Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)c8f/392146.d14088.pdf
PDF · 125.82 KB
No categories available
4Cdo/190/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 190/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne V., bývajúcej v S.,
zastúpenej JUDr. L., advokátkou v N., proti ţalovaným 1/ M., bývajúcemu v S., zastúpenému
JUDr. T., advokátom v T., 2/ F., bývajúcemu v S., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
ţalovanej S., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 6 C 42/2006, o dovolaní ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 27. marca 2012 sp. zn. 9 Co 42/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 27. marca 2012
sp. zn. 9 Co 42/2011 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta
z 25. októbra 2010 č.k. 6 C 42/2006-277 v časti o uloţení povinnosti ţalovanému 1/ zaplatiť
ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie
konanie.
V časti napádajúcej jeho výrok, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa
o zamietnutí ţaloby, dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa naposledy upraveným petitom ţaloby domáhala, aby súd uloţil
ţalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 35.482,44 Eur (9.792,92 Eur – strata
na zárobku po skončení PN od 1.1.2005 do 28.2.2010, 1.815,75 Eur – úroky z omeškania
od 1.2.2005 do 28.2.2010, 2.065,37 Eur - úroky z omeškania z jednotlivých druhov
odškodnenia, 21.808,40 Eur – ako 15-násobné zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia)
a platenia úrazovej renty vo výške 180,90 Eur mesačne. Návrh odôvodnila tým,
ţe 1. decembra 2003 utrpela pri dopravnej nehode ťaţké zranenie vo forme dilaceračného
poranenia v oblasti pravého lakťa, zlomeninu krčka vretennej kosti vpravo a zlomeninu
1. kosti predkolenia. Dopravnú nehodu zavinil ţalovaný 1/, ktorý viedol motorové vozidlo
patriace ţalovanému 2/.
Okresný súd Galanta po pripustení zmeny ţaloby, rozsudkom z 25. októbra 2010 č.k.
6 C 42/2006-277 uloţil ţalovanému 1/ povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur,
v časti, v ktorej sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 3.668,92 Eur s 8% úrokom
z omeškania zo sumy 21.808,40 Eur od 12. júna 2006 do zaplatenia konanie zastavil,
vo zvyšnej časti ţalobu zamietol a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné
rozhodnutie. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ zapríčinil
dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia ţalobkyne a zodpovedá za škodu
v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, pričom ţalovaný 2/ za škodu
nezodpovedá s poukazom na ustanovenie § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Za postačujúce s prihliadnutím na všetky okolnosti týkajúce sa uplatneného nároku povaţoval
súd prvého stupňa zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia ţalobkyne vo výške
5–násobku základného počtu bodov, t.j. vo výške 7.269,47 Eur a z titulu omeškania
ţalovaného 1/ s plnením jednotlivých uplatnených nárokov mu uloţil povinnosť zaplatiť
aj úrok z omeškania vo výške 614,49 Eur.
Na odvolanie ţalobkyne, ţalovaného 1/ a vedľajšieho účastníka, Krajský súd v Trnave
rozsudkom z 27. marca 2012 sp. zn. 9 Co 42/2011 s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1, 2 O.s.p., potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v napadnutej časti
týkajúcej sa povinnosti ţalovaného 1/ zaplatiť ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur a v časti, v ktorej
bola ţaloba ţalobkyne zamietnutá a súdu prvého stupňa uloţil povinnosť rozhodnúť o trovách
odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa zistil
v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náleţite
odôvodnil. V časti, v ktorej povaţoval za potrebné k dôvodom napadnutého rozhodnutia
doplniť svoje poznatky, zopakoval len v ţalobe uvedený skutkový stav veci, námietky
ţalovaného 1/ týkajúce sa uplatnenej námietky premlčania s odkazom na správnosť
rozhodnutia súdom prvého stupňa v tejto otázke, zopakoval dôvody uvedené v odôvodnení
rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k námietke ţalovaného 1/ týkajúcej sa neuplatnenia
si nároku ţalobkyňou včas, poukázal na správnosť rozhodnutia súdom prvého stupňa
vo vzťahu k ţalovanému 2/ pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní
a skonštatoval primeranosť zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo výške
5-násobku základného počtu bodov.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný 1/, ktorého
prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p. V dôvodoch svojho dovolania doslovne zopakoval všetky námietky
uvádzané tak v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, ako aj vo svojom odvolaní voči
rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorých vyvodil, ţe rozhodnutia oboch súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súdy najmä nesprávne posúdili otázku
premlčania nároku, pričom vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
je potrebné vidieť v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení rozhodnutia nemajúcom
náleţitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Navrhol preto zmeniť rozsudok
odvolacieho súdu a návrh ţalobkyne zamietnuť.
Ţalobkyňa, ţalovaný 2/ ani vedľajší účastník právo vyjadriť sa k dovolaniu ţalovaného
1/ nevyuţili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom
moţno napadnúť.
Z hľadiska prípustnosti dovolania treba uviesť, ţe dovolaním moţno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v ustanovení § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti ukladajúcej
dovolateľovi povinnosť na plnenie a jednak v časti, v ktorej bola ţaloba ţalobkyne
zamietnutá.
Dovolateľ napadol dovolaním celý výrok rozsudku odvolacieho súdu. V prejednávanej
veci tak bola dovolaním napadnutá aj časť výroku odvolacieho rozsudku účastníkom konania
(ţalovaným 1/), ktorý nie je k jeho podaniu subjektívne legitimovaný. Subjektívna
prípustnosť odráţa stav procesnej ujmy určitého účastníka konania, ktorá sa prejavuje
v porovnaní najpriaznivejšieho výsledku, ktorý odvolací súd pre účastníka mohol zaloţiť
svojím rozhodnutím a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne zaloţil. Z povahy
dovolania ako opravného prostriedku vyplýva, ţe oprávnenie ho podať (subjektívna
prípustnosť) svedčí účastníkovi, v ktorého neprospech toto porovnanie vyznieva,
ak je spôsobená ujma na základe dovolania odstrániteľná tým, ţe dovolací súd toto
rozhodnutie zruší.
V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil o.i. aj ţalobu zamietajúci výrok, teda
z hľadiska procesného bola v súdnom konaní v tejto časti neúspešná ţalobkyňa (a v tomto
ohľade bol ţalovaný 1/ úspešný), pričom predmetom tohto konania nebol ţiadny vzájomný
návrh ţalovaného 1/. Niet priaznivejšieho procesného výsledku pre účastníka konania, proti
ktorému návrh smeruje, ak takýto návrh súd zamietne. Potvrdzujúcim výrokom odvolacieho
rozsudku v tejto časti nebola dovolateľovi spôsobená ujma, ktorú by bolo moţné napraviť
v dovolacom konaní. Ak nie je dovolanie subjektívne prípustné, je potom bezpredmetné
zaoberať sa otázkou, či dovolanie mohlo byť prípustné objektívne.
Keďţe dovolanie v tejto časti (zamietajúcej ţalobu voči dovolateľovi) bolo podané tým,
kto nie je subjektívne oprávnený podať dovolanie, bolo ho potrebné v tejto časti odmietnuť
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako dovolanie podané
niekým, kto na dovolanie nie je oprávnený.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal dovolaním dovolateľa smerujúcim proti tej časti
napadnutého rozsudku odvolacieho súd, ktorou bol potvrdený výrok súdu prvého stupňa
ukladajúci ţalovanému 1/ povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur.
V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom sám prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde
o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané
predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného
1/ z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. tu nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani
dovolací súd.
V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález
z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/2003), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych
podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom
treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný,
či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii
nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť
rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným
spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá síce odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument, ale musí dať odpoveď na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Treba zdôrazniť,
ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text
§ 219 O.s.p. doplnený okrem iného o odsek 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa odôvodnenie obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219
ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienené tým,
ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa,
a to po skutkovej ako aj po právnej stránke.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa sa v tomto konaní po poslednej úprave petitu
domáhala s prihliadnutím na to, ţe po začatí konania časť jej pôvodne uplatneného nároku bol
uspokojený plnením vedľajšieho účastníka konania, 1/ zaplatenia náhrady straty na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 1. januára 2005 do 28. februára 2010
v sume 9.792,92 Eur, 2/ úrokov z omeškania za obdobie od 1. februára 2005
do 28. februára 2010 v sume 1.815,75 Eur, 3/ úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu
jednotlivých druhov odškodnenia v sume 2.065,37 Eur, 4/ zvýšenia sťaţenia spoločenského
uplatnenia v sume 21.808,40 Eur, 5/ úrazovej renty od 1. marca 2010 v sume 180,90 Eur
mesačne. Súd prvého stupňa ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu
7.883,96 Eur, v časti týkajúcej sa sumy 3.668,92 Eur s 8% úrokom z omeškania zo sumy
21.808,40 Eur konanie zastavil a vo zvyšku ţalobu zamietol. V odvolaní proti tomuto
rozsudku ţalovaný 1/ (dovolateľ) namietal, ţe všetky nároky ţalobkyne sú premlčané a pokiaľ
vedľajší účastník ţalobkyni plnil po tom, ako bola v konaní vznesená námietka premlčania,
plnil tak dobrovoľne a ţalobkyňa nemohla byť v konaní úspešná s nárokom na priznanie
jej úrokov z omeškania. Namietal tieţ, ţe zo strany poisťovne boli ţalobkyni plnené zjavne
premrštené nároky tak spojené s liečením, vecnou škodou ako aj stratou na zárobku, ktoré
naviac v konaní neboli ani ţalobkyňou zdokladované a sú teda nepreskúmateľné. Namietol
tieţ, ţe poisťovňa, ani on sám sa nemohol dostať do omeškania a to vzhľadom na oneskorene
uplatnené jednotlivé nároky ţalobkyňou v konaní. Namietol tieţ nedostatočne zistený
skutkový stav vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa poţadovaného zvýšenia sťaţenia
spoločenského uplatnenia ţalobkyňou, keď v konaní dôvodnosť priznania poţadovaného
mimoriadneho zvýšenia nebola preukázaná. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku
s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ako
„dodatok“ len zopakoval skutkový stav, z ktorého ţalobkyňa vyvodzovala svoj nárok,
vo vzťahu k námietke premlčania nároku v tejto časti opäť len odkázal na správne posúdenie
veci súdom prvého stupňa, vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, ţe ţalobkyňa tento
nárok presne vyčíslila a plnenie poisťovne nemá vplyv na povinnosť ţalovaného, a ţe otázku
mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia súd prvého stupňa
správne posúdil.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie
musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia
sa nevysporiadal s námietkami ţalovaného 1/ (ktorými bolo odôvodnené celé odvolanie
a ktoré boli vznášané počas celého konania pred súdom prvého stupňa) pokiaľ ide o vyššie
uvedené skutočnosti (t.j. vyriešenie otázky včasnosti uplatnenia nároku ako takého,
premlčania jednotlivých nárokov uplatnených v konaní, preukázania opodstatnenosti výšky
uplatnených nárokov, opodstatnenosti mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského
uplatnenia). Odvolací súd ţiadnym spôsobom nevyhodnotil rozsiahlu argumentáciu
ţalovaného 1/ obsiahnutú v odvolaní tvrdiacu, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne
posúdil, keď vo svojom odôvodnení v podstate len zopakoval obsah spisu a odkázal
na odôvodnenie súdom prvého stupňa, práve nesprávnosť, ktorého ţalovaný 1/ vo svojom
odvolaní namietal a to napriek tomu, ţe v danom prípade išlo o argumenty, ktoré majú
podstatný význam pre rozhodnutie vo veci a preto je potrebné sa nimi zaoberať.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd neuviedol ţiadne ustanovenie právneho
predpisu, preto nie je z neho moţné ani zistiť, podľa akého právneho predpisu vec
posudzoval. Za predpokladu, že odvolací súd nepovažoval dôvody odvolania
za podstatné a právne významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náležitým spôsobom
dôvody takéhoto záveru vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva
na spravodlivý proces, ktoré je chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen čl. 46
ods. 1 Ústavy ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá
moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Procesná vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň
tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované
za správne a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v potvrdzujúcej časti ukladajúcej dovolateľovi povinnosť plniť, zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.), pričom sa však – vzhľadom na dôvod zrušenia –
nezaoberal ďalšími dôvodmi, z ktorých ţalovaný 1/ vyvodzoval opodstatnenosť
jeho opravného prostriedku. Neriešil preto ani otázku opodstatnenosti dovolacej námietky,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová