Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
27f/400376.e93b47.pdf
PDF · 157.45 KB
No categories available
4Obo/76/2012
Najvyšší súd 4 Obo 76/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriely
Mederovej, v právnej veci ţalobcu: JUDr. L. K., so sídlom: Ď., správca konkurznej podstaty
úpadcu H. spol. s r. o., so sídlom: J., IČO: X., proti ţalovanej: Ing. M. G., bytom: P., zast.:
C. I., s. r. o., so sídlom: M., IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta
JUDr. R. D., o zaplatenie 24 231,56 eur (pôvodne 730 000,-- Sk) s príslušenstvom,
na odvolanie ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 81Cb/155/1997-329
zo dňa 18. mája 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
81Cb/155/1997-329 zo dňa 18. mája 2012 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 81Cb/155/1997-329
zo dňa 18. 05. 2012, uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 24 231,56 eur
s 19,5%-ným úrokom z omeškania od 23. 11. 1995 aţ do zaplatenia, ako aj trovy konania
vo výške 969,26 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak v nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
súdu odvolacieho, sp. zn. 4 Obo 66/2010 zo dňa 30. 09. 2011, ktorým najvyšší súd
na odvolanie ţalovanej zrušil predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
81Cb 155/97-275 zo dňa 01. 06. 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak
rozhodol z dôvodu, ţe súd prvého stupňa pri vyhotovení rozsudku nepostupoval v súlade
s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), keď z jeho odôvodnenia nie
je moţné zistiť, na základe akého skutkového stavu dospel k záveru, ţe ţalovaná vybrala
predmetné finančné prostriedky z účtu ţalobcu bez právneho dôvodu, resp. ţe neposkytla
ţalobcovi pôţičku, napriek tvrdeniu ţalovanej, ţe z účtovných dokladov úpadcu je táto
skutočnosť nespochybniteľná. Takýmto postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu
moţnosti ţalovanej konať pred súdom. Súd prvého stupňa tak rozhodol napriek tomu, ţe
odvolací súd mu uvedenú vadu konania vytkol uţ vo svojom skoršom uznesení sp. zn.
3 Obo 8/2008 zo dňa 10. 12. 2008, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
81Cb 155/97-219 zo dňa 26. 06. 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Súd prvého stupňa, postupujúc v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4 Obo 66/2010 zo dňa 30. 09. 2011, po vykonanom dokazovaní výsluchom
ţalovanej, výsluchom svedkov RNDr. A. G., JUDr. M. K., S.S., JUDr. J. F., M. A., Ing. J. G.,
oboznámením sa s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6T 43/05 zo dňa
29. 11. 2005, s dohodou o finančnom podiele spoločnosti H., spol. s r. o., B., zo dňa
07. 12. 1993, ako aj ďalšími dokladmi, zaloţenými v súdnom spise a následnom vyhodnotení
jednotlivých dôkazov konštatoval, ţe uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
38K 177/96-92 zo dňa 27. 03. 1995, bol vyhlásený konkurz na majetok dlţníka H., spol. s r. o.
a za správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený ţalobca. Ţalovaná dňa 23. 11. 1995
vybrala z účtu úpadcu čiastku 730 000,-- Sk v hotovosti. Na tento účet v peňaţnom ústave
mala ţalovaná podpisové právo. Napriek výzvam konateľa spoločnosti, ako aj ţalobcu,
ţalovaná uvedenú čiastku nevrátila a tvrdila, ţe táto predstavuje hodnotu jej obchodného
podielu. Súd zo záznamu z valného zhromaţdenia úpadcu zo dňa 06. 10. 1995 zistil, ţe
v spoločnosti medzi ţalovanou a ostatnými spoločníkmi boli rozpory ohľadne vedenia
spoločnosti a ţalovaná mala úmysel zo spoločnosti odísť, s čím však ostatní spoločníci
nesúhlasili.
Súd ďalej konštatoval, ţe úpadca je spoločnosťou s ručením obmedzeným, a teda
spoločnosťou kapitálovou. Z výpisu z obchodného registra úpadcu súd zistil, ţe ţalovaná je
spoločníkom v obchodnej spoločnosti úpadcu od 09. 03. 1994. Ţalobca si svoju povinnosť
spoločníka - splatenie vkladu, splnil tak, ako to vyplýva z dohody o finančnom podiele
spoločnosti H., spol. s r. o., B., zo dňa 07. 12. 1993. Predmetnú dohodu podpísali
pred notárom dňa 14. 12. 1993 Ing. M. G., RNDr. A. G., S. J. a Ing. J. G.. Z tejto dohody
vyplýva, ţe Ing. M. G. vloţí do spoločnosti hotovosť 330 000,-- Sk, z ktorých 65 000,-- Sk je
vklad do základného majetku spoločnosti a 65 000,-- Sk je odkúpenie podielu na doterajšom
obchodnom majetku spoločnosti od Ing. J. G.. Ďalej na poskytnutie kontokorentného úveru
pre spoločnosť bude ručiť v banke finančnými prostriedkami v čistej výške 263 000,-- Sk
(bez 20% zníţenia) a zároveň odovzdá H., spol. s r. o., právo na uţívanie prenajatých
nebytových priestorov na P.B., ktoré spoločnosť bude vyuţívať v zmysle zmluvy o nájme.
Vklad v hotovosti a ručenie v banke zloţí do 30. 01. 1994. Z týchto prostriedkov v celkovej
výške 593 000,-- Sk sa trvalo zablokuje v spoločnosti 130 000,-- Sk
a ostatné prostriedky vo výške 463 000,-- Sk budú zbavené záväzku byť poskytnuté
spoločnosti iba po vzájomnej dohode spoločníkov rozhodnutím valného zhromaţdenia
spoločnosti.
Súd prvého stupňa mal ďalej za to, ţe ţalovaná nemohla postupovať spôsobom, ako
tvrdila, teda ţe si vybrala svoj vklad s tým, ţe čiastka 730 000,-- Sk bola primeraná jej vkladu.
Uviedol, ţe vklad, ktorý ţalovaná previedla spoločnosti, sa stáva vlastníctvom spoločnosti.
Počas trvania spoločnosti spoločník, t. j. ţalovaná, nemôţe disponovať so svojím vkladom
a nemôţe ţiadať vrátenie vkladu (§ 123 ods. 3 Obchodného zákonníka). Na to, aby sa
ţalovaná mohla dostať k svojim finančným prostriedkom, vloţeným do spoločnosti, musela
by postupovať podľa § 148 Obchodného zákonníka (ďalej len ObchZ), a to zrušením účasti
spoločníka v spoločnosti, alebo podľa § 149 ObchZ vylúčením spoločníka, alebo spôsobom,
ţe dôjde k uzavretiu zmluvy o prevode obchodného podielu.
Poukázaním na § 150 ods. 1, ods. 2 ObchZ, súd prvého stupňa konštatoval, ţe
ţalovaná vyššie uvedeným spôsobom nepostupovala. Z dokladov, zaloţených do spisu, súdu
vyplynulo, ţe spoločnosť sa domáhala vrátenia finančných prostriedkov, ktoré vybrala
ţalovaná. Táto tvrdila, ţe spoločnosti poskytla pôţičku a na realizovanie výberu finančných
prostriedkov dostala súhlas od konateľa spoločnosti Ing. J. G.. Tvrdenie o tom, ţe ţalovaná si
peniaze môţe vybrať, však poprel samotný konateľ Ing. G., ako aj ostatní spoločníci.
Ţalovaná uvedenú skutočnosť, teda ţe spoločnosti poskytla pôţičku, v neskoršom konaní
chcela preukázať tým, ţe ţalobca poskytne súdu, ako aj ţalovanej, hlavnú účtovnú knihu za
roky 1993 - 1995, nakoľko iný dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia nemá. Ţalobca uviedol,
ţe hlavná účtovná kniha za roky 1993-1995 mu zo strany úpadcu nebola daná k dispozícii,
pretoţe konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený v roku 1997. Súd z konkurzného spisu
zistil, ţe dňa 26. 02. 1997 bol súdu odovzdaný prehľad majetku spoločnosti H., spol. s r. o.,
ktorého prílohy tvorili: saldokonto odberateľa, saldokonto dodávateľa, výpis z obchodného
registra, súvaha aktív a pasív, účtovný výkaz ziskov a strát, ţaloba podaná na Okresný súd
Bratislava I sp. zn. 26Cb 62/96 a 22Cb 143/96, ţaloba podaná na Krajský súd v Bratislave sp.
zn. 33Cb 12/96 a 33Cb 14/96, zoznam drobného majetku a zoznam ZP (č. l. 318).
Súd poukázaním na § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pojmové znaky
zmluvy o pôţičke, ako aj skutočnosť, ţe pre jej platnosť sa nevyţaduje osobitná forma, ale
moţno ju uzavrieť ústne, aj konkludentným prejavom, zdôraznil, ţe v prejednávanej veci bolo
povinnosťou ţalovanej preukázať jej tvrdenie o poskytnutí pôţičky spoločnosti, čo sa však
nestalo. V tejto súvislosti poukázal na doklad označený ako „Dohoda o finančnom podiele
spoločnosti H., spol. s r. o., B.“ zo dňa 07. 12. 1993, ktorý v bode 2 za zmluvu o pôţičke
povaţovať nemohol.
Súd ďalej poukázal na výpoveď právneho zástupcu ţalovanej na pojednávaní
konanom dňa 18. 05. 2012, kedy uviedol, ţe ţalovanej neboli vyplatené mzdové nároky, ktorú
skutočnosť je potrebné zistiť zo mzdových listov a účtovných dokladov z rokov 1993 - 1995.
Sama ţalovaná však tvrdenú skutočnosť, teda ţe jej spoločnosť neuhradila mzdové nároky,
počas svojej výpovede na súde neuviedla. Naopak, v priebehu celého súdneho konania
dôvody, pre ktoré vybrala z účtu spoločnosti uvedenú čiastku, menila, ani jeden z dôvodov
však nevedela preukázať, stále sa odvolávala iba na účtovné doklady spoločnosti, z ktorých
by to malo vyplývať.
Poukázaním na § 451 ods. 1, ods. 2 OZ súd prvého stupňa konštatoval, ţe v danom
prípade ţalovaná nepreukázala, ţe z jej strany došlo k uzavretiu zmluvy o pôţičke s úpadcom,
hoci táto povinnosť v situácii, keď úpadca popieral, ţe by zo strany ţalovanej k poskytnutiu
pôţičky došlo, zaťaţovala ţalovanú. Z uvedeného dôvodu súd nepovaţoval za potrebné, aby
ţalobca zakladal do spisu hlavnú knihu úpadcu za roky 1993-1995. Súd konštatujúc, ţe
zo strany ţalovanej nedošlo k ukončeniu jej činnosti v spoločnosti spôsobom podľa § 115,
§ 148 a § 149 ObchZ, uviedol, ţe ţalovaná za trvania jej účasti v spoločnosti nemohla vybrať
finančné prostriedky vo výške 24 231,56 eur (730 000,-- Sk).
Na základe vyššie uvedených skutočností súd ţalobe vyhovel, a to čo do istiny, ako
úrokov z omeškania, ktoré si ţalobca uplatnil na pojednávaní súdu konanom dňa 13. 07. 2001.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému ţalobcovi priznal
náhradu trov konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku 969,26 eur (29 200,--
Sk).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
ţalovaná (ďalej tieţ ako odvolateľka) argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., teda ţe jej ako účastníčke konania
bola odňatá moţnosť konať pred súdom, ďalej ţe konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa
neúplné zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/
O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č. l. 334 - 335).
Ţalovaná vo svojom odvolaní uviedla, ţe Krajský súd v Bratislave dňa 18. 05. 2012
po porade senátu vyhlásil rozsudok, ktorým návrh ţalobcu zamietol. Výrok tohto rozsudku
bol riadne vyhlásený, avšak na upozornenie členky senátu, predsedníčka senátu prítomných
opäť poslala von a následne opätovne vyhlásila rozsudok v znení uvedenom v písomnom
vyhotovení napadnutého rozsudku. Má za to, ţe takýto postup je v rozpore s ust. § 156
O. s. p. Súd jej ako účastníkovi odňal právo konať pred súdom tým, ţe svoje rozhodnutie
neodôvodnil zákonne konformným spôsobom tak, aby jasne a zrozumiteľne dalo odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Namietla tieţ, ţe v rozpore s § 118 ods. 4 O. s. p. súd prvého stupňa nevyzval účastníkov
konania, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu, aj k právnej stránke veci, ale
bez takejto výzvy uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.
V ďalšom ţalovaná prvostupňovému súdu vytkla, ţe sa opäť neriadil právnym
názorom, vysloveným v predchádzajúcich uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Obo 8/2008 a 4 Obo 66/2010, keď svoje rozhodnutie riadne
a zrozumiteľne neodôvodnil a nevykonal potrebné dokazovanie nevyhnutné pre spravodlivé
rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti namietla, ţe z odôvodnenia rozsudku sa nedá zistiť,
na základe akej úvahy, resp. dôkazov dospel súd k záveru, ţe ţalovanej sa nepodarilo
preukázať, ţe poskytla ţalobcovi pôţičku. Nepochopiteľne pre ňu vyznieva záver súdu o tom,
ţe nepreukázala, ţe z jej strany došlo k uzavretiu zmluvy o pôţičke s úpadcom. Tvrdí, ţe
z odôvodnenia rozsudku sa nedá zistiť, ako súd prišiel k záveru, ţe vybrala finančné
prostriedky z účtu ţalobcu bez právneho dôvodu. Pre takýto záver súd nevykonal potrebné
dokazovanie oboznámením sa s účtovnými podkladmi spoločnosti, ale obmedzil sa len
na konštatovanie, ţe ţalovaná je aj naďalej spoločníčkou spoločnosti H., s. r. o.,
v konkurze, a tak nemohla vybrať finančné prostriedky vo výške 24 231,56 eur. Na základe
nedostatočne zistených skutkových zistení a na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov
má ţalovaná za to, ţe súd vec nesprávne právne posúdil.
Ţalovaná súdu prvého stupňa tieţ vytkla, ţe napriek tomu, ţe odvolací súd mu
vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení vytkol neoboznámenie účastníkov konania
s obsahom konkurzného spisu, neučinil tak ani na ďalších svojich pojednávaniach a neustálil,
či ţalovaná pohľadávka je zaradená do aktív konkurznej podstaty a či je správca konkurznej
podstaty vôbec aktívne legitimovaný.
Ţalobca sa k odvolaniu ţalovanej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení, ţe
odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), preskúmal vec podľa
§ 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalovanej nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219
ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Predmetom konania je ţalobcom uplatnený nárok na zaplatenie 24 231,56 eur
(pôvodne 730.000,-- Sk) spolu s 19,5%-ným ročným úrokom z omeškania od 23. 11. 1995
do zaplatenia, z titulu bezdôvodného obohatenia. Opodstatnenosť svojho nároku ţalobca
odôvodňuje tvrdením, ţe predmetnú sumu ţalovaná vybrala z jeho účtu bez právneho dôvodu.
Súd prvého stupňa ţalobe vyhovel argumentujúc, ţe ţalovaná neuniesla dôkazné
bremeno na preukázanie tvrdení, vznesených na svoju obranu, spočívajúce v poţičaní
uvedených finančných prostriedkov spoločnosti úpadcu, vo vzťahu ku ktorému je ţalovaná
spoločníčkou od 09. 03. 1994.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, ţe Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.
38K 177/96-92 zo dňa 27. 03. 1997 (č. l. 30 - 32) vyhlásil na majetok úpadcu konkurz
a za správcu konkurznej podstaty ustanovil advokáta JUDr. L. K. (ţalobcu).
Zo spisu je tieţ zrejmé, ţe ţalovaná dňa 22. 11. 1995 z účtu spoločnosti úpadcu,
na ktorý mala podpisové právo, vybrala hotovosť v sume 730 000,-- Sk (č. l. 5, 6 a 51). Túto
napriek výzvam ţalobcu nevrátila, tvrdiac, ţe uvedená suma predstavuje hodnotu jej
obchodného podielu v spoločnosti a jej výberom došlo k vysporiadaniu jej vkladu
v spoločnosti, neskôr, ţe spoločnosti úpadcu poskytla pôţičku a na realizovanie výberu
finančných prostriedkov mala súhlas konateľa spoločnosti. Na poslednom pojednávaní
pred prvostupňovým súdom konaným dňa 18. 05. 2012, právny zástupca ţalovanej
argumentoval tvrdením, ţe ţalovanej neboli vyplatené mzdové nároky, ktorú skutočnosť
navrhol preukázať zo mzdových listov a účtovných dokladov z rokov 1993 – 1995. Mal za to,
ţe aţ po takto vykonanom dokazovaní moţno stanoviť, či ţalovaná je povinná uplatnenú
sumu vrátiť ţalobcovi.
Súd prvého stupňa, konštatujúc, ţe ţalovaná ako spoločníčka úpadcu, nemohla
disponovať so svojím vkladom a ţiadať jeho vrátenie (keďţe nedošlo k ukončeniu jej činnosti
v spoločnosti spôsobom podľa § 115, § 148 a § 149 ObchZ), zameral sa na posúdenie jej
tvrdenia, ţe spoločnosti poskytla pôţičku. Na preukázanie tohto svojho tvrdenia ţalovaná
navrhla, aby ţalobca predloţil súdu hlavnú účtovnú knihu za obdobie rokov 1993 - 1995,
keďţe iný dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia nemá. Ţalobca v tejto súvislosti uviedol, ţe
poţadovanú knihu predloţiť nevie, nakoľko ju nemá. Rovnako ani súd ju nevedel zabezpečiť,
nakoľko po nahliadnutí do konkurzného spisu sp. zn. 38K 177/96 (postupujúc tak v intenciách
odvolacieho súdu, ktorý uznesením č. k. 4 Obo 66/2010 zo dňa 30. 09. 2011 uloţil
prvostupňovému súdu doplniť dokazovanie v naznačenom smere) zistil, ţe hlavná kniha
za roky 1993 - 1995 sa v ňom nenachádza (úradný záznam na č. l. 290).
Súd prvého stupňa za takéhoto stavu veci skonštatoval, ţe bolo povinnosťou ţalovanej
poskytnutie pôţičky spoločnosti úpadcu preukázať. Vo vzťahu k zmluve o pôţičke správne
podotkol, ţe pre jej platnosť sa nevyţaduje osobitná forma, a teda, ţe ju moţno uzavrieť
ústne, i konkludentne (nevýslovne, faktickým správaním, za predpokladu, ţe tento spôsob
prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel účastník prejaviť, v zmysle § 35
ods. 1 OZ).
Tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť za výsledok konania podľa § 120
O. s. p. postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa
hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná a aby ju súd uznal
za pravdivú. V prejednávanej veci ţalobca preukázal, ţe ţalovaná z účtu úpadcu – spoločnosti
H., spol. s r. o., dňa 22. 11. 1995 vybrala hotovosť v sume 730 000,-- Sk, ktorú skutočnosť
ţalovaná ani nenamietala. Svoju obranu zaloţila na tvrdeniach, ktoré v priebehu konania
niekoľkokrát zmenila, v kaţdom prípade ju však zaťaţovalo dôkazné bremeno, spočívajúce
v preukázaní skutočností, ktoré existenciu ţalobcom uplatňovaného nároku vylučujú. Po tom,
ako ţalovaná nepreukázala, ţe výberom finančných prostriedkov došlo k vysporiadaniu jej
vkladu do spoločnosti úpadcu (keďţe k tomu v dôsledku neukončenia jej činnosti
v spoločnosti v zmysle zákona dôjsť ani nemohlo), rovnako nepreukázala poskytnutie pôţičky
úpadcovi. Na základe uvedeného skutkového stavu veci preto súd prvého stupňa nemal dôvod
pochybovať, ţe ţalovaná neuniesla dôkazné bremeno, keďţe nepreukázala pravdivosť
tvrdení, pre konanie relevantných, spôsobilých privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie súdu.
V ďalšom sa odvolací súd zaoberal časťou odvolania ţalovanej, v ktorej namietla
nezrozumiteľnosť a neúplnosť napadnutého rozsudku.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou práva na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia bezpochyby neznamená povinnosť
súdu zaoberať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia všetkými skutočnosťami, tvrdenými
účastníkmi konania, z odôvodnenia však musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie významné
skutočnosti, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odvolateľka nedostatky, týkajúce sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
prvostupňového súdu, vzhliadla vo vyhodnotení skutkového stavu veci v prospech ţalobcu
bez jeho náleţitého odôvodnenia, ako aj v absencii zdôvodnenia, prečo súd nevykonal
potrebné dokazovanie (oboznámením sa s účtovnými podkladmi spoločnosti úpadcu).
Odvolací súd poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku
prvostupňového rozhodnutia, dospel k záveru, ţe právo ţalovanej na riadne odôvodnenie
porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje zhrnutie dôvodov, pre ktoré
súd prvého stupňa ţalobe vyhovel, a to na základe toho, ţe ţalovaná nepreukázala uzavretie
zmluvy o pôţičke s úpadcom (či uţ písomne, ústne, alebo konkludentne), zdôrazniac, ţe
predloţenú Dohodu o finančnom podiele spoločnosti H., spol. s r. o., B., zo dňa 07. 12. 1993
(č. l. 213 – 214) v bode 2 za zmluvu o pôţičke povaţovať nemoţno. Pokiaľ ide o námietku
ţalovanej, ktorou súdu vytkla, ţe sa neoboznámil s účtovnými podkladmi spoločnosti úpadcu,
súd vysvetlil, prečo sa tak nemohlo stať (keďţe ţalobca nimi nedisponuje a súd ich tieţ
nevedel z konkurzného spisu zaobstarať, nakoľko sa v ňom nenachádzajú (súd v úradnom
zázname na č. l. 290 doslovne uviedol, ţe „...v spise sa nenachádza hlavná kniha za rok 1993-
95...“). Ďalej, ak ţalovaná súdu vytýka, ţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia „...obmedzil
len na konštatovanie, ţe ţalovaná je aj naďalej spoločníčkou spoločnosti H., spol. s r. o.
v konkurze, a tak nemohla vybrať finančné prostriedky vo výške 24 231,56 eur“, dovolací súd
zdôrazňuje, ţe uvedený záver vyvodil vo vzťahu k jej pôvodnej obrane, keď tvrdila, ţe
výberom finančných prostriedkov došlo k vysporiadaniu jej vkladu v spoločnosti.
Podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodnenie rozsudku v rozsahu vyhotovenom
prvostupňovým súdom, zodpovedá zákonnej poţiadavke riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia – stručné, jasné, výstiţné a je ústavne akceptovateľné. Je nutné zdôrazniť, ţe
do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)
a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Vo vzťahu k námietke ţalovanej, týkajúcej sa nevysporiadania s otázkou aktívnej
legitimácie správcu konkurznej podstaty súdom prvého stupňa, odvolací súd na doplnenie
uvádza, ţe vyhlásením konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza
na správcu (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
platnom a účinnom v čase vyhlásenia konkurzu - 27. 03. 1997).
Neobstojí tieţ námietka ţalovanej, ţe súd prvého stupňa sa neriadil právnym názorom
vysloveným odvolacím súdom v predchádzajúcich jeho uzneseniach (ako posledné vydané
pod sp. zn. 4 Obo 66/2010 dňa 30. 09. 2011). Odvolací súd, konajúc o odvolaní ţalovanej
proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 81 Cb 155/1997-275 zo dňa 01. 06. 2010,
prvostupňovému súdu vytkol, ţe napriek tomu, ţe poţadované doklady (účtovné doklady
za roky 1993 - 1995, resp. hlavná kniha za toto obdobie) predloţené neboli, ani neoboznámil
účastníkov o výsledku obsahu zistených skutočností z konkurzného spisu úpadcu, vyhlásil
dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku.
Súd prvého stupňa v novom konaní vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich
právnych zástupcov, svedkov a listín zaloţených v súdnom spise a tieto následne postupom
podľa § 132 a nasl. O. s. p. vyhodnotil. Pokiaľ dôkaz vyššie uvedenými účtovnými dokladmi
nevykonal, vysvetlil, prečo sa tak nemohlo stať. Rovnako vo vzťahu k tvrdeniu právneho
zástupcu ţalovanej o nevyplatení mzdových nárokov ţalovanej a v tej súvislosti zamietnutými
návrhmi na vykonanie dokazovania na poslednom pojednávaní prvostupňového súdu dňa
18. 05. 2012 (č. l. 321), súd prvého stupňa vo svojom rozsudku zdôvodnil, prečo tak rozhodol
(keďţe samotná ţalovaná v priebehu výpovede na súde neuviedla, ţe jej spoločnosť úpadcu
mzdové nároky neuhradila).
Odvolací súd pripomína, ţe ust. § 120 ods. 1 O. s. p. zakotvujúce povinnosť
účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s tým, ţe súd rozhodne, ktoré
z označených dôkazov vykoná, je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení
dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto
nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemoţno kvalifikovať ako odňatie práva
konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal
účastníkovi moţnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo.
Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným
spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní
ústavne akceptovateľným spôsobom, nemoţno jeho postup, spočívajúci v nevykonaní
navrhovaných dôkazov, hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom.
Na vyššie označenom súdnom pojednávaní, po zamietnutí návrhov na vykonanie
dokazovania, súd účastníkov oboznámil s obsahom spisu prečítaním listín v ňom zaloţených
na č. l. 1 aţ 283, účastníkov konania poučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a uznesením vyhlásil
dokazovanie za skončené. Po neverejnej porade senátu vyhlásil rozsudok v znení, aké
obsahuje jeho písomné vyhotovenie, a teda aj námietka ţalovanej o nedodrţaní postupu
prvostupňového súdu pri vyhlasovaní rozsudku, keď najprv ţalobu zamietol a aţ
na upozornenie členky senátu vyhlásil rozsudok ukladajúci povinnosť ţalovanej zaplatiť
ţalobcovi, ostáva v rovine ničím nepodloţených tvrdení.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďţe ţalovaná neuniesla dôkazné
bremeno, pretoţe nepreukázala, ţe finančné prostriedky z účtu spoločnosti úpadcu vybrala
oprávnene, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa, stotoţňujúc sa s jeho správnosťou v zmysle § 219 O. s. p., potvrdil ako vecne
správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Ţalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto by mal právo
na náhradu trov konania. Keďţe mu však trovy v odvolacom konaní nevznikli ţiadne,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
V Bratislave 29. januára 2014
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová