Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
17d/399964.e22d96.pdf
PDF · 117.95 KB
No categories available
2ECdo/120/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 120/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, zastúpenej advokátskou kanceláriou verita,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti povinnej Z. Š., bývajúcej v K.,
o vymoženie 2 217,75 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod
sp. zn. 17 Er 2752/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 29. marca 2012 sp. zn. 13 CoE 341/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor poţiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011 sp. zn. ISB0410073 Stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý zriadila ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ,
a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7 (ďalej len „označený rozhodcovský
rozsudok“).
Okresný súd Košice – okolie uznesením z 27. októbra 2011 č.k. 17 Er 2752/2011-15
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení uviedol, ţe po preskúmaní obchodných podmienok spoločnosti Poštová
banka a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej), dospel k záveru, ţe tieto obsahujú podmienky
spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto
podmienkou je rozhodcovská doloţka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, ţe v prípade
nedosiahnutia dohody pri riešení akýchkoľvek sporov, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere,
klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská arbitráţna a mediačná, a.s. a miestom
rozhodcovského konania je Bratislava. Súd prvého stupňa mal za to, ţe z takto formulovanej
rozhodcovskej doloţky je spotrebiteľovi odopretá moţnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá ţalobu na rozhodcovský súd. Musí sa
podrobiť konaniu vzdialenostne neprijateľnému a pred subjektom, ktorý si oprávnená uţ
predformulovala v zmluve. Spotrebiteľ si túto doloţku osobitne nevyjednal a nemal na výber,
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Takto formulovaná
doloţka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doloţka vopred
vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovskú doloţku povaţoval okresný súd
za neprijateľnú s prihliadnutím aj na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keďţe núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne
rozhodcovskému konaniu. Prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinnosti odporuje
dobrým mravom. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa ţiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. marca 2012 sp. zn.
13 CoE 341/2011 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, ţe v bode 10.2.
Všeobecných obchodných podmienok, v ktorom je uvedená rozhodcovská doloţka, je tieţ
uvedené, ţe rozhodcovský súd sa bude riadiť podľa jeho vnútorných predpisov, a to Štatútom
a Rokovacím poriadkom, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania.
Tieto predpisy však povinnej neboli známe v čase, kedy uzatvárala zmluvu o úvere, a povinná
nebola poučená o moţnosti podať na všeobecnom súde ţalobu na zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Odvolací súd mal za to, ţe aj keby spor rozhodoval súd zriadený podľa vyššie
uvedenej právnej úpravy, tak znenie rozhodcovskej doloţky v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať za splnenie povinnosti banky, ako právneho predchodcu oprávnenej, ponúknuť
povinnej riešenie sporov v rozhodcovskom konaní tak, aby povinná, ako spotrebiteľ, mala
moţnosť voľby, či prijme alebo neprijme predloţený návrh a ani za poučenie o dôsledkoch
uzavretia rozhodcovskej doloţky. Na základe takéhoto posúdenia rozhodcovskej doloţky
odvolací súd mal za to, ţe táto nie je individuálne vyjednaná, ale je uvedená iba
vo Všeobecných obchodných podmienkach. Povinná mala moţnosť zmluvu s týmito
podmienkami prijať alebo ju odmietnuť. Mal za to, ţe u spotrebiteľských zmlúv takýto spôsob
dojednania rozhodcovskej doloţky, je dojednaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,
dôsledkom čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka jeho absolútna neplatnosť. O náhrade
trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p. Poukázala na ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách, v zmysle
ktorého bola právna predchodkyňa oprávnenej povinná ako banka ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ďalej poukázala na to, ţe je
neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretoţe
nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný
a taktieţ boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.
Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný.
Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to,
ţe ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do uţ
ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava moţnosti domáhať sa
zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či uţ
ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve
a len ako tzv. exekučný súd. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva
na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretoţe súd vyslovil bez zákonného
dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné. Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté vadou podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil podať kvalifikované
odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré
v podanom odvolaní uviedla. Poznamenala, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. marca 2013 sp. zn. 2 Cdo 221/2012, 30. apríla 2013 sp. zn.
2 Cdo 313/2012, 24. mája 2013 sp. zn. 2 Cdo 233/2012, 24. mája 2013 sp. zn.
2 Cdo 170/2012, 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 35/2013 a konštatuje, ţe právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
S prihliadnutím na poţiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia
týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe sa s nimi v plnom rozsahu stotoţňuje
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, ţe :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Prekáţku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný ţiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá
nemôţe začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie).
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon rozhodnutia.
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov teda nie je dôvodná.
K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade uzavretá rozhodcovská doloţka – z dôvodov
vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke dovolateľky, ţe právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len
plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, ţe v zmysle § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len
„zákon č. 483/2001 Z.z.“) banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa tu
v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tieţ § 67
ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov –
ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter,
slúţi ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade
ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa
pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, ţe zákon č. 244/2002 Z.z. je právny
predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce kaţdé rozhodcovské
konanie, zloţenie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh
rozhodcovského konania, náleţitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné
predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tieţ na to, ţe ustanovenie § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne
postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom
spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky
a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
zdruţenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;
štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môţu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67
ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný
rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a/ vykonávacími
inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b/ vydavateľmi elektronických
platobných prostriedkov a oprávnenými drţiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri
vydávaní a pouţívaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia
mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi
(povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich
prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred
stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich
záujmového zdruţenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, ţe právna
predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, ţe by sa rozhodcovská
doloţka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ aţ c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
bankami alebo ich záujmovým zdruţením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol
ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, ţe jej právna predchodkyňa len plnila
svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd povaţoval v danom prípade za nenáleţitú.
K námietke oprávnenej, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe aţ do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová