Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
671/391001.4d2fa3.pdf
PDF · 130.22 KB
No categories available
4Cdo/43/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 43/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Ing. B. S., bývajúcej v B.,
proti ţalovanej Ing. Ţ. K., bývajúcej v B., zastúpenej A. s.r.o., so sídlom v B., o zaplatenie
1.991,64 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 21 C
135/2009, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 22. septembra 2011 sp. zn. 9 Co 266/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 22. septembra 2011 sp. zn. 9 Co 266/2010 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 9.apríla 2010 č. k. 21 C 135/2009-96 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala titulom zmluvy o pôţičke zaplatenia 1.991,64 Eur
s príslušenstvom. Ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania v sume
749,18 Eur do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania mal
preukázané, ţe ţalobkyňa za trvania manţelstva s Ing. I. S. ústne uzatvorila so ţalovanou
2. februára 2006 zmluvu o pôţičke, na základe ktorej jej dočasne prenechala peňaţné prostriedky
patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov v sume 1.991,64 Eur, ktoré sa ţalovaná
zaviazala vrátiť do 31. augusta 2006. Svoj záväzok vrátiť poskytnuté peňaţné prostriedky splnila,
keď ich vrátila Ing. I. S. v dvoch splátkach. Právne vec posúdil podľa § 143 aţ 145, 514, 559
a 657 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru okresného súdu, hoci z prehlásenia ţalovanej
z 2. februára 2006 vyplýva, ţe peňaţné prostriedky jej boli poskytnuté ţalobkyňou, keď ich
ţalovaná vrátila Ing. I. S., svoj záväzok riadne splnila, čím zanikol. Uviedol, ţe totiţ solidarita
manţelov vzniká priamo zo zákona, len čo došlo k uzavretiu platného právneho úkonu za trvania
manţelstva čo i len jedným z manţelov, a to bez ohľadu na charakter úkonu. Mal preto za to, ţe
z predmetného právneho úkonu, zmluvy o pôţičke, ktorou boli ţalovanej poskytnuté peňaţné
prostriedky patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov S., boli podľa zákona
oprávnení a povinní obaja manţelia S. spoločne a nerozdielne, a teda obaja boli spoločne
a nerozdielne aj veriteľmi ţalovanej. Keď ţalovaná plnila Ing. I. S., jej záväzok zanikol
a ţalobkyňa preto ako druhá zo spoločne a nerozdielne oprávnených veriteľov nemôţe od nej
ţiadať splnenie dlhu. Bez významu, s poukazom na § 144 a 145 Občianskeho zákonníka,
povaţoval skutočnosť, ţe ţalovaná uzavrela zmluvu o pôţičke iba so ţalobkyňou.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 22. septembra 2011
sp. zn. 9 Co 266/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobkyni 1.991,64 Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 1. septembra 2006
do zaplatenia. Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti (úroku z omeškania) rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Ţalovanú zaviazal tieţ k povinnosti nahradiť ţalobkyni trovy konania
vo výške 1.544,70 Eur k rukám jej právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odvolací súd na pojednávaní preskúmal vec v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Po zopakovaní dokazovania listinnými dôkazmi,
uvedenými v rozsudku, dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa. Odvolací
súd mal rovnako ako súd prvého stupňa písomným prehlásením ţalovanej z 2. februára 2006
preukázané, ţe peňaţné prostriedky ţalovanej poskytla ţalobkyňa a ţe tieto sa ţalovaná zaviazala
vrátiť do 31. augusta 2006. Podľa názoru odvolacieho súdu z tohto prehlásenia vyplýva, ţe ako
zmluvná strana bola veriteľom zmluvy o pôţičke, upravenej § 657 Občianskeho zákonníka len
ţalobkyňa a ţe ako zmluvná strana bola dlţníkom ţalovaná. Zároveň uviedol, ţe ţalobkyňa mala
dostatok vlastných peňaţných prostriedkov z dedičstva (patriacich do jej výlučného vlastníctva
a nie do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov), z ktorých bola schopná pôţičku poskytnúť
ţalovanej. Tento skutkový záver podporil konštatovaním, ţe ani v odpore, podanom ţalovanou
proti platobnému rozkazu, ţalovaná netvrdila, ţe by si peniaze poţičala od ţalobkyne a jej
manţela spoločne, a teda ţe by Ing. S. bol spoluveriteľom zo zmluvy o pôţičke, ale uviedla, ţe
k uzatvoreniu zmluvy o pôţičke došlo medzi ňou a ţalobkyňou. Keď veriteľom ţalovanej bola
ţalobkyňa, ţalovaná bola oprávnená a povinná plniť len jej a nie je vtedajšiemu manţelovi
Ing. I. S.. Pretoţe ţalovaná v zmysle § 120 O.s.p. súdu nepreukázala vrátenie poskytnutých
peňaţných prostriedkov ţalobkyni ako veriteľke, s ktorou uzatvorila zmluvu o pôţičke, neuniesla
dôkazné bremeno o zániku dlhu. Na základe uvedeného odvolací súd ţalovanú zaviazal
k povinnosti zaplatiť ţalobkyni poţadovanú sumu, zodpovedajúcu poskytnutým peňaţným
prostriedkom. Z dôvodu, ţe ţalovaná svoj dlh nesplnila do 31. augusta 2006, dostala sa do
omeškania. Odvolací súd ju preto zároveň zaviazal aj k povinnosti zaplatiť ţalobkyni 9 %-ný
úrok z omeškania ročne z dlţnej sumy od 1. septembra 2006, s poukazom na § 517 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo
193/2005, podľa ktorého výšku úroku z omeškania určuje nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.,
výška úroku predstavuje ročne dvojnásobok určenej základnej úrokovej sadzby NBS platnej
k prvému dňu omeškania s plnením peňaţného dlhu a po celú ďalšiu dobu omeškania zostáva
táto výška úrokov z omeškania nemenná. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2
O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej ţalobkyni priznal náhradu uplatnených trov
konania.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná z dôvodu, ţe jej bola
postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p.) a inej vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Namietala porušenie
procesných ustanovení O.s.p. postupom odvolacieho súdu, ktorý zopakoval len dôkazy svedčiace
v prospech ţalobkyne a nezopakoval dôkazy svedčiace v jej prospech a v odôvodnení
rozhodnutia sa s nimi ani nevysporiadal, dôkazné bremeno, ktoré malo zaťaţovať ţalobkyňu
preniesol na ţalovanú a vec preskúmal nad rámec dôvodov namietaných ţalobkyňou v odvolaní,
hoci bol viazaný dôvodmi odvolania. Zdôraznila, ţe ţalobkyňa v odvolaní namietala len
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti vrátenia peňaţných prostriedkov
bývalému manţelovi ţalobkyne a bola toho právneho názoru, ţe aj keď sú ako pôţička
poskytnuté peňaţné prostriedky patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, nejde
o spoločnú vec manţelov, ale vţdy ide o záväzkový vzťah medzi účastníkmi tohto vzťahu, a ţe
je daná viazanosť obsahom samého záväzkového vzťahu, v danej veci zmluvy o pôţičke
(v spojení s prehlásením ţalovanej), vrátane v ňom označených účastníkov ako veriteľ a dlţník.
Ţalovaná nakoniec namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Podľa jej názoru odvolací súd nesprávne posúdil otázku, či sa manţel veriteľa zo zmluvy
o pôţičke stáva oprávneným spoločne a nerozdielne s ním. Poukázala pritom na súdom prvého
stupňa zistený skutkový stav, ţe pôţička bola poskytnutá z prostriedkov patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, ktorý zistený skutkový stav ţalobkyňa v odvolaní
nenamietala. Uviedla, ţe nie je vylúčené, aby poskytnutie pôţičky manţelom na strane veriteľa
bolo právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, najmä ak jeden z manţelov poskytuje veci
– peniaze, patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky ţalovaná navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov dovolacieho konania.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej zotrvala na svojom tvrdení uvedenom
v odvolaní, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, no nesprávne ho právne posúdil.
Má za to, ţe postupom odvolacieho súdu ţalovanej nebola odňatá moţnosť konať pred súdom
a ţe odvolací súd vec správne právne posúdil. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preto
navrhla dovolanie ţalovanej zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie je dôvodné a rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme rozsudku sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. V danej veci
je dovolanie prípustné uţ podľa § 238 ods. 1 O.s.p, nakoľko ide o rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo
vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku
veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom
a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo
k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny
poriadok priznáva.
V danej veci odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) spočíva
v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci odvolací súd rozhodnutie odôvodnil § 657 Občianskeho zákonníka,
upravujúcim uzavretie zmluvy o pôţičke a prehlásením ţalovanej z 2. februára 2006 ako
dlţobným úpisom. Svoj právny záver, ţe účastníkmi zmluvy sú len osoby označené v zmluve
(v preskúmavanej veci ţalobkyňa ako veriteľka a ţalovaná ako dlţníčka) právne neodôvodnil
príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, hoci v danej veci súd prvého stupňa dospel
k skutkovým záverom (od ktorých sa vzhľadom na podané odvolanie uţ odvolací súd odchýliť
nemohol), ţe peniaze, ktoré ţalobkyňa poskytla ţalovanej patrili do bezpodielového
spoluvlastníctva manţelov s poukazom na § 144 a § 145 Občianskeho zákonníka a príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce záväzkovo-právne vzťahy a tento skutkový
záver ţalobkyňa v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa nenamietala.
Nakoľko v danej veci po podaní odvolania zostalo sporným, či ide o postavenie ţalobkyne ako
jedinej veriteľky, resp. či ide o aktívnu solidaritu manţelov na strane veriteľa zmluvy o pôţičke,
odvolací súd bol povinný sa s touto právnou otázkou náleţite vysporiadať. Otázku solidarity
(aktívnej i pasívnej) a splnenia dlhu nemoţno totiţ posudzovať izolovane, len podľa určitého
ustanovenia Občianskeho zákonníka, upravujúceho určitý zmluvný typ, bez ohľadu na iné
ustanovenia Občianskeho zákonníka. V preskúmavanej veci bol odvolací súd povinný posúdiť
túto otázku v spojení s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi záväzkovo-právne vzťahy, ktoré
sa aplikujú, pokiaľ ustanovenia upravujúce jednotlivé typy zmlúv neustanovujú inak, napr.
v spojení s § 513, upravujúcim solidaritu veriteľov vznikajúcu nielen podľa zmluvy, ale aj podľa
zákona, resp. rozhodnutia súdu, § 514 a § 515 Občianskeho zákonníka a tieţ v spojení
s ustanoveniami upravujúci bezpodielové spoluvlastníctvo manţelov, napr. v spojení s § 145
Občianskeho zákonníka, zakladajúceho solidaritu manţelov (bez ohľadu na skutočnosť, ţe
účastníkom právneho úkonu je iba jeden z manţelov).
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné v súvislosti
s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu poznamenať, ţe pokiaľ odvolací súd
dospel k záveru (v odôvodnení rozhodnutia jednou vetou len akoby poznamenanému), ţe
ţalobkyňa preukázala, ţe mala v čase poskytnutia pôţičky dostatok vlastných finančných
prostriedkov z dedičstva, z ktorých bola schopná pôţičku poskytnúť (teda, ţe poskytnuté
prostriedky boli v jej výlučnom vlastníctve), tento záver (k akému však uţ odvolací súd
vzhľadom na dôvody podaného odvolania dospieť nemohol - viď. niţšie) by bol taktieţ
nepreskúmateľný, pretoţe z odôvodnenia nie je zrejmé, z akých dôkazov odvolací súd uvedený
skutkový záver vyvodil.
Na základe vyššie uvedeného, keď rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje všetky
náleţitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval jeho
rozhodnutie za nepreskúmateľné. Takýmto rozhodnutím bola ţalovanej odňatá moţnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu
niţšieho stupňa, musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náleţitosti uvedené
v § 157 ods. 2 O.s.p., pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom, tento
súd svojim rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený jednak
s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako
aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo neprihliadol
na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. V odôvodnení rozhodnutia
musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu
normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
V prípade, ţe rozhodnutie nie je odôvodnené v zmysle § 157 O.s.p., ide o procesne nesprávne
rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť
konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j.
musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky musí ďalej konštatovať, ţe odvolací súd sa zaoberal
otázkou, či poskytnuté peňaţné prostriedky patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov,
alebo boli vo výlučnom vlastníctve ţalobkyne (a navyše ako uţ bolo vyššie uvedené, svoj iný
záver, ako ku ktorému dospel súd prvého stupňa, skutkovo ani právne neodôvodnil) opakoval
dokazovanie (navyše vykonaním len niektorých dôkazov) bez toho, aby k uvedenému
procesnému postupu boli splnené zákonné podmienky, to je nad rámec dôvodov odvolania. Tým
zaťaţil konania inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.).
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadať
aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná
nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej, moţno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v písm. a/ aţ f/ tohto
ustanovenia. Podľa § 205 ods. 3 O.s.p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môţe odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Podľa § 212 ods. 1
O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 212 ods. 2 O.s.p., súd nie
je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch taxatívne vymenovaných v písm. a/ aţ d/ tohto
ustanovenia.
V preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu zistil, ţe proti rozsudku
súdu prvého stupňa podala odvolanie ţalobkyňa, v ktorom odvolaní nenamietala skutkové závery
súdu prvého stupňa, ţe poskytnuté peňaţné prostriedky patrili do bezpodielového
spoluvlastníctva manţelov. Naopak, výslovne uviedla, ţe podľa jej názoru súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav, ale nesprávne ho vyhodnotil po právnej stráne a namietala
nepreskúmateľnosť rozhodnutia z hľadiska vysporiadania sa súdu so skutočným vrátením
pôţičky Ing. I. S.. Podaného odvolania sa pridrţiavala v celom rozsahu aj na pojednávaní pred
odvolacím súdom.
V predmetnej veci tak medzi účastníkmi konania zostala spornou otázka právneho
posúdenia, či ţalobkyňa bola veriteľkou zmluvy o pôţičke sama alebo spoločne a nerozdielne
so svojim vtedajším manţelom a vzhľadom na namietanú nespreskúmateľnosť rozhodnutia,
či ţalovaná skutočne vrátila poskytnuté peňaţné prostriedky Ing. I. S..
Odvolací súd po zopakovaní dokazovania listinnými dôkazmi, uvedenými v odôvodnení
rozsudku, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť
poţadovanú sumu ţalobkyni, a to okrem neodôvodneného právneho záveru o povinnosti vrátiť
poskytnuté peňaţné prostriedky ţalobkyni ako osobe označenej v zmluve, tieţ z dôvodu, ţe
poskytnuté peňaţné prostriedky boli vo výlučnom vlastníctve ţalobkyne. Odvolací súd tak
za spornú skutočnosť medzi účastníkmi konania povaţoval otázku, kto bol vlastníkom
poskytnutých peňaţných prostriedkov.
Odvolací súd sa dôsledne neriadil § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je viazaný dôvodmi
vymedzenými v odvolaní, čo znamená, ţe na iné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré by inak
mohlo byť zákonným dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadnuť nemôţe, aj keby takéto porušenie zistil. Odvolací súd môţe pri svojom
rozhodnutí prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (okrem
tých, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti).
Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a inej vade
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnými
procesnými vadami, nemôţe byť povaţované za správne.
Pokiaľ ţalovaná ako dovolací dôvod uvádzala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom
konaní vzhľadom na vyššie uvedené podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých
právnych záverov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených preto rozhodol tak ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
(§ 243b O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková