Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a22/400395.5be8b6.pdf
PDF · 139.89 KB
No categories available
4Obdo/22/2013
Najvyšší súd 4Obdo/22/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: H., zastúpeného právnym
zástupcom J. proti žalovanému: M., zastúpený advokátom M., o zaplatenie 7 124,62 eur
(214 636,30 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
4Cb/61/2006, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. októbra
2011 č. k. 13Cob/359/2010-353, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy
dovolacieho konania vo výške 245,15 eur.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Čadca (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 20. 04. 2010
č. k. 4Cb/61/2006-315 v spojení s opravným uznesením z 20. 09. 2010 č. k. 4Cb/61/2006-328
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 124,62 eur (214 636,30 Sk)
s 13 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01. 05. 2005 do zaplatenia a nahradiť mu trovy
konania vo výške 2 841,70 eur. Ďalším výrokom návrh žalovaného na náhradu zavinených
trov konania zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal zaplatenia kúpnej ceny na tom základe, že bol dodaný tovar - nábytok podľa
druhovej a cenovej špecifikácie uvedenej vo faktúre č. 457/05/W z 01. 03. 2005 splatnej
30. 04. 2005, pričom dokladom o dodaní tovaru bol dodací list a medzinárodný nákladný list
CMR. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo k uzavretiu
platnej kúpnej zmluvy, podľa ktorej žalobca dodal tovar žalovanému v rozsahu žalovanej
kúpnej ceny, a preto žalovanému podľa čl. 53 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej
kúpe tovaru oznámený pod č. 160/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor“) vznikla povinnosť
za dodaný tovar zaplatiť kúpnu cenu. Pokiaľ žalovaný kúpnu cenu nezaplatil, nastalo jeho
omeškanie, pre ktorú skutočnosť bol žalobcovi priznaný aj 13 %-ný úrok z omeškania ročne
od 01. 05. 2005 do zaplatenia podľa čl. 98 Dohovoru. Ďalej mal súd prvého stupňa za to,
že žalovaný nepreukázal existenciu vád dodaného tovaru a ich uplatnenie v záručnej lehote
a zákonným spôsobom podľa čl. 38 Dohovoru preto jeho právo zaniklo. K obrane započítania
pohľadávok súd prvého stupňa uviedol, že i napriek niekoľkým výzvam žalovaný
nekonkretizoval tvrdenia, a preto túto obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.
Na margo konania v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu súd prvého stupňa
uviedol, že právny zástupca žalovaného nepreukázal na svojej strane žiaden závažný dôvod
neprítomnosti podľa ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“) a práceneschopnosť žalovaného neznamená zároveň aj závažný dôvod
neprítomnosti na strane právneho zástupcu žalovaného, pričom zdôraznil, že ústavné práva
jedného účastníka konania nemôžu byť vykladané na úkor ústavných práv druhého účastníka
konania.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania. Zároveň samostatným výrokom
za aplikácie ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. nepriznal žalovanému zavinené trovy konania.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom
z 27. 10. 2011 č. k. 13Cob/359/2010-353 rozsudok súdu prvého stupňa z 20. 04. 2010
č. k. 4Cb/61/2006-315 v spojení s opravným uznesením z 20. 09. 2010 č. k. 4Cb/61/2006-328
v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 7 124,62 eur
s príslušenstvom a nahradiť trovy konania potvrdil. Zároveň žalovanému uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 311,50 eur.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O. s. p.
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, pričom sa podrobne
zaoberal odvolacím dôvodom, v zmysle ktorého mala byť žalovanému odňatá možnosť konať
pred súdom, keď vec bola na pojednávaní konanom dňa 20. 04. 2010 rozhodnutá v jeho
neprítomnosti ako aj jeho právneho zástupcu. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého
stupňa konštatoval, že žalovaným tvrdená práceneschopnosť podľa predloženého potvrdenia
o dočasnej pracovnej neschopnosti, keď žalovaný bol práceneschopný od 12. 04. 2010
(č. l. 308 spisu) nebola dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2
O. s. p. Prihliadol pritom na samotnú dĺžku súdneho konania, k začatiu ktorého došlo
doručením žaloby na Okresný súd Čadca 27. 12. 2005 a k rozhodnutiu sporovej veci
napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu 20. 04. 2010. Uviedol, že po celú túto dĺžku
súdneho konania tak žalobca ako aj žalovaný mali vytvorený dostatočný časový priestor
k realizovaniu svojich nielen procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky garantovaných
práv a bolo už len na účastníkoch súdneho konania akým spôsobom ich budú naplňovať.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný vzhľadom k potvrdeniu
o dočasnej pracovnej neschopnosti (práceneschopný od 12. 04. 2010) nepreukázal, že tento
dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa, k 20. 04. 2010.
V súvislosti s tvrdeným odvolacím dôvodom, že žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom odvolací súd uviedol, že dokazovanie prvostupňovým súdom podľa
ustanovenia § 122 a nasl. O. s. p. bolo vykonávané v priebehu celého trvania sporu a toto
dokazovanie nie je možné zúžiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania dňa 20. 04.
2010, na ktorom bola vykonaná v rámci dokazovania sumarizácia všetkých doteraz
označených a predložených dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ktoré dôkazy však
už jednotlivo boli vykonávané na predchádzajúcich pojednávaniach. Pokiaľ išlo o znalecké
dokazovanie odvolací súd poukázal na to, že žalovaný sa k znaleckému posudku č. 16/2009
vypracovanému znalcom I. ako aj k ostatným dôkazom, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu mal
možnosť vyjadriť už pred pojednávaním konaným 20. 04. 2010. Odvolací súd ďalej
konštatoval, že s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. žalovaný nepreukázal
existenciu dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti aj
k dátumu 20. 04. 2010 a súčasne ani sa nejednalo o dôležitý dôvod práve pre priebeh celého
súdneho konania, jeho dĺžku a spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa.
Zdôraznil, že boli splnené podmienky k prejednaniu veci v neprítomnosti žalovaného a jeho
právneho zástupcu, a to s ohľadom aj na dôslednú aplikáciu zásady rovnosti strán v súdnom
konaní, ktorá je vyjadrená nielen v ustanovení § 18 O. s. p., ale aj v čl. 47 Ústavy Slovenskej
republiky. Na záver odvolací súd zdôraznil, že v konečnom dôsledku žalovaný svoju účasť na
pojednávaní 20. 04. 2010 mohol zabezpečiť aj prostredníctvom svojho zvoleného právneho
zástupcu, na strane ktorého nebolo preukázané, že by existoval dôležitý dôvod, ktorý by mu
bránil v účasti na nariadenom pojednávaní. Termín pojednávania mal žalovaný a právny
zástupca žalovaného doručený v dostatočnom časovom predstihu v zmysle § 115 ods. 2
O. s. p. (žalovaný 26. 03. 2010 a právny zástupca žalovaného 24. 03. 2010), a preto ani
z tohto hľadiska nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. O trovách
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní úspešnému
žalobcovi priznal náhradu uplatnených trov odvolacieho konania.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 09. 01. 2012.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote
dovolanie, ktorým navrhol rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho
dovolania oprel o dovolacie dôvody upravené v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p. a v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.. Namietal, že sa
mu postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní odňala možnosť konať pred súdom
a že rozhodnutie odvolacieho aj prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. K odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom malo podľa dovolateľa dôjsť
tým, že súd prvého stupňa na pojednávaní 20. 04. 2010 vec prejednal a rozhodol napriek
tomu, že žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu ešte 14. 04. 2010 ospravedlnil
svoju neúčasť na predmetnom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti, ktorú preukázal
priloženým lekárskym potvrdením a zároveň požiadal súd o odročenie tohto pojednávania.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie R 31/1995. Dovolateľ ďalej namietal, že úvaha
súdu, že účasť žalovaného ani jeho právneho zástupcu na pojednávaní nebola potrebná
je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré priznávajú účastníkovi
právo zúčastniť sa na pojednávaní a právo vyjadriť sa ku skutočnostiam a dôkazom o nich.
Dovolateľ ďalej poukázal na to, že právo účasti na pojednávaní je právom účastníka konania
(a nie jeho právneho zástupcu), rovnako ako aj právo požiadať o odročenie pojednávania,
ak je na to dôležitý dôvod a právo podľa § 118 ods. 4 O. s. p. pred vydaním rozhodnutia
zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu, prípadne vzniesť ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania. Ak by sa teda aj právny zástupca žalovaného zúčastnil
na pojednávaní 20. 04. 2010 to nič nemení na skutočnosti, že žalovanému sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, keďže žalovaný sa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav
nemohol zúčastniť pojednávania, a preto požiadal o jeho odročenie, nakoľko sa chcel
na pojednávaní vyjadriť k vykonanému dokazovaniu, avšak toto právo mu bolo súdom
odopreté. V ďalšej časti svojho dovolania žalovaný poukazoval na údajné pochybenia súdu
prvého stupňa v rámci zistenia skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia,
keď prvostupňový súd nevykonal žalovaným navrhované dôkazy a zároveň na takto
nesprávne a neúplne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis, pričom
rovnako pochybil aj súd odvolací, ktorý nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.
V závere dovolateľ podľa § 243 O. s. p. požiadal o odloženie vykonateľnosti rozsudku
odvolacieho súdu do rozhodnutia o dovolaní.
Žalovaný podal na súde prvého stupňa dňa 27. 11. 2012 stanovisko, v ktorom
zdôraznil, že na pojednávaní 20. 04. 2010 prvostupňový súd poskytol poučenie právnemu
zástupcovi žalobcu v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. v nadväznosti na § 205a O. s. p., pričom
prvostupňový súd mal konštatovať, že žalovanému a jeho právnemu zástupcovi bolo takéto
poučenie doručené v písomnej forme spolu s termínom pojednávania. Uviedol, že v poučení,
ktoré mu bolo doručené (ako aj jeho právnemu zástupcovi) spolu s predvolaním absentovalo
poučenie žalovaného zo strany súdu v zmysle § 205a O. s. p., čím došlo k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov konania, k porušeniu základného práva žalovaného na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces. Ďalej žalovaný uviedol, že pokiaľ žiadosť o odročenie
pojednávania a potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti neboli dostačujúcim dôkazom
na preukázanie dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania mal súd postupovať v súlade
s § 43 O. s. p. a vyzvať žalovaného na odstránenie nedostatkov s konkrétnym poučením.
Žalovaný dodal, že podľa jeho názoru mu nebola v konaní poskytnutá možnosť predniesť
(doplniť či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom
na dôkazy a k vykonaným dôkazom ako aj právo označiť navrhované dôkazné prostriedky.
Žalovaný podaním z 11. 12. 2012 doplnil aj návrh na odklad vykonateľnosti, v ktorom
poukázal na skutočnosť, že naliehavosť jeho návrhu je daná tým, že žalobca ako oprávnený
vedie voči žalovanému ako povinnému konanie o nútený výkon súdneho rozhodnutia
(exekúciu) na podklade dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu nesúhlasil s názorom žalovaného,
že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na dĺžku súdneho
konania, počas ktorého tak žalobca ako aj žalovaný, mali vytvorený dostatočný časový
priestor k realizovaniu svojich nielen procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky
garantovaných práv a bolo už len na účastníkoch súdneho konania akým spôsobom ich budú
naplňovať. Žalovaný vzhľadom k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti,
z ktorej vyplýva práceneschopnosť od 12. 04. 2010 nepreukázal, že tento dôvod
práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa, k 20. 04. 2010. Ďalej žalobca
uviedol, že ako strana v spore pri rovnosti so žalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa § 6 O. s. p. postupuje
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
V záujme zabezpečenia výkonu týchto práv a rovnosti strán v spore bolo preto potrebné
dôvod pre odročenie pojednávania posudzovať so zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv
a vážnosť takéhoto dôvodu kvalifikovať tak s ohľadom k zásade rovnosti, k samotnému
účastníkovi súdneho konania a celkového priebehu sporu. Žalobca nesúhlasil ani s názorom
žalovaného, že súd nezistil správne skutkový stav veci a že na skutkový stav aplikoval
nesprávny právny predpis. Má za to, že vykonané dokazovanie preukázalo, že žalovaný ako
dodávateľ fakturoval tovar konečným zákazníkom ako odberateľom za kúpnu cenu, ktorú
odberatelia platili na účet žalovaného a nie žalobcu. Žalobca v podanom vyjadrení ďalej
uviedol, že medzi ním a žalovaným prebiehalo, resp. prebieha viacero súdnych sporov
druhovo totožných týkajúcich sa zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar. Preto má žalovaný
za to, že jediným cieľom podania dovolania žalovaným je získať čas na to, aby sa úplne
zbavil svojho majetku za účelom neuspokojenia pohľadávok žalobcu, t. j. nevymožiteľnosti
jeho práva. Vzhľadom na uvedené, žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol
a žalovaného zaviazal k náhrade žalobcových trov dovolacieho konania, ktoré vyčíslil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p.
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia
§ 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca ako súdu
prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom
na uvedené je nepochybné, že dovolanie žalovaného v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3
O. s. p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa
§ 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia
majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. možno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania
z dôvodov uvedených v týchto ustanoveniach preto nie je daná.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,
v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. sa
rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv
priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol
v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola
účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom postupom odvolacieho súdu alebo či tak
postupoval súd prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu. K odňatiu
možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádzala, ale aj samotným rozhodnutím.
K vade konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. podľa dovolateľa došlo v konaní
pred súdom prvého stupňa, ktorý napriek tomu, že žalovaný včas ospravedlnil svoju neúčasť
na pojednávaní konanom 20. 04. 2010 z dôležitého dôvodu, pojednávanie uskutočnil, vykonal
na ňom dokazovanie a meritórne rozhodol. Žalovanému tým odoprel právo zúčastniť sa
pojednávania, vyjadriť sa k dôkazom, prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy.
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Z citovaného ustanovenia vyplýva povinnosť súdu pokračovať v konaní, aj keď sú
účastníci nečinní. Súd v zmysle citovaného ustanovenia môže vec prejednať aj
v neprítomnosti účastníka za podmienky (predpokladu) riadneho predvolania a nedostatku
žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Dôležitosť dôvodu posudzuje súd
s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Existenciu dôvodu, ktorý
účastníkovi bráni zúčastniť sa pojednávania, musí účastník preukázať súdu hodnoverným
spôsobom.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že Okresný súd Čadca nariadil vo veci štyri
pojednávania, a to 26. 10. 2006, 24. 01. 2008, 14. 05. 2009 a 20. 04. 2010. Výsluch
účastníkov konania a svedkov súd prvého stupňa vykonal na prvých troch pojednávaniach,
ktorých sa zúčastnili žalovaný a jeho zástupca. Žalovaný mal teda dostatočný priestor
na navrhovanie dôkazov a vyjadrenia k meritu veci. Predvolanie na pojednávanie konané
20. 04. 2010 bolo doručené včas žalovanému (26. 03. 2010) aj jeho právnemu zástupcovi
(24. 03. 2010). Na pojednávaní dňa 20. 04. 2010 súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti
žalovaného a jeho právneho zástupcu ako aj žalobcu. Právny zástupca žalovaného písomným
podaním z 13. 04. 2010 doručeným súdu 14. 04. 2010 ospravedlnil neúčasť žalovaného
na pojednávaní nariadenom na 22. 04. 2010 o 13.30 hodine s odôvodnením, že žalovaný je
od 12. 04. 2010 práceneschopný a požiadal o odročenie pojednávania na iný termín. Prílohu
podania tvorila fotokópia časti „Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti“ vystavenej
13. 04. 2010 M., z obsahu ktorej vyplýva, že žalovaný mal od uvedeného dňa povolené
vychádzky v čase od 10.00 hod. do 12.00 hod. a od 14.00 hod. do 15.00 hod. Hodnoverným
dôkazom o chorobe účastníka, ktorá mu bráni v účasti na pojednávaní môže byť potvrdenie
o dočasnej práceneschopnosti vystavenej ošetrujúcim lekárom, ale v danej veci sa dovolací
súd stotožňuje sa názorom odvolacieho súdu, že potvrdenie o pracovnej neschopnosti
predložené desať dní pred pojednávaním nepreukazuje trvanie pracovnej neschopnosti aj
v deň pojednávania. Z hľadiska posúdenia dôležitosti dôvodu odročenia pojednávania je
podstatnou aj skutočnosť, že právnemu zástupcovi žalovaného nič nebránilo zúčastniť sa
nariadeného pojednávania a uplatňovať procesné práva žalovaného. Súdu iná skutočnosť
nebola známa a záver odvolacieho aj prvostupňového súdu uvedený v odôvodnení, že
pracovná neschopnosť účastníka konania neznamená zároveň aj dôležitý dôvod neprítomnosti
na strane jeho právneho zástupcu, je správny. Dovolací súd dodáva, že aj keď účastník
konania a jeho právny zástupca majú právo zúčastniť sa pojednávania a v prípade existencie
dôležitého dôvodu požiadať o jeho odročenie, výkon tohto práva nesmie brániť druhému
účastníkovi v realizácii jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Sprísnenie posudzovania dôvodov odročenia
pojednávania pre zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu sa s účinnosťou od 01. 01.
2012 prejavilo aj v znení ustanovenia § 119 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého návrh na odročenie
pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka
alebo jeho zástupcu neumožňuje ich účasť na pojednávaní. Súd prvého stupňa nepochybil,
keď neakceptoval dôvod odročenia pojednávania a vec prejednal bez prítomnosti žalovaného
a jeho právneho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.
Dovolateľ namietal aj odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku porušenia
ustanovenia § 118 ods. 4 O. s. p.
Podľa § 118 ods. 4 O. s. p., ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci, na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že súd prvého stupňa bol oprávnený vec
prejednať v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Tým, že žalovaný a ani jeho
právny zástupca sa pojednávania 20. 04. 2010 nezúčastnili, neuplatnili si procesné právo
vyjadrené v ustanovení § 118 ods. 4 O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom nie je
skutočnosť, že účastník konania procesné právo priznané zákonom neuplatnil, ale postup
súdu, ktorým mu uplatnenie práva neumožnil.
Dovolateľ ďalej namietal, že súd nevykonaním dôkazov navrhovaných žalovaným
a aplikáciou nesprávneho právneho predpisu na zistený skutkový stav odňal žalovanému
možnosť konať pred súdom. Dovolací súd námietku nevykonania navrhovaného dôkazu
vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktorý z dôkazov bude vykonaný, je vždy vecou
súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Vadu konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O. s. p. nezakladá postup súdu, ak nevykoná všetky dôkazy navrhované
účastníkmi konania. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom tiež nemožno považovať
za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ale môže mať za následok vecne nesprávne
rozhodnutie, čo je relevantným dovolacím dôvodom v prípade prípustnosti dovolania.
Nesprávne právne posúdenie veci je dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p. a dovolací súd je oprávnený ho posudzovať len v prípade, že dovolanie je
prípustné podľa § 238 O. s. p. V danej veci dovolanie v zmysle uvedeného ustanovenia nie je
prípustné.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že žalovanému
nebola odňatá možnosť konať pred súdom a dovolanie z dôvodov v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O. s. p. nie je prípustné.
Dovolací súd z uvedených dôvodov dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 veta
prvá v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako neprípustné odmietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu účelne
vynaložených trov konania vo výške 245,15 eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú
z odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 237,34 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (písomné vyjadrenie k dovolaniu
z 05. 02. 2013) a z paušálnej náhrady hotových výdavkov 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 uvedenej
vyhlášky. Za účelne vynaložené trovy nepovažoval dovolací súd odmenu advokáta za ďalší
úkon právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa
§ 14 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky) z dôvodu, že právne zastúpenie žalobcu prevzal už
v konaní pred súdom prvého stupňa a žalobcu zastupoval aj v konaní pred odvolacím súdom.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová