Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
af1/391720.7c7d4c.pdf
PDF · 116.33 KB
No categories available
2Cdo/319/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 319/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne G. M., bývajúcej v T.,
proti ţalovanej O., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a iné, vedenej
na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14 Cpr 3/2012, o dovolaní spoločnosti O., proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2013 sp. zn. 14 CoPr 2/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením zo 17. októbra 2012 č. k. 14 Cpr 3/2012-56
konanie zastavil. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, ţe skutočnosť, ţe organizačná zloţka zahraničnej právnickej osoby,
umiestnená na území Slovenskej republiky je zapísaná v obchodnom registri neznamená, ţe
táto organizačná zloţka je nositeľom právnej subjektivity a ţe má spôsobilosť byť účastníkom
konania. Poznamenal, ţe spôsobilosť byť účastníkom konania má právnická osoba a nie
organizačná zloţka právnickej osoby. Nedostatok procesnej spôsobilosti byť účastníkom
konania je taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. Okresný súd preto
konanie vo veci zastavil. O trovách konania rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 15. mája 2013 sp. zn. 14 CoPr 2/2013 uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe
predmetom konania sú nároky ţalobkyne z neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa
§ 7 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch
vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj
organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to stanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa
osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôţe
ním byť súčasne aj jeho organizačná jednotka a naopak. Uvedené ustanovenie umoţňuje, aby
právnu subjektivitu mala aj organizačná jednotka právnickej osoby, aj keď nemá právnu
subjektivitu podľa občianskeho práva. Postavenie právnických osôb – zamestnávateľov
v pracovných vzťahoch treba zisťovať z právnych predpisov, na základe ktorých vznikli
a prípadne stanov podľa týchto predpisov. Organizačná zloţka, na ktorú bola osobitným
predpisom prenesená právna subjektivita v pracovných vzťahoch má rovnaké postavenie ako
právnická osoba, do ktorej patrí. Keďţe podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd
v napadnutom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho názoru, odvolací súd uznesenie
zrušil podľa § 221 ods. 1, písm. h/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v rámci ktorého
má okresný súd postupovať v súlade s citovaným ustanovením Zákonníka práce.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala spoločnosť O. (vo veci jej
organizačnej zloţky so sídlom v P.) 23. júla 2013 dovolanie, ktoré odôvodnila v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., pričom vadou podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je
vada spočívajúca v tom, ţe ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania. Namietla aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ďalej dovolateľka uviedla, ţe ţalobkyňa označila ako
ţalovanú organizačnú zloţku, ktorá nemá právnu subjektivitu, a teda ani spôsobilosť byť
účastníkom konania. Tvrdila, ţe organizačná zloţka tak, ako ju označila ţalobkyňa navyše
vôbec neexistuje. Na základe uvedeného dovolateľka ţiadala, aby dovolací súd zmenil
uznesenie odvolacieho súdu tak, ţe uznesenie súdu prvého stupňa potvrdí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas spoločnosť O. zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom k
záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Keďţe v danom prípade ide o zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu je nepochybné,
ţe prípustnosť dovolania z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Prípustnosť dovolania spoločnosti O. by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, f/ účastníkovi sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1995 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, ţe
musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania znamená spôsobilosť
subjektu mať procesné práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Občiansky súdny
poriadok v § 19 O.s.p. stanovuje, ţe spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda
odkazuje na hmotné právo. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť
účastníkmi konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa
hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu. Spôsobilosť mať práva
a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými sú
zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia majetku, jednotky územnej
samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok spôsobilosti byť
účastníkom konania v zmysle § 19 O.s.p. uţ opodstatňuje prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. b/ O.s.p. Spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie
účastníka – aktívnej, či pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti irelevantná. Nemoţno
nedostatok spôsobilosti byť účastníkom zamieňať nedostatkom vecnej legitimácie účastníka.
Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok
zastavenie konania (§ 103 a 104 ods. 1 O.s.p.). Vecná legitimácia účastníka konania je
otázkou hmotného práva a dôsledkom zistenia jej nedostatku sa prejaví vo výsledku konania
zamietnutím návrhu. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.
Štúdiom v súdnom spise dovolací súd zistil, ţe ţalobkyňa vo svojom návrhu na začatie
konania označila ţalovanú nasledovne : O., organizační sloţka R., IČO: X., DIČ: C.,
štatutárny zástupca : W. S.. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa uzavrela pracovnú zmluvu so
spoločnosťou O., organizační sloţka, Z., IČ : X., DIČ : C., dohodu o skončení pracovného
pomeru uzavrela ţalobkyňa so spoločnosťou O. E., vo veci organizačnej zloţky : O.,
organizačná zloţka, so sídlom Z. 4, IČ : X.. Z označenia ţalovanej, tak ako ju označila
ţalobkyňa, nie je jednoznačné, kto je vlastne ţalovanou (či ţalovanou má byť spoločnosť O.
so sídlom v E., jej organizačná zloţka so sídlom v P., alebo kancelária tejto spoločnosti, so
sídlom v B.). Za tohto nejasného stavu bolo namieste vyzvať ţalobkyňu k odstráneniu takej
vady nesprávneho podania, keď nie sú všetky náleţitosti podania uvedené presne, určito
a zrozumiteľne, a to postupom podľa § 43 O.s.p., teda tak, aby označenie účastníkov konania
bolo jednoznačné a nevzbudzovalo ţiadne pochybnosti. Keďţe uvedenú pochybnosť súdy
niţšieho stupňa neodstránili, za takéhoto nejasného stavu nie je moţné, aby dovolací súd
jednoznačne konštatoval vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. b/ O.s.p. (nie je
moţné konštatovať, ţe ţalovaná nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, pokiaľ jej
označenie vyvoláva pochybnosti, kto ňou v skutočnosti má byť). Keďţe zrušujúce uznesenie
odvolacieho súdu ostáva v platnosti, úlohou súdu prvého stupňa, po vrátení mu veci na ďalšie
konanie, bude postupovať v zmysle § 43 O.s.p. a aţ po vyjasnení si skutočnosti, kto je
ţalovanou osobou, vo veci rozhodnúť.
Ďalej dovolateľka namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje presvedčivé
odôvodnenie.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky taktieţ nie je dôvodná.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom
na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo
presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
K námietke dovolateľky, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď
aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. Keďţe dovolateľkou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní,
ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok
posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie spoločnosti O.
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti dovolateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová