Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/129/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Š., bytom S., zastúpenej

advokátskou kanceláriou H., s.r.o., so sídlom v B., proti ţalovanej S., za ktorú konajú M., Ţ.,

M., P., M., K., M., M., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.

, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22.

decembra 2011 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. novembra 2010 č.k. -48

zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 9 958,16 Eur titulom

náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátu podľa

Trovy konania ţalovanej nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe z vykonaného

dokazovania mal za preukázané, ţe ţalobkyňa zmluvou o pôţičke vloţila do nebankového

subjektu B., s.r.o. (ďalej len „nebankový subjekt“) sumu 300 000,- Sk. Nebankový subjekt jej

vloţené peňaţné prostriedky za dohodnutých podmienok nevrátil. Na nebankový subjekt je

vyhlásený konkurz, ktorý nie je skončený, ţalobkyňa si v konkurznom konaní svoju

pohľadávku voči nebankovému subjektu uplatnila. Prvostupňový súd poukázal na to, ţe

ţalovaná pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie mohla zakázať neoprávnenej

osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona môţu vykonávať iba investičné

spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, ţe by nemuselo ísť o zhromaţďovanie

peňaţných prostriedkov spôsobmi ustanovenými zákonom o investičných spoločnostiach

2

a investičných fondoch, teda predajom podielových listov, upisovaním alebo vydávaním

akcií. O takýto spôsob činnosti zo strany dlţníka v zmysle predloţených zmlúv nešlo. Inú

činnosť, tzv. uzatváranie zmlúv o pôţičke, resp o tichom spoločenstve nebolo v právomoci

ţalovanej zakázať. garantuje fyzickým osobám a právnickým osobám široké moţnosti

pôsobnosti, keď im umoţňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemoţno ich nútiť,

aby konali niečo, čo im zákon neukladá. V zmysle týchto ustanovení mohli obchodné

spoločnosti vystupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôţičke, či

tichom spoločenstve. V súlade s princípom zmluvnej autonómie a rovnakého postavenia

účastníkov právnych vzťahov ţalobkyňa dobrovoľne vstúpila do záväzkového vzťahu

s obchodnou spoločnosťou a na základe individuálneho a slobodného rozhodnutia prevzala na

seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby

v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaţe a konkurencie. Pre štát platí, ţe sa má

zásadne zdrţať zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t.j. do súkromného rozhodovania

fyzických a právnických osôb. Zo skutkových okolností prípadu mal prvostupňový súd za to,

ţe bola to práve samotná ţalobkyňa, ktorá svojou hrubou nedbalosťou zanedbala prevenčnú

povinnosť uloţenú zákonom a preto musí následky s tým spojené znášať sama. Mohla sa totiţ

pred uzatvorením zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra, ţe

obchodná spoločnosť, s ktorou vstúpila do záväzkového vzťahu nie je investičnou

spoločnosťou ani fondom, keďţe nemala formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu

obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a ani v predmete podnikania

prijímanie vkladov či poskytovanie úverov a na základe predloţených podkladov mohla

poznať, ţe sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových

listov, či formou akcií. Mohla postupovať s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú moţno od

nej spravodlivo poţadovať a zváţiť moţnú mieru rizika. V konaní nebolo preukázané, ţe by

zo strany štátneho orgánu nebol dodrţaný správny úradný postup.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 22. decembra 2011

sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. S poukazom na ustanovenia

a zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru,

ţe ţaloba je bezdôvodná, nakoľko nie je daná zodpovednosť ţalovanej v zastúpení

jednotlivých ministerstiev za škodu, ktorá ţalobkyni vznikla tým, ţe obchodná spoločnosť

nesplnila svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv o pôţičke. V konaní nebol preukázaný

nesprávny úradný postup ţalovanej, ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu

podľa ustanovenia V súvislosti s uzatváraním zmlúv ţalovaná

3

v zastúpení jednotlivých ministerstiev nevykonávala ţiadnu činnosť spojenú s výkonom

jej právomoci a nemohla teda porušiť ţiadne pravidlá ustanovené právnymi normami

pre jej konanie, resp. nemohla porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov

jej činnosti. Súd prvého stupňa správne konštatoval, ţe ţalobkyňa uzatvorením zmlúv

o pôţičke vstúpila do záväzkového právneho vzťahu s právnickou osobou. Vzájomné práva

a povinnosti zmluvných strán sa riadia uvedenými zmluvami a ustanoveniami Občianskeho,

prípadne . Ţalobkyňa v konaní nepreukázala, v čom mala spočívať

zodpovednosť štátu pokiaľ ide o rozhodnutie orgánu štátu alebo nesprávny úradný postup.

Taktieţ nepreukázala, ţe by jej vznikla škoda a v akej výške. Obchodný register je verejná

listina, zákony sú taktieţ dostupné kaţdému občanovi. Ţalobkyňa preto skôr, ako sa rozhodla

vytvoriť zmluvný vzťah so spoločnosťami, mala moţnosť sa oboznámiť s predmetom činnosti

spoločností. Zmluva, ktorú ţalobkyňa uzavrela s nebankovým subjektom, podľa obsahu spĺňa

predpoklady . Ţalobkyňa nenamietala ani jednu zo zloţiek

právneho úkonu, ako aj nenamietala neplatnosť podľa .

V prípade zmlúv o pôţičke ide o právne vzťahy, do ktorých štát v zmysle nemá právo

zasahovať. V prípade preukázania neplatnosti právnych úkonov, prípadne ich simulácie

je daná zodpovednosť podľa platných právnych predpisov len na samotných účastníkov

zmlúv. Dôkazy, ktorých vykonania sa ţalobkyňa v podanom odvolaní domáhala povaţoval

odvolací súd z týchto dôvodov za nadbytočné, ktoré nie sú potrebné pre rozhodnutie v merite

veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa , a

tak, ţe ich náhradu úspešnej ţalovanej v zastúpení jednotlivých ministerstiev nepriznal,

nakoľko si ich neuplatnila.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, navrhla

ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu uvedeného v § 237

písm. f/ Odvolaciemu súdu vytkla, ţe pristúpil k rozhodnutiu o jej odvolaní arbitrárne

a formalisticky. Poukázala na to, ţe súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností

„odporcov“ vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných

spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní, a zákona o bankách, upriamili pozornosť

na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu, a povahu

právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky sa riadili

len literou zákona bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných

ústavných princípov a obsahu, a rozsahu činnosti nebankových subjektov. Pokiaľ súdy prišli

k záveru, ţe extenzívny výklad relevantných zákonných povinností „odporcov“ nie je moţný,

4

tento záver nepodloţili ţiadnym praktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto

nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý. Súdy oboch inštancií účelovo zuţujú

pohľad na fungovanie nebankových subjektov výlučne na vzťah jedného klienta, v závislosti

od typu zmluvy či uţ poţičiavateľ, tichý spoločník či člen druţstva, voči jednému subjektu –

nebankovému subjektu, kde správne pouţívajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania

štátu do súkromnoprávnych vzťahov. Podľa názoru ţalobkyne však súdy účelovo prehliadajú

skutočnosť, ţe v uvedenom prípade nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale hromadné

investovanie veľkého mnoţstva súkromných subjektov. Zúţené vnímanie rozsahu kauzy

na jednotlivcov vyústilo k odmietnutiu vykonania takých dôleţitých navrhovaných dôkazov

zo strany ţalobkyne, najmä tých dôkazov, ktoré leţia mimo sféry dosahu ţalobkyne,

a bez vyţiadania súdom ich nie je moţné dosiahnuť. Skutočnosť, ţe v konaní sa ţalobkyni

závaţným spôsobom odňala moţnosť konania pred súdom, potvrdzujú aj rozhodnutia

ústavného súdu, v ktorých ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu

alebo práv na spravodlivý proces z dôvodu: absencie dostatočného odôvodnenia, absencie

dôvodov na rozhodnutie vydané v preskúmavanom konaní, arbitrárnosti rozhodnutí,

formalistického prístupu pri rozhodovaní, nepreskúmateľnosti rozhodnutí v dôsledku

procesných pochybení, prekročenia ústavných limitov pre akceptovateľné rozdielne názory

na právne posúdenie veci. V tejto súvislosti v závere dovolania ţalobcovia citovali viaceré

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

K dovolaniu ţalobkyne sa vyjadrili iba M. a M., pričom obe uvedené ministerstvá

navrhli dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) prejednal dovolanie

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmajúc najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

5

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom nejde ani o jeden z potvrdzujúcich rozsudkov

uvedených v ), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z

ods. 1 aţ ods. 3 nemoţno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,

či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ písm. g/

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle , ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd však nezistil

existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v Nezistil

ani podmienky prípustnosti dovolania podľa , na ktoré poukazovala

dovolateľka.

Podľa , dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom.

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu,

ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.

O vadu konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

6

právnymi normami, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ţalobkyňa namietala, ţe konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie

dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku

nezaoberania sa jej námietkami prezentovanými pred súdom prvého stupňa ako aj v podanom

odvolaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak arbitrárne, formalistické, nepreskúmateľné.

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce

garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom

na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj

napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť

č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti

sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis

proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí

1997-III, rozsudok Higginosova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť

č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky

vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a ţe „takéto

odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie

z 03. júla 2003 sp. zn. ).

V prejednávanej veci sa odvolací súd stotoţnil so skutkovými aj právnymi závermi

prvostupňového súdu, rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval za vecne správne, pričom

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Za tejto situácie,

pri zohľadnení skutočnosti vyplývajúcej z obsahu spisu, a to, ţe odvolanie ţalobkyne proti

prvostupňovému rozsudku je obsahovo argumentačne v zásade totoţné so samotnou ţalobou,

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, podľa názoru dovolacieho súdu, spĺňa podmienky

kladené na odôvodnenie rozsudku stanovené v citovanom ustanovení ,

keď je z neho zrejmé, čoho sa ţalobkyňa domáhala, ako a z akých dôvodov prvostupňový súd

ţalobu zamietol, čím ţalobkyňa argumentovala v podanom odvolaní, ktoré skutočnosti

povaţoval za preukázané, a akými úvahami sa pri hodnotení riadil, aj prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Pokiaľ sa ţalobkyňa nestotoţňuje s právnymi závermi oboch súdov niţších stupňov

a vytýka im, ţe pri posudzovaní rozsahu povinnosti ţalovanej, konkrétne teda povinností

jednotlivých, ţalobkyňu označených rezortných ministerstiev konajúcich za štát vo vzťahu

k činnosti nebankových subjektov, formalisticky sa riadili len literou zákona, dovolací súd

poukazuje na to, ţe do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

().

Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnutie v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené tvrdenia dovolateľky, o ktoré opiera

prípustnosť dovolania podľa sú vo svojej podstate námietkou,

ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). V tejto súvislosti treba uviesť, ţe síce povaţuje

nesprávne právne posúdenie za prípustný dovolací dôvod (ktorý moţno uplatniť vtedy,

ak je dovolanie prípustné), avšak samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť

dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach upravené

ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady

konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť dovolania nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne neprípustné

dovolanie ţalobkyne podľa v spojení s

písm. c/

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa

v spojení s a s tým, ţe úspešná ţalovaná nepodala

návrh na ich priznanie.

9

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2014

JUDr. Ľubor Š e b o , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková