Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fdc/390900.157b44.pdf
PDF · 124.96 KB
No categories available
4Cdo/127/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 127/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. M. a 2/ T. M., oboch
bývajúcich v R.R., zastúpených JUDr. T., advokátom so sídlom v T., N. č. X., proti
ţalovaným 1/ V. H., bývajúcemu v T., N. a 2/ J. R., bývajúcemu v T., H. č. X., za účasti
vedľajšieho účastníka S., so sídlom v B., zastúpenej A., a.s., so sídlom v B., o náhradu
škody, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 9 C 260/1995, o dovolaní ţalobcov
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16. januára 2012, sp. zn. 23 Co 133/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou doručenou Okresnému súdu Trnava 11. decembra 1995 sa ţalobcovia proti
ţalovaným domáhali náhrady škody, a to náhrady cestovných nákladov z R. do T., z dôvodu
návštev ich dcéry v nemocnici, náhrady nákladov spojených s pohrebom dcéry, úpravou
hrobu a vyhotovením pomníka. Náhrady škody sa ţalobcovia domáhali z toho dôvodu, ţe 25.
augusta 1994 o 19.15 hod. ţalovaný 1/ v T. na kriţovatke ulíc H. a K. spôsobil dopravnú
nehodu, pri ktorej ich dcéra utrpela ťaţké vnútorné zranenia, ktorým 8. septembra 1994
podľahla.
Okresný súd Trnava po zrušení jeho predchádzajúcich rozhodnutí odvolacím súdom,
rozsudkom z 23. februára 2011, č. k. 9 C 260/1995-397 ţalobu zamietol. Ţalovaným náhradu
trov konania nepriznal. Riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v jeho
zrušujúcich rozhodnutiach, vec právne posúdil podľa § 427 ods. 1, § 428 a § 441 Občianskeho
zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, ţe síce
25. augusta 1994 došlo k dopravnej nehode, účastníkom ktorej bol ţalovaný 1/ a dcéra
ţalobcov, ktorá pri tejto dopravnej nehode utrpela zranenia, ktorým 8. septembra 1994
podľahla, avšak k uvedenému následku nedošlo v dôsledku zavinenia ţalovaného 1/, ktorý
neporušil svoje povinnosti uloţené mu právnymi predpismi, neprekročil predpísanú rýchlosť,
nebolo jeho povinnosťou v danej situácii jazdiť niţšou rýchlosťou a stretu s dcérou ţalobcov
nemal moţnosť zabrániť, nakoľko ju nemohol dostatočne včas na vozovke uvidieť, keďţe
prechádzala síce z ľavej strany vozovky na pravú, avšak pomedzi stojace vozidlá. Reagovať
na ňu začal aţ keď vyšla spoza stojacich vozidiel, no pre krátku vzdialenosť nemohol
uţ stretu zabrániť. Vec trestného stíhania ţalovaného 1/ bola preto odloţená uznesením
Okresného úradu vyšetrovania PZ SR Trnava z 21. novembra 1994, Č.. Okresný súd mal
preukázané, ţe škodu svojim zavineným konaním spôsobila výlučne dcéra ţalobcov, keď
vstúpila na vozovku mimo prechodu pre chodcov a prechádzala pomedzi stojace vozidlá, čím
porušila povinnosti účastníčky cestnej premávky. Predmetnú vec tak okresný súd posúdil
podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka (fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky) o objektívnej
zodpovednosti, bez zreteľa na zavinenie, ktorej základným predpokladom vzniku je
skutočnosť, ţe škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku.
Vychádzajúc však z § 428 druhej vety Občianskeho zákonníka (podľa § 428 prvej vety, svojej
zodpovednosti sa nemôţe prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré
majú pôvod v prevádzke; podľa § 428 druhej vety, inak sa zodpovednosti zbaví, len ak
preukáţe, ţe sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaloţení všetkého úsilia, ktoré moţno
poţadovať), zároveň s poukazom na správanie dcéry ţalobcov mal za to, ţe ţalovaný 1/
nemohol dopravnej nehode a škode zabrániť ani pri vynaloţení všetkého úsilia, ktoré moţno
od neho poţadovať, a teda sa zbavil objektívnej zodpovednosti. Keď škoda bola spôsobená
výlučne zavinením dcéry ţalobcov, túto znáša sama podľa § 441 Občianskeho zákonníka (ak
bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda
spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám). Pretoţe sa ţalovaný 1/ zbavil objektívnej
zodpovednosti, okresný súd ţalobu voči nemu zamietol. Voči ţalovanému 2/ okresný súd
ţalobu zamietol z dôvodu preukázanej skutočnosti,ţe ţalovaný 2/ nie je pasívne vecne
legitimovaný, nakoľko v čase dopravnej nehody nebol ani vodičom, ani vlastníkom
motorového vozidla, ktoré sa dostalo do kolízie s dcérou ţalobcov. O náhrade trov konania
úspešných ţalovaných okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) tak, ţe im náhradu trov konania nepriznal, pretoţe si túto
náhradu neuplatnili.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcov rozsudkom zo 16. januára 2012, sp. zn.
23 Co 133/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil po doplnení
dokazovania vypočutím Ing. L., ktorý bol pribratý v trestnom konaní ako znalec v odbore
doprava a vypočutím účastníkov konania. Ţalobcov zaviazal k povinnosti nahradiť
vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 57,59 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe uţ v svojom zrušujúcom
rozhodnutí z 11. júna 2008, sp. zn. 23 Co 134/2008 uviedol, ţe súd prvého stupňa síce
pri aplikácii § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka poukázal na zodpovednosť, ktorá vzniká
bez zreteľa na zavinenie, ţe ide o objektívnu zodpovednosť, ale okolnosť, ţe škoda vznikla
pri prevádzke dopravného prostriedku sama o sebe nestačí pre vznik objektívnej
zodpovednosti. Základným predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je skutočnosť,
ţe škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Zároveň
tu poukázal na ustanovenie § 428 Občianskeho zákonníka, ktoré umoţňuje liberáciu, zbavenie
sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu a na potrebu rozlišovať, či škoda bola
spôsobená vnútornými okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke alebo vonkajšími
okolnosťami, ktoré s prevádzkou dopravných prostriedkov nesúvisia (napr. konanie tretej
osoby, prírodné sily a pod.). V zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd vytkol súdu prvého
stupňa, ţe pochybil, ak nepribral do konania vedľajšieho účastníka, nevykonal dokazovanie
týkajúce sa výšky škody a v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka neskúmal zavinenie dcéry
ţalobcov, ktoré zavinenie môţe mať dopad na rozsah zodpovednosti prevádzateľa
motorového vozidla, prípadne i jeho zbavenie sa zodpovednosti za škodu. S poukazom
na tento vyslovený právny názor v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach odvolacieho
súdu a vykonané dokazovanie, sa odvolací súd v zmysle § 219 O.s.p. v celom rozsahu
stotoţnil so správnym zdôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
O povinnosti ţalobcov nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania, spočívajúce
v zaplatenom súdnom poplatku, odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. Zároveň uviedol, ţe ţalovanému 1/ nepriznal náhradu trov konania, ktoré
si uplatnil, pretoţe ich nevyčíslil.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali včas dovolanie ţalobcovia z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
a z dôvodu, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p.), spočívajúcej v v nesprávnom hodnotení dôkazov, v nevykonaní
dôkazu výsluchom znalca a z dôvodu odňatia moţnosti konať pred súdom tým, ţe odvolací
súd svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil, z ktorého dôvodu je nepreskúmateľné.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhli, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaný 1/ v písomnom podaní uviedol, ţe k dovolaniu ţalobcov nemá čo dodať.
Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril.
Vedľajší účastník konania v písomnom vyjadrení uviedol, ţe sa stotoţňuje
s rozhodnutím súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu, ktoré povaţuje za vecne správne
a dovolanie za neprípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky poţiadal o zamietnutie
dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp
nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním
preto moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle § 238 O.s.p.,
podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
(238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolaním ţalobcov je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť
ich dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal
aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania
z hľadiska § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva
aţ vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom
ustanovení skutočne trpí.
Ţalobcovia v dovolaní nenamietali, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo
k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať sa rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
V preskúmavanej veci ţalobcovia namietali nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov (nevypočutie znalca na návrh vedľajšieho účastníka), ţe súdy z vykonaného
dokazovania vyvodili nesprávne skutkové závery a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
je nepreskúmateľné.
K namietanému nevykonaniu všetkých navrhnutých dôkazov dovolací súd uvádza,
ţe Občiansky súdny poriadok síce ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd
nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.)
a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň uvádza,
ţe uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu
môţe mať za následok neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy
alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať
za odňatie moţnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým
dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe ak súd v priebehu
konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom
(R 125/1999, R 6/2000). Dovolací súd môţe v dovolacom konaní prihliadnuť k takýmto
namietaným nedostatkom, ktoré zakladajú vadu podľa § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (nie vadu
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.) len v prípade, ak je splnený základný predpoklad prípustnosti
dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Ţalobcovia ďalej namietali, ţe odvolací súd zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotil
a z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery a tieto po právnej stránke
nesprávne posúdil. Aj v tomto prípade ide o námietky, ktoré i keby boli opodstatnené
(dovolací súd sa ich dôvodnosťou nemohol zaoberať), by nezakladali procesnú vadu konania
v zmysle § 237 O.s.p., zakladajúcu prípustnosť ich dovolania podľa tohto ustanovenia.
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu síce vecne
nesprávne, no táto skutočnosť nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani vadu, ktorá podľa tvrdenia ţalobcov
mala spočívať v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 219 ods. 1 aţ 3 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne
iba o základe prejednávanej veci, odvolací súd môţe rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť
len o jeho základe.
Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd postupoval v súlade s týmito
ustanoveniami § 157 ods. 2 a § 219 O.s.p., keď stotoţniac sa so závermi súdu prvého stupňa,
toto rozhodnutie potvrdil s poukazom na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
doplnil na zdôraznenie jeho správnosti. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení
s rozhodnutím súdu prvého stupňa zodpovedá poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje všetky náleţitosti, ktoré
rozhodnutie musí obsahovať) v spojení s § 219 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (odvolací súd sa v celom
rozsahu stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, z ktorého dôvodu je postačujúce,
keď odvolací súd poukáţe na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, prípadne
ho doplní na zdôraznenie jeho správnosti o ďalšie dôvody).
Pokiaľ dovolatelia namietajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu z dôvodu neodôvodnenia právneho záveru odvolacieho súdu, ktorý uviedol,
ţe „...bola daná zodpovednosť ţalovaného 1/ podľa § 420 O.z. ...“, k uvedenému dovolací súd
uvádza nasledovné. Odvolací súd síce v závere svojho rozhodnutia uviedol, ţe bola daná
zodpovednosť ţalovaného 1/ podľa § 420 Občianskeho zákonníka, dovolací súd má však
za to, ţe ide o chybu v písaní, keď odvolací súd namiesto mieneného § 427 Občianskeho
zákonníka uviedol § 420 Občianskeho zákonníka. K uvedenému záveru dovolací súd dospel
vzhľadom na obsah predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorých
odvolací súd vyslovil záväzný právny názor, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný, ako
aj vzhľadom na obsah samého napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V tomto
rozhodnutí odvolací súd poukázal jednak na svoj právny názor vyslovený v predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí, jednak výslovne uviedol s poukazom na § 219 O.s.p., ţe sa v celom
rozsahu stotoţňuje so závermi súdu prvého stupňa. Keď sa odvolací súd stotoţnil
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p., zhodne
so súdom prvého stupňa zodpovednosť ţalovaného 1/ posudzoval podľa § 427, § 428 a § 441
Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného je zrejmé, ţe uvedením § 420 Občianskeho
zákonníka namiesto § 427 Občianskeho zákonníka došlo k chybe v písaní. Odvolací súd sa
stotoţnil so súdom prvého stupňa aj v otázke zamietnutia ţaloby voči ţalovanému 2/ ako
pasívne vecne nelegitimovanému, keď v čase dopravnej nehody nebol ani vodičom
ani vlastníkom motorového vozidla, na ktoré správne závery súdu prvého stupňa taktieţ
poukázal. Pretoţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako
celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa, nie je daný dôvod dovolania
spočívajúci v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť
z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom
zistené. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcov ako neprípustné
odmietol (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) sa dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené
nemohol zaoberať, i keď nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia
dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval)
a dovolateľmi vytýkané nesprávne právne posúdenie by malo za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladalo by ale prípustnosť dovolania. Posúdenie, či odvolací súd
(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, by prichádzalo do úvahy aţ vtedy,
keby dovolanie bolo procesne prípustné.
V dovolacom konaní úspešným ţalovaným a vedľajšiemu účastníkovi vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe im ţiadne trovy tohto
konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová