Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6de/392995.c666ff.pdf
PDF · 114.19 KB
No categories available
4ECdo/17/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 17/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., za ktorú koná
advokát a konateľ doc. JUDr. B., PhD., proti povinnej Ž., nar. X., bývajúcej vo V.,
o vymoženie 175,24 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
8 Er 606/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. augusta
2013 sp. zn. 5 CoE 251/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 27. augusta 2013 sp. zn. 5 CoE 251/2012 v potvrdzujúcom výroku a výroku o trovách
konania a uznesenie Okresného súdu Galanta z 24. apríla 2012 č.k. 8 Er 606/2009-27
z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Arbitrážny súd Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcovským rozsudkom
z 27. mája 2009 sp. zn. S. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) uložil povinnej povinnosť
zaplatiť oprávnenej 175,24 EUR s prísl. a tiež náhradu trov rozhodcovského konania.
Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Galanta (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 24. apríla 2012 č.k.
8 Er 606/2009-27 exekučné konanie zastavil a oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že exekučné konanie zastavil
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z.z.“), lebo v rozhodcovskom rozsudku uvádzaná rozhodcovská doložka
je neprijateľnou (neplatnou) podmienkou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Táto
doložka totiž založila značnú nerovnováhu práv a povinností zmluvných strán v neprospech
povinnej a nebola dohodnutá individuálne.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“) uznesením
z 27. augusta 2013 sp. zn. 5 CoE 251/2012 odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu
potvrdil ako vecne správne s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením
(§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že medzi
oprávnenou a povinnou bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú
rozhodcovskú doložku. Rozhodcovský rozsudok preto nemohol byť podkladom pre exekučné
konanie. Zároveň návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., zamietol.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie
konania, podala oprávnená odvolanie, a žiadala napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
Krajskému súdu.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená aj dovolaním, do výroku, ktorým
odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Navrhla, aby dovolací súd zrušil
uznesenia súdov nižších stupňov a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
nedostatkom právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), nesprávnym právnym posúdením veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ďalej tým, že sa nepodal návrh na začatie konania (§ 237
písm. e/ O.s.p.) v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nedostatočne
sa zistil skutkový stav veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Za odňatie možnosti konať pred
súdom označila to, že sa nemohla vyjadriť k ňou predloženým dôkazom, lebo súdy rozhodli
bez nariadenia pojednávania. Navrhla, aby dovolací súd dovolacie konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., v súvislosti s predloženými prejudiciálnymi otázkami Súdnemu
dvoru a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.
Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenou
osobou (účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie odvolacieho súdu
a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne
dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré
spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací
súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti
(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, právo
na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). V exekučnom konaní je procesným právom
oprávneného, aby po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd postupom podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) o tejto žiadosti rozhodol.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť na vady konania
uvedené v § 237 O.s.p. bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané, a ako boli
špecifikované. Vadu vyplývajúcu z § 237 písm. f/ O.s.p. môže preto dovolací súd vyvodiť
aj zo skutočnosti, ktorá nebola v dovolaní namietaná.
V štádiu exekučného konania, v ktorom sa má preskúmať žiadosť súdneho exekútora,
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zákonu zodpovedajúcim postupom súdu
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je: I. preskúmanie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov
uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie predpokladá, že ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora vykonaním exekúcie, a že v opačnom
prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie je prípustné
odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie
aj bez návrhu zastaví, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie (§ 44
ods. 3 Exekučného poriadku).
V predmetnej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Odvolací súd jeho postup považoval za správny
a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom
súdov bola oprávnenej odňatá možnosť realizovať svoje procesné právo zodpovedajúce štádiu
exekučného konania po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, t.j. právo na rozhodnutie o tejto žiadosti. Na tomto závere nič nemení ani právna
úprava obsiahnutá v § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov
zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon
rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu
rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu
(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie
inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa
Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie
sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej
exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia,
v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie
sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov
uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.
Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že zastavenie exekučného konania podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu
o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
V predmetnej veci exekučný súd, ako aj odvolací súd, neprípustne „preskočili“ postup
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď exekučné konanie zastavili podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej neboli dané procesné predpoklady
pre tento postup. Pokiaľ exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok
nie je vykonateľným exekučným titulom, mal žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov, i keď nebol
v dovolaní namietaný, dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo
k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa uvedeného ustanovenia a jeho opodstatnenosť. Dovolaním napadnuté uznesenie
exekučného súdu i uznesenie odvolacieho súdu preto zrušil a vec vrátil exekučnému súdu
na ďalšie konanie. Vzhľadom na to považoval za nadbytočné zaujímať stanovisko
aj k jej návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Trnave v rámci konania o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Okresného súdu Galanta (ako exekučného súdu) z 24. apríla 2012, č. k. 8 Er 606/2009-27,
zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti tomuto výroku rozhodnutia odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie,
v ktorom žiadala odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Oprávnená okrem iných skutočností uviedla, že súd
ju nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže
konať v zmysle ustanovenia § 103 O.s.p. a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také podmienky týkajúce sa súdu
a účastníkov konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho
súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(v prvej hlave prvej časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú
jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou
je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať
a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie
určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania začatého na základe odvolania oprávnenej proti
uzneseniu exekučného súdu nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa,
ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie
o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby sa preskúmala vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods.1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo
zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová