Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)47e/395241.02cbfe.pdf
PDF · 168.88 KB
No categories available
2ECdo/110/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 110/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., za ktorú koná doc. JUDr. B. F.,
advokát, proti povinnej H. P., bývajúcej v S., t. č. N. zast. opatrovníkom Mesto Spišská Nová
Ves, pre vymoženie 541,72 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová
Ves pod sp. zn. 8 Er 71/2005, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 5. septembra 2012 sp. zn. 16 CoE 43/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. J. K., zo 6. novembra 2004, č. k. N.
(ďalej len „notárska zápisnica“).
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením zo 14. februára 2012 č.k. 8 Er 71/2005-41
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora
zamietol. Oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. K. M. trovy exekúcie
vo výške 75,46 €. V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená
Zmluva o úvere č. X., ktorú posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Uvedená zmluva obsahuje aj splnomocnenie, ktorým povinná
splnomocnila Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jej
mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným
titulom pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky. Zároveň poukázal
na znenie ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého jednou z požiadaviek na to,
aby bolo možné vykonať exekúciu na podklade notárskej zápisnice je, že táto obsahuje
právny záväzok, teda dohodu oboch strán záväzkovo-právneho vzťahu. Z toho vyplýva, že
exekučným titulom nemôže byť notárska zápisnica, ktorej účastníkom bola len jedna strana,
v tomto prípade povinná. Notárska zápisnica môže byť spôsobilým exekučným titulom len
vedy, ak sú jej účastníkmi obe strany, okrem súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice. Keďže posudzovaná notárska zápisnica neobsahovala záväzok, ale len
prehlásenie povinnej, nebola spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd
prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, že splnomocnenie bolo súčasťou Zmluvy
o úvere vytlačenej na vopred pripravenom formulári, kedy povinná nemala možnosť
ovplyvniť výber splnomocnenca a tento bol vybraný oprávnenou, čím došlo k rozporu
záujmov medzi splnomocniteľom a splnomocnencom v zmysle § 22 ods. 2 Obč. zákonníka.
Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Z tohto dôvodu zamietol aj návrh
oprávnenej na zmenu súdneho exekútora. Na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora vo
výške 75,46 € zaviazal oprávnenú v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keďže
táto zastavenie exekúcie zavinila.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením z 5. septembra 2012 sp. zn.
16 CoE 43/2012 napadnuté uznesenie vo výrokoch, ktorými bola exekúcia vyhlásená
za neprípustnú a exekúcia bola zastavená a vo výroku o trovách exekúcie potvrdil (§ 219
ods. 1). Odmietol odvolanie oprávnenej proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora. Účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že splnomocnenie udelené povinnou
advokátovi Mgr. T. K. priamo v Zmluve o úvere v deň podpisu zmluvy nie je platným
právnym úkonom povinnej. Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne a v mene povinnej
vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
aj z iného dôvodu, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného podľa § 22 ods. 2 OZ.
Rozpor je daný tým, že advokát, ktorý mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej
zápisnice ako exekučného titulu zastupovať, bol určený priamo v Zmluve o úvere veriteľom –
oprávnenou, a povinná nemala možnosť ovplyvniť výber právneho zástupcu a dopredu
súhlasila so spísaním notárskej zápisnice. Teda povinná si nemohla dobrovoľne vybrať
právneho zástupcu. Odvolací súd ďalej uviedol, že tieto okolnosti vyvolávajú dôvodné
pochybnosti, či zástupca, ktorého si povinná ani sama nezvolila, ale vybrala jej ho oprávnená
ako veriteľ, bude náležite hájiť záujmy práve svojej klientky. Takéto plnomocenstvo uzavreté
bez slobodnej vôle povinnej je v rozpore so zákonom, a pre konflikt záujmov sa prieči
dobrým mravom a preto sú právne úkony, ktoré takto splnomocnený zástupca v mene
zastúpenej urobil podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Napokon
poznamenal, že ustanovenia § 44 ods. 6 a ani iné ustanovenie Exekučného poriadku odvolanie
proti rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora nepripúšťa, preto sa ním odvolací súd ani
nemohol zaoberať a preto odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku odmietol odvolanie oprávnenej proti výroku o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho
exekútora.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 5. septembra 2012 sp. zn.
16 CoE 43/2012 podala oprávnená dovolanie z 15. novembra 2012, v ktorom uviedla, že súd
prvého stupňa oprávnenej odňal možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p.), keď nerešpektoval procesný návrh oprávnenej, aby došlo k prerušeniu
konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a neumožnili jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície
a ochranu legitímnych nárokov. Ďalej uviedla, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/, keď opomenul aplikovať
ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení
konania. Namietala, že súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p., keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie je
zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený
rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré
nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Ďalej namietala,
že súd druhého (ani súd prvého) stupňa nerozhodol do skončenia exekučného konania
o návrhu oprávnenej na prerušenie konania a v napadnutom potvrdzujúcom rozhodnutí sa
vôbec nezmieňuje o procesnom návrhu oprávnenej. V závere dovolania navrhla požiadať
Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu a odložiť vykonateľnosť rozhodnutia napadnutého uznesenia podľa ust. § 243 O.s.p.
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. Následne sa zaoberal otázkou predloženou oprávnenou a to, či je daný dôvod
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c
O.s.p., a zistil, že tento návrh oprávnenej nie je dôvodný.
Podľa § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym
orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie
koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď
skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného
ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 až 30/62,
z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva
je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom
existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, vyplýva, že o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a o jej zastavení bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami
zástupcu (Mgr. T. K.) a zastúpeného (povinnej) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a § 39
Občianskeho zákonníka k neplatnosti dohody o zastúpení a tiež prejavov vôle zachytených
v notárskej zápisnici. Vzhľadom na to nemožno predmetnú notársku zápisnicu považovať
za vykonateľný exekučný titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä
v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej
veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcej časti uznesenia
odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho
súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Oprávnená v dovolaní namietala, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
došlo tým, že odvolací súd v konaní nerešpektoval procesný návrh oprávnenej na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil jej
tak v konaní uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície. Namietala, že o jej
návrhu na prerušenie konania nebolo do skončenia exekučného konania rozhodnuté.
Námietka oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania
nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná. Súd prvého
stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa týmto návrhom oprávnenej
nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať, pretože
odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením z 5. septembra 2012, návrh
na prerušenie konania bol odvolaciemu súdu doručený až 24. septembra 2012. Preto už nebol
dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať, keďže už bolo o odvolaní oprávnenej
rozhodnuté. Navyše v tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR z 26. júla 2012 sp. zn. 3 Cdo 108/2012 v zmysle ktorého, ak súd v priebehu konania
nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, a preto konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O.s.p. Uvedený záver
potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnená uvedeným postupom navrhla prerušiť aj dovolacie
konanie a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol. Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená
dovolacia námietka, že bola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa dovolateľky je konanie postihnuté taktiež vadou podľa ust. § 237 písm. g/
O.s.p., súd bol nesprávne obsadený. K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci
začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny
sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je
súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal
svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním
nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadať súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k týmto
námietkam oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa návrhu oprávnenej
na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolacím súdom a pre úplnosť
dodáva, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady
konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. f/ a g/ O.s.p.) a prípustnosť podaného
dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol
dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V konaní o dovolaní oprávnenej vzniklo procesne úspešnej povinnej právo na náhradu
trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : J. Uhlířová