Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
10a/390399.e64d30.pdf
PDF · 117.33 KB
No categories available
5Cdo/48/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 48/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. J., bývajúceho
v D., zastúpeného JUDr. Luciou Sklenárovou, advokátkou
so sídlom Ţiari nad Hronom, SNP 94, proti ţalovanému EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenému advokátskou kanceláriou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, o určenie,
že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv žalobcu na ochranu osobnosti a iné, vedenej
na Okresnom súde Ţiar nad Hronom, sp.zn. 5 C 258/2010, na dovolanie ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2012, sp.zn. 13 Co 119/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom z 1. februára 2012, sp.zn. 5 C 258/2010-85
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal určenia, ţe ţalovaný neoprávnene zasiahol
do jeho práva na ochranu osobnosti a ţiadal, aby ţalovaný upustil od neoprávnených zásahov
do jeho práva na ochranu osobnosti tým, ţe sa zdrţí telefonického kontaktu, ako aj kontaktu
prostredníctvom SMS a zároveň zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 €.
Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania a zaplatiť ich do rúk jeho
právneho zástupcu, AK TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. v sume 313,80 € v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Po vykonanom dokazovaní zistil, ţe ţalovaný viedol
telefonickú, ako aj SMS komunikáciu so ţalobcom, v konaní však ţalobca nepreukázal, ţe by
zo strany ţalovaného došlo k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti, preto ţalobu
zamietol. O trovách konania rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. mája 2012, sp.zn. 13 Co 119/2012
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, pokiaľ súd ţalobu ţalobcu zamietol, potvrdil.
Vo výroku o povinnosti ţalobcu nahradiť ţalovanému trovy konania rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, ţe náhradu trov prvostupňového konania ţalovanému nepriznal. Náhradu
trov odvolacieho konania ţalovanému nepriznal. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2
O.s.p. sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Konštatoval, ţe ţalobca ani podaným odvolaním neupozornil na iné skutočnosti,
neţ ktoré boli predmetom konania súdu prvého stupňa, a ktoré súd prvého stupňa skúmal
a vyhodnotil. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa preskúmal vec v rozsahu dôkazov
predloţených ţalobcom, výsledky tohto preskúmania v rozsudku uviedol, následne prijal
právny záver, ktorý aj riadne odôvodnil. Mal za to, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je
v celom rozsahu preskúmateľný a je aj vzhľadom k ponúknutým a vykonaným dôkazom aj
riadne odôvodnený. Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe
úspešnému ţalovanému trovy prvostupňového konania nepriznal. V tejto súvislosti poukázal
na mimoriadne nepriaznivé osobné a majetkové pomery ţalobcu a jeho zlý zdravotný stav.
Z toho istého dôvodu ţalovanému nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej, podal dovolanie ţalobca. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením
§ 237 písm. f) O.s.p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţoval nedostatočné
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd - podľa jeho názoru -
nevyrovnal so všetkými argumentmi a dôvodmi, ktoré uviedol v dovolaní a obmedzil sa len
na skonštatovanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, pričom samotné odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa povaţoval za nedostatočné. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe sa stotoţňuje s rozhodnutím
odvolacieho súdu, ktoré označil za správne a dostatočne odôvodnené. Z toho dôvodu uviedol,
ţe nie sú dané dôvody dovolania a navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len
v prípadoch, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktoré nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované
v ustanovení § 238 O.s.p., je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z ustanovenia
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238
O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (t.j. či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka,
nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie
konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka
pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne
obsadeným).
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva., O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe táto námietka ţalobcu nie je
dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol
z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal zásah do svojho práva na ochranu osobnosti (keďţe ani
nedisponuje obsahom SMS správ, pretoţe ich neuloţil). S odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová