Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b12/393012.c5ec0b.pdf
PDF · 117.29 KB
No categories available
5Obdo/35/2013
Najvyšší súd 5 Obdo 35/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci: ţalobcu E., s. r. o., Z., IČO: X.,
zast. B. & C., s. r. o., S., IČO: X., proti ţalovanému B. C. S., s. r. o., E., IČO:
X., zast. JUDr. Ľ. H., advokátom so sídlom V., o zaplatenie 68 520,65 Eur s prísl. vedenej
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/151/2010, na dovolanie ţalovaného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2013, č. k. 1Cob/262/2012-568, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava III ako súd prvého stupňa rozsudkom zo 4. júna 2012, č. k.
23Cb/151/2010-516 ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal od ţalovaného zaplatenia sumy
68 520,65 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe
ţalobca označený ako E. s. r. o., IČO: X. uzatvoril so ţalovaným 21. apríla 2008 mandátnu
zmluvu v znení jej dodatku č. 1 z 21. decembra 2009, predmetom ktorej bola správa
a vymáhanie pohľadávok ţalovaného, ktoré mal ţalovaný voči zdravotníckym zariadeniam
uvedených v prílohách k zmluve (ďalej len “mandátna zmluva“). Ţalovaný nezaplatil
ţalobcovi faktúry vystavené titulom odmeny za vymoţenie pohľadávok od U. K., N. P., K.N.
Č. a V. Š. podľa bodu IV.2 mandátnej zmluvy. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávok,
uzavretej 20. januára 2011, postúpila spoločnosť E., s. r. o., IČO: X., ţalobou uplatnené
pohľadávky voči ţalovanému na ţalobcu. Ţalovaný namietal, ţe pohľadávky boli ţalovanému
uhradené na základe oddlţenia nemocníc štátom po uzatvorení dohody o urovnaní a nie
na základe mandátnej zmluvy. Preto namietal nedostatok aktívnej legitimácie ţalobcu.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, ţe právny predchodca
ţalobcu a ţalovaný uzatvorili písomnú mandátnu zmluvu 21. apríla 2008 v znení jej dodatku
č. 1 zo dňa 21. decembra 2009. Táto zanikla na základe výpovede ţalovaného ku dňu 30.
septembra 2010. Ţalobca si vyúčtoval faktúrou č. 2010027 a f. č. 2010028 odmenu
za vymoţenie pohľadávok. Dohoda o urovnaní vzájomných práv a povinností z 24. júna 2009,
uzatvorená v rámci oddlţenia zdravotníckych zariadení štátom, uvádzala zoznam jednotlivých
pohľadávok nemocníc voči ţalovanému, pričom tieto pohľadávky ţalovaného boli uznané
vo výške 316 998,98 Eur s lehotou ich splatnosti do 31. decembra 2009. Prvostupňový súd
mal za to, ţe ţalobca nepreukázal, ţe k plateniu pohľadávok ţalovaného zo strany nemocníc
prišlo v priamej súvislosti s činnosťou ţalobcu, na ktorú sa zaviazal v mandátnej zmluve.
Preto prvostupňový súd ţalobu zamietol, keďţe neuniesol dôkazné bremeno.
O odvolaní ţalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. apríla 2013, č.
k. 1Cob/262/2012-568 tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ţe ţalovaný namietal
neunesenie dôkazného bremena ţalobcom, ktorý nepreukázal uskutočnenie činnosti a úkonov
v súlade s mandátnou zmluvou, ktoré by v príčinnej súvislosti viedli k zaplateniu pohľadávok
ţalovaného jeho dlţníkmi. S touto argumentáciou sa stotoţnil aj súd prvého stupňa.
Ţalobca namietal, ţe zmluvu je potrebné vykladať podľa obsahu jej dojednaní ako
zmluvu uzatvorenú za účelom dosiahnutia určitého výsledku, ktorým je vymoţenie sumy
a nie za účelom uskutočňovania činností. V súlade s týmto účelom zmluvy bol vznik nároku
na odmenu dohodnutý medzi jej účastníkmi nie ako odmena za vykonanie činností, ale ako
odmena za reálne vymoţenú pohľadávku a koncipovaná ako paušálne percento z vymoţenej
sumy. Ţalobca poukázal na dojednanie exkluzivity súvisiacej s orientáciou jej účelu
na výsledok a súčasne namietal, ţe preukázal uskutočnenie činností a úkonov mimosúdneho
vymáhania pohľadávok, ktoré nemoţno posudzovať izolovane len vo vzťahu ku konkrétnej
vymoţenej pohľadávke.
Odvolací súd konštatoval, .ţe účastníci konania si obsah zmluvy vykladali rôzne. Ak
sú pochybnosti o obsahu právneho úkonu, zisťuje sa jeho obsah prostredníctvom pravidiel
upravených pre súkromnoprávne vzťahy všeobecne v ust. § 35 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho
zákonníka a špeciálne pre obchodno-záväzkové vzťahy v ust. § 266 Obchodného zákonníka.
Prvostupňový súd rezignoval na zisťovanie skutočného úmyslu a vôle zmluvných strán
obsiahnutej v zmluve, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie s tým, aby prvostupňový súd na základe dokazovania posúdil, aká
bola skutočná vôľa strán v okamihu uzatvárania zmluvy, pričom podmienkou
pre prihliadnutie k vôli účastníkov je to, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového
vyjadrenia úkonu.
Proti tomuto uzneseniu podal dovolanie ţalovaný a navrhol, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania opiera ţalovaný o ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a dovolanie odôvodňuje dôvodmi
podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a písm. c/ O. s. p.
Vada konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. podľa ţalovaného spočíva v tom, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok jeho odôvodnenia
a odvolací súd mal na prejednanie odvolania ţalobcu nariadiť pojednávanie.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ţe podstatné a zásadné časti
vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu sa vôbec neuvádzajú, a preto ani na ne odvolací
súd ani neprihliadol a tým, ţe odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie, odňal
ţalovanému moţnosť konať pred súdom.
Dovolateľ poukázal na námietky, ktoré odvolací súd vo svojom uznesení uviedol
vo svojom rozhodnutí, pričom sa nezaoberal so zásadnými a podstatnými námietkami.
V odôvodnení odvolací súd nedal odpoveď na podstatné a zásadné otázky a opätovne
poukázal na argumenty prednesené na súde prvého stupňa.
Ţalobca sa písomne k dovolaniu ţalovaného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, ţe dovolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.), má
náleţitosti vyţadované podľa § 241 ods. 1 a § 42 ods. 3 O. s. p. je podané účastníkom
konania, zastúpeným advokátom, pričom ako dôvody dovolania dovolateľ uvádza § 241 ods.
2 písm. a/, písm. c/ O. s. p., skôr ako pristúpil k vecnému prejednaniu dovolania ţalovaného,
dovolací súd skúmal, či dovolanie v predmetnej veci je prípustné.
Podľa ust. § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Zákon - Občiansky súdny poriadok prípustnosť dovolania upravuje v ustanoveniach
§ 237, § 238 a § 239.
Dovolaním je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, a preto prípustnosť dovolania
nie je moţné odvodiť z ust. § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., keďţe toto ustanovenie zákona -
Občianskeho súdneho poriadku stanovuje podmienky prípustnosti dovolania pre rozsudky,
teda pre inú formu rozhodnutia odvolacieho súdu.
Preto dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p.
V ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. zákon stanovuje podmienky, za splnenia ktorých
nastane pri uzneseniach odvolacieho súdu prípustnosť dovolania. Môţe tak ísť, ak odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska, odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ak v ňom vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, či ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)na území Slovenskej republiky.
Dovolací súd konštatoval, ţe uznesenie napadnuté dovolaním nespĺňa predpoklady
prípustnosti dovolania podľa vyššie uvedeného ust. § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Výpočet vád, pre ktoré moţno podať dovolanie proti všetkým rozhodnutiam
odvolacieho súdu, je v ustanovení § 237 O. s. p. uvedený taxatívne. K tomu, či rozhodnutie
odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd
nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti zisťuje jej existenciu bez zreteľa
na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil alebo netvrdil. Preto prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O. s. p. nie je daná tvrdením dovolateľa, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté
niektorou z vád v tomto ustanovení uvedenou, ale je prípustné len vtedy, ak rozhodnutie
skutočne takouto vadou aj trpí. Ak dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí
takouto vadou, zruší toto rozhodnutie.
Dovolací súd zisťoval, či rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí vadami uvedenými
v § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. a dospel k názoru, ţe napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu dovolaním takýmito vadami netrpí, pričom dovolateľ ani vo svojom
dovolaní prípustnosť dovolania z týchto vád neodvodzuje.
Dovolateľ však má za to, ţe uznesenie odvolacieho súdu trpí vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. f/. t. j., ţe ţalovanému sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom z dôvodu, ţe odvolací súd a) nenariadil na prejednanie odvolania ţalobcu
pojednávanie, b) uznesenie odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnené.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak: a) je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide
o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyţaduje dôleţitý
verejný záujem.
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
Odvolací súd postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., keď
o odvolaní ţalobcu rozhodol bez nariadenia pojednávania uznesením. Takýmto postupom
nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe rozhodnutie súdu prvého
stupňa vo veci samej bolo odvolacím súdom zrušené a ţalovaný má moţnosť konať vo veci
na súde prvého stupňa. Pretoţe odvolací súd postupoval v súlade s Občianskym súdnym
poriadkom, jeho postupom nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom.
Ţalovaný povaţuje za odňatie konať pred súdom aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu pre nedostatok odôvodnenia.
Názorov, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok
odôvodnenia je vadou spadajúcou pod § 237 písm. f/ O. s. p., je niekoľko.
Jeden z názorov má za to, ţe nedostatky v odôvodnení rozhodnutia sú tzv. inou
vadou konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Druhý názor nepreskúmateľnosť rozhodnutia povaţuje za porušenie práva
na spravodlivý súdny proces, ktoré napĺňa znaky odňatia moţnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.).
Dovolací súd preto skúmal, či uznesenie odvolacieho súdu v jeho odôvodnení nesie
znaky nepreskúmateľnosti, ako to tvrdí ţalovaný.
Povinnosť súdu je svoje rozhodnutie riadne odôvodniť (§ 157 ods. 2 v spojení s ust.
§ 167 ods. 2 O. s. p.). Rozhodnutie súdu nemusí byť totoţné s očakávaním a predstavami
účastníka konania, ale musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia a účastníkovi musí dať
odpoveď na podstatné otázky a námietky, spochybňujúce závery ním namietaného
rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Rozsah
povinnosti súdu uviesť v rozhodnutí presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
zaloţené, sa mení podľa povahy rozhodnutia a posúdenia okolností kaţdej konkrétnej veci.
Dovolací súd je názoru, ţe nie je povinnosťou súdu sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať
všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu má limity v rozsahu prieskumnej činnosti odvolacieho súdu podľa ust.
§ 212 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania. Napriek tomu, ţe Občiansky súdny poriadok výslovný zákaz reformácie in peius
v odvolacom konaní neobsahuje, moţno ho všeobecne vyvodiť zo zásady viazanosti
odvolacieho súdu rozsahom odvolacích návrhov vyjadrených v civilnom konaní. Uvedený
zákaz je vyjadrením dôsledného uplatnenia dispozičnej zásady v civilnom konaní. Odvolacie
konanie moţno začať výlučne na návrh účastníka konania, a to aj v tých prípadoch, keď
prvostupňový súd mohol začať konanie aj bez návrhu.
Podľa názoru dovolacieho súdu pre posúdenie, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí
vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p. - či ide o rozhodnutie, ktoré sa nezaoberalo všetkými
skutkovými tvrdeniami účastníka konania (ţalovaného), je rozhodujúce odvolanie účastníka
konania. Teda, či rozhodnutie odvolacieho súdu sa vysporiadalo s dôvodmi odvolania
odvolateľa, ako aj rozsahom jeho odvolania. Na vyjadrenie účastníka konania, ktorý nepodal
odvolanie, teda nedisponuje odvolacím konaním, nie je odvolací súd povinný zodpovedať
na všetky jeho námietky, keďţe rozhodujúcimi sú dôvody a rozsah odvolania odvolateľa.
Tento názor podporuje aj Občiansky súdny poriadok, ktorý umoţňuje odvolaciemu súdu
pokračovať v odvolacom konaní i v prípade, ţe protistrana vyjadrenie k odvolaniu účastníka
konania súdu nepodá.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, ţe v odvolacom konaní nedošlo ani
k vade podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., keďţe odôvodnenie odvolacieho súdu spĺňa
poţiadavky vyţadované v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226
platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, ţe v predmetnej veci
dovolanie nie je prípustné, dovolanie ţalovaného podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust.
§ 218 ods.1 písm. c/ O. s. p. odmietol, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné.
O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v rozhodnutí vo veci
samej.
Toto uznesenie bolo prijaté dovolacím senátom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky jednohlasne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. decembra 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová