Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
792/390904.03461e.pdf
PDF · 162.71 KB
No categories available
4Cdo/129/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 129/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Š., bytom S., zastúpenej
advokátskou kanceláriou H., s.r.o., so sídlom v B., proti ţalovanej S., za ktorú konajú M., Ţ.,
M., P., M., K., M., M., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.
8 C 57/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22.
decembra 2011 sp.zn. 3 Co 463/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. novembra 2010 č.k. 8 C 57/2010-48
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 9 958,16 Eur titulom
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb.
Trovy konania ţalovanej nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, ţe ţalobkyňa zmluvou o pôţičke vloţila do nebankového
subjektu B., s.r.o. (ďalej len „nebankový subjekt“) sumu 300 000,- Sk. Nebankový subjekt jej
vloţené peňaţné prostriedky za dohodnutých podmienok nevrátil. Na nebankový subjekt je
vyhlásený konkurz, ktorý nie je skončený, ţalobkyňa si v konkurznom konaní svoju
pohľadávku voči nebankovému subjektu uplatnila. Prvostupňový súd poukázal na to, ţe
ţalovaná pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie mohla zakázať neoprávnenej
osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona môţu vykonávať iba investičné
spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, ţe by nemuselo ísť o zhromaţďovanie
peňaţných prostriedkov spôsobmi ustanovenými zákonom o investičných spoločnostiach
a investičných fondoch, teda predajom podielových listov, upisovaním alebo vydávaním
akcií. O takýto spôsob činnosti zo strany dlţníka v zmysle predloţených zmlúv nešlo. Inú
činnosť, tzv. uzatváranie zmlúv o pôţičke, resp o tichom spoločenstve nebolo v právomoci
ţalovanej zakázať. Ústava garantuje fyzickým osobám a právnickým osobám široké moţnosti
pôsobnosti, keď im umoţňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemoţno ich nútiť,
aby konali niečo, čo im zákon neukladá. V zmysle týchto ustanovení mohli obchodné
spoločnosti vystupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôţičke, či
tichom spoločenstve. V súlade s princípom zmluvnej autonómie a rovnakého postavenia
účastníkov právnych vzťahov ţalobkyňa dobrovoľne vstúpila do záväzkového vzťahu
s obchodnou spoločnosťou a na základe individuálneho a slobodného rozhodnutia prevzala na
seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby
v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaţe a konkurencie. Pre štát platí, ţe sa má
zásadne zdrţať zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t.j. do súkromného rozhodovania
fyzických a právnických osôb. Zo skutkových okolností prípadu mal prvostupňový súd za to,
ţe bola to práve samotná ţalobkyňa, ktorá svojou hrubou nedbalosťou zanedbala prevenčnú
povinnosť uloţenú zákonom a preto musí následky s tým spojené znášať sama. Mohla sa totiţ
pred uzatvorením zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra, ţe
obchodná spoločnosť, s ktorou vstúpila do záväzkového vzťahu nie je investičnou
spoločnosťou ani fondom, keďţe nemala formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu
obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a ani v predmete podnikania
prijímanie vkladov či poskytovanie úverov a na základe predloţených podkladov mohla
poznať, ţe sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových
listov, či formou akcií. Mohla postupovať s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú moţno od
nej spravodlivo poţadovať a zváţiť moţnú mieru rizika. V konaní nebolo preukázané, ţe by
zo strany štátneho orgánu nebol dodrţaný správny úradný postup.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 22. decembra 2011
sp.zn. 3 Co 463/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. S poukazom na ustanovenia
§ 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru,
ţe ţaloba je bezdôvodná, nakoľko nie je daná zodpovednosť ţalovanej v zastúpení
jednotlivých ministerstiev za škodu, ktorá ţalobkyni vznikla tým, ţe obchodná spoločnosť
nesplnila svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv o pôţičke. V konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup ţalovanej, ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
podľa ustanovenia § 18 zákon č. 58/1969 Zb. V súvislosti s uzatváraním zmlúv ţalovaná
v zastúpení jednotlivých ministerstiev nevykonávala ţiadnu činnosť spojenú s výkonom
jej právomoci a nemohla teda porušiť ţiadne pravidlá ustanovené právnymi normami
pre jej konanie, resp. nemohla porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov
jej činnosti. Súd prvého stupňa správne konštatoval, ţe ţalobkyňa uzatvorením zmlúv
o pôţičke vstúpila do záväzkového právneho vzťahu s právnickou osobou. Vzájomné práva
a povinnosti zmluvných strán sa riadia uvedenými zmluvami a ustanoveniami Občianskeho,
prípadne Obchodného zákonníka. Ţalobkyňa v konaní nepreukázala, v čom mala spočívať
zodpovednosť štátu pokiaľ ide o rozhodnutie orgánu štátu alebo nesprávny úradný postup.
Taktieţ nepreukázala, ţe by jej vznikla škoda a v akej výške. Obchodný register je verejná
listina, zákony sú taktieţ dostupné kaţdému občanovi. Ţalobkyňa preto skôr, ako sa rozhodla
vytvoriť zmluvný vzťah so spoločnosťami, mala moţnosť sa oboznámiť s predmetom činnosti
spoločností. Zmluva, ktorú ţalobkyňa uzavrela s nebankovým subjektom, podľa obsahu spĺňa
predpoklady § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalobkyňa nenamietala ani jednu zo zloţiek
právneho úkonu, ako aj nenamietala neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
V prípade zmlúv o pôţičke ide o právne vzťahy, do ktorých štát v zmysle ústavy nemá právo
zasahovať. V prípade preukázania neplatnosti právnych úkonov, prípadne ich simulácie
je daná zodpovednosť podľa platných právnych predpisov len na samotných účastníkov
zmlúv. Dôkazy, ktorých vykonania sa ţalobkyňa v podanom odvolaní domáhala povaţoval
odvolací súd z týchto dôvodov za nadbytočné, ktoré nie sú potrebné pre rozhodnutie v merite
veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, ţe ich náhradu úspešnej ţalovanej v zastúpení jednotlivých ministerstiev nepriznal,
nakoľko si ich neuplatnila.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, navrhla
ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu uvedeného v § 237
písm. f/ O.s.p. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe pristúpil k rozhodnutiu o jej odvolaní arbitrárne
a formalisticky. Poukázala na to, ţe súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností
„odporcov“ vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných
spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní, a zákona o bankách, upriamili pozornosť
na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu, a povahu
právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky sa riadili
len literou zákona bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných
ústavných princípov a obsahu, a rozsahu činnosti nebankových subjektov. Pokiaľ súdy prišli
k záveru, ţe extenzívny výklad relevantných zákonných povinností „odporcov“ nie je moţný,
tento záver nepodloţili ţiadnym praktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto
nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý. Súdy oboch inštancií účelovo zuţujú
pohľad na fungovanie nebankových subjektov výlučne na vzťah jedného klienta, v závislosti
od typu zmluvy či uţ poţičiavateľ, tichý spoločník či člen druţstva, voči jednému subjektu –
nebankovému subjektu, kde správne pouţívajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania
štátu do súkromnoprávnych vzťahov. Podľa názoru ţalobkyne však súdy účelovo prehliadajú
skutočnosť, ţe v uvedenom prípade nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale hromadné
investovanie veľkého mnoţstva súkromných subjektov. Zúţené vnímanie rozsahu kauzy
na jednotlivcov vyústilo k odmietnutiu vykonania takých dôleţitých navrhovaných dôkazov
zo strany ţalobkyne, najmä tých dôkazov, ktoré leţia mimo sféry dosahu ţalobkyne,
a bez vyţiadania súdom ich nie je moţné dosiahnuť. Skutočnosť, ţe v konaní sa ţalobkyni
závaţným spôsobom odňala moţnosť konania pred súdom, potvrdzujú aj rozhodnutia
ústavného súdu, v ktorých ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu
alebo práv na spravodlivý proces z dôvodu: absencie dostatočného odôvodnenia, absencie
dôvodov na rozhodnutie vydané v preskúmavanom konaní, arbitrárnosti rozhodnutí,
formalistického prístupu pri rozhodovaní, nepreskúmateľnosti rozhodnutí v dôsledku
procesných pochybení, prekročenia ústavných limitov pre akceptovateľné rozdielne názory
na právne posúdenie veci. V tejto súvislosti v závere dovolania ţalobcovia citovali viaceré
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
K dovolaniu ţalobkyne sa vyjadrili iba M. a M., pričom obe uvedené ministerstvá
navrhli dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prejednal dovolanie
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia
§ 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom nejde ani o jeden z potvrdzujúcich rozsudkov
uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p.), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne z § 238
ods. 1 aţ ods. 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ písm. g/ O.s.p.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p., ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd však nezistil
existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil
ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré poukazovala
dovolateľka.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi normami, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Ţalobkyňa namietala, ţe konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie
dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku
nezaoberania sa jej námietkami prezentovanými pred súdom prvého stupňa ako aj v podanom
odvolaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak arbitrárne, formalistické, nepreskúmateľné.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce
garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj
napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť
č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti
sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-III, rozsudok Higginosova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť
č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky
vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a ţe „takéto
odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie
z 03. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03).
V prejednávanej veci sa odvolací súd stotoţnil so skutkovými aj právnymi závermi
prvostupňového súdu, rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval za vecne správne, pričom
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Za tejto situácie,
pri zohľadnení skutočnosti vyplývajúcej z obsahu spisu, a to, ţe odvolanie ţalobkyne proti
prvostupňovému rozsudku je obsahovo argumentačne v zásade totoţné so samotnou ţalobou,
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, podľa názoru dovolacieho súdu, spĺňa podmienky
kladené na odôvodnenie rozsudku stanovené v citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
keď je z neho zrejmé, čoho sa ţalobkyňa domáhala, ako a z akých dôvodov prvostupňový súd
ţalobu zamietol, čím ţalobkyňa argumentovala v podanom odvolaní, ktoré skutočnosti
povaţoval za preukázané, a akými úvahami sa pri hodnotení riadil, aj prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Pokiaľ sa ţalobkyňa nestotoţňuje s právnymi závermi oboch súdov niţších stupňov
a vytýka im, ţe pri posudzovaní rozsahu povinnosti ţalovanej, konkrétne teda povinností
jednotlivých, ţalobkyňu označených rezortných ministerstiev konajúcich za štát vo vzťahu
k činnosti nebankových subjektov, formalisticky sa riadili len literou zákona, dovolací súd
poukazuje na to, ţe do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnutie v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997,
Vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené tvrdenia dovolateľky, o ktoré opiera
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sú vo svojej podstate námietkou,
ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). V tejto súvislosti treba uviesť, ţe Občiansky súdny poriadok síce povaţuje
nesprávne právne posúdenie za prípustný dovolací dôvod (ktorý moţno uplatniť vtedy,
ak je dovolanie prípustné), avšak samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť
dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť dovolania nevyplýva z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné
dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe úspešná ţalovaná nepodala
návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2014
JUDr. Ľubor Š e b o , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková