenie § 7 ods. 1 O.s.p.
nehovorí však o všeobecnej vecnej pôsobnosti v rámci systému súkromného práva (en bloc),
ale čiastkovo (partikulárne) podľa úzkej vecnej pôsobnosti jednotlivých odvetví vymedzuje
tieto vzťahy (rozdeľuje ich do citovaných kategórii: občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov). Spomenuté procesné delenie je treba mať
na pamäti aj pri posudzovaní otázky právomoci v rozhodcovskom konaní podľa zákona
č. 244/2002 Z.z., ktorý v § 51 ods. 3 uvádza, ţe ak tento zákon neustanovuje inak, na
rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní
pred súdmi.
Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní upravuje
a/ rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných
obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v
Slovenskej republike,
b/ uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej
republike (§ 1 ods. 1 zákona).
V rozhodcovskom konaní moţno rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred
súdom môţu skončiť súdnym zmierom (§ 1 ods. 2 zákona).
V rozhodcovskom konaní nemoţno rozhodovať spory
a/ o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k
nehnuteľnostiam,
b/ o osobnom stave,
c/súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí,
d/ ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania (§ 1 ods. 3 zákona).
Zákon č. 244/2002 Z.z. nahradil zákon č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní v
znení zákona č. 448/2001 Z.z. V § 1 spomenutého predošlého rozhodcovského zákona sa
uvádza, ţe rozhodcovské konanie podľa tohto zákona slúţi na uľahčenie rozvoja a priebehu
obchodných vzťahov. Toto konanie má jeho účastníkom umoţniť rýchle a odborným
poţiadavkám zodpovedajúce vybavovanie majetkových sporov.
Podnikatelia a iní účastníci obchodných vzťahov sa môţu dohodnúť v rozhodcovskej
zmluve alebo v doloţke k zmluve, ktorou si upravujú vzájomné obchodné vzťahy (ďalej len
"rozhodcovská zmluva"), ţe o majetkových sporoch, ktoré medzi nimi sú alebo ktoré medzi
nimi vzniknú a ktorých prerokovanie a rozhodovanie patrí do právomoci súdu, rozhodnú
jeden alebo viacerí rozhodcovia z osôb zapísaných v zozname rozhodcov stáleho
rozhodcovského súdu alebo osoba nezapísaná v zozname (§ 8). Rozhodca môţe byť
dohodnutý pre jednotlivý prípad obchodnoprávneho vzťahu medzi nimi (rozhodca ad hoc)
alebo pre vymedzený okruh obchodnoprávnych vzťahov medzi nimi (§ 2 ods. 1 cit. zákona).
Rozhodcovskú zmluvu moţno uzavrieť len na rozhodovanie takých sporov, ktoré
účastníci môţu skončiť súdnym zmierom (§ 2 ods. 2 cit. zákona).
V rozhodcovskom konaní nemoţno rozhodovať spory o vzniku, zmene a zániku práv k
nehnuteľnostiam, štatusové spory, spory, ktoré súvisia s núteným výkonom rozhodnutí, a
spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného alebo vyrovnacieho konania (§ 2 ods. 3 cit.
zákona).
Je signifikantným porovnanie v oboch úpravách, pokiaľ ide o vymedzenie moţnosti
rozhodcovského konania v prípade sporov, ktoré účastníci konania môţu pred súdom skončiť
súdnym zmierom (§ 1 ods. 2 terajšieho zákona; § 2 ods. 2 predchádzajúceho zákona),
a o vymedzenie sporov, ktoré sú z rozhodovania vylúčené (§ 1 ods. 3 terajšieho zákona; § 2
ods. 3 predchádzajúceho zákona); ide o rovnaké či temer rovnaké východiska (riešenie).
Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa však uţ rozhodcovské konanie
neobmedzuje iba na majetkové spory z obchodnoprávnych vzťahov, ako tomu bolo pri úprave
v zákone č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní (porovnaj § 1, § 2 ods. 1 cit. zákona), ale
môţe sa uţ uplatniť aj na majetkové spory z občianskoprávnych vzťahov (porovnaj § 1 ods. 1
zákona).
Rozhodcovské konanie ako alternatíva rozhodovania sporov oproti rozhodovaniu
všeobecných (štátnych) súdov s nepochybne rastúcim významom tak zreteľne prekračuje
svoje pôvodné poslanie nástroja pre obchodníkov na riešenie ich vzájomných sporov. To, ţe
podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa rozhodcovské konanie
neobmedzuje iba na majetkové spory z obchodnoprávnych vzťahov, ako tomu bolo pri úprave
v zákone č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní (§ 1, § 2 ods. 1 cit. zákona), ale môţe sa
uţ uplatniť aj na majetkové spory z občianskoprávnych vzťahov (§ 1 ods. 1 zákona),
neznamená ale, ţe sa môţe uplatniť /dopadá/ aj na majetkové spory z pracovných vzťahov;
pre takéto rozšírenie (extenzívny výklad) nie je ţiadny relevantný dôvod. Z procesnej normy
jasne vyplýva, ţe pri právomoci na riešenie majetkových sporov sa zvolil postup uvedenia iba
dvoch parciálnych odvetví, keď z rozsahu právomoci občianskoprávneho súdu (§ 7 ods. 1
O.s.p.) zákonodarca pripustil rozhodovať v konaní pred rozhodcovským orgánom majetkové
spory z obchodnoprávnych a z občianskoprávnych vzťahov.
Právny poriadok Slovenskej republiky ani za platnosti zákona č. 218/1996 Z.z. a ani
teraz moţnosť prejednávať a rozhodovať spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o
nároky z pracovnoprávnych vzťahov iným orgánom neţ súdom neposkytuje.
Podľa základnej zásady uvedenej v článku 9 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce)
zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú
znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, ţe zamestnanci uplatňujú svoje práva
vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Zákonník práce v § 14 o riešení sporov stanovuje,
ţe spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov
prejednávajú a rozhodujú súdy. Touto úpravou kontinuálne nadväzuje na predošlý právny
stav, kedy Zákonník práce – zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov v § 207
stanovil, ţe spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom o nároky z pracovného pomeru
prejednávajú a rozhodujú súdy.
Prípustnosť predmetu rozhodcovského konania sa posudzuje vţdy podľa zákona
o rozhodcovskom konaní (porovnaj § 5 ods. 1 posledná veta zákona) a rozhodcovský súd,
ktorým sa rozumie jediný rozhodca alebo viacerí rozhodcovia (§ 7 ods. 1 zákona), si musí
vyriešiť, či sú kumulatívne splnené podmienky stanovené v § 1 ods. 1, 2, 3 zákona. Pokiaľ
rozhodne majetkový spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom z pracovnoprávneho
vzťahu, ide o dôvod na podanie ţaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40
písm. a/ zákona (hoci odkaz v zátvorke u tohto dôvodu, kde sa uvádza len § 1 ods. 3 zákona,
nezodpovedá určujúcemu slovnému vymedzeniu daného dôvodu, ktorý je širší:
„rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôţe byť predmetom rozhodcovského
konania“).
Toľko k otázke, či z rozhodovania v rozhodcovskom konaní sú vylúčené majetkové
spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom vzniknuté z pracovnoprávnych vzťahov.
Správne si niţšie súdy vyriešili aj otázku, či rozhodca z rozhodcovského konania má
postavenie účastníka konania v konaní o zrušenie ním vydaného rozhodcovského rozsudku.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa aj odvolací súd správne vychádzali z toho, ţe
účastníkmi rozhodcovského konania sú zmluvné strany, a to tá, ktorá podala návrh na začatie
rozhodcovského konania (ţalobu): A., IČO: X, a tá, proti ktorej ţaloba smeruje: M. C. (§ 16
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Ide tu o vymedzenie korešpondujúce s prvou
definíciou účastníkov konania, ako je uvedená v § 90 O.s.p., t.j. ţe účastníkmi konania sú
navrhovateľ (ţalobca) a odporca (ţalovaný). Niţšie súdy správne tieţ ustálili, ţe súd
pokračuje v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku s tými účastníkmi, ktorí boli (takto)
ako účastníci označení, ţe okruh účastníkov konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je
tak totoţný s okruhom účastníkov rozhodcovského konania a ţe rozhodca nemôţe byť
účastníkom takéhoto súdneho konania.
Podľa § 40 ods. 2 zákona ak podá účastník rozhodcovského konania ţalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva
právoplatný; súd, ktorý rozhoduje o tejto ţalobe, môţe na návrh účastníka konania odloţiť
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Ţaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku vo
svojej podstate plní funkciu mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému
rozhodcovskému rozsudku (porovnaj k tomu aj dôvodové správy k zákonom č. 218/1996 Z.z.
a č. 448/2001 Z.z.). Rozhodcovský súd, resp. rozhodca nie je orgánom verejnej moci a spolu s
účastníkmi rozhodcovského konania patrí medzi subjekty tohto druhu civilného konania.
Pozícia (postavenie) rozhodcu je v napĺňaní úlohy rozhodujúceho orgánu miesto všeobecného
súdu, tým sa vymedzuje aj jeho vzťah k účastníkom rozhodcovského konania (zmluvným
stranám). Účastníkmi konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôţu byť osoby
odlišné od účastníkov rozhodcovského konania, v ktorom došlo k vydaniu tohto
rozhodcovského rozhodnutia, prípadne od ich právnych nástupcov (takto je vymedzená ich
procesná legitimácia na predmetné súdne konanie). Obdobne ako súd nie je účastníkom
v konaní o riadnom alebo o mimoriadnom opravnom prostriedku smerujúcom v civilnom
konaní proti jeho rozhodnutiu, ani rozhodca nemôţe mať postavenie účastníka konania o
ţalobe na zrušenie ním vydaného rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd postačujúco
vysvetlil, prečo nie je namieste uvaţovať o analógii so správnym súdnictvom. Úprava, podľa
ktorej v prípade zrušenia vydaného rozhodcovského rozhodnutia a vrátenia veci do štádia
rozhodcovského konania sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení rozhodcovia
zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku (§ 43 ods. 2 zákona), nerieši otázku
procesnej legitimácie v predmetnom súdnom konaní (totoţnosti okruhu účastníkov konania o
zrušenie rozhodcovského rozsudku s okruhom účastníkov rozhodcovského konania).
Spomenutá úprava vyjadruje snahu zabezpečiť správnosť postupu a rozhodnutia v obnovenom
rozhodcovskom konaní, a to zjavne so zreteľom na povahu tohto konania ako zásadne
jednoinštančného (porovnaj § 35, § 37 zákona).
S poukazom na doteraz uvedené ako aj na to, ţe ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z
dôvodov podľa § 40 písm. a/ a c/ zákona, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
ţalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej ţalobe (porovnaj § 43 ods. 1 zákona), javí sa
byť opodstatneným, aby sa pri označovaní postavenia účastníkov v konaní o ţalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku nemodifikovalo (nemenilo) procesné postavenie
účastníkov, ktoré mali v právoplatne skončenom rozhodcovskom konaní. Ako sa uţ uviedlo,
ţaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku vo svojej podstate plní funkciu mimoriadneho
opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, nič však nemení na
procesnom postavení účastníkov, ktoré mali v právoplatne skončenom konaní; je teda správne
označovať účastníkov konania podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní, avšak s
uvedením, kto z nich podal ţalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku (porovnaj m.m.
V/1968 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, str. 49). Niţšie súdy vo svojich
rozhodnutiach síce takto neoznačovali účastníkov, ich označenie vzájomného postavenia
účastníkov však nemá dosah na obsahovú vecnú správnosť vyhlásených rozhodnutí, z ktorých
je dostatočne zrejmá identifikácia účastníkov; ide tu tak len o formálny nedostatok.
Z podaného vyplýva, ţe v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením dvoch otázok
zásadného právneho významu, sa ţalobkyni v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť
správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd z týchto dôvodov dospel
k záveru, ţe v jej dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.
Nakoľko dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďţe neboli
zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd rozhodol vo forme rozsudku, dovolanie ţalovaného smeruje však proti tej
časti rozhodnutia, v ktorom rozhodol o trovách konania. O trovách konania rozhoduje súd vo
forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), preto treba prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
o trovách konania posudzovať podľa zákonných ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je
prípustné dovolanie proti uzneseniu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na
zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy,
pretoţe podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia, ak ide
o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolanie
ţalovaného tak smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, kde je dovolanie vylúčené (§ 239
ods. 3 O.s.p.).
Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, ktoré
pripúšťajú dovolanie proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy,
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných v ňom
vymenovaných procesných vád (ide o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nepodania návrhu na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred
súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Vady
konania vymenované v citovanom § 237 O.s.p. však nevyšli v dovolacom konaní najavo
Odvolací súd stručne vysvetlil dôvody vedúce ho k aplikácii § 150 O.s.p., na základe ktorých
ţalovanému nepriznal náhradu trov konania, jeho rozhodnutie je preskúmateľné; preskúmať
správnosť tejto aplikácie práva však nie je prípustné – samotný nesúhlas dovolateľa s
právnym posúdením odvolacím súdom pri rozhodnutí o trovách konania (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.) zmätočnosť rozhodnutia nezakladá.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V merite veci bola ţalobkyňa procesne neúspešnou a v dovolacom konaní tak
ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 v spojení s §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich
výšku vyčíslil. Dovolací súd ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania za úkon
právnej sluţby advokáta, ktorý poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z
23. septembra 2011 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení do 30. júna 2013 (ďalej len
„vyhláška“)]. K základnej sadzbe tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určenej podľa
§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 57 € patrí podľa § 16 ods. 3 vyhlášky náhrada
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume 7,41 €. Spolu po
zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) by náhrada trov dovolacieho konania
pre ţalovaného z titulu jeho právneho zastúpenia advokátom mala činiť 77,29 €; ţalovaný
však poţadoval menej – sumu 74,61 €, ktorú mu preto dovolací sud priznal proti ţalobkyni.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. decembra 2013
JUDr. Milan D e á k , v. r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta