Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7a7/400407.a06772.pdf
PDF · 135.08 KB
No categories available
4Obo/43/2012
Najvyšší súd 4 Obo/43/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Priecelovej a členov senátu JUDr. Gabriely Mederovej a JUDr. Viery Pepelovej
v právnej veci ţalobcu: Ing. J. D., R., zastúpený advokátkou JUDr. E. S., F., proti
ţalovanému: Ing. J. C., správca konkurznej podstaty úpadcu E., spol. s r.o., X.,
IČO: X., o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky, o odvolaní ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 75Cbi/211/99-239 z 09. februára 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k.: 75Cbi/211/99-239 z 09. februára 2012 p o t v r d z u j e.
Ţalobcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, ţe pohľadávka ţalobcu v konkurze
na majetok úpadcu E. spol. s r.o., A., vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.:
Z-2-1K 105/1996 vo výške 25 079,66 eur je čo dôvodu a výšky oprávnená ako pohľadávka
prvej triedy. Ďalším výrokom uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov
konania vo výške 115,56 eur.
V odôvodnení uviedol, ţe ţalobca sa domáhal ţalobou podanou na súde 19. 07. 1999
určenia pravosti, výšky a poradia pohľadávky vo výške 755 550 Sk prihlásenej do konkurzu
na majetok úpadcu E. spol. s r.o., A., vedeného na Krajskom súde v Bratislave, pod sp. zn.:
Z-2-1K 104/1996 z titulu reštitučného nároku podľa § 68 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní a § 14 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a k inému majetku, a to ako náhrady za zlikvidované stavby v katastrálnom území R. ako
pohľadávku prvej triedy. Ţalovaný navrhol ţalobu zamietnuť s poukázaním
na ustanovenie § 14 a 16 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. s konštatovaním, ţe nie je povinnou
osobou na vyplatenie náhrady, ktorá sa vydáva iba pôvodným vlastníkom v hotovosti, pretoţe
povinnou osobou má byť osoba, ktorá drţala vec v čase jej zániku. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením č. k.: 5Obo/78/2009-160 z 31. 03. 2011 zrušil predchádzajúci rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k.: 75Cbi/211/99-140 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V dôvodoch rozhodnutia vyslovil záver, ţe E. spol. s r.o., A. je povinnou osobou podľa § 5
zákona č. 229/1991 Zb. na poskytnutie náhrady podľa § 14 tohto zákona za zlikvidované
stavby, ktoré sa nachádzali v katastrálnom území R., vedené v PKV č. X., parc. č. X., dom
č. p. X. a dvor. Vyslovil tieţ názor, ţe aj ţalobu je potrebné povaţovať za výzvu na vydanie
náhrady, ak z nej vyplýva, ţe oprávnená osoba ţiada od povinnej osoby vydanie náhrady
podľa § 14 ods. 1 uvedeného zákona. Pokiaľ ţaloba o vydanie náhrady bola doručená
povinnej osobe v lehote troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola
povinná osoba určená, právo na náhradu nezaniklo, a to ani v prípade, ak konanie o vydanie
náhrady bolo v dôsledku späťvzatia ţaloby zastavené. Uloţil povinnosť súdu prvého stupňa
doplniť dokazovanie o výške náhrady za zlikvidované stavby v zmysle § 16 ods. 5 uvedeného
zákona a o ţalobe opätovne rozhodnúť. Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí konštatoval,
ţe predmetom konania je určenie pravosti pohľadávky ţalobcu ako právneho nástupcu
oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., ktorého pôda, budovy a stavby
patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby
v dobe od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 ako náhrady podľa
§ 14 a nasl., t. j. ako náhrady za zbúrané a znehodnotené stavby majeru Zisk v R. Z obsahu
rozhodnutia Krajského úradu v N. č. 98/00355-Bu z 31. 01. 1998 vyplýva, ţe ţalobca ako
34 Obo/43/2012
oprávnená osoba v zákonnej lehote v roku 1991 uplatnil podľa § 4 ods. 2 písm. c)
na pozemkovom úrade nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré prešli na štát na základe zákona
č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Tým bol preukázaný reštitučný titul podľa § 6
ods. 1 písm. b). Vlastníctvo bolo odňaté pôvodným vlastníkom M. a M. D. Vlastnícke právo
k pozemku, parc. č. X. v katastrálnom území R., na ktorom stáli poľnohospodárske objekty
bolo priznané rozhodnutím č. 240/92-R-II, ktoré bolo vydané bývalým Pozemkovým úradom
v N. dňa 04. 06. 1992, právoplatným 29. 06. 1992. Dňa 08. 07. 1997 postúpil Okresný úrad
OPPaLH v N. uvedený spisový materiál so ţiadosťou oprávnenej osoby o určenie povinnej
osoby Krajskému úradu OPPaLH v N., ktorý bol oprávnený o uvedenom nároku rozhodovať
v zmysle zákona č. 222/1996 Z. z. (účinného od 24. 07. 1996). Doklady o likvidácii stavieb sa
nenašli. Z obsahu predmetného rozhodnutia tieţ vyplýva, ţe podľa dokladu „Mŕtvy inventár -
budovy“ z 02. 05. 1949 ide o budovy hospodárskeho dvora Zisk, a to obytnú budovu, kľúčovú
sýpku, maštaľ pre dobytok, šopu 2x a týmto dokladom bolo tieţ potvrdené, ţe uvedeným
dňom došlo k ich prevzatiu riaditeľstvom Š. A. Touto listinou a tieţ znaleckým odhadom
obytných a hospodárskych budov, vypracovaných stavebným súdnym znalcom M. M. dňa
09. 12. 1948, kedy hodnota budov bola vypočítaná na sumu 2 203 549 Kčs, sa potvrdila
existencia budov a vyvrátili sa tvrdenia svedka pána Č., vypočutého v konaní pred Krajským
úradom v N.. Uvedenými dokladmi mal preukázanú existenciu budov aj konajúci súd.
Ţalovaný nerozporoval v konaní samotný výpočet výšky náhrady, ktorú ţalobca
deklaroval znaleckými posudkami Ing. Ľ. V. Rozporoval skutočnosť, ţe nehnuteľnosti,
za ktoré bola výška náhrady poţadovaná neboli zabraté predchodcom ţalobcu, ale mali byť
zabraté nehnuteľnosti v katastrálnom území L. Spochybňoval katastrálne územie, kde sa mali
nehnuteľnosti nachádzať ako aj rozsah zabratých nehnuteľností. Súd v tomto smere doplnil
dokazovanie pozemno-kniţnými vloţkami č. X., č. X., č. X. ako aj vysvetlením Obvodného
pozemkového úradu v N. z 30. 09. 2011, podľa ktorého znaleckými posudkami znalca Ing. Ľ.
V. bola určená náhrada za zlikvidované budovy a stavby, ktoré sa nachádzali na parcele č. X.
2
s označením kultúrny dom č. X., výmera X. m, vedenej v pozemno-kniţnej vloţke č. X.
v katastrálnom území R. Podľa predmetného znaleckého posudku išlo o stavby 1./ rodinný
dom, 2./ rodinný dom pre zamestnancov, 3./ studňa, 4./ vedľajšie stavby, 5./ vedľajšie stavby
a 6./ oplotenie, ktorých výpočet ceny bol určený na 755 500 Sk ako 1/2 nároku, do ktorej
výšky si ţalobca uplatnil nárok. Špecifikácia stavieb bola obsiahnutá aj v znaleckom posudku
znalca M. L. z 09. 12. 1948, ktorý bol podkladom pre vypracovanie nového znaleckého
posudku z 11. 02. 1997. Záver o zbúraných stavbách, za ktoré sa mala poskytnúť náhrada
vyslovil aj Krajský úrad v N. vo svojom rozhodnutí z 30. 01. 1998, ktorým určil ako povinnú
osobu na poskytnutie náhrady podľa § 14 ods. 5 a § 16 ods. 2 zákona, a to za zlikvidované
stavby nachádzajúce sa v katastrálnom území R. vedené v pozemno-kniţnej vloţke č. X. ako
parcela č. X. kultúra – dom č. p. X. a dvor s tým, ţe určil E. spol. s r.o., A., teda úpadcu
ţalovaného a vysporiadal sa aj s námietkou úpadcu, ţe podľa dokladu z 02. 05. 1949 malo ísť
pri prevzatí ţivého a mŕtveho inventára o iné nehnuteľnosti v katastrálnom území L. Ţalovaný
namietal aj skutočnosť, ţe nárok ţalobcu na náhradu nebol zahrnutý do privatizačnej zmluvy
o predaji podniku z 30. 01. 1997 č. 1810/1997 uzatvorenou medzi F. a úpadcom podľa zákona
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, ktorou úpadca nadobudol
majetok Š. v A. Súd dospel k záveru, ţe v zmysle § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka
k prechodu záväzku dochádza ex lege aj v prípade, keď tieto neboli v zmluve identifikované,
ale sa týkajú predávaného podniku alebo jeho časti. Prechod záväzkov v rámci privatizácie je
riešený aj v ustanovení § 15 zákona č. 91/1992 Zb. Pokiaľ záväzok na poskytnutie náhrady
za zlikvidované stavby nebol uvedený v privatizačnej zmluve, neznamená to, ţe záväzok
na úpadcu neprešiel. V súvislosti s námietkou lehoty na uplatnenie práva súd prisvedčil
ţalobcovi, ktorý tvrdil, ţe rozhodnutiami Krajského úradu v N. z 30. 01. 1998 v znení
potvrdzujúceho rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR zo 06. 03. 1998
právoplatného 16. 03. 1998, bola určená povinná osoba na poskytnutie náhrady. Neakceptoval
námietku ţalovaného, ţe rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. Krajský úrad v N. vyznačil
právoplatnosť uznesenia dňom 16. 03. 1998 a prípadnú námietku nedoručenia uznesenia mal
ţalovaný ako povinná osoba, s ktorou sa konalo, uplatniť uţ v konaní pred Krajským úradom
v N. Súd je viazaný výrokom právoplatného rozhodnutia vydaného podľa zákona č. 71/1992
Zb. a § 21b ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a súd pri rozhodovaní o určení pravosti
pohľadávky v konkurze vychádza z rozhodnutí správnych orgánov, ktoré predchádzali
konaniu a tieto uţ nepreskúmava. V súlade s názorom odvolacieho súdu v otázke zachovania
lehoty na uplatnenie nároku u povinnej osoby, súd ďalej konštatoval, ţe doručením kópie
ţaloby o zaplatenie 755 550 Sk podanej na Okresnom súde v N. 07. 04. 1998 úpadcovi, došlo
k uplatneniu práva u povinnej osoby. Úpadcovi bola predmetná ţaloba doručená 04. 05. 1998
v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia pozemkového úradu, a preto k zániku
práva oprávneného preto nedošlo. Ţalobca si totoţný nárok následne uplatnil aj prihláškou
v konkurze vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe a ţalobou o určenie pravosti
pohľadávky v konkurze. Prihláška pohľadávky má podľa § 20 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb.
rovnaké účinky ako uplatnenie práva na súde. Za situácie, ţe povinná osoba bola určená
príslušným orgánom aţ s právoplatnosťou 16. 03. 1998, nemôţe byť na ujmu oprávnenej
osoby, ak nárok na náhradu za zlikvidované stavby nebol zahrnutý do privatizačnej zmluvy.
Ţalobca teda uplatnil nárok na vydanie náhrady v lehote uvedenej v § 16 ods. 3 zákona
č. 229/1991 Zb. V súvislosti s ďalšou námietkou ţalovaného, ţe nebol povinný poskytnúť
náhradu v peniazoch, ale iba vo veciach, ktoré osoba povinná na poskytnutie náhrady vlastní,
prípadne v podiele na imaní tejto osoby, súd s poukázaním na ustanovenie § 14 zákona
č. 229/1991 Zb. uviedol, ţe súd v konaní o určenie pravosti pohľadávky nerieši spôsob
náhrady pohľadávky, jeho povinnosťou je určiť oprávnenosť a výšku náhrady. Predmetom
určenia podľa § 23 ZKV môţe byť totiţ iba určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky.
Za týmto účelom je v § 20 ods. 1 ZKV stanovená jediná povinnosť veriteľov uviesť
v prihláške číselnú výšku pohľadávky a nie spôsob poţadovania náhrady. Ţalobca si
v prihláške prihlásil pohľadávku do prvej triedy, ktorú správca konkurznej podstaty
na prieskumnom pojednávaní pre účely rozvrhu zaradil do štvrtej triedy. Z ustanovenia § 68
ods. 2 ZKV však vyplýva, ţe nositelia pohľadávok na náhradu podľa predpisov uvedených
v ods. 1 (zákony upravujúce zmiernenie niektorých majetkových krívd) sú prednostnými
veriteľmi podľa § 32 ods. 2 písm. a) a § 54 ods. 1 písm. a). Ustanovenie § 68 je z pôvodnej
úpravy zákona č. 328/1991 Zb. a zodpovedá vtedajšej štruktúre tried v § 32 ods. 2.
Pohľadávky uvedené v tomto ustanovení sú pohľadávkami prvej triedy. Z uvedených
dôvodov súd ţalobe o určenie pravosti pohľadávky vo výške 25 079,66 eur (755 550 Sk) ako
pohľadávky prvej triedy vyhovel. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
a úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške zodpovedajúcej zaplateným
súdnym poplatkom. Náhradu trov právneho zastúpenia ţalobcovi nepriznal, pretoţe tieto
neboli v lehote vyčíslené.
Proti rozsudku podal ţalovaný odvolanie s poukázaním na existenciu odvolacích
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d), e), f) O. s. p., teda, ţe konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav a na základe len čiastočne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Namietal tieţ, ţe súdom zistený skutkový stav neobstojí a súd prvého
stupňa vychádzal z nesprávneho posúdenia právnej veci. Opätovne namietal nesprávne
vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí Krajského úradu v N. č. 98/00355 z 30. 01. 1998
a nesprávne posúdenie zákonnej lehoty na uplatnenie nároku. V tejto súvislosti uviedol,
ţe Krajský úrad v N. rozhodol, ţe určuje povinnú osobu na poskytnutie náhrady podľa § 14
zákona č. 229/1991 Zb. v súlade s § 5 a § 16 ods. 2 tohto zákona - úpadcu E. spol. s r.o., A.,
ale aţ dňa 30. 01. 1998. Ţalobca nepreukázal, ţe si nárok uplatnil u povinnej osoby. V tejto
súvislosti poukázal na právoplatné rozhodnutie Pozemkového úradu N. zo 04. 06. 1992,
ktorým došlo ku schváleniu dohody medzi oprávnenou osobou, teda ţalobcom a povinnou
osobou P. vo veci vydania nehnuteľností. Jednalo sa aj o nehnuteľnosti podľa PK č. X., parc.
2
č. X. – dom č. X., výmera X. m. Ţalobca si nárok v roku 1992 uplatnil na Pozemkovom
úrade N. a nie u úpadcu ani u právneho predchodcu úpadcu. Taktieţ pri podaní prihlášky
neboli splnené podmienky podľa § 20 ods. 1 ZKV a neboli doloţené doklady, listiny, ktorými
mala byť pohľadávka preukázaná. Ţalobca ani Krajský úrad N., ktorý vydal rozhodnutie
nevedia preukázať, ţe konali s právnym predchodcom úpadcu, či samotným úpadcom
a ţe o tomto reštitučnom nároku informovali Ministerstvo pôdohospodárstva SR ako
zakladateľa právneho predchodcu úpadcu. Nevedia tieţ preukázať, ţe rozhodnutie
Ministerstva pôdohospodárstva SR o odvolaní bolo doručené úpadcovi. Rozhodnutia
v správnom konaní sú zmätočné aj v tom, ţe v roku 1992 bolo povinnou osobou určené
druţstvo R., ale aţ v roku 1998 bol povinnou osobou určený úpadca, nikdy nie právny
predchodca. Právny predchodca Š. nebol účastníkom konania na PÚ ani KÚ v N. o vydaní
nehnuteľností ani o určení povinnej osoby. Právny predchodca úpadcu nevedel o rozhodnutí
v správnom konaní, o tomto rozhodnutí nevedel ani úpadca a na ţiadosť o súčinnosť
Ministerstvo pôdohospodárstva SR ako aj Krajský úrad N. reagovali tým, ţe spis bol uţ
skartovaný. Podľa § 33 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. lehoty na predkladanie písomných
dôkazov o uplatnenom nároku sa spravujú všeobecnými predpismi v správnom konaní
a dôkazy moţno pozemkovému úradu predloţiť do 31. 12. 1995, inak právo zanikne. Ţalobca
v zmysle uvedeného zákona mal predloţiť dôkazy najneskôr do 31. 12. 1995. KÚ N.
nerozhodol do 30 dní ale aţ po 6-tich rokoch od podania návrhu, resp. aţ v treťom roku, kedy
bol ţalobca povinný predloţiť dôkazy. PÚ v N. tieţ pochybil tým, ţe nevedel zistiť povinnú
osobu od podania ţiadosti v roku 1992
do roku 1998. Ţalobcovi štát znemoţnil v zákonných lehotách si uplatniť nároky, podávať
výzvy aţ potom podávať ţaloby. Štát by mal postupovať v súlade s § 16 ods. 2 zákona
č. 229/1991 Zb. a náhradu poskytnúť prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu.
Poukázal tieţ na rôznosť rozhodovania súdov, keď v prípade povinnosti určenia povinnosti
správcu vylúčiť majetok platí, ţe ak nehnuteľnosti neboli predmetom zmluvy o predaji
podniku, nemoţno na prevod iných ako v zmluve určených nehnuteľností aplikovať
ustanovenia o prechode ostatných práv a záväzkov a na druhej strane ako v predmetnej ţalobe
ustálil súd, ţe správca je povinný vysporiadať nároky oprávnenej osobe a skutočnosť, ţe
nárok nebol uvedený v zmluve, neznamená to, ţe záväzok na úpadcu neprešiel. Ţalovaný tieţ
poukázal na ustanovenia § 30 aţ § 33 ZKV, podľa ktorých je povinný vysporiadať
pohľadávky proti podstate v súlade s rozvrhovým uznesením konkurzného súdu.
Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Ţalobca sa k odvolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p.
prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného nie je dôvodné.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetom odvolacieho konania je určenie pravosti,
výšky a poradia pohľadávky vo výške 25 079,66 eur popretej ţalovaným správcom
konkurznej podstaty v konaní vedenom Krajským súdom Bratislava pod sp. zn.: Z-2-1K
105/1996. Pohľadávka ţalobcu predstavuje náhradu za zlikvidované stavby v zmysle § 14
ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku.
Podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien
a doplnkov (ďalej len ZKV), konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné, čo sa týka
právneho dôvodu, výšky alebo poradia, môţu sa domáhať určenia svojho práva v lehote
určenej súdom. Ţalobu musia podať na súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí
pohľadávku popreli; smú sa v nej dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného
v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môţu uplatniť len do výšky
uvedenej v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní. Ak nejde o vec patriacu
do právomoci súdu, rozhodne o správnosti popretia pohľadávky príslušný správny orgán.
O poradí popretej pohľadávky rozhodne vţdy súd.
Podľa § 32 ods. 2 písm. a) ZKV, po úplnom uspokojení pohľadávok podľa odseku 1 sa
uspokojujú ostatné nároky v tomto poradí: pohľadávky prihlásené podľa § 20 s výnimkou
pohľadávok podľa písm. b) (pohľadávky prvej triedy).
Podľa § 68 ods. 2 ZKV, nositelia pohľadávok na náhradu podľa predpisov uvedených
v odseku 1 (medzi ktoré patrí aj zákon č. 229/1991 Zb.) sú prednostnými veriteľmi [§ 32
ods. 2 písm. a) a § 54 ods. 1 písm. a)].
Podľa § 14 ods. 1 uvedeného zákona oprávnenej osobe patrí náhrada za obytné
budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemoţno vydať alebo
ktoré zanikli alebo boli prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať. Obdobne
oprávnenej osobe patrí náhrada za pozemok, ktorý sa podľa tohto zákona nevydá a za ktorý sa
neposkytol iný pozemok.
Ceny sa určia podľa cenových predpisov platných ku dňu účinnosti tohto zákona (§ 14
ods. 5).
Podľa § 16 ods. 2 tohto zákona ostatné náhrady podľa § 14 a 15 poskytne právnická
osoba (právny nástupca), ktorá vec drţí alebo ju drţala v čase zániku nehnuteľnosti alebo ju
previedla na osobu, ktorá nehnuteľnosť podľa tohto zákona nevydáva. Ak túto osobu
nemoţno zistiť alebo ak touto osobou je rozpočtová organizácia alebo príspevková
organizácia, náhradu poskytne štát prostredníctvom pozemkového fondu (§ 17 ods. 1) podľa
všeobecne záväzného právneho predpisu 13a). Taktieţ náhradu podľa § 14 a 15 poskytne štát,
ak bývalé národné výbory alebo Zbor povereníkov previedli hospodárske budovy a rodinné
domčeky do vlastníctva fyzických osôb.
Oprávnená osoba vyzve na vydanie náhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13.
Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia obvodného pozemkového úradu alebo súdu, končí
sa táto lehota uplynutím troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo
oprávnenej osoby na náhradu zaniká (§ 16 ods. 3).
Z obsahu rozhodnutia Krajského úradu v N. z 30. 01. 1998 právoplatného 16. 03. 1998
vyplýva, ţe E. spol. s r.o., A. je podľa § 5 zákona č. 229/1991 Zb. povinnou osobou
na poskytnutie náhrady v zmysle § 14 ods. 1 uvedeného zákona za zlikvidované stavby, ktoré
sa nachádzali v katastrálnom území R., vedené v PK vloţke č. X., parc. č. X. – dom č. p. X.
a dvor. Súd prvého stupňa s poukázaním na uvedené rozhodnutie dospel k správnemu
skutkovému záveru, ţe úpadca je povinnou osobou na poskytnutie náhrady. Námietky
ţalovaného správcu konkurznej podstaty týkajúce sa správnosti rozhodnutia správnych
orgánov v konaní nie sú právne relevantné vo vzťahu k uplatnenému nároku. Podľa názoru
odvolacieho súdu v konaní o určenie pravosti pohľadávky v konkurznom konaní, nemôţe súd
preskúmavať správnosť rozhodnutia správneho orgánu vo veci určenia povinnej osoby
na poskytnutie náhrady podľa zákona č. 229/1991 Zb. Týmto rozhodnutím je súd podľa § 135
ods. 2 O. s. p. viazaný a je povinný z neho vychádzať. V tejto súvislosti je nepodstatná aj
námietka ţalovaného týkajúca sa charakteru tohto reštitučného nároku neuvedeného v zmluve
o prevode majetku štátu uzavretej medzi F. a úpadcom.
Z obsahu spisu Okresného súdu N., sp. zn.: 10C 128/1998 vyplynulo, ţe ţalobca
uplatnil proti ţalovanému E. spol. s r.o., A. právo na náhradu za zlikvidované stavby podľa
§ 14 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. vo výške 755 550 Sk ţalobou, ktorá bola ţalovanému
doručená 04. 05. 1998 pred vyhlásením konkurzu. Odvolací súd zotrváva na právnom závere
vyslovenom vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí č. k.: 5Obo/78/2009-160 z 31. 03. 2011,
ţe za výzvu na vydanie náhrady je potrebné povaţovať aj ţalobu, z obsahu ktorej vyplýva, ţe
oprávnená osoba ţiada od povinnej osoby vydanie náhrady podľa uvedeného ustanovenia
§ 14 ods. 1. Ţaloba o vydanie náhrady bola doručená ţalovanému ako povinnej osobe v lehote
troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktorým bola
povinná osoba určená (16.03.1998), a preto v zmysle citovaného ustanovenia § 16 ods. 3
zákona č. 229/1991 Zb. právo ţalobcu na náhradu nezaniklo. Súd nepochybil, keď
pri posudzovaní výšky náhrady, ktorá nebola v konaní spochybňovaná, vychádzal
z písomných znaleckých posudkov.
Súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne v súlade
s citovanými ustanoveniami ZKV a v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím
súdom, vyhovel ţalobe o určenie pravosti, výšky a poradia popretej pohľadávky ţalobcu
v predmetnom konkurznom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov
napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 142 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi náhradu nepriznal, pretoţe mu
trovy odvolacieho konania nevznikli.
Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 17. decembra 2013
JUDr. Alena Priecelová , v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová