Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
22d/397357.642fcf.pdf
PDF · 123.26 KB
No categories available
4Oboer/325/2013
Najvyšší súd 4 Oboer/325/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zast.
advokátskou kanceláriou F., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta D., proti
povinnej: L., o vymoženie pohľadávky oprávneného 280,16 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14Er/279/2008, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1CoE/252/2012-43 zo dňa 12. júla 2012,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 1CoE/252/2012-43 z 12. júla 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor J. žiadosťou zo dňa 12. 03. 2008 Okresnému súdu Lučenec ako súdu
prvého stupňa (ďalej tiež ako „exekučný súd“) doručenou dňa 20. 03. 2008 (č. l. 1)
na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je
Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s. so sídlom: Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský
súd“) sp. zn. SR 7234/07 zo dňa 12. 10. 2007 právoplatný dňa 12. 11. 2007 a vykonateľný
dňa 15. 11. 2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 25. 03. 2008
v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5606 051500 * na vykonanie exekúcie proti
povinnému (č. l. 11). Následne uznesením č. k. 14Er/279/2008-19 zo dňa 24. 02. 2012
exekúciu vedenú súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 961/08 vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že rozhodcovská doložka
v zmluve o úvere č. 6680164 zo dňa 17. 04. 2007, ktorú okresný súd podľa jej obsahu
považoval za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), nebola dojednaná individuálne. Táto skutočnosť vyplýva z jej zaradenia
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere.
Spotrebiteľ vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové
a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa
zúčastniť konania či už pred rozhodcovským súdom alebo na občianskosúdnom konaní.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj rozhodcovská doložka reálne vopred
vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase
jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle
§ 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie sa teda
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť
(č. l. 41) bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolaciemu.
Tento prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p. svojím uznesením č. k. 1CoE/252/2012-43 zo dňa 12. 07. 2012 odvolaním
napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s názorom
prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 OZ
účinnom v čase uzatvárania zmluvy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s dôvodmi
uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu na zdôraznenie správnosti, ktorých
poukazom na § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „ZoRK“), § 53 ods. 4 OZ, § 57 ods. 1 písm. g/ EP a § 58 ods. 1 EP uviedol,
že súd aj pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi skúma, či sú splnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný
skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie.
Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú zistené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Právny predpis (Exekučný poriadok), resp. jeho
jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu,
a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. IV. ÚS 55/2011-19 zo dňa 24. 02. 2011).
Odvolací súd ďalej uviedol, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V subjektívne
nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti
rozhodovacieho procesu. Majúc tieto skutočnosti za dostačujúce pre záver o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy
medzi dodávateľom a spotrebiteľom odvolací súd osobitne poukázal na miesto
rozhodcovského konania, ktoré ani zďaleka nespĺňa požiadavku predvídateľnosti
a dostupnosti (rozhodcovský súd na druhom konci republiky) ako aj absenciu poučenia
spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom. Konštatoval, že
takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je v zmysle § 53 ods. 4
OZ neplatná.
Odvolací súd sa plne stotožnil aj so záverom exekučného súdu ohľadom konštatovania
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodov, na ktoré poukázal exekučný súd. Mal
za zrejmé, že vzhľadom na okolnosti uzavretia rozhodcovskej doložky a obsah jej znenia, táto
sa prieči dobrým mravom, a teda dobrým mravom odporuje aj výkon práv z takejto doložky.
Uviedol, že skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum
právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž
rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky nie je
materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama osebe je dôvodom
na zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho
neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.
K ďalším dôvodom uvádzaným odvolateľom, pre ktoré má byť exekúcia prípustná
odvolací súd zastal názor, že sa jedná o bližšie odôvodnenie tých istých námietok, ktoré už
boli predmetom posudzovania súdov. Uviedol, že záver súdov o neprípustnosti vedenia
exekúcie v obdobných veciach nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje,
že exekúciu vykonať nemožno. Odvolací súd poukázaním na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (Georgidias vs Grécko z 29. 05. 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. 02.
1998) konštatoval, že za podstatné pre svoje rozhodnutie považoval len tie argumenty, ktoré
už boli predmetom posudzovania súdov a výsledkom ktorého bolo konštatovanie
o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Stotožňujúc sa s týmto záverom, odvolací súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia všetkým odvolacím argumentom podrobnejšie nevenoval.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 09. 2012.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený
(ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:
a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.),
c/ vo veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.),
e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo rozvinul v písomných podaniach
na č. l. 53 a 56 – 58 spisu. Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu
navrhol, aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov dovolacieho konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol
tiež, aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení
vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu.
Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.)
najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že ním ako jedným
z mimoriadnych opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale
možno ním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu
vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak
v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3
O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací síce
potvrdil uznesenie Okresného súdu Lučenec, avšak bez toho, že by vo výrokovej časti
prípustnosť dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania
proti uzneseniu zakotvené v § 239 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že
dovolanie oprávneného v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p., na ktorú je dovolací súd s prihliadnutím na ust. § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.
povinný vždy prihliadnuť (či už to účastník namieta alebo nie). Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti
uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo
k procesnej vade konania v zmysle § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia majúcich za následok tzv. zmätočnosť
rozhodnutia. Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. pritom nie je významný predmet konania ani
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení
došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a keďže
vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo zameral sa dovolací súd osobitne
na vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. namietanú dovolateľom, hoci bližšie
nekonkretizovanú. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je taký (vadný) postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
V predmetnom prípade naplnenie tejto vady dovolací súd vyvodzuje z toho, že
odvolací súd nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p., ktorý podal v rámci odvolacieho konania, nerozhodol o ňom
a v odôvodnení svojho rozhodnutia ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie
konania nezaoberal. Rovnako nerozhodol ani o návrhu oprávneného na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., ktorý bol súčasťou jeho odvolania proti prvostupňovému
rozhodnutiu.
Z obsahu spisu vyplýva, že návrh oprávneného označený ako „Návrh na prerušenie
konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a č1. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“ bol doručený Okresnému súdu
Lučenec dňa 10. 08. 2012. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací napadnutým
uznesením rozhodol dňa 12. 07. 2012 iba o odvolaní oprávneného zo dňa 13. 03. 2012, súdu
prvého stupňa doručené dňa 15. 03. 2012 (č. l. 25 - 33), a to bez uvedenia dôvodu prečo sa
návrhom oprávneného na prerušenie konania vôbec nezaoberal.
Zo spisového materiálu tiež vyplýva, že podanie oprávneného s návrhom na prerušenie
konania je v spise zažurnalizované ako č. l. 48 - 51, teda za samotným napadnutým
uznesením odvolacieho súdu, ktoré je zažurnalizované ako č. 1. 43. Je preto zrejmé, že
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací návrh na prerušenie konania podaný
na okresný súd dňa 10. 08. 2012 v čase svojho rozhodnutia o odvolaní (dňa 12. 07. 2012)
k dispozícii nemal, pretože súd prvého stupňa mu predmetný návrh ani nedoručil
na rozhodnutie o tomto návrhu. Odvolací súd však nerozhodol ani o návrhu oprávneného
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., hoci tento bol obsahom samotného
jeho odvolania (bod 20 odvolania na č. l. 27 spisu).
Pokiaľ o včas podanom procesnom návrhu oprávneného odvolací súd nerozhodol
bez toho, aby boli splnené podmienky pre takýto postup (napr. ak by bol návrh oprávneného
doručený na súd prvého stupňa po dátume, kedy bolo rozhodnuté o odvolaní oprávneného,
resp. po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu spolu
s uznesením súdu prvého stupňa) odňal oprávnenému v dôsledku uvedeného postupu súdov
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Uvedená skutočnosť, teda že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/
O. s. p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť,
pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť
považované za správne. S poukazom na uvedené preto dovolací súd dovolaním napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 4 veta
za bodkočiarkou O. s. p. zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom
na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu nezaoberal sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky ďalšími námietkami oprávneného uvedenými v dovolaní.
V ďalšom konaní, v ktorom je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho
súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.) vysporiada sa s vytknutými vadami v intenciách
dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade
s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 31. marca 2014
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová