Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f30/391774.9defa2.pdf
PDF · 124.05 KB
No categories available
4Cdo/38/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 38/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J.J., bývajúceho v Č.,
zastúpeného JUDr. V., advokátom, so sídlom vo V., proti ţalovanému C., B., zastúpenému
JUDr. O., advokátom, so sídlom v L., o zaplatenie 12 052,18 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 17 C 41/2008, o dovolaní ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. februára 2012 sp. zn. 14 Co 107/2011,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica v poradí prvým rozsudkom z 19. februára 2004 č.k.
17 C 167/2001-173 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 363 084 Sk spolu
so 16,5% úrokom z omeškania od 12. marca 2003 aţ do zaplatenia, v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V ostatných častiach, o zaplatenie 95 003 Sk s príslušenstvom,
o uloţenie povinnosti dodať ţalobcovi ojazdené motorové vozidlo Š. X. 66 kw, o určenie
vlastníckeho práva k motorovému vozidlu konkrétne označenému, konanie v dôsledku
späťvzatia ţaloby zastavil. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy konania a trovy
právneho zastúpenia v sumách uvedených vo výroku rozsudku. Takto rozhodol, keď dospel
k záveru, ţe ţalovaný v čase predaja vozidla ţalobcovi nedisponoval právom vozidlo scudziť,
a tak kúpna zmluva z 11. septembra 2000 uzavretá medzi účastníkmi je neplatná. Plnenie
ţalobcu, smerujúce na zaplatenie časti dohodnutej kúpnej ceny tak predstavovalo pre
ţalovaného bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu a ţalobca mal nárok na jej
vrátenie. Úspešnému ţalobcovi (§ 142 ods. 1 O.s.p.) priznal náhradu trov konania.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
z 12. októbra 2004 sp. zn. 16 Co 193/2004 rozsudok súdu prvého stupňa (vo veci samej)
podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretoţe nepodal návrh
na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora Slovenskej republiky rozsudkom z 26. septembra 2007 sp. zn. 4 M Cdo 20/2005
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. októbra 2004 sp. zn. 16 Co 193/2004 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Záver obidvoch procesných súdov, ţe medzi ţalobcom
a ţalovaným došlo k uzavretiu neplatnej zmluvy o predaji motorového vozidla, keďţe
ţalovaný ako predávajúci nedisponoval právom vlastníctva k predávanej veci, povaţoval
za predčasný. Vychádzal z toho, ţe súdy nevenovali dostatočnú pozornosť rozhodujúcim
právnym skutočnostiam, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy o kúpe motorového vozidla
medzi ţalobcom a ţalovaným, konkrétne obsahu právneho vzťahu zaloţeného kúpnou
zmluvou medzi ţalovaným a J.J., najmä či účastníci takejto zmluvy sú podnikateľmi a či
záväzkové vzťahy zo zmluvy sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. V kladnom prípade by
potom pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu kúpy bolo rozhodujúce, či ţalovaný
sa dôvodne domnieval a predpokladal oprávnenosť J.D.J. predať sporné motorové vozidlo a či
je moţné spochybniť dobrú vieru ţalovaného v čase uzavretia kúpnej zmluvy predpokladanú
v § 446 Obchodného zákonníka. Dovolací súd uzavrel, ţe pokiaľ súdy vec z vyššie uvedených
hľadísk neposudzovali, sú závery o absencii vlastníckeho práva ţalovaného k predmetnému
vozidlu, jeho neoprávnenosť s týmto vlastníckym právom disponovať s následkom neplatnosti
scudzovacieho úkonu, predčasné.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 26. februára 2008 sp. zn. 13 Co 154/2007
rozsudok súdu prvého stupňa z 19. februára 2004 č.k. 17 C 167/2001-173 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, v skrátenej verzii odkazujúc na dôvody zrušujúceho rozsudku
dovolacieho súdu.
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 18. januára 2011 č.k. 17 C 41/2008-453
uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi 12 052,18 Eur so 16,5% úrokom z omeškania ročne
od 12. marca 2009 aţ do zaplatenia a rozhodol o náhrade trov konania tak, ţe uloţil
ţalovanému s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. povinnosť nahradiť ţalobcovi ako procesne
úspešnému účastníkovi trovy konania 3 311,76 Eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol, keď po doplnení dokazovania mal za preukázané,
ţe ţalovaný predmetné motorové vozidlo získal od tretieho subjektu na základe kúpnej
zmluvy a toto vozidlo následne predal ţalobcovi, ktorý zaň zaplatil kúpnu cenu. Záväzkový
vzťah medzi ţalovaným a tretím subjektom sa netýkal podnikateľskej činnosti obidvoch
účastníkov právneho vzťahu, pretoţe predaj vozidla nesúvisel s predmetom podnikania J.D.J.
a nebol v čase predaja motorového vozidla ţalovanému drţiteľom vozidla a teda ani jeho
vlastníkom. Menovaný motorové vozidlo zakúpil síce ako podnikateľ, ţivnostník, ale pre
svoje potreby, čo vyplýva z predloţeného účtovníctva a motorové vozidlo mal zahrnuté do
svojho hmotného investičného majetku a nekúpil ho tak za účelom predaja v súvislosti so
svojou podnikateľkou činnosťou. Súd mal z potvrdenia Obvodného úradu v Dolnom Kubíne,
odboru ţivnostenského podnikania preukázané, ţe na takúto obchodnú činnosť nemal
oprávnenie a ani v predmete podnikateľskej činnosti. Týmto povaţoval spochybnenú aj dobrú
vieru ţalovaného predpokladanú v § 446 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa kúpnu
zmluvu uzavretú medzi ţalobcom a ţalovaným povaţoval za neplatnú, pretoţe ţalovaný
v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol vlastníkom motorového vozidla a ţalobca tak nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, teda subjektu, ktorý v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy sám nedisponoval vlastníckym právom k predmetu kúpy. Súd prvého stupňa ustálil,
ţe kúpna zmluva uzavretá medzi ţalobcom a ţalovaným je neplatná, v zmysle § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ţalovaný tým, ţe od ţalobcu prijal sumu 363 084 Sk ako plnenie
z neplatnej zmluvy, sa na úkor ţalobcu obohatil a preto je podľa § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka povinný bezdôvodné obohatenie ţalobcovi vydať.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom
zo 7. februára 2012 sp. zn. 14 Co 107/2011 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 12 052,18 Eur potvrdil a rozsudok vo výroku,
ktorým uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 16,5%-né úroky z omeškania ročne
od 12. marca 2003 aţ do zaplatenia a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Takto rozhodol, keď rozsudok súdu prvého stupňa (vo veci samej)
povaţoval podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. za vecne správny. Zdôraznil, ţe súd prvého stupňa
vykonal vo veci dokazovanie zamerané na skutočnosti, ktoré boli z hľadiska právneho
posúdenia oprávnenosti uplatneného nároku relevantné v zmysle právneho názoru
vysloveného dovolacím súdom (rozsudok z 26. septembra 2007 sp. zn. 4 MCdo 20/2005).
Zhodne s názorom súdu prvého stupňa odvolací súd povaţoval za rozhodujúce ozrejmiť,
či predávajúci J.J. bol podnikateľom s oprávnením kupovať a predávať osobné motorové
vozidlá a či záväzkový vzťah (kúpna zmluva o prevode osobného motorového vozidla) sa
týkal podnikateľskej činnosti účastníkov právneho vzťahu a teda či daný záväzkový vzťah
moţno povaţovať za relatívny obchodný vzťah v zmysle zákonných kritérií obsiahnutými v §
261 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti za východiskové povaţoval vyjadrenie
Obvodného úradu Dolný Kubín, odbor ţivnostenského podnikania z 2.2.2010 a výpoveď
svedka J. D. Odvolací súd právne závery, na základe ktorých prvostupňový súd meritórne
rozhodol, povaţoval za správne, keď bolo preukázané, ţe J.J. nezakúpil motorové vozidlo
v rámci výkonu predmetu podnikania, keďţe takúto podnikateľskú činnosť nemal zapísanú
v predmete podnikania – výkonu činnosti a tak otázku nadobudnutia vlastníckeho práva
ţalovaného nebolo moţné posudzovať s predpokladom jeho dobromyseľnosti v zmysle § 446
Obchodného zákonníka. Pokiaľ ţalovaný následne predal ţalobcovi vec, ktorá mu vlastnícky
nepatrila, kúpnu zmluvu uzavretú medzi ţalobcom a ţalovaným je potrebné povaţovať za
neplatnú. Ţalovaný získal bezdôvodné obohatenie plnením z neplatného právneho úkonu
a neoprávnene prijaté plnenie musí vydať tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil (§ 451
a § 456 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd ďalej uviedol, ţe i napriek tomu, ţe ţalovaný
medzičasom ţalobcovi danú sumu zaplatil, bolo nutné právoplatne vzťahy medzi ţalobcom
a ţalovaným upraviť a zastabilizovať v záujme zachovania právnej istoty ohľadom
oprávnenosti uţ poskytnutého plnenia. Odvolací súd, rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým tento rozhodol o úrokoch z omeškania povaţoval za nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov a preto ho zrušil a to aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania a v tomto
rozsahu vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, ţe
súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 2 O.s.p., keď súdy sa neriadili právnym názorom
dovolacieho súdu, namietal, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ako dovolací dôvod uvádzal § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Vyčítal
odvolaciemu súdu, ţe sa vo svojom rozhodnutí obmedzil na konštatovanie obsahu
odôvodnenia súdu prvého stupňa, obsahu odvolania ţalovaného, vyjadrenia ţalobcu, opísanie
celej histórie danej spornej veci a prevzatie odôvodenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Mal
za to, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výpoveď svedka J. D. Povaţoval zo strany odvolacieho
súdu výklad pojmu ,,v súvislosti s podnikateľskou činnosťou“ za nesprávny a v súvislosti
s tým aj spochybnenie jeho dobrej viery predpokladanej v § 446 Obchodného zákonníka.
Trval na tom, ţe sa pre účely aplikovateľnosti § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka
nevyţaduje, aby išlo o vzťahy, ktorými sa bezprostredne realizuje predmet podnikania, ale je
zrejmá súvislosť s podnikateľkou činnosťou a to na obidvoch stranách záväzkového vzťahu.
Podľa jeho názoru ţalovaný v právnej pozícii kupujúceho a J.J. v právnej pozícii
predávajúceho, sú pre účely posúdenia záväzkového vzťahu podnikateľmi a ich záväzkové
vzťahy z tejto zmluvy sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ţalovaný tak nadobudol
vlastníctvo k predmetnému motorovému vozidlu v súlade s § 446 Obchodného zákonníka
a bol oprávnený toto vlastníctvo ako vlastník previesť na ţalobcu, čím splnil voči nemu svoj
záväzok. K ţiadnemu bezdôvodnému obohateniu z jeho strany tak nedošlo. Ţalovaný uzavrel,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, zároveň
niektoré tvrdenia, o ktoré sa opiera, nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní a tak samotné
konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţiadal,
aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, ţalobu zamietol a zaviazal ţalobcu na
náhradu trov konania.
Ţalobca namietal dôvodnosť podaného dovolania a ţiadal ho preto zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v § 237, § 238 a § 239 O.s.p. V § 237
O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje
dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme
rozsudku a v § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia. V prejednávanej veci odvolací
súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať podľa § 238 O.s.p.,
podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 243 ods. 1 prvej a druhej vety O.s.p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny
názoru súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. septembra 2007 sp. zn. 4 MCdo 20/2005, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok
krajského súdu vyplýva, ţe dovolací súd povaţoval názor procesných súdov, ţe medzi
ţalobcom a ţalovaným došlo k uzavretiu neplatnej zmluvy o predaji motorového vozidla
za predčasný, keďţe súdy nevenovali pozornosť rozhodujúcim právnym skutočnostiam, ktoré
predchádzali uzavretiu zmluvy o kúpe motorového vozidla medzi ţalobcom a ţalovaným.
Vyjadril záväzný právny názor, akým smerom by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré
skutočnosti by mali byť v konaní objasnené. V ďalšom konaní súd prvého stupňa, ktorého
predchádzajúci rozsudok zrušil odvolací súd a vec mu vrátil na ďalšie konanie, doplnil
dokazovanie v dovolacím súdom naznačenom smere, s ktorými zisteniami sa stotoţnil
odvolací súd. Na základe vykonaného dokazovania uzavreli, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi
ţalobcom a ţalovaným je neplatná, pretoţe ţalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol
vlastníkom motorového vozidla a ţalobca nemohol nadobudnúť vlastníckeho právo
od nevlastníka. Zároveň náleţite zdôvodnili, prečo nebolo moţné ţalovanému poskytnúť
ochranu predpokladanú v § 446 Obchodného zákonníka, t.j. ochranu dobromyseľnému
kupujúcemu. Pri takto ustálenom skutkovom stave súd prvého stupňa povaţoval ţalovaným
prijaté plnenie za plnenie z neplatnej zmluvy, čím sa ţalovaný na úkor ţalobcu obohatil
s následnou povinnosťou bezdôvodné obohatenie vydať (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka). Pokiaľ súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho
rozhodnutia dovolacieho súdu a pri jeho hodnotení dospel v záveru, ţe uplatnený nárok
ţalobcu je dôvodný, s čím sa stotoţnil aj odvolací súd, nemoţno súdom vyčítať pochybenie
v tom smere, ţe by sa odchýlili od právneho názoru dovolacieho súdu.
S prihliadnutím na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Existencia ţiadnej
podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonom ustanovení odvolací súd
nezistil.
Z dovolania ţalobcu je zrejmé, ţe namieta nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi.
Dovolací súd uvádza, ţe v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,
a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne
nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle §
237 O.s.p. (viď R 42/1993). Pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie
je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (§ 241
ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Neopodstatnenou bola ja dovolacia námietka o odňatí moţnosti dovolateľovi konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie riadne
a presvedčivo neodôvodnil.
Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: ,,Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom,
ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“
Nemoţno opomenúť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa
ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax
v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu bolo len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých
prípadoch je preto podľa novej právnej úpravy postačujúce uţ len stručné konštatovanie
o správnosti a presvedčivosti napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne
stotoţňuje.
V preskúmavanej veci tým, ţe odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvého stupňa a na ne odkázal, bolo potrebné odôvodnenie jeho rozsudku
posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu. Z hľadiska náleţitostí
vyţadovaných v § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne odôvodnenie rozsudku je postačujúce, ak súd
v odôvodnení stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa názoru
dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa,
ktorý uviedol, z ktorých skutkových zistení a právnych úvah pri rozhodovaní danej veci
vychádzal, spĺňa poţiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p. Jeho skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ne odkazujúce odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.).
Ţalovaný ďalej v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadu, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, ţe oba vyššie uvedené dovolacie
dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody sami osebe prípustnosť
dovolania ţalovaného nezakladajú. Otázkou, či sú tieto dovolacie dôvody opodstatnene
namietané sa dovolací súd môţe zaoberať iba, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému pripúšťa dovolanie zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). O takýto prípad v danej veci nešlo.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
a ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa § 243b
ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania, dovolací súd
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd tak, ţe úspešnému
ţalobcovi náhradu týchto trov nepriznal, pretoţe trovy súvisiace s odmenou jeho advokáta
za vyjadrenie k dovolaniu nepovaţoval za potrebné na účelné bránenie práva, vzhľadom
na zrejmú neprípustnosť podaného dovolania.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová