Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ee1/395485.bca942.pdf
PDF · 141.61 KB
No categories available
5Oboer/237/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 237/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., s. r. o.,
so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., K., proti
povinnému: D. Č., nar. X., bytom M., o vymoženie 498,77 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 72Er/770/2012, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 21. mája 2013, č. k. 5 CoE/58/2013-23, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdnemu exekútorovi došiel dňa 18. septembra 2012 návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným pri R., a. s., T., z 13. apríla 2012, sp. zn.
WHB/0111/0284, ktorým bola žalovanému D. Č. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi B.,
s. r. o., sumu 498,77 eur s príslušenstvom.
Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Senica o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 2. novembra 2012, č. k. 72Er/770/2012-13
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, že
exekučným titulom je v tomto prípade Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu, zriadeného pri R., a. s., T., IČO: X., sp. zn. WHB/0111/0284 z 13. apríla 2012.
Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zmluva o úvere, uzavretá medzi
účastníkmi konania, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Súd považoval rozhodcovskú
doložku, obsiahnutú vo všeobecných obchodných podmienkach predmetnej zmluvy,
za nekalú, a preto neplatnú. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dohodnutá
individuálne. Spotrebiteľ v tejto situácii vzhľadom na svoje majetkové a zárobkové pomery
nemá právo relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či
už pred rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní. Rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na základe týchto skutočností súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením z 21. mája 2013, č. k.
5CoE/58/2013-23 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd v uznesení poukázal na ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok); ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK").
Odvolací súd ďalej uviedol, že v zmysle citovaného ustanovenia Exekučného
poriadku je zrejmé, že exekučný súd skúma najmä, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náležitosti návrhu, či je k nemu priložený exekučný titul opatrený potvrdením
o vykonateľnosti, či exekučný titul je materiálne vykonaný v tom zmysle, že oprávnený
a povinný sú osobami uvedenými v exekučnom titule, prípadne, či na nich prešlo právo alebo
povinnosť exekučného titulu a tiež, či sú splnené podmienky podľa § 103 O. s. p., za ktorých
môže súd konať. Z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK však vyplýva, že súlad rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie
exekúcie, a preto exekučný súd je povinný prihliadnuť v tejto časti konania, či sú dané
dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku. V danom prípade
súdny exekútor požiadal o vykonanie exekúcie na podklade Rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri R., a. s., T., IČO: X., ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 27. júna 2012 a vykonateľnosť dňa 1. júla 2012. Citovaným rozhodnutím
bol povinný ako žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 498,77 eur
s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z exekučného tituluje zrejmé, že
rozhodcovský rozsudok vyhovel všetkým nárokom oprávneného, ktoré si tento uplatnil
z titulu uzatvorenej Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi žalobcom (právnym predchodcom
oprávneného) a žalovaným (povinným) dňa 30. augusta 2007. Exekučný titul bol vydaný
v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, dojednanie ktorej v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch viedla
k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje Smernica Rady
93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len Smernica Rady 93/13/EHS), na čo správne poukázal exekučný súd. Exekučný titul
je takto nevykonateľný v celom rozsahu.
Krajský súd dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový súd, že v predmetnej
exekučnej veci sa vymáha plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (uzatvára sa
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení; formulárová,
adhézna, typová zmluva).
Okresný súd rozhodol správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol. Bolo povinnosťou exekučného súdu, aby preskúmal exekučný titul aj s ohľadom
na ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK. Exekučný súd v rámci materiálneho preskúmania
exekučného titulu sa zameriava na skúmanie hmotnoprávnych predpokladov, ako sú
dovolenosť a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť
je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným
prostriedkom, materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia a z vážnych dôvodov z nej existujú
výnimky. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré sú v zásade materiálne
právoplatné, ale pre určitý okruh právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne
právoplatné neboli.
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia tiež uviedol, že materiálna právoplatnosť
rozhodnutí nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto
dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje
zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takto vyjadrenej právnej úpravy, pokiaľ
nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými
zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a/,
čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské
rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 ZoRK).
Exekučný súd bol teda v danom prípade oprávnený pri postupe podľa § 45 ZoRK
hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ako by nebol materiálne právoplatný a mohol ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení aj čo do materiálnej správnosti.
Mohol teda skúmať, či sú dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O. s. p. (v súčasnosti § 57
Exekučného poriadku), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.
Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi v rozhodnutí okresného súdu, a aj podľa názoru
krajského súdu rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom vyjednaná, vyplýva
zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto obavy, že slabšia
strana (spotrebiteľ, povinný) si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší
rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, sú na mieste. Rozhodcovská doložka
v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte
pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa
všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľné sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým
mravom a výkon práva a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Rovnako správne okresný súd uzavrel, že rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluve
o úvere zo dňa 30. augusta 2007, bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa
ust. § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou podľa § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy. Možno dodať, že rozhodnutie
exekučného súdu zodpovedá a je správne aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS (čl. 3), ktorá
bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 1. apríla 2004 zákonom č.
5 5 Oboer 237/2013
150/2004 Z. z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (do ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Podľa
článku 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o založení ES) smernica je
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej
smernice do svojho právneho poriadku zvolia.
Krajský súd uzavrel, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým
mravom a výkon práva a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Oprávnený v dovolaní mal za to, že rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté
v súlade so zákonom. Uviedol, že skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli
individuálne dojednané, sama osebe nezakladá ich neprijateľnosť. To, že rozhodcovské
konanie inicioval ako oprávnený z titulu neplnenia si povinnosti riadne a včas zo strany
povinného, nemôže mať za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky. Podľa jeho názoru
rozhodcovská doložka bola dohodnutá v súlade so zákonom. Oba súdy nesprávne aplikovali
v danej veci ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré nebolo v čase
dojednania rozhodcovskej doložky účinné, čím narušili princíp právnej istoty účastníkov.
Predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky si oprávnený plnil povinnosť, ktorá
mu vyplývala zo zákona o bankách, ktorý je špeciálnym predpisom upravujúcim prípustnosť
rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde je
dodávateľom banka. Poukázal aj na nesprávnosť slovenského prekladu Smernice Rady
93/13/EHS, z ktorej súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky vyvodil, z čoho vyplýva, že
súdy nižšieho stupňa vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie
zaťažili vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
Ďalej uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a je záväzný aj pre exekučný súd
a predstavuje prekážku res iudicata. Prvostupňový a odvolací súd rozhodli o neprijateľnosti
zmluvného dojednania ex offo napriek tomu, že exekučnému súdu nevyplýva zo žiadneho
zákonného ustanovenia oprávnenie rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je exekučný súd povinný ex offo skúmať iba súlad
exekučného titulu so zákonom, teda materiálnu a formálnu stránku vykonateľnosti tohto
titulu, nie jeho vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Zároveň uviedol, že zákon
o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. Povinný v danej veci nevyvinul žiadnu
aktivitu za účelom ochrany svojich práv v rozhodcovskom konaní ani v čase po jeho vydaní
a súd nemá nahrádzať pasivitu spotrebiteľa. V tomto smere oprávnený poukázal
na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. januára 2008 Asturcom
(Telecomunicationes SL proti Cristina Rodrígues Nogueira v bode 47. Nesprávnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie sa dovolateľovi ako oprávnenému odoprelo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti. Z týchto dôvodov navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého a druhého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.
3 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v do volacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, iba ak súd
rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale
vyplýva priamo zo zákona (viď. § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. V danej
veci dovolací súd nezistil vadu podľa § 237 písm. a/ O. s. p.
Oprávnený namietal, že v predmetnej veci sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
Oprávnený namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j., ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní, alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný
Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným pri R., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na
exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali súdy, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že
skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu
aktivitu na takýto prieskum. Oprávnený túto vadu namieta neopodstatnene.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.
Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu
a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. e/ O. s. p.
preto nie je opodstatnená.
Oprávnený ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súdy oboch stupňov dopustili tým, že odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ustanovení
§ 237 písm. f/ O. s. p., resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú
v tomto ustanovení, ako správne poukázal oprávnený, ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu - rozsudku
rozhodcovského súdu. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovské konanie sa
uskutočnilo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, čím rozhodcovský rozsudok nie je
spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Z obsahu spisu vyplýva, že
prvostupňový aj odvolací súd posudzovali splnenie podmienok na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe predmetného rozhodcovského
rozsudku.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe platnej rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v rámci daného
spotrebiteľského vzťahu, ktorý je právne založený spotrebiteľskou zmluvou - zmluvou
o úvere) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy,
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je
zvýraznený princíp ochrany práv spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali
neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne
dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy
o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola
medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako
predtlačený formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka,
obsiahnutá v týchto podmienkach. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj
s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej
rozhodcovskej doložky. Preto správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdy neodňali oprávnenému možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietkam oprávneného ohľadne
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dodáva, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ
vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretože mu žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods.
1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2014
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová