Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obdo/3/2014

Najvyšší súd 2

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: O., právne zastúpeného J.,

proti žalovanému: P., v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume

132 509,33 eur s príslušenstvom, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline zo dňa 18. septembra 2013 č. k. -201, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 30. 10. 2012 č. k. -124

poddlžnícku žalobu o zaplatenie 132 509,33 eur zamietol. O trovách prvostupňového konania

rozhodol tak, že žalovaný nemá právo na ich náhradu. Po vykonanom dokazovaní a aplikácii

ust. § 94 ods. 1, § 95 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 96 ods. 1, 3, § 61a ods. 1, § 102, § 103

Exekučného poriadku v spojení s ust. , za dodržania

postupu v zmysle ust. , , súd prvého stupňa skonštatoval, že medzi

účastníkmi neboli podľa v konaní sporné skutkové okolnosti, podľa

ktorých žalobca na základe exekučného titulu - uznesenia Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom z 28. 10. 2011 č. k. -67 exekučne vymáhal voči povinnému – B.

peňažnú pohľadávku, ktorá v rozsahu uvedeného exekučného titulu zodpovedala sume

89 293,50 eur s príslušenstvom a trovám konania 1 746,25 eur. V rámci exekučného konania,

ktoré bolo vedené pred povereným súdnym exekútorom - J., súdnou exekútorkou V. neskôr

zastúpenou J., súdnou exekútorkou V. bola vedená exekúcia spôsobom vykonania exekúcie,

a to prikázaním pohľadávok oprávneného - žalobcu z účtov povinného v peňažnom ústave -

v banke, ktoré účty povinného sú vedené u žalovaného. Žalovaný po tom ako obdržal

Prehlásenie povinného z 29. 03. 2012 (č. l. 5) oznámil poverenému súdnemu exekútorovi

listom zo 04. 04. 2012, že exekúciu prikázaním pohľadávky žalobcu zo všetkých účtov

povinného vedených u žalovaného pomerne k stavu jednotlivých účtov povinného vedených

u žalovaného podľa doplnenia exekučného príkazu z 29. 03. 2012 nevykoná (č. l. 7). Tento

postup odôvodňoval poukazom na ust. § 102 Exekučného poriadku a § 8 ods. 4 zákona

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v spojení s poukazom na označené Prehlásenie

povinného, podľa ktorého sú prostriedky na účtoch povinného u žalovaného uvedených

v doplnení exekučného príkazu z 29. 03. 2012 (s výnimkou prostriedkov na účte č. X.,

z ktorého účtu bude ďalej exekúcia vymáhaná až do úplného uspokojenia pohľadávky)

majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktoré povinný vedie samostatne

a osobitne pre každý dom, ktorý spravuje v zmysle

Súd prvého stupňa konštatoval, že zo zmlúv o bežnom účte podľa č. l. 63 až 110, ktoré

zmluvy sú z 03. 01. 2005 vyplynulo, že tieto v článku 5 obsahovali vyhlásenie povinného ako

klienta, podľa ktorého finančné prostriedky na účte sú získané z úhrad za plnenia

od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v zmysle o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Preto súd prvého stupňa dospel

k záveru, že finančné prostriedky na bežných účtoch zriadených zmluvami o bežných účtoch

podľa č. l. 63 až 110 spisu sú teda finančnými prostriedkami, ktoré nepatria povinnému,

a preto nemôžu byť predmetom exekúcie podľa Exekučného poriadku vedenej proti

povinnému. V nadväznosti na to žalovaný dôvodne postupoval tak, že z účtov povinného

u neho vedených, označených v doplnení exekučného príkazu z 29. 03. 2012 (okrem

prostriedkov vedených na účte č. X.) neodpisoval žiadne finančné prostriedky. Žalovaný preto

podľa súdu prvého stupňa postupoval v súlade s ustanovením špeciálnej právnej úpravy § 8

ods. 4 ako aj v súlade s ust. , v súlade s ,

ods. 3, § 97, § 98, § 99 Exekučného poriadku. Vo väzbe na uvedené voči žalovanému podľa

§ 103 Exekučného poriadku nemohla byť podľa súdu prvého stupňa žaloba vyhodnotená ako

dôvodná, a preto súd prvého stupňa rozhodol o jej zamietnutí. Výrok o trovách konania sa

zakladá podľa

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, napadnutým

rozhodnutím zo dňa 18. septembra 2013 č. k. -11 rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. S poukazom na ust. § 219

ods. 1, ods. 2 sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a zdôraznil, že

pre posúdenie sporovej právnej veci nebolo rozhodné kto bol uvedený ako majiteľ účtu, ale

relevantným bol charakter finančných prostriedkov na účte, t. j. majetkom koho sú tieto

finančné prostriedky. Takéto finančné prostriedky v zmysle

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov tak v znení k 03. 01. 2005 ako aj podľa

posledného znenia zákona do vydania rozhodnutia sú majetkom vlastníkov bytov nie

majetkom správcu, keď je nesporné, že finančné prostriedky získané z úhrad za plnenia

od vlastníkov bytov a nebytových priestorov a prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv

sú majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Správca s týmito prostriedkami len

disponuje za účelom správy bytov. Krajský súd súhlasil s názorom okresného súdu, že aj keď

sa majiteľmi účtu v zmysle novej zákonnej úpravy v zmluvách o bežnom účte nestali vlastníci

bytov ani nebytových priestorov nebolo to pre charakter, resp. druh finančných prostriedkov

na účte podstatné. Bez ohľadu na majiteľa účtu finančné prostriedky na účte boli vlastníctvom

vlastníkov bytov a nebytových priestorov nie správcu a nemohli byť predmetom exekúcie. Ak

finančné prostriedky boli majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov tak žalovaný

postupoval správne, keď tieto finančné prostriedky neodpísal z účtu povinného - B., a tým

podľa odvolacieho súdu nemožno konštatovať, že by žalovaný nepostupoval podľa ust. § 96

ods. 3 Exekučného poriadku, resp., že by žalovaný porušil ust. § 96 ods. 3 Exekučného

poriadku. Skutkový stav ďalej potvrdil exekútor, ktorý vydal z dôvodu, že na účtoch sa

nachádzajú finančné prostriedky vlastníkov bytov a nebytových priestorov príkaz

na odblokovanie účtov (č. l. 30 spisu). Ak by žalovaný odpísal finančné prostriedky

v prospech oprávneného, odpísal by prostriedky z majetku inej osoby než povinného, čo by

podľa odvolacieho súdu predstavovalo neoprávnený zásah do vlastníckeho práva. Na základe

skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol krajský súd viazaný, žalobca

nepreukázal svoje tvrdenie, že na účtoch povinného - B. sa nachádzali aj finančné prostriedky,

ktoré patrili správcovi, k tomuto tvrdeniu žiaden dôkaz nepredložil, z ktorého dôvodu v tomto

smere použitá argumentácia žalobcu zostala bez preukázania, a preto bolo nevyhnutné

vychádzať zo zisteného skutkového stavu okresným súdom, a to, že na účtoch povinného sa

nachádzali finančné prostriedky, ktoré tvorili majetok vlastníkov bytov a nebytových

priestorov.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej zdôraznil, že z titulu

splnenej poučovacej povinnosti podľa ust. a princípu neúplnej apelácie

v odvolacom konaní nebolo možné prihliadať na dodatočne až v odvolacom konaní

predložený dôkaz žalobcom v podaní zo dňa 06. 08. 2013, a to výpis z účtu povinného - B.,

keďže pre jeho vykonanie nebol žalobcom preukázaný žiaden z taxatívnych dôvodov

vyplývajúcich z ust. Odvolací súd dodal, že išlo o dôkaz k tvrdeniu,

ktoré už použil žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa, t. j., že na účte povinného sa

nachádzali aj finančné prostriedky, ktoré patrili správcovi, čo však nepreukázal pred súdom

prvého stupňa i napriek poučeniu podľa ust. O trovách odvolacieho

konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. ,

ods. 1

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie odôvodnené v zmysle ust.

V dovolaní žalobca poukázal na to, že v odvolaní podanom proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa žiadal o vytýčenie pojednávania na odvolacom súde, kde by

sa mohol vyjadriť k dôvodom odvolania. Odvolací súd mu však prípisom z 11. 07. 2013

oznámil, že dňa 18. 09. 2013 bude vyhlásené rozhodnutie bez nariadenia ústneho

pojednávania. Následne bol žalobcovi doručený napadnutý rozsudok, ktorým postupom mu

bola podľa jeho názoru odňatá možnosť konať pred súdom, čím je založená prípustnosť

dovolania podľa a Preto žalobca navrhol,

aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu žalobcu uviedol, že podľa jeho

názoru postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť realizácie jeho práv,

ktoré priznáva . Postup rozhodnutia odvolacieho súdu je upravený

a žalovaný má za to, že v danom prípade bolo možné o odvolaní žalobcu

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Preto žalovaný navrhol, aby dovolací súd

dovolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) riadne zastúpený (

ods. 1 ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon ( ).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a

V zmysle ust. je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydanému v procesnej forme rozsudku tiež prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci

rozsudok ( ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) alebo

rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,

že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu

alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil

ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, že prípustnosť dovolania

žalobcu z až 3 nemožno vyvodiť.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa , t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

pred ním konať.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať ( ) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl.

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov priznaných mu na zabezpečenie svojich

práv a oprávnených záujmov.

Žalobca argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/

zakladá na tvrdení, že odvolací súd nevytýčil pojednávanie, kde by sa mohol vyjadriť

k dôvodom odvolania, čím podľa jeho názoru porušil ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Podľa ust. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( ).

Dovolací súd v súvislosti s obsahom podaného dovolania zdôrazňuje aj to, že zákon

pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie

vynesené v sporovom prvostupňovom konaní iba v obmedzenom rozsahu. Dôkazy

a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne

vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré situácie sú upravené

ust.

82

Podľa ust. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené

pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej

odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu

(prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť

do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by došlo k situáciám podľa ust. § 205a ods. 1

ako aj, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania podľa ust.

(odvolací súd nepovažoval za potrebné dokazovanie doplňovať ani zopakovať, súd

prvého stupňa nerozhodol podľa ust. bez nariadenia pojednávania a nariadenie

pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací súd v súlade s ustanovením

rozhodol o odvolaní žalobcu bez nariadenia pojednávania. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na Dohovor o ľudských právach a základných slobodách,

ktorý Dohovor nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno

vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne.

Postupom odvolacieho súdu nedošlo preto k odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať

v zmysle ust.

Za týchto okolností tvrdenie žalobcu, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom nie je opodstatnené.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalobcom tvrdenej

procesnej vady v zmysle ust. a že najavo nevyšla ani žiadna iná vada

uvedená v ust. dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, že prípustnosť

dovolania žalobcu nemožno vyvodiť ani z ust.

92

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ust. § 243b

ods. 5 v spojení s ust. ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Úspešnému žalovanému vzniklo podľa ust. § 243b ods. 4 v spojení s ust. § 224 ods. l

a právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd, ale

žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepožiadal o ich náhradu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný.

V Bratislave, 30. apríla 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová