Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
10e/396503.4baa70.pdf
PDF · 151.47 KB
No categories available
2Obo/40/2012
Najvyšší súd 2Obo/40/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: P., právne
zastúpeného advokátskou kanceláriou L., proti odporcovi: 1/ R., a odporcovi: 2/ A., právne
zastúpenému J., v konaní o vydanie veci, eventuálne o zaplatenie sumy 150 429,08 eur
(4 531 826,45 Sk) s príslušenstvom, na odvolanie odporcu 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 13. apríla 2012 č. k. 38Cb/1/2011-Db-798, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 13. apríla 2012 č. k. 38Cb/1/2011-Db-798 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom návrh na vydanie veci
zamietol, odporcom 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne
sumu 129 037,71 eur (3 887 390 Sk) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 21. decembra
1997 aţ do zaplatenia, vo zvyšku konanie zastavil s tým, ţe o trovách konania rozhodne súd
po právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe si
navrhovateľ pôvodne uplatnil voči odporcovi 1/ a 2/ právo na vydanie hnuteľnej veci -
autobusu zn. NEOPLAN ŠPZ MY-601 AA, výr. č. motora 423900000110495/1995, výr. č.
vozidla 8814399/1988 alebo zaplatenie sumy 150 429,08 eur (4 531 826,45 Sk) s 22 %
úrokom z omeškania od 21. decembra 1997 aţ do zaplatenia. Zároveň navrhovateľ navrhol
vydať predbeţné opatrenie, ktorým by súd zakázal odporcovi 1/ a 2/ akýmkoľvek spôsobom
nakladať s motorovými vozidlami špecifikovanými v návrhu, ktorý neskôr spresnil. Po podaní
návrhu vzal navrhovateľ návrh čiastočne späť tak, ţe ţiadal, aby odporcovia 1/ a 2/ v prípade,
ţe ak v čase rozhodovania krajského súdu nebude vyššie uvedený autobus, vydanie ktorého
navrhovateľ alternatívnym petitom ţiadal, existovať, boli zaviazaní solidárne na zaplatenie
sumy 129 037,71 eur (3 887 390 Sk) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 21. decembra
1997 aţ do zaplatenia, a to titulom náhrady škody.
Krajský súd v Banskej Bystrici na základe návrhu navrhovateľa nariadil voči
odporcovi 1/ a 2/ predbeţné opatrenie uznesením č. k. 28Cb/84/l999-77, ktoré Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25. októbra 2000 sp. zn. 1Obo/141/2000 potvrdil.
Následne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 12. decembra 2002 č. k.
28Cb/84/99-Db-245 zaviazal odporcov 1/ a 2/ zaplatiť navrhovateľovi solidárne sumu
129 037,71 eur (3 887 390 Sk) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 21. decembra 1997
aţ do zaplatenia a vo zvyšku konanie zastavil.
Na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. marca 2005
sp. zn. 1Obo/222/03, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
12. decembra 2002 č. k. 28Cb/84/99-Db-245, Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
zo dňa 27. septembra 2005 č. k. 28Cb/84/99-Db-498 opätovne zaviazal odporcov 1/ a 2/
na zaplatenie sumy 129 037,71 eur (3 887 390 Sk) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne
od 21. decembra 1997 aţ do zaplatenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa
15. decembra 2007 sp. zn. 1Obo/24/2006 rozhodnutie krajského súdu potvrdil.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na mimoriadne
dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. februára
2011 č. k. 1MObdoV/23/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 27. septembra 2005 č. k.
28Cb/84/99-Db-498 a rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 15. decembra 2007 sp. zn.
1Obo/24/2006 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, ţe právne
posúdenie veci nebolo správne, keď nárok navrhovateľa vyjadrený v peniazoch posúdili ako
nárok na bezdôvodné obohatenie a nie ako nárok zo zodpovednosti za škodu bez toho, ţe by
sa bol krajský súd vysporiadal s tým, či odporca 1/ a 2/ nadobudli vec do spoločnej drţby,
resp. či ju mal v drţbe iba niektorý z nich.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa zdôraznil, ţe vzhľadom
na viazanosť právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho
ako aj v záujme právnej istoty účastníkov konania napadnutým rozhodnutím rozhodol súd
prvého stupňa aj o čiastočnom späťvzatí návrhu navrhovateľom, ktorý bol doručený
krajskému súdu dňa 24. októbra 2002 a s ktorým odporcovia 1/ a 2/ na pojednávaní dňa
04. októbra 2011 súhlasili tak, ţe konanie v časti rozdielu medzi pôvodne uplatnenou sumou
150 429,08 eur (4 531 826,45 Sk) a sumou 129 037,71 eur (3 887 390 Sk), t. j. v časti sumy
21 391,37 eur (644 436, 45 Sk) s 22 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy
od 21. decembra 1997 ako aj v časti rozdielu úroku medzi 22 % a 17,6 % ročne, t. j. 4 %
zo sumy 129 037,71 eur (3 887 390 Sk) podľa § 96 ods. 1 a 3 O. s. p. zastavil.
Krajský súd v Banskej Bystrici po prejednaní veci, zopakovaní dokazovania
a vykonaní dokazovania aj prečítaním listín, ktoré účastníci konania navrhli, vrátane ďalších
listinných dôkazov, zistil, ţe navrhovateľ zaplatil za autobus okrem kúpnej ceny 3 198 572,45
Sk aj clo vo výške 483 023 Sk a DPH vo výške 851 731 Sk, celkom 4 553 326,45 Sk tak ako
to pôvodne v návrhu navrhovateľ uviedol, čo v konaní aj listinnými dôkazmi preukázal. Trval
preto na zaplatení takej výšky škody akú ustálil znalec v znaleckom posudku. Zároveň ţiadal
priznať 17,6 % úrok z omeškania od 21. decembra 1997 aţ do zaplatenia dlţnej sumy
odporcom 1/ a 2/, t. j. za obdobie, od ktorého odporcovia 1/ a 2/ autobus navrhovateľovi
nevrátili a zadrţiavali ho protiprávne.
S poukazom na ust. § 1 ods. 1 a ods. 2, § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, § 123,
§ 126 ods. 1, § 131 ods. 1, § 415, § 420 ods. 1 a 3, § 438, § 439, § 442 ods. 2, § 443, 659,
§ 661 a § 662, § 724, § 725 a § 517 Občianskeho zákonníka dospel krajský súd k záveru, ţe
navrhovateľ v konaní jednoznačne preukázal, ţe ku dňu 02. júla 1997, kedy odovzdal autobus
NEOPLAN N 122 ŠPZ MY 661 AA odporcovi 1/ bol jeho vlastníkom. Navrhovateľ ako
vlastník autobusu NEOPLAN N 122 odporcovi 1/ ţiaden písomný a ani ústny súhlas
na akúkoľvek inú dispozíciu s autobusom neţ na začatie konania STK pre tento autobus
nedal. Navrhovateľ odovzdal a odporca 1/ prevzal predmetný autobus tak ako to vyplýva
z potvrdenia zo dňa 02. júla 1997, ktoré potvrdenie podľa krajského súdu spĺňa základné
zákonné predpoklady príkaznej zmluvy podľa ust. § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka,
pričom autobus navrhovateľa prevádzkoval minimálne od 10. júla 1997 odporca 2/, pretoţe
ho v tento deň od odporcu 1/ prevzal a odovzdal odporcovi 1/ aţ 10. decembra 1997.
Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe zmluvu o nájme dopravného prostriedku v písomnej
forme neuzavrel navrhovateľ ani s odporcom 2/ napriek tomu, ţe odporca 2/ pre neho
vykonával prepravu turistov predmetným autobusom do Španielska a do Francúzska
v časovom období minimálne od 10. júla 1997. Vzťah, ktorý vznikol medzi navrhovateľom
a odporcom 2/ posúdil krajský súd s prihliadnutím na písomný súhlas navrhovateľa
s prevádzkovaním jeho autobusu odporcom 2/ zo dňa 21. augusta 1997, ktorým zasielal aj
doklad o poistení vozidla - zelenú kartu a osvedčenie o technickom stave vozidla pre vodičov
ako vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o výpoţičke autobusu podľa § 659 a nasl.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd ďalej uviedol, ţe odporca 1/ uţ
dňa 10. júla 1997, t. j. v čase kedy autobus NEOPLAN N 122 nemal ešte pridelenú riadnu
ŠPZ, ale jazdil len na dočasne pridelenej ŠPZ, tento prenajal na obdobie letnej turistickej
sezóny, a to bez súhlasu navrhovateľa odporcovi 2/. Táto jediná písomná zmluva o prenájme
dopravného prostriedku je zmluva uzavretá medzi odporcom 1/ a 2/ dňa 10. júla 1997, ktorá
nie je podľa súdu prvého stupňa platným právnym úkonom, pretoţe nebola uzavretá
so súhlasom vlastníka. Z protokolu o prevzatí vozidla spísaného medzi odporcom 1/
a odporcom 2/ dňa 10. decembra 1997 vyplýva, ţe odporca 2/ vrátil autobus po skončení
sezóny 1997 odporcovi 1/. Súd prvého stupňa dodal, ţe odporca 1/ autobus navrhovateľovi
nevrátil napriek tomu, ţe listinným dôkazom zo dňa 27. februára 1998 preukazoval odporca
1/ prevzatie autobusu navrhovateľom. Z takto vykonaného dokazovania podľa súdu prvého
stupňa vyplynulo, ţe vzťah, ktorý nastal potom ako odporca 1/ prevzal od odporcu 2/ autobus
a tento nevrátil navrhovateľovi je potrebné posúdiť ako vzťah vlastníka autobusu a jeho
drţiteľa, ktorým bol odporca 1/ ako neoprávnený drţiteľ, pretoţe navrhovateľ odporcovi 1/
súhlas na nakladanie s jeho vecou - autobusom nedal. Odporca 1/ ďalej nemal
od navrhovateľa ako vlastníka ţiadne poverenie na to, aby dal autobus do opravy.
Krajský súd v Banskej Bystrici v napadnutom rozhodnutí bol toho názoru, ţe
na uzavretie zmluvy o prenájme dopravného prostriedku, na základe ktorej prevzal odporca 2/
od odporcu 1/ autobus nebol odporca 1/ oprávnený. Odporca 2/ mal preto vrátiť autobus
navrhovateľovi, keďţe od začiatku vedel, ţe odporca 1/ nie je vlastníkom autobusu ako aj to,
ţe s navrhovateľom nemá uzavretú písomnú zmluvu o prenájme autobusu. Na zodpovednosti
odporcu 2/ za vzniknutú škodu podľa súdu prvého stupňa nič nemení ani tá skutočnosť, ţe
trestné stíhanie bolo voči nemu rozhodnutím Okresnej prokuratúry zo dňa 23. júna 2010
v znení rozhodnutia Krajskej prokuratúry zo dňa 30. augusta 2010 právoplatne zastavené,
pretoţe v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-261/10-1998 sa zodpovednosť
odporcu 2/ za vzniknutú škodu neprejednávala.
Podľa súdu prvého stupňa protiprávnym konaním odporcu 2/ keď vypoţičaný autobus
nevrátil zámerne navrhovateľovi, ale odporcovi 1/ ako aj neoprávnenou drţbou autobusu
po termíne 10. decembra 1997 - individuálnym konaním oboch odporcov bola navrhovateľovi
spôsobená škoda tým, ţe sa jeho majetok zníţil o hodnotu nevráteného autobusu, za čo nesú
zodpovednosť odporca 1/ a 2/ vo vzťahu k celej hodnote predmetu sporu spoločne
a nerozdielne. Pokiaľ ide o výšku škody odporca 1/ ale aj odporca 2/ túto namietali. Súd
prvého stupňa zdôraznil, ţe na tvrdenia odporcu 1/, ţe autobus nespĺňa normu Euro 1,
nemohol prihliadnuť, z ktorého dôvodu cena autobusu nemohla byť vo výške akú pôvodne
stanovil znalec I. vo svojom posudku a jeho doplnení po zohľadnení amortizácie. Všeobecná
hodnota autobusu vrátane DPH k 20. decembru 1997 bola týmto znalcom vyčíslená na sumu
3 887 388 Sk, znalec I. vypracoval dodatok k pôvodnému posudku pod č. 10/1999 dňa
26. marca 1999. Súd prvého stupňa dodal, ţe aj znalecký posudok Ústavu súdneho
inţinierstva č. 50/2010 zo dňa 25. februára 2010, ktorý bol vypracovaný na základe
objednávky Okresného riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, Úrad justičnej a kriminálnej polície
PZ k č. k. ČVS: OÚV-261/10-BB-98 vo veci posúdenia emisnej normy EURO 0 a EURO 1
s vplyvom na hodnotu autobusu (zväzok č. 5 cit. vyšetrovacieho spisu, str. 964-997) uvádza,
ţe emisná norma EURO 1 nemá ţiaden vplyv na všeobecnú hodnotu autobusu tak ako ju
vyčíslil I.. V tejto súvislosti poukázal súd prvého stupňa aj na znalecký posudok I. č. 15/2008
zo dňa 09. apríla 2008 vypracovaný na základe objednávky odporcu 2/, v ktorom sa uvádza,
ţe všeobecná hodnota autobusu v prípade nesplnenia pri prihlasovaní normy EURO 1 je ku
dňu 20. decembra 1997 v sume 1 214 529 Sk bez DPH.
Súd prvého stupňa ohľadom evidencie autobusu na Dopravnom inšpektoráte v Myjave
uviedol, ţe ak by tvrdenie odporcu 1/ o technickej nespôsobilosti autobusu bolo pravdivé,
nebol by dopravný inšpektorát tento autobus zaradil do evidencie. Súd prvého stupňa
poukázal aj na to, ţe z technického preukazu predmetného vozidla je zrejmé, ţe technická
spôsobilosť autobusu bola schválená na prevádzku na pozemných komunikáciách a ţe boli
pre tento autobus povolené výnimky z vyhlášky č. 116/1997 Z. z. o podmienkach prevádzky
vozidiel na pozemných komunikáciách v znení platnom k 20. augustu 1997 uvedené v § 105
ods. 2 písm. a/, d/, f/, l/ a m/.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe
navrhovateľ preukázal existenciu svojho vlastníckeho práva, a teda svoju aktívnu legitimáciu
domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi hnuteľnej veci - autobusu NEOPLAN N 122
prislúcha, pretoţe tak odporca 1/ ako aj odporca 2/ uţívali autobus aj po čase, od ktorého uţ
od vlastníka autobusu na takéto uţívanie súhlas nemali. Zasahovali tak do vlastníctva
navrhovateľa neoprávnenou drţbou, pretoţe mu zabránili a znemoţnili disponovať
autobusom, vyuţívať ho a nakladať s ním ako so svojim vlastníctvom. Odporca 1/ tak porušil
povinnosti vyplývajúce pre neho zo záväzku podľa § 659 Občianskeho zákonníka a nasl.,
podľa ktorého prevzal od navrhovateľa autobus, avšak tento mu nevrátil, ale aj podľa § 131
ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ho zadrţiaval a navrhovateľovi nevrátil. Listina
z 27. februára 1997 podľa súdu prvého stupňa nie je vierohodným dôkazom o vrátení
autobusu navrhovateľovi a nevierohodné sú aj jeho predchádzajúce tvrdenia o tom ako
a prostredníctvom koho vracal autobus, ktoré sa vyšetrovaním a ani ţiadnymi inými dôkazmi
nepodarilo odporcovi 1/ preukázať. Nesie tak zodpovednosť za vzniknutú škodu, ktorá nastala
navrhovateľovi v majetkovej sfére a ktorá je vyjadrená objektívne v peniazoch, a to vo výške
3 887 390 Sk, rovnako ako aj odporca 2/. Ten porušil povinnosť vrátiť autobus
navrhovateľovi, ktorý bol jediný legitímny vlastník, ktorý mu ho na základe zmluvy
o výpoţičke poskytnutím súhlasu na prevádzkovanie vypoţičal podľa § 724 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ale porušil aj povinnosť podľa § 131 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
keď ho neoprávnene zadrţiaval a navrhovateľovi nevrátil. Keďţe sa podľa ust. § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka zavinenie predpokladá, ide tak o všeobecnú zodpovednosť, preto nie
je pre splnenie podmienok zodpovednosti rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne
alebo z nedbanlivosti. Odporcovia 1/ a 2/ nepreukázali existenciu takých okolností, z ktorých
by bolo moţné spoľahlivo usúdiť, ţe škode nemohli zabrániť ani vynaloţením všetkého
úsilia, ktoré bolo moţné od nich objektívne poţadovať. Existuje tak príčinná súvislosť medzi
porušením povinnosti odporcami 1/ a 2/ prevzatej na základe záväzku obsiahnutého v listine
zo dňa 02. júla 1997 a súhlasu navrhovateľa zo dňa 21. augusta 1997 adresovanom odporcovi
2/, ale aj ich neoprávnenou drţbou po termíne 20. decembra 1997 a škodou, ktorá
navrhovateľovi nevrátením autobusu nesporne vznikla.
V súvislosti s návrhom odporcu 1/ na vykonanie nového znaleckého posudku
a konfrontáciu znalcov, súd prvého stupňa uviedol, ţe týmto návrhom nevyhovel z dôvodu, ţe
odstupom času pätnástich rokov by nový posudok nebol účelný, pretoţe by znalec nemal
k dispozícii ţiadne iné listinné dôkazy aké mal k dispozícii znalec I., pričom konfrontácia
znalcov by na veci nič nezmenila. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, ţe na závery
znaleckého posudku vyhotoveného na objednávku odporcu 2/ neprihliadol, pretoţe tento
znalec nemal k dispozícii ani toľko dôkazov ako I. s tým, ţe znalec nebol ustanovený ani
vyšetrovacím orgánom ani súdom.
Pri stanovení výšky náhrady škody vychádzal súd prvého stupňa zo znaleckého
posudku a dodatku I., ktorý ho vypracoval bezprostredne po vzniku škodnej udalosti
a priznal navrhovateľovi skutočnú škodu vo výške 129 037,71 eur (3 887 390 Sk)
so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 21. decembra 1997 aţ do zaplatenia podľa § 517
Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. tak ako to navrhovateľ
navrhol, ktorú sú mu obaja odporcovia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne. V časti,
v ktorej vzal navrhovateľ čiastočne návrh späť, t. j. vo výške rozdielu 21 391,37 eur
(644 436, 45 Sk) a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania súd konanie podľa § 96 ods. 1 a 3
O. s. p. zastavil a v časti návrhu, ktorým si pôvodne navrhovateľ uplatnil právo na vydanie
autobusu NEOPLAN N 122 návrh z dôvodu, ţe autobus nie je moţné vydať, zamietol. Výrok
o trovách konania sa zakladá podľa § 151 ods. 3 O. s. p.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca 1/ a odporca 2/.
Odporca 1/ podaným odvolaním navrhol napadnutý rozsudok v zmysle § 221 ods. 1
písm. f/, h/ O. s. p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporca 1/ má
za to, ţe súd prvého stupňa primeraným spôsobom nereagoval na jeho návrh na vykonanie
dôkazov. Dodal, ţe namietal vadnosť znaleckého posudku I.a č. 01/1999 zo dňa 11. januára
1999, pretoţe v autobuse nikdy nebol menený motor, ktorá skutočnosť je zrejmá
z vyšetrovania v trestnom konaní vedenom v tejto veci, kedy samotný výrobca uviedol, ţe
motor bol vyrobený v roku 1985 a plní normy Euro 0. Odporca 1/ poukázal aj na to, ţe znalec
vychádzal z takého prekladu, ktorý bol zrejme zámerne tendenčný, aby sa vyvolal dojem
splnenia technickej normy Euro 1. Odporca 1/ zdôraznil, ţe autobus bol podľa dokladu JCD
o dovoze dovezený dňa 26. júna 1997, kedy bola podaná aj ţiadosť o jeho prihlásenie
do evidencie SR. Z uvedeného podľa odporcu 1/ je zrejmé, ţe autobus nemohol mať taký
koeficient predajnosti aký stanovil znalec I. Odporca 1/ v tejto súvislosti poukázal aj
na Protokol o kontrole vozidla, z ktorého je zrejmé, ţe navrhovateľ k tomuto protokolu
doloţil doklad od MERCEDES BENZ Bratislava o roku výroby vozidla /motor/ 1995,
z ktorého dôvodu sa nemusel dokladovať predpis EHK 49-02 v zmysle normy Euro 1. Proti
zisteniam znalca I.a predloţil odporca 1/ posudok I. č. 15/2008 z 09. apríla 2008 ako aj
znalecký posudok č. 50/2010 z 25. februára 2010, ktoré posudky zhodne uvádzajú, ţe motor
vozidla mal starú normu Euro 0, z ktorého dôvodu nespĺňal svoj určujúci účel a z hľadiska
ceny mal byť posudzovaný niţším koeficientom predajnosti ako 1. Nakoľko sa podľa odporcu
1/ súd prvého stupňa s týmito tvrdeniami dostatočne nevysporiadal, pričom súd návrh
konfrontácie znalcov zamietol, došlo v konaní nesprávnemu postupu súdu, ktorý mal vplyv
na stanovenie výšky škody.
V odvolaní odporca 1/ ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím
priznal navrhovateľovu spôsobenú škodu aj vrátane DPH. Podľa odporcu DPH v danom
prípade nemôţe tvoriť výšku škody, pretoţe autobus bol dovezený z Nemecka na Slovensko
a zaplatená DPH v Nemecku bola navrhovateľovi vstupom na Slovensko vrátená s tým, ţe
navrhovateľ si následne v účtovníctve uplatnil zaplatenie DPH na Slovensku, pretoţe bol
platcom DPH. Odporca 1/ v tejto súvislosti dodal, ţe ak by tvrdenia navrhovateľa
o neexistencii vozidla boli pravdivé, bolo úlohou súdu zistiť, či navrhovateľ príslušnému
daňovému úradu nahlásil skutočnosť odcudzenia (trvalej straty), ak áno, tak či vrátil – zaplatil
vrátenú DHP. V prípade, ţe navrhovateľ takúto daň nevrátil, podľa odporcu 1/ potom táto daň
nemôţe tvoriť súčasť vzniknutej škody.
Odporca 2/ podal odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O. s. p.
a navrhol napadnutý rozsudok v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, ţe súd prvého stupňa napriek uzneseniu
dovolacieho súdu nerozhodol o procesných úkonoch vo veci samej, a to zmeny návrhu
a čiastočného späťvzatia návrhu. Odporca 2/ poukázal na to, ţe súd prvého stupňa
na pojednávaní dňa 04. októbra 2012 uznesením pripustil zmenu návrhu z alternatívneho
na petit eventuálny bez uvedenia presného znenia navrhovanej zmeny, čím sa podľa odporcu
2/ súd prvého stupňa dopustil procesného pochybenia. Ďalším procesným pochybením je
podľa odporcu 2/ nesprávny postup súdu prvého stupňa ohľadom čiastočného späťvzatia
návrhu, kedy súd v späťvzatej časti nerozhodol o zastavení s tým, ţe v zápisnici
z pojednávania nie je samostatný výrok reagujúci na úkon účastníka vo veci samej podľa § 96
ods. 2 O. s. p.
Odporca 2/ k hmotnoprávnemu posúdeniu veci uviedol, ţe v danom prípade právne
úvahy smerujúce k drţbe inej osoby neprichádzajú do úvahy pre zrejmú právnu
neopodstatnenosť. Odporca 2/ poukázal na právnu úvahu dovolacieho súdu v tom, ţe
pre platnosť zmluvy o nájme dopravného prostriedku medzi navrhovateľom a odporcom 1/ sa
vyţadovala písomná forma a v prípade nesplnenia tejto podmienky nešlo o prevzatie veci
bez právneho dôvodu, ale o prevzatie veci z neplatného právneho úkonu pre nedostatok
formy, čo by znamenalo existenciu naturálnej obligácie a skúmanie vzťahu k zmluve
o výpoţičke a inominátnej zmluvy. Odporca 2/ zdôraznil, ţe pre právne posúdenie je
podstatné, či vec bola nadobudnutá do spoločnej drţby odporcu 1/ a 2/, pričom z potvrdenia
z 02. júla 1997 je zrejmé, ţe vec nadobudol odporca 1/, ktorý vec mal navrhovateľovi aj
vrátiť. Podľa odporcu 2/ vonkajším vzťahom drţby v danom prípade je vzťah navrhovateľa
a odporcu 2/, pričom vzťah odporcu 1/ a 2/ je vnútorným vzťahom uţívania autobusu. Podľa
odporcu 2/ súd prvého stupňa nesprávne posúdil vzťah medzi ním a navrhovateľom ako vzťah
na základe zmluvy o výpoţičke, pretoţe na takýto vzťah sa vyţaduje bezplatnosť, dočasnosť
uţívania veci a odovzdanie veci vypoţičateľovi. V prípade splnenia týchto podmienok by
podľa odporcu 2/ išlo o podnikateľský nájom hnuteľnej veci. Odporca 2/ zdôraznil, ţe vozidlo
prevzal od odporcu 1/ na základe zmluvy o nájme, ktoré vozidlo protokolárne vrátil odporcovi
1/ dňa 20. decembra 1997, od ktorého času uţ odporca 2/ nemal nad vozidlom ţiadnu moc.
Za nesprávnu povaţuje odporca 2/ aj úvahu súdu prvého stupňa, ţe odporca 2/ dal autobus
do opravy a takto s autobusom nakladal.
K otázke posúdenia listinného dôkazu (faxové podanie z 20. mája 1998) odporca 2/
uviedol, ţe ak súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením sa rozhodnutiami
a ostatných výsluchov z trestného spisu vedeného v danej veci a nevykonal iné samostatné
dokazovanie nemôţe tento súd podľa odporcu 2/ dospieť k záveru, ţe okolnosti faxového
podania uvádzané odporcom 2/ sú nevierohodné. Podľa odporcu 2/ ak má byť v konaní
vyvodzovaná jeho zodpovednosť súd prvého stupňa sa mal podrobne zaoberať tým, v čom
spočíva protiprávny úkon odporcu 2/, či medzi konaním odporcu 2/ a nevrátením vozidla
existuje príčinná súvislosť.
K výške škody odporca 2/ dodal, ţe navrhovateľ poţaduje ako súčasť škody aj DPH,
ktorú však nezaplatil a z tohto dôvodu mu takáto škoda ani nevznikla, pričom v tomto smere
sa odporca 2/ stotoţňuje s právnou argumentáciou odporcu 1/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie odporcu 1/ a 2/ podľa ust.
§ 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní rozsudku
v medziach dôvodov odvolania dospel k záveru, ţe sú splnené predpoklady pre jeho zrušenie.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh na vydanie veci zamietol, odporcom
1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 129 037,71 eur
(3 887 390 Sk) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 21. decembra 1997 aţ do zaplatenia,
vo zvyšku konanie zastavil. Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe navrhovateľ neuzavrel ani
s odporcom 1/ a ani s odporcom 2/ zmluvu o nájme dopravného prostriedku v písomnej forme
ale iba v ústnej (vyplýva to nielen z pojednávaní, ale napr. aj z vyjadrenia na č. l. 219).
Krajský súd vychádzal z toho, ţe navrhovateľ ako vlastník autobusu - NEOPLAN N 122 ŠPZ
MY 661 AA tento odovzdal 02. júla 1997 odporcovi 1/ na začatie konania STK s tým, ţe
tento úkon podľa súdu prvého stupňa spĺňa základné zákonné predpoklady príkaznej zmluvy
podľa ust. § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka (č. l. 6). Odporca 1/ prenajal na obdobie
letnej turistickej sezóny autobus navrhovateľa (bez jeho súhlasu) odporcovi 2/, a to na základe
zmluvy o prenájme dopravného prostriedku z 10. júla 1997 (č. l. 315). Odporca 2/ vykonával
v čase od 10. júla 1997 pre navrhovateľa prepravu turistov do Španielska a Francúzska, ktorý
vzťah posúdil súd prvého stupňa ako zmluvu o výpoţičke predmetného autobusu podľa § 659
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa mal za to, ţe odporca 2/ vypoţičaný autobus
zámerne nevrátil navrhovateľovi ale odporcovi 1/, ktorý ho nevrátil navrhovateľovi, resp. ho
mal v neoprávnenej drţbe, čím obaja odporcovia spoločne a nerozdielne spôsobili
navrhovateľovi škodu v jeho majetkovej sfére vyjadrenej v peniazoch vo výške 3 887 390 Sk,
ktorá výška je zrejmá zo znaleckého posudku I. Súd prvého stupňa dodal, ţe pri určení výšky
škody neprihliadol na znalecký posudok I., ktorý bol vyhotovený na objednávku odporcu 2/,
pričom neprihliadol ani na námietku odporcov týkajúcu sa nárokovania škody v časti
zodpovedajúcej zaplatenej DPH ako ani na námietku súvisiacu s technickou normou Euro 0,
resp. Euro 1, a to z dôvodu právnej irelevancie.
Podľa § 659 zmluvou o výpoţičke vznikne vypoţičiavateľovi právo vec po dohodnutú
dobu bezplatne uţívať. Podstatnou náleţitosťou zmluvy o výpoţičke je dohoda o prenechaní
veci na uţívanie, určenie doby uţívania a bezodplatnosť uţívania. Z obsahu spisového
materiálu je zrejmé, ţe navrhovateľ udelil 21. augusta 1997 odporcovi 2/ súhlas s prevádzkou
predmetného autobusu (č. l. 150, 318), ktorý súhlas svedčí o moţnosti odporcu 2/ nakladať
s autobusom. Odporca 2/ vykonával predmetným autobusom pre navrhovateľa dopravné
sluţby a s tým súvisiace finančné pohľadávky (dohoda o doprave č. l. 68, odovzdanie
autobusu do opravy č. l. 140) si odporca 2/ vymáhal súdnou cestou, ktorá skutočnosť vyplýva
z konania vedeného na Okresnom súde Nové mesto nad Váhom pod sp. zn. 6Cb/227/1998.
Nakoľko odporca 2/ bol oprávnený vec (autobus) uţívať, a to v období letnej sezóny 1997
pri cestách do Španielska a Francúzska s tým, ţe dotknuté uţívanie nebolo bezodplatné, čím
v danom prípade nie sú naplnené všetky zákonné náleţitosti na vyvodenie právneho záveru
o vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom 2/ v zmysle zmluvy o výpoţičke.
Príkaznou zmluvou podľa § 724 Občianskeho zákonníka sa zaväzuje príkazník, ţe
pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť. Listinný dôkaz zaloţený v spise
označený ako Potvrdenie z 02. júla 1997 (č. l. 6) vyhodnotil súd prvého stupňa ako príkaznú
zmluvu, pretoţe jej obsahom je prevzatie navrhovateľovho autobusu odporcom 1/ s tým, ţe
tento vozidlo prevzal s dokladmi potrebnými pre začatie konania STK v Slovdekra Banská
Bystrica. Odvolací súd konštatuje, ţe obsahom dotknutého Potvrdenia je aj vyhlásenie
o zodpovednosti odporcu 1/ za predmetný autobus v zmysle zmluvy o prenájme dopravného
prostriedku. Rovnako ako v prípade vzťahu vyhodnoteného súdom prvého stupňa medzi
navrhovateľom a odporcom 2/ ani tu sa s poukazom na obsah daného Potvrdenia nie je moţné
stotoţniť s názorom súdu prvého stupňa, ţe ide jednoznačne o konkrétny typ zmluvy, a to
príkaznú zmluvu.
Týmto súd prvého stupňa síce správne posúdil skutkový stav veci, avšak vzťah medzi
navrhovateľom a odporcami 1/, 2/ nesprávne právne posúdil, a to s dôrazom na obsah listín
tvoriacich obsah súdneho spisu ako aj s dôrazom na vzájomné prejavy účastníkov konania.
Uvedené skutočnosti nasvedčujú, ţe medzi týmito účastníkmi mohlo dôjsť k uzavretiu
inominátnej zmluvy podľa § 41 ods. 1 Občianskeho zákonníka s niektorými prvkami zmluvy
o výpoţičke podľa § 659 Občianskeho zákonníka, prípadne príkaznou zmluvou podľa § 724
Občianskeho zákonníka. Úlohou súdu prvého stupňa preto bude v ostatnom konaní zistiť
obsah práv a povinností navrhovateľa a odporcov 1/, 2/ s akcentom na právny úkon zaloţený
skôr inominátnou zmluvou ako zmluvou o výpoţičke a príkaznou zmluvou. V tejto súvislosti
odvolací súd dodáva, ţe vzťah medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ bol vyhodnotený súdom
prvého stupňa správne, nakoľko v danom prípade ide o zmluvu o prenájme dopravného
prostriedku uzavretú neplatne, keďţe nebola uzavretá so súhlasom vlastníka autobusu –
navrhovateľa.
Obaja odporcovia v odvolaniach ďalej namietli výšku škody v časti zodpovedajúcej
zaplatenej DPH. K tejto časti priznaného nároku súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe pre učenie škody je potrebné vychádzať z takej výšky
nákladov, ktoré navrhovateľ vynaloţil na to, aby si mohol obstarať vec toho istého druhu
alebo podobnú vec, pričom akákoľvek kúpa takejto inej veci by bola realizovaná len za takú
cenu, ktorá by v sebe obsahovala aj DPH. V tejto časti je napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľné, pretoţe súd prvého stupňa nevenoval dostatočnú pozornosť námietke
odporcov 1/ a 2/, ktorí počas celého súdneho konania poukazovali na to, ţe autobus bol
dovezený z Nemecka na Slovensko a navrhovateľom zaplatená DPH v Nemecku mu bola
na Slovensku vrátená, pretoţe bol platcom DPH. Ak by predmetné tvrdenie bolo pravdivé,
náhrada DPH nemôţe tvoriť súčasť vzniknutej škody. V tejto súvislosti je potrebné podrobiť
skúmaniu aj vyjadrenie navrhovateľa k otázke DPH zo 06. mája 2002 č. l. 178.
K ostatným námietkam uvedeným v podaných odvolaniach, ktoré sa týkajú údajne
chybného postupu súdu prvého stupňa v oblasti procesného práva (nevysporiadanie sa
so zmenou návrhu a čiastočným späťvzatím návrhu) ako aj v oblasti hmotného práva
(nevykonanie konfrontácie znalcov, nevykonanie samostatného dokazovania listinného
dôkazu - faxového podania z 20. mája 1998) odvolací súd konštatuje, ţe tieto námietky nie sú
dôvodné. Súd prvého stupňa sa v konaní vysporiadal so všetkými procesnými návrhmi,
nakoľko o vytýkanej zmene návrhu z alternatívneho petitu na eventuálny rozhodol súd
uznesením na pojednávaní dňa 04. októbra 2011 za účasti všetkých účastníkov konania s tým,
ţe k čiastočnému späťvzatiu návrhu vyjadrili obaja odporcovia súhlas (č. l. 673). Súd prvého
stupňa ďalej aj o návrhu odporcu 1/ na vykonanie dokazovania vypracovaním ďalšieho
znaleckého posudku, konfrontáciou znalcov rozhodol uznesením na pojednávaní dňa
27. marca 2012, z ktorého dôvodu o daných návrhoch súd prvého stupňa riadne rozhodol (č. l.
790 a nasl.). Najvyšší súd SR zároveň dodáva, ţe z obsahu odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, ţe súd dostatočne odôvodnil hodnotenie
dokazovania relevantnými znaleckými posudkami ako aj namietaného faxového podania.
Tieto postupy súdu prvého stupňa sú v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku.
Odvolací súd k námietke odporcu 1/ týkajúcej sa „zámerne tendenčného“ prekladu
ponukového listu na č. l. 753 a 754 dodáva, ţe tento preklad bol vyhotovený dňa 13. februára
1999 I., tlmočníkom nemeckého, francúzskeho, ruského a anglického jazyka. Predmetný
tlmočnícky úkon bol jedným z listinných podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku I.
s tým, ţe tento tlmočnícky úkon je zapísaný pod por. č. SP038_99NS do tlmočníckeho
denníka. Preto súd prvého stupňa správne vyhodnotil návrh odporcu 1/ na doplnenie
dokazovania znaleckým posudkom, nakoľko ani konfrontácia znalcov, prípadne vypracovanie
nového znaleckého posudku by v danom prípade nebolo účelné s poukazom na to, ţe nový
znalecký posudok by vychádzal z totoţných listinných dôkazov, z ktorých vychádzali
predošlé posudky, a to aj s akcentom na skutočnosť, ţe odporcom 1/ namietaný preklad
ponukového listu bol vyhotovený tlmočníkom zapísaným v zozname tlmočníkov, ktorý sa
v zmysle tlmočníckej doloţky zaväzuje, ţe preloţený text je zhodný s originálom. Nebol
preto daný dôvod, ktorý by mohol spochybniť závery znaleckého posudku I., resp. znaleckého
posudku Ústavu súdneho inţinierstva, Ţilinská univerzita v Ţiline.
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci,
avšak vytknutú časť právnych vzťahov nesprávne právne posúdil. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 221 ods. 1
písm. h/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
v ktorom s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania.
Podľa § 226 O. s. p. je pre Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorému sa vec vracia
na ďalšie konanie právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová