Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)430/391460.9f429e.pdf
PDF · 148.28 KB
No categories available
2Cdo/404/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 404/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne
M. Ž., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. R. F., advokátkou v Š., proti ţalovanej A. B.,
bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P. A., advokátom v B., o vrátenie daru, vedenej na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12 C 218/2001, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 20. októbra 2009 sp. zn. 9 Co 327/2009
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovanej trovy dovolacieho konania, ktoré tvoria trovy
právneho zastúpenia v sume 153,29 € do rúk alebo na účet JUDr. P. A., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom z 28. januára 2003 č.k. 12 C 218/2001-49 zamietol
ţalobu pôvodnej ţalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd uloţil ţalovanej vydať jej
spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, ktorú jej darovala zmluvou spísanou na Štátnom
notárstve v G. č. N X.. Poukázal na skutočnosť, ţe má nesporne preukázané, ţe k uzavretiu
darovacej zmluvy došlo 17.10.1990 a dar nadobudla ţalovaná ako obdarovaná registráciou
predmetnej darovacej zmluvy na Štátnom notárstve v G. pred vyše dvanástimi rokmi.
Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môţe domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu alebo členom rodiny tak, ţe hrubo porušuje dobré mravy. Podľa rozsudku
okresného súdu v danom prípade ani z obsahu návrhu, ani z výpovede ţalovanej sa súdu
nepodarilo zistiť, ktoré chovanie povaţuje ţalobkyňa za také, od ktorého si odvodzuje svoje
právo na vrátenie daru a kedy k takémuto konaniu došlo. Podľa názoru súdu, všeobecné
tvrdenie „ţe mi nepomáha a nestará sa“, nie je správaním, ktoré moţno kvalifikovať
ako hrubé porušenie dobrých mravov a okrem toho, nebolo moţné v konaní ani zistiť, kedy
k takémuto porušeniu došlo. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného ani menej
významné porušenie dobrých mravov ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru.
Pri posudzovaní konkrétneho správania súd vychádzal z toho, či ide o porušenie dosahujúce
značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom,
váhou, by nadobudlo povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Záverom súd uviedol, ţe
vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré posudzoval dospel k záveru, ţe v danom prípade
podmienky, ktoré vyţaduje zákon na to, aby sa ţalobkyňa ako darkyňa mohla domáhať
vrátenia daru voči ţalovanej v minulosti ako obdarovanej, nie sú splnené.
Proti rozsudku okresného súdu podala pôvodná ţalobkyňa v zákonnej lehote
odvolanie, ktoré bolo doručené Okresnému súdu v Galante 20. marca 2003. Pôvodná
ţalobkyňa A. A. zomrela X. Okresný súd Galanta rozhodol uznesením č.k. 12 C 218/2001-
173 o prerušení konania aţ do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12 D 393/2004 z dôvodu ustálenia okruhu dedičov.
Konanie o dedičstve bolo právoplatne ukončené 14. októbra 2008 s tým, ţe jedinou
dedičkou majetku poručiteľky A. A. je M. Ţ., rod. A., bytom B.. Na základe uvedenej
skutočnosti do konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12 C 218/2001 na
miesto pôvodnej ţalobkyne vstúpila M. Ţ..
Na základe predloţeného odvolania Krajský súd v Trnave rozsudkom z 20. októbra
2009 č.k. 9 Co 327/2009-215 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotoţnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý správne zistil skutkový stav veci a vec
aj správne právne posúdil. Z rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, ţe rozhodoval aj
s vedomosťou o skutočnosti, ţe pôvodná ţalobkyňa A. A. v priebehu odvolacieho
konania zomrela a jej právnou nástupkyňou sa stala jej dcéra, súčasná ţalobkyňa M. Ţ.. Vo
veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Trnave.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorého prípustnosť
odvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p v spojení s ustanovením § 241 ods. 2
písm. a/ a c/. Uviedla, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu bola narušená rovnosť účastníkov
konania, a to z dôvodu, ţe M. Ţ., ako osoba vstupujúca do konania v pozícii účastníka
konania, nebola súdom ako účastník konania vypočutá. Na základe uvedených skutočností
ţiada, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
Ţalovaná k podanému dovolaniu ţalobkyne uviedla, ţe ho povaţuje za neprípustné
a nedôvodné a ţiadala, aby ho dovolací súd odmietol, prípadne zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či jej
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo
proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade
dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených
rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie proti
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu prípustné vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii
niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom,
ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Ţalobkyňa vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
K námietke dovolateľky, ţe jej konaním krajského súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom, a to konkrétne tak, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie a ţalobkyňa ako
účastník konania nebola súdom vypočutá dovolací súd uvádza, ţe podľa § 214 ods. 1 O.s.p.
na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho
súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd
prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý
verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy
môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Bez pojednávania nemôţe odvolací
súd meritórne rozhodnúť veci, ak zistí, ţe je potrebné na účely správneho zistenia skutkového
stavu vykonať (zopakovať) dôkazy, alebo ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
resp. ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch to ďalej bude povaţovať
za potrebné. V zákone nie je moţné kauzisticky vypočítať všetky moţné situácie, ktoré môţu
v súdnej praxi nastať a práve naopak tým, ţe sa ponechá otázka nariadenia pojednávania
na rozhodnutí súdu v porovnaní so striktnou normatívnou úpravou, takáto úprava bude
v súlade s materiálnou stránkou právneho štátu. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu, tento sa stotoţnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa,
ako aj právnym posúdením veci, čiţe nebolo potrebné v danom prípade zopakovať alebo
doplniť dokazovanie. Verejné prejednanie veci sa uskutočnilo na súde prvého stupňa, čiţe tu
bolo garantované právo účastníka na verejné prejednanie veci a ako je zrejmé z obsahu
súdneho spisu, M. Ţ. ako účastníčka konania, teda v čase po vstupe do konania, produkovala
vyjadrenia k veci v odvolacom konaní (č.l. 186, 199, 200-205). Dovolací súd uvádza, ţe
neexistoval dôleţitý verejný záujem, z dôvodu ktorého by malo byť nariadené odvolacie
pojednávanie. Vzhľadom na právnu úpravu, a to konkrétne § 205 ods. 3 O.s.p., ktorá
umoţňuje rozširovať dôvody odvolania a rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania, môţu účastníci konania v rámci svojich prednesov len
zopakovať obsah svojich návrhov (odvolania a vyjadrenia sa k odvolaniu) alebo rozsah
a dôvody odvolania zúţiť čiastočným späťvzatím odvolania (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Tým, ţe odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie, nepredvolal ţalobkyňu v súlade
s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. svojím postupom a konaním neodňal ţalobkyni konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto priznal ţalovanej náhradu trov
dovolacieho konania v sume zodpovedajúcej odmene za dva úkony právnej sluţby
(vyjadrenie k dovolaniu doručené súdu prvého stupňa 7. februára 2011) podľa § 11 ods. 1
a § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb. Ţalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej sume
153,29 € [57 € (1/13 výpočtového základu) + 2 x 7,41 € (reţijný paušál) + uplatnená 19 %
DPH v sume 24,47 €]. Náhradu trov dovolacieho konania je ţalobkyňa povinná zaplatiť
do rúk alebo na účet právneho zástupcu ţalovanej (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 veta prvá O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová